Rozprávka o Veselom psíkovi - Ako Michalku aj Matúška potešil a k štvorlístkovému obojku prišiel

Anotace: Tak táto je trošku dlhšia.. snáď vás neuspí a poteší :)

Sbírka: Dúhové rozprávky

*

Rozprávka o Veselom psíkovi - Ako Michalku aj Matúška potešil a k štvorlístkovému obojku prišiel

*

Starý šedivý pán pristúpil k vnučkinej postieľke a zľahka jej odhrnul rozstrapatené vlásky z čela. Trošku sa zamrvila stratená v náruči nadýchaných perín, no neprebudila sa. Z kuchyne až k nim do izby prenikala sladká vôňa kakaa a medu z prichystaných raňajok.
Starý pán sa usmial, pohladil spiace dievčatko po líci a otočil sa k oknu. Naučeným pohybom potichu otvoril okenicu a odhrnul záclonu, aby dnu pustil trochu čerstvého ranného vzduchu. Ten voňal sviežou rosou a pokosenou trávou. Od svitania bolo už ďaleko, no k poludniu sa deň ešte ani zďaleka nenachýlil. V susedovej záhrade sa pásli dve kozy, každým pohybom rozozvučiavali svoje zvonce a oznamovali tak mestečku začiatok dňa.
Slnko sa zvysoka usmievalo na svet, vzduch bol čistý a nebo priezračne modré.
„Dobré ráno, dedko,“ ozvalo sa z vankúša.
Starý pán sa otočil a uzrel dve veľké zvedavé očká.
„Dobré ránko, Michalka.“
Dievčatko sa v posteli ponaťahovalo, a potom trošku lenivo spustilo z postele jednu nôžku a hneď za ňou aj druhú. Na bosých chodidlách ju pošteklil vánok, až sa zachichotala. Obula si vlnené papučky, ktoré dostala na posledné Vianoce od svojho dedka a nečakajúc na neho zbehla dolu schodmi do kuchyne.
Keď starý pán pomaly dokrivkal za ňou, už mala polovicu raňajok zjedenú.
„Kadiaľ si ty v tých snoch behala, že si tak vyhladla?“ zasmial sa schuti a sadol si na stoličku oproti vnučke.
„Naháňala som motýle,“ priznala sa s plnou pusou, a potom si spakruky utrela od medu zamazané ústa.
„Nie do pyžama!“ zvolal dedko, ale už bolo neskoro, „teraz ti to budem musieť oprať.“
Miška sa začervenala a priložila si zalepený rukáv k nosu.
„Ale vonia teraz krajšie, než od aviváže,“ riekla zamyslene, „možno by si ho ani nemusel prať.“
Starému pánovi sa cez čelo roztiahla vráska.
„Ale musel. Ty vari nevieš, že v noci ťa chodia strážiť drobné svetlušky a tie by sa ti na pyžamko hneď prilepili? Nemohli by odletieť, poničili by si krídla. Preto všetko zamazané treba hneď oprať. Nechceš sa predsa ráno prebudiť s rukávom plným medovou vôňou prilákaných tvorov?“
Miška sa na svojho dedka zadívala pátravým pohľadom. Verila mu každé slovo, každý príbeh, ktorý jej rozprával, len občas sa o vážnosti tých slov musela uistiť hĺbkou jeho očí.
„To naozaj nechcem, dedko,“ povedala, dopila kakao a vybehla sa do svojej izbičky prezliecť.
Starý pán zatiaľ upratal stôl a prichystal desiatu na vychádzku, ktorú včera vnučke sľúbil.
Po ulici niekto hnal smerom k lúke kravy. Potešene mučali, zem dunela pod ich statnými telami, zvonce nedočkavo zvonili. Z dvora oproti im na pozdrav štekal pes a niekde z plotu mraučala mačka.
Starý pán pootvoril dvere, vyzeral svojho Mura.
„Hej, čiči, poď,“ zavolal smerom k plotu.
Strakatý kocúr hneď zoskočil, pribehol a obtrel sa pánovi okolo nôh.
„Potvorka, kde si sa celú noc túlal? Aspoň si si ulovil nejakú myš?“
Kocúr tíško zamňaukal, nechal sa poškrabkať za ušami a počkal, kým mu pán nasype do misky žrádlo. Z vďačnosti zapriadol, a potom sa lačne pustil do hostiny.
„Murko!“ zvolala Miška zo schodov, keď uvidela svojho obľúbeného kocúra. To ona ho našla, ešte bol malým mačiatkom, premočeného, zablateného, bezmocne mraučiaceho v kanále. Dedko sa ho po nedlhom prosíkaní ujal a už po pár dňoch si ho obľúbil.
„Pôjde s nami na vychádzku?“ spýtala sa prosebne.
„Spýtaj sa ho,“ vyzval ju dedko.
„Murko, pôjdeš sa s nami prejsť?“
Kocúr sa pozrel jej smerom, oblízal si jazykom papuľku a zamňaukal.
„Ďakuje, ale pôjde si po prelovenej noci a výdatných raňajkách pospať. Keď sa vrátiš, poteší sa, ak mu poškrabkáš chrbát,“ preložil jej dedko.
„Pravdaže, poškrabkám!“ prisľúbila Miška, obula sa a prekĺzla na dvor cez stále pootvorené dvere.
Vonku ju oblialo slnečné svetlo, až musela prižmúriť oči. Kravské mučanie a zvonenie ich zvoncov sa už mestečkom neniesli, doliehali medzi domce až odniekiaľ spod lesa.
„Kam pôjdeme?“
„Natrhať materinu dúšku na kopec.“
„Sľúbil si mi Veselého psíčka,“ krútila hlávkou Miška nesúhlasne, „musí ísť s nami!“
„Tak poď, najskôr teda pohľadáme jeho.“
Vzal vnučku za ruku a viedol ju cez cestu na druhú stranu ulice. Pomedzi domce zamierili k pamätníku v parku.
„Ako sa volá? Budem na neho volať, nech pribehne,“ rozhodla sa Miška.
„On je proste Veselý psík,“ pohodil dedko plecami a pomaly krivkal po dláždenej ceste.
Miška si zvykla na jeho tempo, a kým boli v mestečku, držala sa vedľa neho. Až keď vyšli na lúku, dovolila si sa prebehnúť, či vzdialiť, roztopašne poskakovať pomedzi kvety.
„Veselý psík! Veselý psíček!“ volala zvonivým hlasom do slnečného dňa, „kde si? Nože sa nám ukáž, príď!“
Dedko sa len usmieval a tešil sa zo všetkého okolo seba. Zo zdravej a krásnej vnučky, z hrejivého slnka, z vône čerstvého pečiva z malej pekárničky pod kostolom, z poletujúcich motýľov a vtáčat, z jasného neba.
„Prečo k nám nepríde?“ otočila sa na neho Miška posmutnenou tváričkou.
„Veď som ti predsa vravel, prečo sa volá Veselý psík, vari si nepamätáš?“
„Lebo chodí k smutným ľuďom a rozveseľuje ich, keď to potrebujú,“ povedala a zvesila pohľad.
„A ty to potrebuješ?“
„Neviem,“ mrmlala si do goliera a po lícach jej behali tiene.
„Teraz sa isto nájde veľa iných dievčatiek a chlapčekov, ktorých chce rozveseliť. On potom pribehne, lebo vie, že si ho volala,“ utešoval ju dedko.
„Veď ma nevidí,“ nechápala.
„Ale vidí. A počuje.“
Michalka napokon zdvihla hlavu a pokúsila sa usmiať. Potom poslušne nasledovala svojho dedka postrannou uličkou von z mestečka k lúke.
Keď vyšli na cestičku vedúcu na kopček za mestečkom, už sa smiala a zvedavo pokukovala po motýľoch a kobylkách, ktorými sa tráva len tak hemžila.
„Môžem sa ísť s nimi hrať na naháňačku? Dedko, prosím, môžem?“ tancovala mu okolo nôh a očká jej žiarili.
„Bež, maličká, ale dávaj si pozor!“ starý pán ju pohladil po hlávke, a potom ju nechal radostne šantiť pomedzi kvety. On dokrivkal k veľkému kameňu, sadol si naň a chvíľku oddychoval. Po chvíli sa zohol k veľkému oblaku materinej dúške, ktorá mu kvitla pod nohami a začal ju zbierať do veľkého plátenného vrecka.
Už mal nazbierané vyše polovice, keď k nemu zrazu doľahol prenikavý plač. Razom sa postavil a začal sa vystrašene obzerať okolo seba.
„Miška?“ volal nahlas, až sa pod jeho hlasom ohýbali steblá trávy, „Michalka!“
„Dedkooo...“ nieslo sa odniekiaľ z trávy.
„Hneď som pri tebe!“ zavolal späť a koľko mu staré znavené nohy dovolili, náhlil sa za vnučkiným hlasom.
Našiel ju ležať uplakanú pod jediným stromom, ktorý sa týčil uprostred lúky. Jej tvárička skrivená od bolesti prezrádzala zranenie, ktoré si zatiaľ nevšimol.
„Čo sa ti stalo, srdiečko?“
„Chcela som odtrhnúť kvietok, že si ho dáme do vázičky...“ vzlykala a podávala dedkovi rúčku.
Zľahka ju chytil do dlaní a opatrne ju poobracal. Pod palcom našiel malú červenú bodku a cítil, ako celé vnučkina rúčka začína puchnúť a oteplievať.
„Uštipla ťa osa,“ povedal viac menej pre seba, keďže žihadlo nevidel.
Miška len kyvkala hlávkou a snažila sa potlačiť slzičky.
Starý pán by ju aj bol vzal na ruky, ale nevládal, bol príliš oslabený uplynulými rokmi. Preto si len sadol vedľa nej a vzal ju do náručia. Stále plakala.
Z trávy pred nimi sa ozval šuchot, obaja zdvihli hlavy a zadívali sa tým smerom. Zvuk silnel, kobylky splašene odskakovali pred tvorom, čo sa dral pomedzi steblá.
Miška prestala plakať a napäto pozorovala trávu. Očká sa jej rozžiarili, keď sa spomedzi zelene vynoril zarosený ňufák, hneď za ním dve tmavé oči a dlhé uši.
„Veselý psík!“ zvolala, vymanila sa zo starkého objatia a natešene zatlieskala.
Fľakatý havo dobehol až k nej a položil jej hlavu do lona.
„Vravel som ti, že príde, vidíš?“ spokojne riekol starý pán a vstal.
Miška hodnú chvíľu len tak bez slova hladkala psíka po chrbte, po pysku aj medzi ušami a on len pokojne ležal a privieral viečka. Potom vstal, otriasol sa, veselo zaštekal na pozdrav a znovu sa stratil v tráve.
„On naozaj prišiel, dedko, prišiel ma potešiť!“ tešila sa, otierajúc si zaslzenú tvár. Na opuchnutú rúčku v tej chvíli úplne zabudla.
„Vravel som ti, že ťa vidí aj počuje.“
„A on nemá pána, keď behá tak sám?“ chcela vedieť, oprašujúc si zafúľané šaty.
„Mal pána. Stále ho má. Pozri sa nad seba.“
Dievčatko otočilo hlávku proti oblohe.
„Čo vidíš?“
„Ja... vidím slnko,“ odpovedalo zmätene.
„A čo je okolo slnka?“ vyzvedal starý pán neodbytne.
„Okolo slnka je... Okolo slnka je nebo?“ Miška na chvíľku zapochybovala nad svojou odpoveďou.
„Presne tak, odtiaľ Veselého psíka stráži jeho pán a hovorí mu, kam má ísť, kde ho ľudia potrebujú.“
Miška si znovu sadla do trávy. Vyzerala trošku unavene, ale to len napäto premýšľala nad dedkovými slovami.
„Jeho pán ho poslal za chlapčekom, ktorý spadol z bicykla,“ spomínala na rozprávku, ktorú jej dedko rozprával už dávnejšie, „a keď sa psík vrátil, jeho pán bol už preč.“
„Ale psík nezostal smutný, lebo vedel, kam jeho pán išiel, aj, že ho nenechal samého, že je stále s ním,“ doplnil ju dedko.
„A odvtedy behá po svete so zeleným koženým obojkom a rozveseľuje ľudí,“ dokončila Miška.
„Všimla si si, čo má na tom obojku?“
Dievčatko sa znovu zamyslelo.
„Štvorlístok!“ zvolalo víťazne po chvíli.
„Po ceste domov ti poviem, kto mu ho dal, dobre?“

*

V zamrznutých kalužiach popri ceste sa odrážali slabé lúče skorého novembrového slnka. Lesy okolo mestečka žiarili dozlata a lúky pod nimi sa kúpali v oranžovej hmle. Svet nestarol, len dokončoval jesenné prípravy na prechod do zasneženej časti roka.
Psík cupital po chodníku, popod labky sa mu naháňali listy zo záhradných ovocných stromčekov. Ponáhľal sa, čakala ho dlhá cesta. A keďže noci už bývajú v tom ročnom období veľmi chladné, nerád by čo i len jednu z nich prečkával vonku.
Zaštekal na pozdrav kamarátovi ježkovi, ktorý ho pohľadom vyprevádzal na lúčnu cestičku vedúcu do lesa.
„Šťastnú cestu!“ kričali za ním sýkorky chúliace sa k sebe na plote za posledným domom.
Psík zaštekal ešte raz, a potom sa stratil v hmle zhnednutej trávy. Pre lesom mal rešpekt, nikdy sa v ňom sám netúlal. Dnes však musel prekonať svoj strach, musel sa vydať za svojím poslaním. Pán mu sponad oblakov ukazoval cestu, neviditeľnou rukou ho viedol za tými, čo potrebovali jeho radosť, jeho hojivú prítomnosť.
A tak trochu tiež utekal pred ľudskou zlobou. Zostal sám behať po zemi a jeho pána na nebi nevidel nikto, okrem neho. Preto ho nechceli nechať len tak slobodne sa túlať a tešiť ľudí, chceli ho zavrieť a spútať do reťazí. Ale ako by potom mohol roznášať radosť? Nemohol zostať v bývalom mestečku svojho pána. Musel ísť ďalej a dúfať, že v inom mestečku budú ľudia viac zhovievaví.
„Kamže si sa vybral, Rexo?“
Psík prekvapene zostal stáť pod dvoma vysokými smrekmi. Začal ňuchať okolo seba a bystrým pohľadom hľadať pôvodcu tej otázky.
Ponad hlavu mu po vetvičke prebehla ryšavá veverička. Psík si zdvorilo sadol a na pozdrav pokýval chvostíkom.
„Dobrý deň prajem. Nevolám sa Rexo, som Veselý psík. Mierim do mestečka za lesom,“ odvetil priateľsky.
„Máš pravdu, ani nevyzeráš, ako Rexo,“ zachichotala sa veverička a zbehla zo stromu dolu. Na chvíľku zmizla v húští, a potom sa odtiaľ vynorila s orieškom v náručí.
Psík zatiaľ poslušne sedel, premýšľajúc nad ďalšou zdvorilou vetou, ktorou by mohol pokračovať v rozhovore.
„Pripravuješ sa na zimu?“ otočil hlavu opäť ku korunám stromov, keďže malá Ryška zmizla niekam do útrob kmeňa, do svojho domčeka.
„Toto bol posledný, ďalšie už nemám kam dávať!“ zasmiala sa veverička, v momente znovu dolu v tráve pod psíkovým ňufákom, „a čo ty v mestečku za lesom? Ideš na návštevu?“
Psík si oblizol jazykom ňufák, zamyslel sa, ako veveričke odpovie.
„Áno, na návštevu,“ pritakal napokon a pomaly sa zdvihol, „budem sa musieť poponáhľať, chcem tam doraziť pred zotmením.“
„To sa ti nepodarí, ak pôjdeš týmto chodníčkom,“ pokrútila veverička hlavou a psík na ňu spýtavo uprel pohľad.
„Idem zlým smerom?“
„Ideš dobrým smerom, len po poslednom prudkom daždi a víchrici je cesta ďalej zatarasená popadanými stromami. Prejdeš len ťažko a ľahko sa môžeš zraniť.“
Psík zvesil uši aj chvost. O inej ceste cez les nevedel.
„A poznáš, milá Ryška, nejakú inú cestu, ktorou by som mohol ísť?“
Veverička sa zľahka zapýrila: „Ryška je pekné meno. Nechám si ho, ak dovolíš. A áno, zavediem ťa k ľuďmi nevyšliapanej cestičke. Je však bezpečná a priechodná. Možno stretneš líšku, ale je už stará, trošku utáraná, ale neublíži ti.“
„Ďakujem ti a som rád, ak som ťa menom potešil. Tešiť iných je vlastne presne to, čo robím.“
Ryška uznanlivo prikývla: „Môžem povedať, že ti to ide dobre!“
Po priehrští lichôtok sa obaja pobrali poza smreky hlbšie do lesa. Ryška obratne behala pomedzi konáre a psík len-len že za ňou cez spadané lístie stačil. Nôžky mal pomerne krátke a telo podlhovasté, skôr cupital a cez niekoľko popadaných vetiev musel veľmi opatrne, aby si nepoškriabal bruško.
Po chvíli Ryška našla prvé stopy lesnej zveri, psík ich oňuchal, a potom sa s veveričkou milo rozlúčil. Má dobrý čuch, ďalej už potrafí aj sám. Ryška po rozlúčke zmizla v korunách, chvíľku hľadel za jej ryšavým chvostom mihajúcich sa kde tu proti jasne modrému nebu.
Cestička to bola naozaj schodná, kľukatila sa pomedzi smreky, buky a duby, po ľavej strane ju dosť často v dlhých zástupoch lemovala húština liesok. Slnko sa už nachýlilo k poludniu, stále mal však dosť času a tak sa rozhodol chvíľku si oddýchnuť pri priezračnom prameni, na ktorý narazil.
„A ty si tu nový!“ ozvalo sa za ním, keď pomaly sŕkal studenú vodu.
Prudko sa otočil, pripravený sa brániť, ak by bolo treba.
Za ním však len lenivo z nohy na nohu prestupovala šedivá líška a trochu drzo si ho obzerala od uší až po chvostík.
„Len tadiaľto prechádzam,“ povedal s úctou, akoby ospravedlňujúco, aby nevyvolal zvadu.
„A kam mieriš? Kto ti ukázal cestu?“ stará líška neprestala vyzvedať.
„Malá ryšavá veverička mi povedala o tejto cestičke. Tá veľká, vychodená je vraj zatarasená popadanými stromami. A mierim do mestečka za lesom,“ odpovedal.
„Má pravdu, to drobné strapaté stvorenie. Tadiaľto prejdeš, tadiaľ nie,“ priznala líška a kúsok odbehla, „prejdem sa kúsok s tebou.“
„Uvítam spoločnosť,“ pokýval psík hlavou a nasledoval svoju novú spoločníčku.
Cestou mu vyrozprávala celú svoju rodinnú históriu. Päť rokov po sebe vrhla vždy dve mláďatá, boli hravé, ale rýchle a obratné, s lesklou srsťou. Z jej slov bolo cítiť, že bývala vždy dobrou matkou a na svoje potomstvo bola hrdá. Priateľom by nikdy neublížila a naučila to aj svoje deti. Porozprávala psíkovi aj o najhlbšej lesnej húštine, kde bývali vlci a vystríhala ho pred nimi.
„S tými sa do reči nepúšťaj, nemajú veru trpezlivosť.“
Potom prišli na rad lesné klebety. Psík ju však počúval len na pol ucha, druhým s obozretnosťou zachytával každý neznámy zvuk. Bol naučený strážiť, načúvať a vetriť, robil to úplne prirodzene.
Až na kraj lesa však prešli bez jediného skriveného chĺpku, psík líške poďakoval za spoločnosť a rozbehol sa cez lúku k mestečku. Slnko sa čochvíľa prehupne za horizont a on ešte musí nájsť dom malého Matúška.
Do cesty sa mu spoza múra priplietla popolavá mačka.
„Dobrý deň,“ pozdravil priateľsky a zavrtel chvostom, „hľadám chlapčeka, Matúško sa volá, neviete mi pomôcť?“
Mačka však len zježila srsť a zatvárila sa odťažito.
„Si pes,“ zasipela na neho a zmizla späť za plotom.
„Neublížil by som ti,“ zabrechal už do prázdnej ulice.
Poobzeral sa teda okolo seba, či neuvidí iného tvora. Domy už začínali vrhať dlhé tiene, slnko pomaly zapadalo.
„Ja viem, kde býva Matúško!“ ozvalo sa spod jeho labiek.
„Prepáčte, nechcel som...“ riekol psík ospravedlňujúco, keď si všimol malého chrobáčika, ktorého len-len že neprivalil pod svoju chlpatú labku.
„Maličký som, neospravedlňujte sa. Matúško býva hneď tu, o dva domy ďalej.“
„Ďakujem vám! A dobrú noc.“
„Dobrú noc.“
A tak sa psík rozbehol ulicou, kým ešte videl, čo má pod labkami. Z papuľky mu do chladného večera začali stúpať obláčiky pary. Veľmi sa ochladilo, telom vyčerpaným po dlhej ceste mu začala šklbať zima. Keď dobehol k Matúškovmu domčeku, z komína sa dymilo. Psík vedel vďaka svojmu pánovi, že Matúško je veľmi chorý, a že ho opatruje stará mama. Postavil sa pred bránu a začal tíško vyť.
Svetlá za oknami pomaly zhasínali. Nastávala noc. Psík si už-už myslel, že noc bude musieť prečkať vonku, že až dovnútra jeho hlas neprenikne, keď sa dvere zrazu máličko odchýlili. Spoza nich vykukla útla postava v zástere, s hlavou ukrytou pod hnedou šatkou.
„Stratil si sa, psíček?“
Psík radostne vyskočil na rovné nohy a odpovedal prudkým mávaním chvosta. Nechcel štekať, nerád by zobudil kohokoľvek z mestečka už zahaleného nocou.
Starenka podišla až k bráničke a pustila ho dnu.
„Dnes môžeš prenocovať u nás, miesta je tu dosť,“ pohladila ho po chrbte a on na ňu uprel vďačný pohľad.
Hneď, ako preskočil cez prah dverí, zamieril ku schodom, starenka na neho nestačila ani zavolať. Nabral posledné sily, ktoré mu na sklonku dňa po dlhej púti ešte ostali, a pri Matúškovej posteli bol za naozaj kratučký okamih.
Chlapček ešte nespal, ležal hlboko zaborený v perinách a čítal si. Mal veľmi bledú tvár a červené oči aj nos, na vankúši pyramídu z vreckoviek. Slzil a knižku vlastne ani nečítal, len tak si listoval obrázkami. Prisilná chrípka si na neho sadla začiatkom jesene a odvtedy len ležal, nechodil do školy, ani von s kamarátmi. Bylinkové čaje jeho starkej pomáhali len natoľko, že sa mu stav nezhoršoval. Avšak po zlepšení ani vidu ani slychu. Matúško bol posledné týždne len smutný, málo rozprával a v očiach mu sídlili tiene.
Keď však začul psíkov zrýchlený dych, posadil sa a natešene vykríkol.
„Havko!“
Psík zdvihol hlavu vysoko, aby ho chlapček mohol pohladkať. Potom si ľahol k posteli, hlavu si položil medzi labky a zaspal. Matúško ho pozoroval, kým k nim do izby po schodoch nevyšla aj jeho starká.
„Musel vedieť, že si smutný a prišiel ťa navštíviť,“ riekla, keď dávala vnukovi pusu na poblednuté čielko, „postráži ťa cez noc.“
„A zostane? Nemôžem si ho nechať? Nemá obojok!“ spustil chlapček spŕšku slov. V očiach mu po dlhej dobe blikali iskričky šťastia.
„Tak mu jeden dáme, ale sám prišiel, sám sa musí rozhodnúť, či zostane. A teraz už spi.“
Matúško poprial svojej starkej dobrú noc a pokojne zaspal, mal predsa strážcu, byť možno len na jednu noc, ale svojho vlastného.
Keď sa ráno psík prebudil, niečo ho šteklilo na krku. Pokúsil sa preto poškrabkať zadnou labkou, no narazil na tvrdú kožu. Na nej sa mu pod krkom hompáľal lesklý zelený štvorlístok s nápisom: „Náš psík, Matúško a stará mama z Mestečka“. Trošku sa nového doplnku, obojku, vyľakal, ale reťaz nikde nevidel. Zdvihol sa a vyskočil na posteľ k Matúškovi, ten sa tiež práve prebúdzal.
„Ďakujem za peknú noc bez strašidiel!“ Matúško ho objal a opatrne sa vyšuchtal z perín. Zavolal na psíka a zišiel spolu s ním za vôňou čerstvého kakaa.
„Do tváre sa ti vrátila červeň,“ skonštatovala stará mama, keď uvidela vysmiateho vnuka sedieť za stolom.
Psík si sadol ku dverám a vrtiac chvostom trošku napäto čakal.
„Nezdržíš sa, psíček?“ zavolal Matúško jeho smerom a stará mama mu hodila kus salámy.
Psík ponúkaný darček neodmietol, s labužníckym pohľadom vzal mäso do papuľky a vybral si na svoje raňajky miesto pred vyhriatym krbom. Kým sa však pustil do jedla, hodil očkom po oblohe za oknom. Pána nevidel, preto sa trošku upokojil, zazrel však prvé páperové vločky.
„Starká, starká!“ zvolal Matúško, „už ide zima!“
„Dnes si naozaj veselý,“ krútila starenka hlavou, „ty snáď do Vianoc úplne vyzdravieš!“
Po raňajkách sa všetci traja usadili na deku pred krbom, Matúško doniesol pexeso, starká mu uvarila voňavý čajík, a tak sa hrali skoro celý deň. A psík len tíško ležal pri nich, občas si položil hlavu na Matúškove kolená a celú dobu sa usmieval očami.

*

„A nechali si ho?“
„Nie, maličká. Zostal pri nich cez zimu, a potom ho pustili.“
Michalka sa zamračila.
„Matúško musel byť smutný.“
„Matúško vyzdravel!“ vysvetľoval jej starý pán trpezlivo, „psík splnil, čo mal a musel ísť ďalej.“
„Veď sa bál zlých ľudí, ktorí ho môžu chytiť a zavrieť a...“ nedala sa Miška a aj zadupkala nohami na cestičke, až sa okolo nich zvíril oblak prachu.
„Na niečo si zabudla,“ upozornil ju dedko, „už mal obojok.“
„Ten mu nechali?“
„Áno, aby vedel, kam sa môže kedykoľvek vrátiť a zlí ľudia, aby vedeli, že sa ho nemusia báť, že nie je cudzí. Dnes si ten obojok videla.“
„Videla,“ pritakala Miška, „ale aj tak mal ostať pri Matúškovi. Mali sa predsa radi!“
„A ako by potom dnes mohol potešiť teba?“ oponoval jej dedko.
„Ja... ja neviem.“
„Je slobodný. Aj to je dôkaz lásky. Matúško vedel, že psík nemá tešiť len jeho, preto ho pustil.“
„Ale nezabudol na neho, však nie?“
„Na priateľov, čo ti pomohli, sa nezabúda nikdy, maličká, to si zapamätaj. A psík chodí Matúška aj jeho starkú navštevovať, ktovie, možno prišiel pozdraviť teba, a potom sa vydal na návštevu k nim...“ starý pán pohladil vnučku po hlávke, „a my sme už doma. Poď, zahráme si pexeso, čo povieš?“
„Dobre!“ potešila sa Miška a obdarila dedka širokým úsmevom.

*