Posledný slnečný deň

(V. Nezvalovi)

Začína deň akoby vystrihnutý zo žurnálu a Slnko otvára svoje oči, ktoré teraz blúdia po sniacej zemi, zemi obnaženej prívalom vôd a vetrov, ktoré boli vždy súčasťou sveta vzdialeného hviezdam a blízkeho Mesiacu, ktorý vedel rozprávať legendy a príbehy plné osvetľujúcich stonov múz a prvých bytostí, prekračujúcich svoj vlastný tieň, prekračujúcich prah domu, v ktorom bývajú oni a tiež sladký sen, a oknom toho domu vchádzajú dovnútra úvodné lúče prvého Slnka, ktoré prinášajú radosť múdrym a skazu pyšným, ktorí spoločne zdieľajú priestor sveta a spoločne načúvajú zvukom jazier a zvukom času, ktorý sa lúči a hneď zas stretáva s leskom žiarivých lúčov, poskakujúcich razom, dole pod vodopádom, pod raňajším zrazom, a zrazu je ráno bielejšie než krieda v horskej škole niekde za skalnými bralami, niekde za útesmi červenajúceho sa rána, ako sa červená dievča pri pohľade na muža, ktorého miluje, a ráno potom odrezáva pruhmi slnečných kordov potemnelú noc od úsvitu dňa, ktorý je posledným letným dňom, posledným záchvevom teplého obelisku spaľujúceho kroky človeka a kroky zvierat a beh chrobákov a rast papradia a šum rodiacich sa prameňov, a keď všetko je posledné,

deň sa môže lepšie zniesť z briliantového neba do zamatovej elegancie zeme, ktorá ho víta ránom plným naskicovaných oblakov, ktoré krúžia okolo prebudených očí Slnka, vychádzajúceho zo zvláštneho zenitu obrieho mora a skalnatých hôr, zomknutých viac do seba, a nad ich priezračnou aurou visí hviezda, majúca dozor nad mestami a nad stržami neobjavených svetov, kde len svetlo môže ďalej, kde tieňohra je jediným vojakom, hýbajúcim sa priestorom, keď

deň sa rodí a dospieva v muža, hľadajúceho všetkých svojich priateľov, pretože už nie je chlapcom, hrajúcim sa niekde v zátiší alebo na dvore, ale vyrástol z týchto hier a chce od sveta viac, než mu môže dať dnešný, včerajší, zajtrajší svet plný úzkostí a bezstavovcových netvorov, brázdiacich oceán metropolitných kaviarní, takže lepšie sa má v buši a na periférii počernej púšte, ktorú prešiel jeho otec a ded len bosou nohou, a horúci vietor im hladil tvár zomierajúcu a potom zas obživnutú v náhodnej oáze, ktorou prešli šesťkrát za mesiac a stokrát za rok, ktorý sa zdal dňom, a nik netušil, či je to skutočnosť, alebo ďalší sen, vyvrhnutý novou hydrou a novým kamienkom svietiaceho zálivu, za svitu ktorého sa zdá, že

deň sa rodí v ženu, ktorej dlhý vlas zatieni pravé perly a pravé myšlienky, schúlené vnútri hracej skrinky, vo vnútri hracej kocky, tisíckrát vrhnutej neistou rukou hráča alebo ženícha, stojaceho pred zrkadlom striebornej farby, a žena snáď lepšie chápe beh dejín a beh svojho života, ktorý chvíľami visí v priestore ako pevný bod, levitujúci nad bránou lásky alebo nešťastia, ako sa hviezdy vznášajú nad hlavami pozorovateľov, ktorí nevedia a nepoznajú dôvod tej vznešenosti, keď perleťové hviezdy nestoja, ale letia priestorom, vzďaľujúc sa od nás, prichádzajúc k nám, náhle strácajúc sa v hmle a histórii dávnych vekov, ktorú konečne chápe aj priestorná žena, do ktorej sa zrodil nový a posledný slnečný deň, a on už nie je ženou a nie je mužom, snáď len

dieťaťom, zahĺbeným do čítania nebeskej klenby, teraz už zbavenej úplne hviezd, keď obloha žiari čistotou a modrým priezračným zafírom, kúpeným v záložni a zasadeným do stredu nebies a do stredu letného vnímania sviežeho oddychu, ktorý presiahol nočný spánok a potichu vkĺzol pod hrejivú perinu slnečného dňa, čo sa zmenil v jasnozrivé dieťa, balansujúce na tenkej strune teplého dopoludnia, rovnako priezračného ako oči Slnka, putujúceho po oblohe presným oblúkom, zapadajúcim do prýštiacich sfér sveta, klamaného raz ostrým ránom a raz tíšiacim večerom, ktorý bol kaňonom, vedúcim cez daždivé chmúry detskej neistoty, do zvukomalebných siení dospievania dňa, ktorý je stále dieťaťom, hrajúcim sa vnútri snežnej galérie,

galérie hanby a galérie okamihu, galérie počestného chovania, galérie zmätku a galérie trúchlenia, galérie prvopočiatku, galérie hlavných bytostí, galérie prerodu a galérie zmyselnosti, galérie obradu svetiel, galérie funkčnosti a galérie rýchlych dejov, galérie moci a galérie smútku z neprebádaných ciest; ciest, ktoré dieťa stavia nad všetky záujmy, a na poludnie je Slnko v nadhlavníku a tiež v dostavníku, ktorý brázdi voľný priestor pred sebou, a svet sa zdá byť mäkkým vo svojej povahe titana, bojujúceho na strane dobra vo všetkých bitkách niekoľkých poludníkov, a jeho hrdinská povaha bola niekedy otrasená nehou odvážnej bojovníčky, bojujúcej nie na strane zla, ale na strane lásky, ktorá sa čoskoro premenila na letiacu dúhu niekam za obzor, niekam za spálené údolie, čo prehralo svoj sen o jedinečnosti a prvenstve, a láska doletela ďalej, než môže doletieť sen, keď

deň už nebol dňom, ale chrámovou katedrálou, lemovanou zvonku zástupom sakrálnych búst a súsoší a miliónmi svetiel, osvetľujúcich vchod do útrob chrámového monolitu, vnútrom ktorého pláva ticho a priestorná sieň, a pokoj je v každom zátiší pod honosnou klenbou; pokoj je pečaťou každej molekuly monumentu, kde vyslovené slová zanikajú v mĺkvom ovzduší, miernejšom než spev slávika pri pohľade na vstávajúce Slnko a zaspávajúce hviezdy: tu však je ticho nehovorené, ale počuteľné uchom zvierat a kameňov, tvoriacich štruktúru katedrály a štruktúru

dňa, ktorý prešiel poludním ale ešte páli a nedovolí zaspať, aj keď bude lepšie zniesť sa z astrálnych výšok nadzmyslovej katedrály, ktorú žiaden nepochopil ani nepohladil na svojej ceste životom a vesmírom, vrstveným na sebe a vypadajúcim ako zvláštna skladačka, zložená v rýchlom behu neviditeľných hviezd a topiacich svetiel, a iba deň predháňa seba popoludňajším cvalom, malou spomienkou na prežité, ale nekončiace predstavenie, a niekto je starnúcim tvorom alebo chvíľou, ktorá kĺže po zábradlí a načúva šumu podvečerných nálad, šumu prichádzajúceho odpočinku, ktorý bol odkladaný z mnohých dôvodov, a zmenil sa na premennú letargiu posledných slnečných oštepov, prenikajúcich skrz pootvorené brány snových katedrál, snových veštcov novej doby, ktorá môže mať svedkov a tiež žalobcov, a nemusí to byť vymyslená podoba niečoho nehmatateľného, ani prienik do duše umierajúceho dňa plného závratu z opojných lúčov slnečného disku, ktorý sa navečer stal

starcom, pohrúženým do svojej minulosti, ako je loď pohrúžená do vĺn objímajúcich jej trup, a ich hra pripomína hru milencov, videnú v každej dobe, v každom kraji, v každom dome, v topení lásky, možno vypadajúcom ako more a loď, kolísajúca sa na prazvláštnych vlnách, tancujúcich niekedy v ospalom zálive plnom modrosvitu a niekedy v otvorenom oceáne, ktorý tu bol odvždy, alebo od čias, keď spadol z nebies počas nehlučného dňa a búrlivej noci, burcujúcej do zbrane všetky živly, hýbajúce svetom krás a svetom hlbín, nad ktorými pláva koráb do cieľa, lenže v ňom jeho púť nekončí, keď letí strmhlav hladinou ďalej, nepoznajúc temné svety na dne, kde sa stretáva piesok s náhodným dotykom hladných medúz a homárov, hodujúcich a pestujúcich cit pre postrehnutie každej chvíle prežitia, strádania a utopenia, prichádzajúcej vždy po zúrivej búrke, zúrivejšej než súboj milencov – titanov svojej doby, do ktorej smel nazrieť starec nad hrobom večerného súmraku, často videného a precíteného nahou tanečnicou pod nahou klenbou práve vchádzajúcich zvedavých hviezd a supernov, blikajúcich neznámym jazykom a vybuchujúcich prvou a poslednou explóziou

dňa, ktorý je už len starcom s paličkou a rozčítanou knihou, vrhajúcou posledný tieň zapadajúceho Slnka, ako keď v mysli zapadá posledná myšlienka pred spánkom, a myšlienka pozostáva z bodov a záchytných sietí sebaklamu alebo lásky, a tá je príčinou snenia vo vnútri všetkých katedrál dňa a všetkých oceánov noci, kde nič nekončí, nič nemá začiatok, nič nemôže byť spasené, pretože už spasené je, nič si nedomýšľa nad niečo, nič sa nechce biť, nič nie je dôležité, nič nie je a nebolo dopredu určené, pod baldachýnom prichádzajúcej noci, kde oddychuje Slnko alebo starec, znavený dlhým plášťom dňa a rozprestretým závojom oslepujúcej žiary, ktorej sila neslabla, iba mizla za tieňmi katedrál a niesla život cez mŕtve zóny, v ktorých býval starec so svojim osudom a písal svoje listy tým, čo zostali v prepojených galériách smútku, v prekročených hraniciach letného dňa, ktorý ho zrodil, sledujúc jeho každá krok a každú premenu dieťaťa na muža a ženu na starca, a teraz už len tma noci náhli a chladí posledný slnečný deň, keď jas mizne v prachu a jeseň precitá z plačlivého snenia...