Cesta na vrchol

Chcem sa dotýkať nadreálna ako samozvaného piesočného obelisku. Priaznivým vetrom lemovať skalnaté tornáda plné liehu a jednoduchých stien.

Obdĺžniky jemné, zlatisté, vyrážajú mi v ústrety tam, kde sa končí sen mladej perlorodky. Sánkovali sme sa rýchlosťou svetla pozdĺž prvej pláže namočenej v azúrovej tme.

Bolo nám dobre. Bolo nám dobre, keď smaragdové oči leteli do vodopádových smrští, a len nevdojak pripomínali čerstvú zeleň, dokonca aj vtedy, keď slnko pospávalo v prítmí.

Rozdelili sme sa.

Šplhal som kosodrevinou a zrazu predo mnou stál trpaslík a plakal. Jeho modrobiele oči sa zastavili. I ja som vedel, že nebude pýtať almužnu.

Jeho tvárou prechádzali blesky. Pokožku mal zvrásnenú akoby kaňonmi plnými šestákových moskytov, čo letia niekoľko dní z mramorovej púšte cez zakázané pásmo až do bizarne tvarovaných mliečnych meandrov.

Išiel som s trpaslíkom húštím do hlbočiny akváriového mora. Tam bol jeho domov, rozstrapkaný a natlačený v gombíkovej krabičke, ktorá sa počas niektorých nocí menila na rozkmitanú stonožku niekde na konci sveta. Nechal som ho jeho záujmom.

Čarovný deň bol dlhší než rozľahlé roviny prednej Ázie. Prekonával som terén s ľahkosťou a tešil sa nápoj, ktorý by ma osviežil po dlhej ceste.

Obišiel som opatrne nestále jazero, čo sa lesklo v slnečnej páľave ako oko zámožnej ženy.

Kúpal som sa v ňom. Jeho tekutina pripomínala vodu, ktorá sa dala piť. V lesku zapadajúceho slnka sa menila z ružovo-červenej na azúrovú.

Temnela a bola klzká. Až neskôr mi pripadala veľmi priateľská.

To bolo, keď tesne nad hladinou preletel kŕdeľ divých husí. Pripomínali závratné letiace kométy, ktoré sa buď snívajú, alebo padajú do hĺbky znovutvorenia.

Nad jazerom sa vznášal vlažný opar až k výšinám ostrej hory, na ktorú som šplhal, lebo to bolo jediné východisko. Stúpal som a prekračoval malé oblé kamene. Možno to boli pozostatky živých tvorov, ktoré sa preháňali dávnym oceánom ako rýchle nymfy.

Na vrchole hory stál dom z trblietavých kameňov, ktoré v slnečnom svite hádzali do okolia premenlivé priehrštia nepochopiteľne jagavých zábleskov.

V dome bolo pusto. Okná boli otvorené, záclony šuchotajúce v prievane, dvere nepribuchnuté. Vošiel som dnu sledujúc strechu, či náhle neodletí, alebo či sa nezlomí prudkým poryvom vetra.

Vo vnútri viseli fotografie jazera a portréty neznámych zvierat. Sadol som si do kresla pri okne a sledoval pohyby mračien, tváriacich sa ako namyslené slečny. Na blízkom stolíku ležala hrubá kniha v koženej väzbe. Siahol som po nej, otvoril ju a začal čítať. Obrazy príbehov z knihy mi boli dôverne známe. Bol som to ja, kto povstával z listov tej knihy. Stával som sa zrazu plastickým zrkadlom, ktoré žilo v mnohých priestoroch.

Už som to nebol len ja, ale aj ja a ja v mnohých podobách. Sníval som sa sebe. Niekto vo mne kričal. A možno to bol iba povzdych zmätku, ktorý ma ovíjal ako vretenica.

Za domom bolo údolie zvlnené ako sukňa starej matky. Opustil som dom a kráčal údolím. Obzrel som sa. Hora zmizla. Ostala rovina, ktorá sa mi zabárala do nôh. Tiene údolia ma prevyšovali a lepili sa mi na pokožku. Vzduch sa zmenil na vodu a voda na ostré balvany, ktoré vyletovali vysoko nad oblaky a nikdy sa nevrátili.

Po chvíli ma pohltil les. Ležal snáď na chrbte tisícročnej medúzy a plazil sa jej chápadlami. Stratil som sa. Nebolo to nepríjemné. Iba príliš mäkké. Je to mäkká podstata, ktorej sa môžem dotýkať a skákať do sna ako do rozviatej postele namočenej v azúrovej tme.

Samozvaný.

Čistý ako Sen:

„Blčím únavou a ticho prestupuje môj dokonalý pohľad. Blčím, všetko je modravé: rieky tečúce do azúrových zálivov, peny jazier láskajúcich tiene, oblaky padajúce na tvár, ale hlavne Mesiac, prenikajúci do slnečných kotúčov.

Na pobreží je pokoj, len kde tu vystrkujú hlavy ospalé medúzy.

Mĺkve jazerá. Mĺkve a výdatné.

Z mokvavých papradí tam lezú tiene dávnych rýb pripnutých k slnečným očiam, ako sú pripnuté hviezdy na plátno noci. Letné symboly sú bezodné. Čisté ako sen.“