List na rozlúčku

Videl som z diaľky tlmené svetlo svojho ateliéru a pripadalo mi zlatožlté ako vtedy, keď sme sa stretli prvýkrát. Rozprávali sme si historky zo života každého z nás a náhle bol večer. Prišla si ku mne, lebo si sa chcela zohriať, alebo len porozprávať, alebo hľadať odpovede na otázky, ktoré istý čas nahlodávali Tvoje vnútro a nedali Ti spávať.

Bolo by trúfalé myslieť si, že si bola v mojej moci. Si nesmierne silná, keď sa so mnou stretávaš alebo lúčiš. Si silnejšia, než moja schopnosť pomenovať všetky pocity, keď si nablízku. Je v tom rovnováha a smelosť preklenúť vzťah, ktorý nie je vzťahom, hoci nesie všetky jeho prvky.

Ešte som Ti nestihol vtisnúť bozk na pery, ale viem, ako chutia. Sú zamatovejšie, než pravý zamat, a vlhké ako čerstvo orosená ruža. Keď by som sa nad nimi sklonil a bozkával ich, ucítil by som Tvoj nekonečný horúci dych, horúcejší než dno rozžeravenej sopky, a dôležitejší, než môj doterajší život, ktorý nebol ani spolovice tak naplnený, ako Tvoj jediný pohľad do mojich očí.

Stretávam sa s Tebou na tichých miestach, v uličkách, kde dávno vyhasol život. Na bláznivých prašných chodníkoch ležia stopy našich vášnivých krokov, ktoré občas prikrýva dážď, občas ich slnečné lúče pohladia a ony sa náhle rozplynú ako dym nad táborovým ohňom, ktorý tam založila partia mladých veselých študentov.

Rozmachom rúk chcel by som Ťa objímať a naplniť tak svoju neutíchajúcu túžbu po láske, ktorá vo mne nestihla rozpáliť naplno svoje plamene, len svojimi okrajmi sa dotýka mojej duše, ktorá narieka ako v smrteľnom kŕči, hoc by mohla zažiariť na pozadí tesného objatia a mäkkých bozkov. Chcel by som Ťa pohľadom zaplniť a odviesť na opustené miesto, niekde na okraj sveta, kam už nedopadajú svetelné lúče, lebo každý deň sa tam mení na noc milencov, ktorí sem prichádzajú z neznámych končín sveta, a prelievajú svoju lásku do žiary noci.

 

x x x

 

V mojom ateliéri bývalo občas rušno. Návštevy chodili obdivovať moje obrazy, akoby hľadali to, čo nenašli nikde inde vo svete. Moje farby im pripadali teplé, a boli pre nich pripomienkou ich vlastnej minulosti. V mojich odtieňoch jemne zelenej a blankytne modrej sa v dušiach ľudí zrkadlil mier a súlad života, ktorý chceli za každú cenu nájsť, hoci si neuvedomovali priepastné rozdiely medzi svetom mojich obrazov a ich životov. Tieto dve skutočnosti sa od seba vzďaľovali, ale vzájomne prepletené dodávali ateliéru nádych tajomna a čerstvosti.

V poslednom čase som dnu nikoho nevpúšťal, aby som sa mohol nerušene venovať obrazu, ktorý by Ťa definoval v celej Tvojej hĺbke. Ešte pred začiatkom práce som ho pomenoval „Žena prýštiaca do skaly“. Si na ňom vyobrazená v perleťových šatách, stojaca na skale počas úsvitu, s rukami vztýčenými k oblohe, a z Tvojho tela srší a preniká okolím nesmierna energia a oslňujúce svetlo.

Dal som do obrazu všetko. Všetku svoju prítomnosť, všetok svoj cit, ktorý zlyhal, pretože nebol naplnený. Bol som sám s podobizňou, ktorá sa mi každý deň prihovárala šepotom akoby z neznámej diaľky a posúvala moje kroky dopredu.

 

Za oknami môjho ateliéru neboli nikdy kvety. Ležali tam vždy knižky, ktoré som si požičal a zabudol vrátiť. Ale i tak ma občas sledovala starena z domu oproti. Pozerala, ako prehadzujem knihy z jednej kôpky na druhú a listujem v nich, a ja som si náhle uvedomoval, že sa k nim správam ako ku kvetom. Vtedy som nevidel žiadny rozdiel medzi kvetmi a knihami, pretože k obom som privoniaval rovnako nadšene a naplno, hoci knihy by som nikdy nepolieval.

Okrem kníh, obrazov a šatníku, nebolo v ateliéri nič, s výnimkou malého umývadla s obrovským zrkadlom, ktoré rámom pripomínalo dávno minulé časy, a pri pohľade doň, bol vidieť celý môj ateliér prevrátený a naruby.

Z Tvojho obrazu, ktorý tak nazývam, pretože je Tvoj, dýchala do celého ateliéru neslýchaná aura, naplňujúca priestor svojimi molekulami po okraj. Uveril som, že tou aurou bola láska. Teraz už na tom nezáleží, ale Tvoj obraz bol so mnou všade, na všetkých prašných chodníkoch a cestách, dokonca i v obchodoch, do ktorých chodím nerád. Bol som nadšený z toho, ako verne sa mi podarilo zachytiť Tvoju tvár, ktorú som od dokončenia obrazu nosil v sebe ako zvláštne zrkadlo, ktoré ma láskalo, keď bolo treba, a moje kroky viedlo tam, kde treba.

Nezaspal som na pozadí Tvojej maľby. Tvoril som ďalšie plátna, hoci v porovnaní s Tvojím, znesú len označenie „gýč“. Žil som z predaja tých obrazov, ktorými sa kritici nadchýnali, ale už to nebol život, len živorenie a čerpanie z toho, čo si mi dala obrazom.

 

x x x

 

Počas jednej prechádzky zoznámil som sa s jedným žobrákom, ktorý chcel vidieť Tvoj obraz. Priviedol som ho do ateliéru a on si pozrel postupne všetky maľby. Nakoniec som mu odkryl Tvoj portrét, ako akýsi zlatý klinec programu. Pozeral naň chvíľami akoby neprítomným pohľadom, chvíľami akoby sledoval každý detail plátna. Spýtal sa ma, či bola predlohou skutočná žena. Tak som mu povedal o Tebe. Hovoril, že by bolo škoda Ťa nemilovať. On by Ťa miloval celý život.

Posadil sa a potom rozprával svoj životný príbeh. Načúval som mu srdcom a nechal sa vtiahnuť do ilúzii života, ktoré boli príčinou, že zostal na ulici. Pojedli sme a popili, a napokon zaspali počas jednej z bezmesačných nocí, pripomínajúcich ponurú atmosféru priepastí a roklín, do ktorých ani počas dňa nepresvitajú slnečné lúče, aby aspoň trocha zohriali prírodu, driemajúcu vo večnom šere.

Vtedy sa mi znova snívalo o Tebe. Bol som rozpačitý a nevedel, ako Ťa osloviť. Ty si nebola ku mne moc príjemná, zato si bola očarujúca ako vždy. Ako vtedy, keď som Ťa uvidel prvýkrát a potom nemohol pokojne zaspávať. A predsa v tom bolo čosi nadnesené, atmosférické. Niesol som Ťa v náručí nad lúkou a naše chodidlá sa jej nedotýkali. Boli sme späť v našej láske, ktorá zrazu nebola taká komplikovaná, ako v skutočnosti. Ktovie, či sme si uvedomovali, že je to sen. Stáli sme na pozadí obrovskej krajiny a nechceli sme ísť domov, pretože slovo „domov“ náhle strácalo na význame, keď všade, kam sme spolu vykročili, bol prítomný pocit bezpečia.

Pozeral som Ti do očí a videl v nich rovnakú žiaru, aká vychádzala z Teba na Tvojom obraze. Bola si dokonalejšia, než mohlo zachytiť akékoľvek plátno. Uvedomoval som si to plnšie, keď ležiac pri Tebe vo vysokej tráve, sledoval som oblaky na oblohe, a Tvoja ruka do nich kreslila znaky a symboly, pretavené nežným jarným dychom, prebrodené obavou o nenaplnenie citu, ktorý sme obaja objímali hlboko v srdciach.

Povetrím šumel vánok, ako šumí rozradostnené lístie, ktorému dodal impulz náhly vietor, dvíhajúci ho až na koruny stromov, z ktorých vzišlo. Nepripadalo nám zvláštne, že sme sami. Zapadajúce alebo vychádzajúce slnko presvitalo pomedzi husté konáre borovíc za nami a zdalo sa, že nás stále nemôže dostihnúť. Možno len my sme príliš utekali, príliš sa vzďaľovali vlastným túžbam. Nevykonali sme nič pre svoju lásku snáď z lenivosti alebo len z dôvodu obyčajného strachu, ktorý je vždy prítomný pri prvých dotykoch.

 

Slnko to s nami vzdalo a nastala noc, koniec sna. Prišiel skutočný večer, ktorý ma zastihol v ateliéri, ako pracujem na ďalšej maľbe, pri tlmenom chladnom svetle. Dohasínali svetlá za oknami susedných domov, ako zhasína postupne nádej na obnovenie stratenej lásky. Prestal som sa venovať plátnu, bol som unavený. V mysli sa mi z malých plamienkov rozpútal oheň, pravý požiar nápadov. Už som nemal síl preniesť ich na plátno. Bolo by lepšie ísť spať, hovoril som si v duchu a pripravoval si lôžko.

Zdalo sa mi, že sa náhle ozvalo tlmené klopanie na dvere, ale nebol som si tým istý. Možno ktosi zaklopal do bytu podo mnou a možno to bola len ozvena nejasného buchotu, unesená povetrím desiatky míľ z neznámeho mesta, ktoré podobne ako moje, spalo a zaspávalo na pozadí rozvíreného dňa. Alebo klopanie vychádzalo z môjho vnútra, odkiaľ občas duša dáva najavo svoju nespokojnosť a ruší nás z nášho pokoja, ktorý nemusí byť pokojom, ale zaspávaním vtedy, keď netreba.

Klopanie ustalo, ale nešiel som otvoriť. Zmámený únavou išiel som k lôžku. Zháčil som sa a zastavil, lebo v šere zadnej časti ateliéru ktosi sedel v kresle a pozeral na mňa. Podišiel som bližšie, aby som sa uistil, či to nie je vidina, aké občas mávam, hlavne po prebdenej noci pri plátne. Vtedy sú preludy schopné presvedčiť ma o bizarnej skutočnosti, že ja nie som ja a že svet je plávajúcou žabou na dne alchýmického korábu, ktorý potopený snáď tisíce rokov v tme hlbinnej priekopy čaká na oslobodenie v podobe lietajúceho draka alebo chryzantémy.

Bola si to Ty.

Sedela si v kresle a sledovala ma. Ja som sledoval Teba. Medzi nami bol iba schod, malý stupienok oddeľujúci dve zvláštne bytosti. Vlastne si bola vždy zvláštnejšia, než ja. Tvoj pohľad bol záhadný a bolo v ňom čosi, čo magickejšie presahovalo moje možnosti pochopiť ho. Vždy, keď sme sa stretli, stála medzi nami záhada, ktorá sa ako aura vznášala a ovíjala nás. Bolo to odvtedy, čo som Ťa začal milovať. Rána boli rýchle, večery sa vliekli, a my, dve neštandardné bytosti sme sa každodenne stretávali na známych cestách, ktoré nám ponúkal život.

 

Sedela si v tme ateliéru v kresle a začala si rozprávať. Bola si rovnako krásna, ako vždy. Lesk Tvojej pokožky a Tvojich vlasov vo mne zanechal hlbokú ryhu, hlbokú nevyliečiteľnú ranu, do ktorej si znova a znova zabárala svoje oči a svoje prsty, ktoré mi tancovali po duši a odháňali spánok, kedykoľvek mal prísť. Keď sa rozhovor zvrtol na mňa, povedala si, že si ma nikdy neľúbila. Sledoval som Ťa pri tých slovách, ako si ich vyslovovala bez vzrušenia, nepohnute. Vtedy som pochopil, že to nie si Ty. Ale KTO?! Kto by chcel napodobovať Tvoj hlas a Tvoje nádherné telo?! Horúčkovito som premýšľal, čí prelud sa mi nasťahoval do ateliéru. Nesnažil som sa Ťa vyhnať, ale bol som ostražitý. Možno si bola mojou vlastnou vidinou, keď už toľko dní si neprekročila prah dverí. Začínal som si myslieť, že som Ti gestom alebo slovom nechtiac ublížil. A žena sa rada hnevá už za maličkosť, len za poznámku, ktorá ju v jej očiach robí menšou a horšou, než sa sama cíti. Ale vždy si mi odpustila pokĺznutia, ktorých som sa dopúšťal a čoskoro ma znova dostal Tvoj úsmev, Tvoja zbraň.

V tú chvíľu, v ten čas, bolo náhle neskoro na odohnanie preludu, ktorý sa uhniezdil v mojej duši a v kresle, z ktorého na mňa zazeral neprítomnými, chladnými očami. Blízko polnoci si na chvíľu zmizla, ako miznú nočné hviezdy pri otváraní rannej rolety a na dosah je brieždenie, ktoré musí zákonite prísť, aby zmenilo čierne na biele.

Vôbec si to už nebola Ty. Priesvitná žena v drsnom kresle sedela oproti mne, sediacemu na stoličke. Pripadal som si ako väzeň, vypočúvaný strašnou bytosťou, na dávno zabudnutom hrade plnom osídiel a nástrah temných komnát, následne uvrhnutý nespravodlivým súdom do malej kobky, určenej pre utrpenie každého mysliaceho tvora, pretože do nej vo dne prenikal len jeden slabý pramienok svetla. Kedysi som prešiel stovkami osirelých pevností, o ktorých by nejeden autor napísal aspoň zopár ťažkých noviel, ťažších, než je reťaz vedúca od mrazivej steny k pripútanému väzňovi, ležiacemu na prašnej zemi a modliacemu sa k Bohu, k jedinému dobru, ktoré tomu nešťastníkovi ešte ostalo. Väzni v kobkách boli blúznivými osobami, ktoré v prachu kreslili kruhy alebo čiary vedúce na slobodu, ktorú mnohé roky nevideli, ale ku ktorej mali stále ten istý vzťah.

 

Tak ako väzeň, potreboval som aj ja slnečné lúče, aby zahnali prelud, čo ma navštívil a rozvrátil moje srdce, ktoré chcelo zrazu zomrieť, lebo vytrácala sa príčina na život, lebo život si bola Ty.

Slnko bolo ešte ďaleko, hodiny vzdialené môjmu ateliéru a mestu, ktoré driemalo na pokraji zrútenia, na ktorého pokraji som bol ja sám so svojimi spomienkami na Teba. Balansoval som ako na napnutom lane medzi dňom a nocou, medzi životom a smrťou, medzi rozhodnutí skočiť zo strechy domu a rozhodnutím zostať nažive s mučivou prítomnosťou, ktorá mi bude vždy pripomínať, že už sa Ťa nikdy nebudem smieť dotknúť a v čerstvom vánku pohládzať Ti vlasy.

Čakal som brieždenie, v úsvite ktorého prišla by za mnou spása v Tvojej pravej podobe, alebo v podobe každej krásnej chvíle, ktorá by mi naplnila dych a tlkot srdca nežným bozkom a slovom, znamenajúcim pre mňa nové horizonty žitia, nové horizonty oslobodenia sa strachu zo samoty. Mal som pocit, že za mnou neprišla bytosť, ale prázdnota, hovoriaca mi: „Skoč!“

Bolo už dávno po polnoci, keď som vyšiel na strechu domu na rozhraní sna a smrti. Chvíľu bol so mnou Tvoj prízrak. S prudkým poryvom vetra náhle zmizol a s ním aj moja túžba po smrti. Hovoril som si v duchu, aký je čas nadskutočne trúchlivý. Hľadel som zo stálej strechy do diaľky, ktorá sa pod hviezdnym nebom javila nekonečnejšou, než v skutočnosti bola a napĺňala ma hĺbkou neuskutočneného skoku, hĺbkou prízraku, ktorý ma navštívil a rozrušil ma na mojej ceste.

Z diaľky tmavej záclony mesta sa začínal ozývať krik prvých áut a sanitiek, krik dodávok, rozvážajúcich mlieko po periférii, a rozsvecovali sa prvé malé a neisté lampáše bytov, ktoré občas zhasli a znova povstali do boja s čiernotou. Zdalo sa mi, že stojím na opustenom ostrove, kde čakajúc celé veky na záchranu, som zrazu obkolesený člnmi hlbokého oceánu, ktoré sa pomaly blížia, hoc vyzerajú akoby stáli. Možno som ja ten, čo sa blíži, ja, ktorý sa sám stáva záchranou.

Vrátil som sa zo strechy, ktorá mala byť predznamenaním mojej smrti, do ateliéru, kde som našiel svoj pokoj. Priestor okolo rozrobeného plátna bol neobyčajne hlboký, akoby som stále stál na streche a hľadel do nedoziernej nekonečnosti pod sebou. Ateliér mi preto už nepripadal statický a staromódny, ale získal v mojich očiach punc nedostupnej záhady, ktorú treba rozlúštiť.

Náhle sa predo mnou vynorila z priepasti detstva spomienka na deň, keď som objavil niečo, čo som stratil, nie vďaka úsiliu alebo chceniu, ale príčinou bola jasnozrivá predtucha, o ktorej pravdivosti som nepochyboval a len tak sa stala skutočnosťou.

Myslel som znova v ateliéri na Teba a na brieždenie, ktoré stále sa blížiac, odvolávalo sa na slnečný poriadok a mňa zanechávali tieto skutočnosti na ceste zo zmätku do nového dňa, do rozkradnutej truhlice dávno potopenej pirátskej lode. Hľadel som na obrazy okolo seba v zrkadle. Ako som sa cez noc zmenil... Pohľad. Brieždenie. Slnko. Únava.

 

Noc zašla, slnko vychádzalo. Menilo sa zo začiatku v perleťových závesoch, ako sa mení hladina pokojného jazera pri súmraku, a vydávalo zo seba prvé vzdychy rána, ktoré sa práve rodilo. Precital som vo svojom ateliéri, počítajúc všetky ešte živé muchy, obletujúce jedinú žiarovku. V duchu som sa zasmial pri spomienke na chvíle, keď som obletoval ja Teba. Zbytočne a neúnavne. Smiech vychádzajúci z môjho srdca bol smiechom nového dňa a novej tváre, v ktorú som dúfal. Úsmev mi ostal na tvári ako svieži úškľabok, ktorým môžem presvedčiť okolie, ale hlavne seba, že tá noc nebola zbytočná, ako nebola zbytočná moja láska k Tebe.

Bol som oslepený prvými lúčmi prerážajúceho svetla. Stojac pri okne, cítil som na líci nežný dotyk slnka, a v zátylku pohladenie, vychádzajúce z Tvojho obrazu. Ešte že nemám plynový sporák, prebleslo mi hlavou, pri spomienke na poslednú noc...

 

Zastavil som úsvit. Len na moment, ktorý môže byť chvíľou zotrvávajúcou v čase, tak isto ako roky usadeným žiaľom na dne duše. Uvedomoval som si všetky súvislosti a prechádzal sa po ne-čase, v ktorom všetko stálo a nič nemalo pohyb. Išiel som okolo ľudí zastavených v pohybe chôdze na chodníku, ponáhľajúcich sa na prvý vlak do práce. V ich črtách tváre, rozviatych šatách a lesklých kabelkách, bola akási nadreálna dynamika – šperk, ktorý im dodával lesk jedinečnosti. Kráčal so okolo tých ranných tvárí a okázalo im pozeral do očí. Nebolo v nich však nič, čo by som potreboval. Pochopil som, že hľadám Teba, nech už si skrytá v nemožných bytoch, v nemožných šatách, v nemožných snoch.

Na ceste ležal ostrý pes. Očami sledoval ďalší z úsvitov a jeho pohľad bol tak pevný, ako je moja viera v Teba. Pohrúžil som sa do ulice, do hĺbky jej vône. S približujúcou sa diaľkou povstávali predo mnou nové a nové domy a záhrady, vyzerajúce v úsvite ako Fénix škriabuci sa z večného popola. Zdali sa mi ako nedokončené obrazy, ktorých mám ešte zopár vo svojom ateliéri, kde v tmavom kúte čakajú roky, až si na nich spomeniem.

Zdalo sa mi, že som príliš vzdialený svojho domu, ktorý už nebol na dohľad. Zdalo sa, že všetko je vzdialené, hoci som všetko prechádzal v tesnej blízkosti. Často som chodieval po tých uličkách, kde sa medzi obytnými domami a v nich ukrývali malé obchodíky s drobným tovarom, s drobným vtáctvom. Predavači sú tam prívetiví a radi ma smerujú k tomu, po čom túži duša zákazníka. Chodieval som tam aj s Tebou, alebo s predstavou o Tebe, a tieto dve veci som občas nedokázal od seba odlíšiť.

 

Nad obchodmi, v niektorom z domov, si bývala Ty, vznášajúca sa, idúc po schodisku do svojho bytu, ktorý mohol byť útočiskom pre nás dvoch, ale stane sa Tvojou celou, kde slnko neprenikne cez hustú clonu samoty.

Nevedel som, kde bývaš, ale nepátral som po Tebe. Jednako som si však všímal štruktúru stavieb okolo, akoby mi mohla osvetliť tmavý chodník, vedúci do správnych dverí. Naposledy som si poobzeral uličky a cesty, zvažujúce sa nadol do mesta. Pomaly som sa vracal k svojmu domu, ktorý mal v začínajúcom zastavenom úsvite podobu perleťovej jaskyne, vykladanej jasnými drahokamami a rozpínajúcej do diaľky svoj jas, ako hviezdy rozpínajú svoje svetlo, pretože to je jediné, čo môžu vrhnúť až za hranice svojej ríše, za hranice poznateľného, za bariéru počuteľného, až na samotný okraj čohosi, čo každá bytosť nazýva slovom „svet“.

 

Smútok, ktorý sa rozlieha ako veľká symfonická báseň, rozprestieral v mojej duši krídla a unášal myšlienky do temných súprav vlaku, čo sa rúti bezcieľne nedýchajúcou krajinou, púšťou bez oáz. Je ťažké zastaviť taký vlak, ako sa nedá zastaviť planéta či hviezda vo svojom obehu, a pohyb je zrazu to hlavné, na čom záleží.

Čím viac som bol bližšie k ateliéru, tým viac som nadobúdal pocit, že moja myseľ sa rozteká po okolitých uličkách, ako prisilných lejakoch voda, keď sa valí žľabom pri chodníku a nakoniec sa s hukotom stáča kanálovou mrežou, vytvárajúc vír, na ktorý sme zvyknutí, pretože sme ho videli už toľkokrát. Možno je škoda, že sme nikdy nepátrali po tom, ako voda zmiešaná s prachom ciest a nedopalkami cigariet, pokračuje mestskou kanalizáciou, prechádzajúc všetkými nemožnými zákrutami a oblinami, ktoré v chladnom podzemí vytvoril človek a ktoré sú roky vídané len očami potkanov a hmyzu, lezúceho slizkými stenami odpadových šácht a potrubí, nasiaknutého pachom človečenstva a pachom prírody.

 

V rozľahlom úsvite rána budovali svoj repertoár vtáci, krúžiaci odnepamäti nad mestom, teraz zastavení v pohybe a visiaci nad bodom, s ktorým tvoria priamku. Zdal sa mi nekonečný pohľad na ich rozprestreté krídla, ktorými rozvírili vzduch okolo, ako sa víri prach ciest pred prichádzajúcou búrkou. Vtáci nehybne balansovali v zastavenom svete, v zastavenom pohybe, akoby čakali na moment, keď sa všetko roztočí a oni budú smieť pokračovať vo svojom lete za životom. Bolo mi ich ľúto. Bolo mi ľúto môjho pocitu viny, že som neurobil pre tento svet viac. Unášal ma dojem, zo zastaveného brieždenia a naplnil mi srdce svetlom, ktoré som chcel mať vo svojom vnútri. Pred mojím domom na dvore tráva vyzerala ako tráva, strom ako strom, len okná tohto domu vyzerali ako hrubé sklenené priezory vznešenej hlbinnej ponorky, či tryskového lietadla, unášaného do nesmiernych výšin mne neznámou silou, ktorá vyráža dych zakaždým, keď onen plechový vták vzlietne a v mračnách nadnesene spieva slnku svoje žalmy.

Obloha v to ráno vyzerala bizarnejšie, než kedykoľvek predtým, a v snahe zachytiť si túto zvláštnu momentku do pamäte, aby mi od tej chvíle okorenila každodenný tep života, sledoval som všetky oblaky a všetky vzdušné prúdy obmývajúce ich, tak ako vlhký morský prúd obmýva tropický atol; zrazu stojím na jeho pevnej zemi a pomalý vánok sa pohráva s mojimi vlasmi, s dušou vysušenou morskou vodou a sklamaním.

Nechcel som ostávať v horúcich predstavách horúceho podnebia, ale na moment som sa v nich ponáral a zvíjal, pripomínajúc hadiu tanečnicu odľahlého baru, odľahlej krajiny, niekde medzi trpkou hranicou chudoby a nevyhnutnosti. Dillí alebo Marrákeš? Náhle, za zvukov bambusovej píšťaly sa môže v odľahlej krajine zrodiť láska, a všetky ucelené obrazy o každej pevnine budú prekrútené, s príchuťami nenaplnených snov, nedosiahnuteľných želaní, nad ktorými nariekame, hoc ich nedokážeme vyhnať, lebo by sme prišli o jeden z dôvodov, pre ktoré každé ďalšie ráno otvárame okenice a želáme si príjemný deň.

 

Porozhliadal som sa pred vstupom do domu, rozhodnutý zmeniť úsvit; nech si plynie a naštartovaný deň nech rozprestiera svoje perie na ceste za búrlivým dobrodružstvom, ktoré mu ponúka svieži čas a široký priestor, širší, než sú naše predstavy o Bohu.

Úsvit sa pomaly rozbehol a ja som ho smel sledovať z dverí domu. Vošiel som dnu. Točité schodisko mi pripomínalo skľúčeného hada niekde v stratenom konci vesmíru, kde on, starý mládenec, plazí sa vzduchom alebo ničotou. Denne prekoná stovky svetelných míľ, a dvíha svoju unavenú hlavu k niečomu, čo by sa mohlo nazývať hviezdou, ale je to celé tmavé a nepravidelné. Stočený had na ceste či chodníku bol pre mňa vždy znamením. Stočený had ako schodisko, vedúce k môjmu ateliéru bol výzvou, hľadajúcou niekoho, kto by našiel dostatok odvahy na jeho prekonanie.

Ticho schodov ma uchvacovalo. Ticho chodby vo mne rozsvecovalo tieň. Cez okná schodiska prenikali dnu prvé nesmelé lúče a zdalo sa mi, že po nich nešliapem, ale kĺžem sa ako v lete na plavárni, kde si každý aspoň raz vyskúšal jazdu na tobogáne a neskôr o tom nadšene rozprával v kruhu známych ako o niečom, čo skutočne nadnáša.

Prekĺzol som chladným slnkom do ateliéru, kde si ma čakala Ty. Usmievala si sa na mňa zo svojho obrazu, a vtedy som si uvedomil, že sa začína deň, ktorý už som nemal vnímať. Znavený a opojený zážitkom brieždenia klesol som do kresla. Oči boli zavreté. Dych bol pravidelný. Tlkot srdca nepočuteľný. Rozmýšľal som nad snami a víziami, ktorými som sa často opíjal počas dňa, keď kráčajúc ulicou, či bezduchým námestím, nechal som rozrastať svoje predstavy, často balansujúce na hranici ničoty a šialenstva a zdvorilej klauniády, do jedinečného sveta jednorožcov, indických bôžikov a zmyselných chimérických žien.

Odnikiaľ mi povstal v mysli plán na nový obraz, ktorý by znova definoval môj život, zmietaný dezilúziou Tvojich nádherných očí. Pozeral som na Teba skrz periskop samovraždy, aby som dokonale vnímal Tvoju krásu. Nebola si oddelená odo mňa a periskop vtedy nebol súčasťou žltej ponorky, ako som sa nazdával. Hľadel som očami, optikou, ktorá vynorená z hlbín noci, patrila neznámemu korábu, čo lietal alebo sa plavil úžinou a do sveta prenikal vždy na úsvite, akoby chcel spáchať najťažší zločin. Neuvedomoval si, aký zradný je svet, ktorý rozrážal bokmi svojho trupu. Neuvedomoval si, aké zradné môže byť telo ženy vyvrhnutej z dna oceánu na horúcu súš, kde sa za jarného pochodu búrok prechádza úplne nahá a pletie mu hlavu najnemožnejšími pohľadmi, ktoré dokáže spustiť svojimi brokátovými očami.

Náhle – nie je to sen – stretáva sa koráb a žena a slnko, a čas je zmierlivý, lebo stojí pri nich odvtedy, ako sa rozbehlo čaro noci, v jase ktorej je láska symbolom a pohyb uspokojením.

Ako Ako cestujúci tej pyšnej lode, mal som v rukách periskop a hľadel Ti do duše, aby som našiel bod, ktorého by som sa mohol zachytiť. V ateliéri som nebol sám. Tvoj duch sa neustále vznášal nad obrazom a priehľadnými šperkami zdobil vzduch, ktorý som bol nútený vdychovať.

V prebiehajúcom modrosvite brieždenia mi v hlave rezonovalo a neustále sa opakovalo Tvoje „Ja Ťa neľúbim“, vyrieknuté snáď stokrát za účelom zničiť moju lásku k Tebe, ktorá sa nikdy neskončí. Letel som krídlami toho rána a stúpal k výšinám. Nad mestom bol oblak dymu z malých domov a tovární, vyrábajúcich teplo. Letel som za Tebou a zrážal sa s vtákmi, opúšťajúcimi svoje hniezda, aby naplnili svoj krátky osud. Letiská boli zrazu osamelé a neprijímali vznešených pútnikov. Letiská rannej hmly. Levitácia. Osamelosť pohybu.

 

V diaľke som uvidel Teba. Krajšia, než na plátne. Bližšia, než obežnice Andromedy. Popohnal som úsvit, aby Ti lúče osvetlili tvár. Stála si vo dverách, krútiac hlavou, zvierajúc v ruke knihu, čo som Ti požičal. Pokladáš knihu na stolík, ale nevidíš zúfalosť mojich očí, ktoré hltajú každý Tvoj pohyb, každý záchvev Tvojej pokožky, zvlnenej vánkom jemného rána, jemnejšieho, než všetky ostré Bluntove piesne. Zdalo sa mi, že sa ku mne zakrádaš hĺbkou ateliéru. Želal som si, aby si nebola prízrakom, ktorý ma noc čo noc sužoval a rozlieval slzy po mojich lícach. Hmatateľná. Nekonečná. Úsvitová.

Sedela si predo mnou na podlahe a počúvala, ako Ti rozprávam príbehy tejto noci, čo sa ovíjala okolo mojej duše ako pytón, a sťahovala slučku, lenže šibeničný vrch bol strašne nepokojný a počas búrky zhorela jediná šibenica v okruhu piatich bezodných míľ.

Potom, náhle, stála si predo mnou vysoká a žiarivá, a pomaly z Tvojich výšin ku mne doľahlo volanie:

„Poď, ukážem Ti, ako vyzerá úsvit“.