Rozprávka o včielke a kvietkoch – Ako v jedinom spomedzi všetkých najsladší nektár našla

Anotace: ďalšia pestrofarebná rozprávka :)

Sbírka: Dúhové rozprávky

*

Rozprávka o včielke a kvietkoch – Ako v jedinom spomedzi všetkých najsladší nektár našla

*

„Pozri, aké krásne kvietky rastú tete pekárke v záhradke!“ volala Miška na dedka z druhej strany cesty, „ako to, že sú také nádherné, a že voňajú cez celú ulicu?“
„Stará sa o ne s láskou,“ objal ju dedko okolo pliec a tiež sa obdivne zadíval do záhonu vysokých modrých a žltých kosatcov, sladkasto voňajúcich ruží a nemenej hrdo sa k nebu týčiacich ľalií.
„A koľko včielok je okolo nich, pozri dedko!“
Starý pán pozoroval vnučkine nadšenie z tak jednoduchých vecí vždy s nepredstieranou radosťou. Úprimnosť v jej očiach prezrádzala, čo všetko sa jej skrývalo v drobnom nevinnom detskom srdiečku. Bola plná snov a túžob, v očiach jej svietili iskričky hravosti a z každého úsmevu jej žiarila viera v nezničiteľné dobro.
Žila v ochrannom tieni dedkovej lásky, ešte ju nestihlo poznačiť žiadne zlo. A dedko sa zaprisahal, že pokiaľ len to bude v jeho silách, tak zlu ani nikdy nedovolí dotknúť sa jej čo i len končekom prsta.
„A pozri sa tam!“ Michalka zabodla prst do vzduchu a nedočkavo poťahovala dedka za rukáv, kým na ňu nakoniec neupriamil pozornosť.
„Už sa dívam,“ uistil ju starý pán, „ale musíš mi napovedať. Čo mám vidieť?“
„Tam, tá malá včielka. Ako usilovne lieta. Hore a dolu, od jedného kvietku k druhému. Nožičky má celé od peľu,“ štebotala Miška a stojac na nízkom múriku sa túžobne nakláňala cez plot za svojou novou hmyzou kamarátkou.
Dedko ju potiahol za ruku späť na chodník.
„Pracuje, musí nazbierať čo najviac sladkého nektáru a doniesť ho do úľa kráľovnej. A nenakláňaj sa tak, spadneš, alebo včielku rúčkou nechtiac vyľakáš a ona ťa uštipne,“ varoval ju starký trochu prísnym tónom.
„Ale ja jej nechcem ublížiť... povedz jej to.“
Starý pán sa usmial: „Počula ťa. Ale aj tak ti odkazuje, že máš byť opatrná. Vieš, to je tak, každý tvor sa v strachu bráni. Psík hlasno breše, mačička škriabe, koník zakopáva zadnými nohami...“
„...a včielka štípe,“ dokončila Michalka radostne s tieňmi pochopenia okolo očí.
„Správne!“ pochválil ju dedko a spoločne sa pobrali domov.
„A ako vie včielka, ktorý kvietok je najsladší?“ vyzvedala po ceste domov.
„Je vytrvalá a dokáže najlepší nektár hľadať aj celé dni, kým narazí na sladký kvietok,“ odpovedal jej dedko.
„A prečo nie sú všetky kvietky sladké? Veď sú pekné, každý jeden.“
„Porozprávam ti rozprávku, z nej to iste pochopíš, máš šikovnú hlavičku.“

*

Na kraji čistinky uprostred lesa stál pod ochranou dlhých dubových konárov vysoký úľ. Ktokoľvek už zďaleka počul usilovný bzukot a šuchot včelích krídel. Od rána do večera bez prestávky odlietali a prilietali k úľu zo všetkých strán, aby mohli odovzdať svoje kalíšky s čerstvým nektárom kráľovnej a znovu sa vydať pre ďalší.
V jedno ráno však všetkých návštevníkov úľu odplašil hluk a nepríjemný krik. Včielky splašene poletovali okolo stromov a zmätene pozerali jedna na druhú. Všade vládol zhon a po včeľom poriadku a presnosti nezostalo ani chýru ani slychu.
Lienka, čo náhodou letela okolo, len neveriacky krútila hlavou:
„Čo sa to tu deje? Nevídané, toľko zmätkov!“
Včielka, rýchlo letiaco popri nej, ju len-len že nezrazila.
„Kráľovná má zlý deň!“
„Musíme vyhovieť kráľovnej!“
„Chce najsladší nektár!“
„Treba sa ponáhľať, treba hľadať!“
„Nektár z najkrajšieho kvetu!“
Náhlivé šepkanie sa nieslo povetrím zo všetkých strán. Drobné priesvitné krídelká sa mihali na každom kúsočku v okolí úľa, vzduch sa chvel a dosť strašidelne bzučal.
Lienka radšej rýchlo odletela preč, v toľkom ruchu by sa necítil bezpečne ani veľký vták.
Taktiež rýchlo sa od úľa pomedzi stromy náhlila jedna malá včelička. Mierila k rieke, poprosiť o radu jašterice, vyhrievajúce sa na lesklých okrúhlych kameňoch na brehu.
„Priateľky, jašteričky, vy si občas vybehnete na vychádzku za les, neporadili by ste mi, kde kvitne najkrajší kvet s najsladším nektárom?“
Hnedozelená jašterička sa lenivo obrátila k včielke a rozospato zamrkala.
„Dávno sme neboli, užívame si teplé dni, leňošíme.“
„A nepamätáte si, či ste niekedy taký krásny kvet nevideli?“
Druhá, jasnozelená jašterica zamrkala trošku živšie a podišla k včielke.
„Pohľadaj po lese, iste nájdeš veľa kvietkov.“
Včelička nervózne zabzučala: „Po lese lietame stále, ja aj moje sestričky, aj po čistinkách a lúčkach na krajoch lesa, ale našej kráľovnej už tento nektár nestačí.“
„Tak zaleť ďalej,“ zažmurkala hnedozelená jašterička posledný krát, a potom zavrela oči. Obe priateľky naraz v ďalšej chvíli na slnku zaspali, včielka sa im nestihla ani poďakovať, ani im zapriať pekný zvyšok dňa.
Vzlietla teda, chvíľku krúžila ponad rieku, a potom zamierila po jej prúde k lúčke za lesom. Poznala každú piaď lesa naspamäť. Presne vedela, kde rastú trsy drobných fialiek či kysličiek, lesné jahody či z kraja lesa podbele. A na lúčke poznala každú margarétku, sedmokrásku, nevädzu aj nižšie na lúke rastúcu ďatelinku. Zvončeky ju vždy vítali potriasaním hlávok, rada s nimi prehodila pár milých slov, keď nemala veľmi naponáhlo.
Dnes sa však pri nich nezastavila, musela letieť inam, v ústrety neznámemu, na samý koniec lúky a ešte ďalej.
Dúfala, že ju privíta náručie sviežeho parku či ponad zlatisté obilie preletí k ďalšej, na rôznorodé kvietky snáď bohatšej lúčke. Namiesto toho ju však privítala štrková cestička a za ňou strechy domov. Až do toho dňa nikdy nemala popri svojej práci čas zaletieť až tak ďaleko. Rozkazy kráľovnej však boli jasné – nevrátiť sa, pokiaľ k nej v kalíšku neprinesie ten najsladší nektár, aj ak by to náhodou malo trvať večnosť.
Nevedela, na ktorú stranu sa má vydať, preto si najskôr sadla na múrik a poobzerala sa okolo seba. Videla však len ploty, okná a množstvo komínov. Až po chvíli jej očká zaujalo množstvo farieb krčiacich sa za zeleným pletivom obohnaným okolo veľkej záhrady. Priletela teda bližšie a uzrela veľa, preveľa malých aj veľkých črepníkov. Prekvapená z toľkých zvláštnych rastliniek, z ktorých dovtedy za celý svoj život nevidela ani jednu, chvíľku užasnuto pozorovala tú nevšednú nádheru.
Už-už by zlietla dolu, medzi pestrofarebné kalíšky a v slnečných lúčoch sa výrazne lesknúce papuľky, keď si k nej zrazu len tak nečakane prisadla malá muška.
„Lákajú na pohľad, aj vôňou, však?“ vzdychla muška a smutne zvesila krídla.
„Áno, sú krásne. Ešte som také nevidela,“ pritakala včielka a zvedavo sa na mušku zadívala, „ale prečo vyzeráš tak smutne?“
„Lebo k nim nemôžem, hoci sú naozaj krásne.“
„Nerozumiem ti, malá muška, prečo k nim nemôžeš?“
„Nikto k nim nemôže,“ povedala muška múdro, „keď sa k nim priblížiš blízko, už od nich neodletíš. Mnoho priateliek som už stratila...“
Včelička sa stále dívala na mušku zmätene.
„Ja hľadám najkrajší kvet, aby som mohla do úľu kráľovnej priniesť ten najsladší nektár. Tie dolu sú zvláštne, nevšedné ale krásne. Mohli by mať aj sladký nektár.“
„Neviem veru, aký nektár majú. Ale pustia ťa len k sebe, od seba už nikdy, včielka. Radím ti kochať sa nimi len z diaľky.“
Včielka tichučko zabzučala, no stále sedela na svojom mieste.
„Ako to, že ťa nepustia od seba?“ vyzvedala od mušky, s podobnými kvetmi sa naozaj ešte nikdy nestretla.
„Niektoré majú na lupienkoch lepkavú šťavičku, ktorá ti zlepí krídelká a už neodletíš a iné, tie žlté a oranžové papuľky, sa za tebou zavrú a márne bzučíš dnu, trepoceš krídelkami, kvietok sa už neotvorí. Navždy zostaneš uväznená dnu.“
Muška ešte chvíľku smutne hľadela na tú neobyčajnú krásu tam dole, potom vzdychla, pozdravila sa a odletela. Včelička chvíľu váhala nad jej slovami, naozaj ju to obrovské množstvo nezvyčajných kvetov dolu za pletivom lákalo. Muška však povedala, že jej priateľky sa odtiaľ už nikdy nevrátili... A ona sa do úľu vrátiť musí.
Venovala teda pestrofarebným papuľkám posledný pohľad a vzlietla.
Len tak si lietala pomedzi domy a nechala sa vábiť vždy vôňou alebo farbami. Mnohé kvietky však boli zavreté pred svetom za priehľadnými tabuľami skla, takže sa k nim nedostala. Unavená začala radšej namiesto kvietkov hľadať chrobáčiky a motýle, ktorých by sa mohla spýtať, či nevedia o takom kvietku, aký hľadá.
Zaletela teda ku kamennému stĺpiku, pod ktorým sa v rade za sebou prechádzali červeno-čierne chrobáčiky, cifrušky.
„Dobrý deň vám prajem,“ pozdravila sa pekne, „prilietam sem z lesa, hľadám kvietok s najsladším nektárom.“
„Tu je veľa kvietkov,“ povedal prvý chrobáčik a tie za ním mu hneď začali pritakávať.
„Veru, veru. Veľa rôznych kvietkov.“
„Len preleť za tento kamenný stĺpik a za ním je ich plno!“
„Možno medzi nimi nájdeš aj ten najsladší, najkrajší.“
Včielka poďakovala a pobrala sa smerom, ktorým ju cifrušky poslali.
Ocitla sa medzi ďalšími kamennými múrikmi, mnoho z nich zdobili kríže. Kvetov však všade naokolo bolo naozaj veľa. Malé veľké, v trsoch, či osamote... A tých farieb! Necítila však žiadnu vôňu a to ju znepokojovalo. Kvietky, ktoré obdivovala spolu s muškou voňali, ale boli nebezpečné. Tieto nevoňali. Mohla sa k nim priblížiť?
Keďže sa bála zletieť nižšie, zavolala na motýľa, ktorý letel okolo.
„Pán Motýlik, prosím vás! Čo sú toto za kvietky? Tam dole?“
Motýlik sa nezastavil, letel ďalej, ale zakričal na včielku pobavene:
„To nie sú kvietky pre nás, sú len na okrasu, sú totiž umelé!“
„Umelé?“ začudovala sa včielka, no motýlik bol už preč.
Nepovedal ale nič o nebezpečenstve, ktoré by jej mohlo hroziť, preto sa odvážila zletieť dolu k najväčšiemu kvietku, aký naokolo videla.
Nevoňal ani zblízka a na dotyk bol drsný. Márne v ňom hľadala nektár, nenašla žiadny. Preletela ešte pár kvietkov, u všetkých však pochodila rovnako.
„Tu sú naozaj čudné kvety. V lese takých niet. Ani tých nebezpečných ani týchto nijakých. Tu asi najkrajší kvietok s najsladším nektárom nenájdem,“ zúfala si včielka.
Vtedy sa spoza nej ozval tenučký hlások. Bol to pavúčik, kosec.
„Hľadáš naozaj voňavé, naozaj krásne kvietky?“
Včelička mu nadšene prikývla.
„Preleť sa ponad tento kamenný hájik a za tým vysokým javorom vzadu zaboč doprava. Ďalej ťa navedie prenikavá vôňa.“
„Ďakujem vám veľmi pekne!“
Včelička radostne vzlietla a rýchlo sa ponáhľala za kvietkami, ku ktorým jej ukázal pavúk cestu. Tešila sa, že snáď konečne bude mať šťastie a nájde to, čo hľadá.
Za javorom naozaj ucítila prenikavú sladkastú vôňu. Nechala sa ňou unášať, opojne ju šteklila v nošteku.
„To musia byť naozaj krásne kvety!“ volala radostne nahlas, ako si tak plachtila vzduchom.
Po chvíľke doletela k mohutným kríkom plným červených, ružových, žltých aj bielych kvetov. Zoširoka sa usmiala a nahlas pekne pozdravila.
„My sme ruže!“ dostalo sa jej namiesto pozdravu, „spanilé ruže!“
Včielka na okamih zháčila, no vzápätí sa predsa odvážila bližšie. Ich prenikavá vôňa ju naozaj omamovala.
„Nás sa žiadny tvor nesmie dotknúť!“
„Nesmie!“
„Nepribližuj sa, popicháme ťa!“
„Veru, veru, popicháme!“
„K nám sa smie priblížiť len naša pani!“
„Patríme len jej!“
„Ak sa odvážiš až k nám, zle skončíš!“
Včielka zaspätkovala, zarazili ju tie rázne výstrahy. Ako mohli také krásne kvietky rozprávať takým prísnym hlasom? Byť také odmerané?
Poza chrbát jej zabzučal sváko čmeliak pohŕdavým hrubým hlasom:
„U tých chladných paničiek nektár nehľadaj. Môžu voňať, vábiť na sto kilometrov, ale sú trpké. Nie sú to kvety so sladkým nektárom. Ich srdcia sú chladné. Ich odmeranosť a nafúkanosť im všetku sladkosť vycucala zo srdca ešte predtým, než naplno rozkvitli. A stará kedysi zámožná pani z toho domu je úplne rovnaká. Miluje len seba a svoje kvety, je mĺkva a nedostupná. Jej ruže sú také isté. Nikto sa ich nesmie dotknúť, ani sa k nim priblížiť. Ale ich krása je prchavá. Za chvíľu zvädnú a zostanú na nich len tie tŕne, ktorými sa ti vyhrážali, nikto sa už za nimi neobzrie. Poď, priateľka včielka, ukážem ti záhradku, kde všetko kvitne z lásky. A pravá čistá láska, tá chutí najsladšie.“
Včielka sa už za chladnými trpkými ružami ani neobzrela. Nasledovala čmeliaka až k malému domčeku učupenému v ústraní na konci dediny. Z dvora sa ozýval veselý smiech detí, pomedzi ktoré pobehovali všakovaké zvieratká. A v malej ale pestrej záhradke rástlo množstvo malých, jemných kvietkov. Voňali síce nenápadne, ale neodháňali od seba žiaden hmyz, ba naopak, nakláňali svoje hlávky v ústrety každému návštevníkovi.
Včielka toľko života pokope na jednom mieste ešte nikdy nevidela. A toľko radosti a šťastia, čo k nej z dvora dovial vánok!
„Koľko ich je, rôznych, a predsa sa znesú, majú sa radi, všetci navzájom!“ volala natešene a čmeliak vedľa nej len súhlasne bzučal.
Presne k tomu kvietku docupitalo malé dievčatko v svetlomodrých šatočkách a červenými líčkami.
„Ty si môj kvietok, lebo sa voláš ako ja!“ smialo sa dievčatko, no kvietok neodtrhlo, len ho jemne pohladkalo po lupienkoch, „obe sme Veroniky, to ma naučila mamička!“
Dievčatko s dvomi vrkôčikmi a nevinným úsmevom bolo naozaj rozkošné. Včielka sa od neho síce držala bokom, s rešpektom radšej len zobďaleč sledovala tvorov oveľa väčších, než ona. Ale bolo krásne. Malé, usmievavé, ako taká princeznička. Jej oči mali rovnakú farbu ako jej šaty, aj ako lupienky toho drobného kvietku.
„Toto je krásne. Najkrajšie, čo som za dnešný deň videla. Radosť. A láska,“ riekla včielka a zosadla na kvietok.
„Vitaj, včelička,“ ozval sa kvietok, „len smelo, naplň svoj kalíštek. Môj nektár by mal byť sladký, lebo sa o mňa starali s láskou odkedy som sa stala semiačkom. A teraz rastiem, tešia sa zo mňa a aj ja mám radosť, že pre nich môžem kvitnúť. Mamička, otecko a ich tri dcérky. Niet šťastnejšieho a krajšieho dvora, než je ten náš.“
Včielka sa kvietku poďakovala za plný kalíštek, ktorý jej vďačne naplnil, čmeliakovi zapriala pekný deň a pobrala sa k svojmu úľu. Rada by ostala v tej príjemnej spoločnosti, ale musela späť za kráľovnou, pretože jej niesla to, po čom tak veľmi túžila. Ten naozaj najsladší nektár.

*

„To je šikovná včielka,“ povedala Michalka, keď dedko rozprávku dokončil, „vytrvalá, iste ju kráľovná pochválila.“
„Určite áno, splnila si však nielen svoju úlohu, ale sa aj veľa naučila.“
„Aj ja som sa veľa naučila, dedko!“ zvolala Miška radostne.
„A čo také, povieš mi?“ chcel vedieť starý pán.
„Že nie všetky krásne veci sú naozajstné. Teda, že ich krása môže klamať. Niektoré krásne veci môžu byť zlé, iné sa krásnymi len zdajú, ale... ich krása nie je živá. A ďalšie sú síce krásne, ale nechcú sa o svoju krásu deliť.“
„Vravel som, že máš šikovnú hlavičku,“ pochválil ju dedko, „a teraz poď, mne už škvŕka v bruchu, dáme si vianočku so sladkým medom.“
„ktoré včielky vyrobili z toho najsladšieho nektáru z našej záhradky! Lebo aj my kvietky pestujeme s láskou, však, dedko?“
Starý pán sa mäkko na vnučku usmial a pohladil ju po vláskoch: „To vieš, že áno. S najväčšou láskou!“

*