Hovory so psom

Hovory so psom

Bol zimný podvečer. Ja a pes sme opustili posledný osvetlený úsek dedinskej časti našej štvrte a vykročili na bývalý pohraničný chodník. Ten dnes oddeľuje už iba ploty záhrad od divokej prírody pozdĺž blízkej rieky. Sychravá hmla, ktorá sa z nej šírila, stihla ešte pred naším príchodom zahustiť  už všade udomácnenú tmu.


Pretrvávajúce ticho naokolo prezrádzalo, že chodník vďaka tomu patril naozaj iba nám. Kráčali sme ním mlčky, pomalým a opatrným krokom, iba pes ma občas pristavoval na miestach, ktoré považoval za dôležité označiť. Spočiatku sa pri nich na mňa spýtavo zahľadel,  no mne správy na trsoch trávy či kmeňoch stromov, ktoré jeho uvádzali do vytrženia, nič nevraveli. S výrazom "No čo už s tebou, nechápavcom ..." pokračoval potom preto vo svojej psej konverzácii bez mojej spolupráce pri tvorbe odkazov.

Boli sme niekde v polovici chodníka, keď z neďalekého kostola zaznel zvon. Bolo ho tentoraz počuť jasnejšie a prenikavejšie, ako na rušnom sídlisku.

Môj štvornohý spoločník sa okamžite hlasito rozbrechal. "Buď už ticho ..." okríkol som ho, keď neprestával. Rušil moje premýšľanie.

Neposlúchol.

"Čo si blbý ? Ako malý chlapec," dohováral som mu nahlas. "Čo brešeš na ten zvon. Čo ti urobil ?"

Stíchol a zdalo sa, že sa aj urazil.

"Nič mi neurobil," prehovoril zrazu. Asi využil našu samotu, aby odpoveďou nepriviedol do rozpakov náhodného poslucháča. "Iba som sa rozprával."

"A s kým preboha ?"

"No predsa s ním. So zvonom."

Chvíľu sme mlčky pozerali na seba.

"Iba som mu odpovedal. Nerozumel si, čo sa pýtal ?"

"Nie."

"A mne si rozumel ? "

"Nie," priznal som čestne.

Očividne posmutnel a pomalým krokom sa pohol vpred.

" To je zvláštne, " zahundral.

"Čo? Čo je zvláštne ?"

"Že vy ľudia nerozumiete ani tomu, čo ste vytvorili. Nerozumiete ani zvonom a ani psom ..."

Dlho som neodpovedal.

"Asi sme to zdedili. Po niekom, kto vytvoril nás. Tiež máme občas pocit, že nám nerozumie ..." snažil som sa ospravedlniť ľudstvo v očiach nemej tváre.

No neviem či prijal a či vôbec počul, alebo vnímal moju výhovorku. Mlčky a nevšímavo sa už iba opäť venoval pachovej debate za okrajom chodníka.

A nikdy som sa to od neho nedozvedel. Takéto chvíle sa totiž neopakujú a my sme už zanedlho opäť vykročili na svetlo sídliska a sveta, v ktorom sa hovory so psom predsa nevedú ...
Autor P.Balam, 15.01.2021
Přečteno 77x
Tipy 3
Poslední tipující: mkinka, Hortenzie
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.5 | Facebook, Twitter