Alchymista I

Anotace: Prvý príbeh alchymistu Magreniona a jeho priateľov i nepriateľov.

Prológ
„Cry „Havoc!“
and let slip the dogs of war“
William Shakespeare

Po rozpade Tretej Aquarskej Ríše pod náporom nájazdníkov z Kalilijských plání vypukol vo svete chaos. Aquarský občania utekali pred krvilačnými hordami a rozpŕchli sa na všetky strany. Niektorým sa podarilo udržať mestá Anarat, Barjak a Burvlug na juhu Ríše, iným, ktorých mestá padli, nezostávalo nič iné ako utiecť.
Utečenci sa rozdelili na tri skupiny. Jedna sa snažila dostať sa do bývalých Aquarsých miest na juhu, ďalšia smerovala na západ do hôr, kde ich prichýlilo trpasličie Horské cisárstvo a tretia sa pokúsila nájsť útočisko v elfskom kráľovstve Melluhir, ktoré ležalo na tisíc siah vysokom útese, ktorý rozdeľoval Nistar od severu k juhu.
Elfovia však odmietli poskytnúť ľudským utečencom miesto vo svojej spoločnosti a prinútili ich opustiť ich územie. Niektorí sa pokúsili opäť prejsť územím sužovaným kalilijčanmi, tí zvyšný sa vybrali ďalej na východ, do nepreskúmaného hvozdu, ktorý pokrýval polovicu ich sveta. Mohli iba dúfať v milosť a pohostinnosť druidov, tajuplného spoločenstva, ktorého členovia žili v jednote s hvozdom, ktorý im výmenou za ich služby poskytoval neuveriteľnú moc.
Druidi sa, na rozdiel od elfov, nad utečencami zľutovali a uprosili hvozd do takej miery, že požehnal novým príchodzím a dovolil im založiť niekoľko miest. Avšak hvozd mal aj isté podmienky, ktoré boli utečenci nútení prijať, ak chceli prežiť, a tak vošla v platnosť Ohnivá zmluva, ktorá zakazovala používanie ohnivej mágie a nekromancie na území nového štátu, ktorý dostal neskôr meno Lesná zem.
Nekromanti a ohniví mágovia sa s tým ale nemienili zmieriť a rozhodli sa hvozd pod vedením Karminisa Pyrnookrinakorského, najmocnejšieho ohnivého mága svojej doby, opustiť. Po dlhej ceste na sever, počas ktorej boli mnohí z nich zabití rozzúrenou lesnou zverou a niekoľký údajne aj obživnutými stromami, sa nakoniec dostali z hvozdu von a založili vlastné kráľovstvo, Nirlanior, ktoré sa stalo centrom ohnivej mágie a nekromancie na Nistare. Nirlaniorčania však nikdy nezabudli, aké príkorie spôsobil ich predkom hvozd, a po niekoľkých rokoch, počas ktorých budovali svoj domov, vyhlásili Lesnej zemi vojnu.
Lesná zem nemohla na Nirlanior udrieť, pretože jej jednotky, vycvičené v partizánskom boji v hustom hvozde, by na pláňach Nirlanioru boli rozdupané elitnými jednotkami nemŕtvej ťažkej jazdy a nirlaniorský nemŕtvi boli po prekročení hranice lesa nemilosrdne ničení mocnou lesnou mágiou druidov.
O takmer päť storočí neskôr je situácia stále rovnaká.
* * *
V tejto dobe neustáleho partizánskeho boja a sabotáží prichádza na svet Magrenion, syn zámožného úradníka. Jeho rodičia sú mu schopný a ochotný poskytnúť najlepšie dostupné vzdelanie a tak nastupuje do školy v meste Nir´Váian. Jeho talent čoskoro upúta jeho učiteľov, ktorí ho odporučia do theurgickej Akadémie v hlavnom meste Lesnej zeme, Nir´Linore, známom tiež, ako Mesto líp.
Počas svojho pôsobenia na Akadémii sa Magrenion stáva učňom Nardira Polelfa, jedného z najlepších zaklínačov, výrobcov magických predmetov, svojej doby a ukončuje pod jeho vedením štúdium ako tretí najlepší z ročníka. Nardir ho ďalej odporučí armáde Lesnej zeme ako schopného výrobcu magických predmetov.
V hlavnom stane armády sa Magrenion zoznámi a spriatelí s elfským šermiarom Numarisom, členom jednotiek zvláštneho nasadenia. O dva roky je to práve Numaris, ktorý Magreniona presvedčí, aby si vyskúšal prácu v teréne. Magrenion sa teda spolu s Numarisom dobrovoľne prihlási na náročnú operáciu pod vedením veliteľa Vadasa, ktorej cieľom je zničiť galéru Carevna more, najrýchlejšiu loď svojej triedy ktorú má Nirlanior k dispozícii, a ktorá podľa najnovších správ kotví poškodená búrkou pri brehu v blízkosti Lesnej zeme.

Oheň a voda
„Reise reise, Seeman reise,
jeder tut`s auf seiner Weise,
einer stößt dem Speer zum Man,
andere zum Fische dann.“
Rammstein

V pohasínajúcej žiare zapadajúceho slnka ležali na malom kopci medzi lesom a morom dvaja muži v dlhých tmavozelených plášťoch s kapucňami, ktoré mali stiahnuté hlboko do tváre. Vedľa jedného z nich ležala vychádzková palica z ebenového dreva, ktorá mala namiesto hlavice vyrezanú hlavu jazveca. Jej majiteľom bol mladý, asi dvadsaťpäťročný štíhly človek s po ramená dlhými hnedými vlasmi a zelenými očami. Zdalo sa, že jazvečia palica je, až na dýku za pásom, jeho jedinou zbraňou a pod tunikou zelenohnedej farby určite neukrýval žiadnu zbroj.
Jeho spoločník bol jeho pravým opakom. Za pásom mal dýku a široký meč, vedľa neho ležal dlhý tisový luk a zdalo sa, že je malý a zavalitý. Keď ste sa ale zadívali lepšie, mohli ste uvidieť jeho jemne špicaté uši a oči jednoliatej zelenej farby, ktoré ho jednoznačne identifikovali ako elfa. Jeho zavalitosť bola spôsobená tým, že pod tunikou mal, na rozdiel od svojho spoločníka, šupinové brnenie.
Jedno však mali spoločné – obaja uprene pozorovali malý tábor s piatimi stanmi asi pol míle od nich na brehu mora, pri ktorom boli na brehu vytiahnuté niekoľké veslice. Obďaleč kotvila na mori veľká galéra s dvoma radmi vesiel a jedným sťažňom s teraz skasanou plachtou. Galéra niesla známky ťažkej plavby, rahnovie bolo poškodené a dobrá polovica vesiel polámaná. Pomerne vysoko nad čiarou ponoru bola v jej trupe diera.
Napriek tomu, že všetko, čo sa na vzdialenosť mnoho míľ dookola rozprestieralo bol les, strážili tábor tri trojčlenné hliadky, ktoré bedlivo pozorovali okolie a občas pohľadom nervózne zablúdili k lesu. Náhodnému pútnikovi by mohlo byť divné, prečo sa tak boja prostých stromov, ale človek znalý situácie by potreboval len jeden pohľad na vlajku, ktorá povievala v slabom večernom vánku na stožiari lode: biela lebka a dve prekrížené kosti na čiernom pozadí a pod nimi jeden červený polmesiac, znak Prvej flotily Nirlanioru. A les, ktorý sa začínal len dve míle od brehu, bol domovom ich nepriateľov, Lesnej zeme.
„Tak čo, je to ona?“ nedočkavo sa spýtal človek s jazvečou palicou.
„Ako to mám vedieť, sú príliš ďaleko na to, aby som dovidel na meno lode v tomto slabom svetle,“ nahnevane odvrkol jeho elfský spoločník. „Prečo nevyskúšaš niečo zo svojich trikov?“
„Ja som ti hovoril, že sa do akcie nehodím,“ odvrkol potichu človek. „Ale ty si bol celý „Ale no ták, Magrenion, nebuď padavka...“ a toto je výsledok. Že som sa na to ja idiot nechal nahovoriť,“ povzdychol si nešťastne.
„Ale no tak, hlavu hore, vrátime sa, toto je úloha pre Kirin, nie pre nás,“ odvetil elf.
„Dúfam, že máš pravdu, Numaris, pretože keď nie, Vadas nás zožerie za živa.“
„Tak teda poďme... „ zberal sa k odchodu Numaris, keď sa zrazu hodil späť na zem a pritlačil na ňu aj už vstávajúceho Magreniona.
„Čo sa dokelu...“ začal protestovať Magrenion, ale Numaris len ukázal smerom k táboru. K najväčšiemu stanu, ktorý patril Alexejovi Kiličovi, kapitánovi Carevnej more (ak to pravda bola Carevna more), sa blížila postava v červenom plášti s výraznými náplecníkmi.
„Ohnivý mág,“ vydýchol Magrenion. „Koľko má plamienkov na chrbte? Ja tam už skoro nedovidím.“
„Neviem, ale asi tak tri až päť...“ zamrmlal Numaris. „Prečo?“
„Ty nevieš ako sa určujú ich hodnosti?“ začudoval sa Magrenion. Numaris len nervózne pokrútil hlavou.
„Začína sa jedným plamienkom, ten dostávajú tesne po zložení skúšok, znamená to v podstate len to, že vedia trochu čarovať, takí v podstate nie sú hrozbou a majú titul študent. Dva plamienky dostanú po nejakej dobe aktívnej služby a zložení druhej skúšky, týchto rekrútuje už aj armáda, majú titul učeň. Tri plamienky dostanú za záslužný čin a zloženie tretej a poslednej skúšky, týmto sa hovorí Ohnivý mágovia. Štvrtý plamienok môže udeliť len Ohnivá rada, ktorá sa skladá z tých, ktorí majú štyri a viac plamienkov, dvojtretinovou väčšinou. Päť plamienkov sa dostáva za vedeckú alebo vojenskú činnosť a patrí k nim titul Majster.“ Magrenion sa nadýchol a vzápätí dodal: „No a potom tu je Veľmajster, ktorého volí Rada trojštvrtinovou väčšinou, ten má plamienkov päť.“
Čarodejník v tábore medzitým čosi povedal strážam pri vchode do stanu a vošiel dovnútra.
„Hm, tak sme sa predsa len niečo dozvedeli,“ zamrmlal Numaris. „Je čas sa vrátiť, keď je tam dole mág, musíme tam poslať profesionála.“
„Kirin?“ spýtal sa Magrenion.
„Evidentne. Poďme!“ zavelil Numaris a po štyroch sa začal vzďaľovať z vrcholu kopca. Magrenion vzal do ruky svoju palicu a vydal sa za ním. Obaja sa postavili až na úpätí kopca, predklonili sa a poklusom sa rozbehli po údoliach medzi kopčekmi k lesu.

* * *
V lese už bola čiernočierna tma a bolo vidieť sotva na pár krokov. Magrenion a Numaris sa orientovali len podľa značiek, ktoré vytvorili odlúpnutím kôry zo stromov a ktoré v tme takmer svetielkovali.
„Stáť!“ zasyčal ktosi z tmy nad nimi. „Kto tam?“
„Tancujúci kostlivec,“ odpovedal Numaris.
„Kto je s tebou na parkete?“ ozvalo sa z tmy.
„Slepý upír,“ odpovedal Magrenion.
„Tak poďte, bál sa začal,“ ozvalo sa opäť z tmy a vzápätí: „Neviem, kto vymýšľa heslá, ale Nirlaniorčania by sa na nás asi dobre zasmiali... zistili ste niečo?“
„Predstav si že áno, Gwanmir,“ odvetil Numaris. „Ale o tom neskôr, musíme podať hlásenie šéfstvu. A čo tu? Niečo zaujímavé?“
„Pokiaľ nepovažuješ za zaujímavý milostný život veveričiek, tak nie,“ vzdychol si Gwanmir. Magrenion a Nardir sa uškrnuli. Gwanmir, barbar z plání Kalilie, ktorý sa dal k armáde Lesnej zeme, bol inteligentný, ale veľmi rýchlo sa začal nudiť, a v takých chvíľach dosahoval jeho už aj tak monumentálny zmysel pre iróniu nadoblačných výšin.
„Inak, Magrenion, tá tvoja čelenka sa fakt hodí. Dokonca vidím, ako sa v tej tme uškŕňate,“ povedal zrazu Gwanmir a poklepal si na obyčajnú koženú čelenku, do ktorej Magrenion len pred pár dňami pred tým, ako sa vydali na cestu, zaklial démona, ktorý umožňoval vidieť aj pri veľkom nedostatku svetla (aj keď nie v úplnej tme).
„No, snažím sa,“ skromne pokrčil plecami Magrenion, ale Gwanmirovi (ktorý v tej tme ako jediný poriadne videl) neušiel jeho samoľúby úsmev.
„Tak už choďte, Vadas vás už čaká a stavím sa, že Kirin sa nudí.“

* * *
„Tak tu teda ste.“ Pri ohnisku sedel statný muž, ktorému už ťahalo na štyridsiatku oblečený rovnako ako Magrenion a Numaris, ktorý sa javil ešte zavalitejším. Kto ale aspoň trochu poznal kapitána Vadasa vedel, že pod jeho tunikou sa skrýva dôkladne naolejovaná (a teda necinkajúca) krúžková košeľa, do ktorej Magrenion zaklial démona v rámci svojej praktickej demonštrácie pri skúškach pred dvoma rokmi (a ako sa povrávalo, Vadas súhlasil s tým, že zo sebou vezme Magreniona aj preto, lebo bol zvedavý, aký človek vylepšil jeho zbroj, ktorá mu už niekoľko krát zachránila kožu). A kto ho poznal ešte lepšie a už s ním bol na niekoľkých akciách (ako napríklad Numaris) vedel aj to, že ten starý meč bastard s ošúchanou rúčkou za jeho pásom nie je len tak nejaký starý kus železa, ale, napriek svojmu nevýraznému výzoru, pomerne mocná magická zbraň schopná zraniť aj upírov, ktorých nedotknuteľnosť rôznorodými typmi útokov bola legendárna.
„Tak, čo ste zistili?“ spýtal sa Vadas. Numaris sa nadýchol a nasledujúcich päť minút podával Vadasovi podrobné hlásenie o ich predbežnom prieskume. Magrenion zatiaľ len nervózne postával vedľa neho a snažil sa ignorovať divný pocit v žalúdku. Vadas sa pomaly stával legendou a Magrenion ani nedúfal, že ho na túto akciu prijme (alebo skôr tajne dúfal v to, že ho neprijme) a v ani po niekoľkých dňoch pochodu hvozdom sa vedľa neho nebol schopný zbaviť nervozity tak, ako Numaris, ktorý už s Vadasom na pár akciách bol. Keď Numaris dokončil svoje hlásenie Vadas chvíľu premýšľal a potom sa ho spýtal:
„Takže vlastne ani nevieme, či to naozaj je Carevna more?“
„Nie, kapitán. Ako som hovoril, nebolo dosť svetla a keďže sme boli len na predbežnom prieskume, nechcel som sa až tak približovať.“
„A je s nimi niekto, kto má tri až päť plamienkov,“ zamrmlal si pre seba Vadas. „Numaris, ako často sprevádzajú ich lode ohniví mágovia?“
„N-netuším, kapitán.“ zakoktal sa Numaris. „Ani som nevedel, aké majú hodnosti, kým mi to nepovedal Magrenion.“
„Aha. Magrenion, vieš o tom niečo ty?“
„No...“ zamyslel sa Magrenion na chvíľu a potom pokračoval: „Nekromanti takto cestujú pomerne často, väčšina lodí má ako veslárov kostlivcov, tí sa nevedia unaviť a sú pomerne silní aj na mori napriek všetkej tej - ešte aj slanej - vode, ale ohniví mágovia? Veľmi zriedka, zvlášť tu na juhu. A keď má ten mág štyri plamienky, môžeme si byť v podstate istý, že je to Carevna.“
„A keď má päť plamienkov?“ spýtal sa Vadas.
„Tak v tom prípade by sme mali povolať posily,“ vážne povedal Magrenion.
„Ale, to sú až tak dobrí?“ neveriacky sa spýtal Vadas. „Ja som doteraz bojoval iba proti trojplamienkovým. A raz proti štvorplamienkovému, ale toho sme zastrelili z diaľky otráveným šípom, takže to sa asi neráta.“
„Sú to tí najlepší. Možno keby sme mali moment prekvapenia... ale my nemáme v skupine žiadneho kúzelníka, takže sa proti nemu môžeme brániť len obmedzene...“
„A čo takto kúzelnícky prútik?“ ozvalo sa z polotmy. Magrenion a Numaris zľaknutím až podskočili, ale Vadas len povedal: „Á, Kirin, vitaj, posaď sa.“
K ohňu si prisadlo dievča oblečené v rovnakých šatách ako všetci z Vadasovej skupiny, ktoré malo podľa výšky asi 14 rokov. Tento dojem ale okamžite zmizol, keď sa jej niekto pozrel do tváre. Do tváre dospelej ženy, na ktorej sa už začali vynárať prvé vrásky. Kirin bola neozbrojená, ale vôbec nie bezbranná. Bola vycvičenou špiónkou a ako každý člen Sekcie 4 Lesnozemskej tajnej služby, ktorá sa zaoberala prienikmi na nepriateľské teritórium, ovládala bojové umenie Železnej päste. Táto hobitka bola najskúsenejším členom skupiny, možno až na Vadasa, a dokázala bez zbrane poraziť rytiera v plátovej zbroji. Samozrejme nie v čestnom súboji, o Kirin sa vedelo, že slovné spojenie „férový boj“ považuje za oxymoron.
„Tak, alchymista, dokázal by si vyrobiť päť kúzelníckych prútikov?“ spýtala sa Magreniona, keď sa posadila.
Magrenion sa nervózne zavrtel. Zatiaľ čo Vadas ho znervózňoval, Kirin ho priam desila, pod jej príjemným vystupovaním jednoducho bolo cítiť jej menej príjemnú stránku.
„Áno, ale potrvá to aspoň deň, v noci by som výrobu neriskoval. A prútiky majú svoje obmedzenia.“
„Aké presne?“ spýtal sa Vadas.
„No, v prvom rade sú schopné pohltiť len isté množstvo energie a keď sa toto prekročí, tak vybuchnú. To ale nie je problém, pretože sa mágia z nich dá vybíjať kúzlami, konkrétne kúzlami blesky, svetlo, dym a oheň. Ale väčší problém je, že sú schopné zachytiť len priame výboje ako blesky alebo lomené plamene, ale nie plošné kúzla ako ohnivá guľa.“
„Hm, niečo lepšie ako nič. Nemohol by si jeden urobiť pre Kirin už teraz?“ spýtal sa zamyslene Vadas.
„Hm, to by som neriskoval...“
„Škoda, rád by som ťa poslal na prieskum už teraz, Kirin,...“
„No, mohol by som jej dať svoj,“ povedal zrazu Magrenion.
„Ach, tak v tom prípade to urob,“ spokojne odvetil Vadas.
„Moment, len ho vybijem...“ začal sa Magrenion hrabať vo vreckách plášťa a po chvíli odtiaľ vytiahol obyčajný kus dubového dreva. Pevne ho chytil do ruky, namieril na blízku skalu a so sústredeným výrazom v tvári zamrmlal: „Blesky.“
Efekt bol viac ako postačujúci. Z prútika vyšľahol zväzok piatich namodralých bleskov a v mieste zásahu rozpálil skalu do červena bez akéhokoľvek zvuku až na výrazné, ale nie hlučné, zapraskanie elektriny.
„Ehhh... vieš, ako sa to používa?“ spýtal sa a hodil prútik Kirin.
„Áno, len sa sústredíš na to, čo chceš z prútika vyvolať. A kúzla sa chytajú... tak nejak samy, stačí ho len mať v ruke.“
„No, nie je to presný popis princípu fungovania, ale postup je v zásade dobrý,“ ošil sa Magrenion.
„Neboj sa alchymista, nechcem po tebe odpoveď ako pri skúške,“ široko sa usmiala Kirin. Magrenion sa nevedomky otriasol. Ten úsmev ho viac vydesil, ako upokojil. Vadas, ktorý sa tváril, že si nič nevšimol, sa obrátil ku Kirin: „Vieš, čo máš robiť.“
Kirin zvážnela, prikývla a vytratila sa do nočného lesa.
„A čo sa vás dvoch týka, choďte sa vyspať. Zajtra má Numaris dennú hliadku a Magrenion vyrába štyri prútiky,“ uzavrel stretnutie Vadas.
* * *
„No, aspoň na niečo som dobrý,“ pomyslel si Magrenion.
„Ešte že som sa nechal ukecať a zobral som ho, nebyť jeho, iba by sme čakali, kedy nám ten mág priškvarí rite,“ pomyslel si Vadas.
„Hm, kde máme to jedlo, som hladný ako vlk,“ pomyslel si Numaris.
„Už aby ma Vadas prišiel vystriedať, je tu nuda ako v Nirlaniorskom bordeli,“ pomyslel si Gwanmir.
* * *
„Tak, a je to,“ oddýchol si Magrenion. Na kameni pred ním, ktorý slúžil ako provizórny stôl, ležali štyri na prvý pohľad obyčajné konáriky. Po okolí sa váľala kopa rôznorodých fľaštičiek a iných laboratórnych nástrojov a celému zmätku kraľovala malá okovaná truhlička, ktorá bola prepážkou rozdelená na dve časti. V tej väčšej bola zmes rôznych predmetov a chemických látok, v tej menšej bol akýsi sivastý prášok, ktorý sa trblietal všetkými farbami spektra. Tento prášok, ako Magrenion dobre vedel, bola surová magenergia v koncentrovanej podobe. Manipulácia s ňou bola ťažká a výsledok neodborného zaobchádzania bol potenciálne katastrofický (výbuch bol tým najmenším, čo by sa mohlo stať). Práve preto Magrenion vyhnal Numarisa a Gwanmira a nervózne vykoktal čosi v tom zmysle aj Vadasovým smerom. Vadas však mal s mágiou a alchýmiou už svoje skúsenosti a tak sa vzdialil v podstate hneď, ako sa dozvedel, že Magrenion otvorí svoju alchymistickú truhličku.
Teraz sa však už stmievalo a prútiky boli dokončené. Magrenion sa vystrel a začal po sebe upratovať a ukladať svoje vybavenie späť do mimopriestorovej dutiny, ktorú vytváralo kúzlo démona v jeho prsteni. Démon mal už dávno z prsteňa uniknúť, ale napriek tomu v ňom aj po viac ako piatich rokoch zostával. Magrenion sa snažil prísť na to prečo a zašiel aj za svojím učiteľom Nardirom, ale ani jeden z nich nebol schopný zistiť, čím to je. Každopádne bolo zrejmé, že všetko, čo tento démon vie, je pár jednoduchých a praktických kúziel.
Keď bolo všetko vybavenie zbalené a surová magenergia z dosahu akejkoľvek neodbornej manipulácie, Magrenion zavolal: „Už je to hotové!“
Z lesa sa vynorili Numaris, Gwanmir a Vadas, prišli k nemu a každý si zobral z kameňa jeden prútik. Posledný, štvrtý, si zobral sám Magrenion. Po krátkej inštruktáži ako sa prútiky používajú si každý ten svoj schoval do vrecka plášťa.
„Tak, teraz sme pripravený brániť sa aj proti kúzelníkom a konečne môžeme... čakať na Kirin,“ povzdychol si Gwanmir.
„Neboj sa. Keď sa vráti Kirin, tak sa to rozbehne,“ odpovedal Numaris. Keby vedel, akú má pravdu, asi by radšej zostal ticho...
* * *
„Kapitán!!!“ ozval sa výkrik z tmy.
„Numaris! Nemáš byť náhodou na... a kúúrva,“ vyletelo z Vadasa keď zbadal, koho Numaris, ktorý mal prvú nočnú hliadku, nesie. Numaris niesol Kirin prehodenú cez plece, takže bolo vidieť jej chrbát. Chrbát, ktorý bol celý pokrytý popáleninami.
„Čo sa de... boha!“ vyhŕkol Magrenion, ktorý sa vyhrabal spod prikrývky a hneď sa začal hrabať vo svojom príručnom batohu.
„A do riti!“ okomentoval celú situáciu Gwanmir, ktorý sa práve prebral zo sladkých driemot.
„Rýchlo, polož ju sem!“ vyštekol na Numarisa Magrenion. „Nie tak, ty tĺk! Na brucho!“ Magrenion položil na zem dve fľaštičky a pomohol Numarisovi zložiť Kirin. Keď bola na zemi, jednu z nich odzátkoval. Vyvalil sa z nej fialkastý dym a okolie zaplavil odporný zápach liehu. Keď sa ho Kirin nadýchla, začala kašľať. Magrenion, ktorý čakal len na to, jej vrazil do úst druhú fľaštičku, ktorej obsah mal medovú farbu a príjemne voňal. Kirin ho s gustom vypila a po chvíli sa jej popáleniny začali zaceľovať. Zrazu chytila Magreniona za golier, pritiahla si ho tesne k sebe a zašepkala mu čosi do ucha. Znelo to ako meno. Magrenion zbledol, otočil sa na Vadasa a povedal:
„Musíme vypadnúť. Hneď! Keď nás nájde, je po nás!“
„Keď nás nájde kto?“ spýtal sa Vadas. Magrenion sa už-už nadychoval, že mu odpovie, keď sa zrazu prudko sklonil a prevalil na bok. Na miesto, kde ešte pred tým kľačal pri Kirin dopadol bič z plameňa.
Vadas sa otočil a súčasne tasil, bol však príliš pomalý. Zasiahla ho čierna guľa a sila nárazu ho odhodila niekoľko metrov do kríkov, ktoré našťastie stlmili jeho pád. Gwanmir natiahol svoj luk a začal do príchodzieho strieľať, ale jeho šípy sa zastavovali dva metre od cieľa. Numaris rýchlo vytiahol zo svojho plášťa prútik. Práve včas na to, aby doňho zachytil tri blesky, ktoré mali červenkastý nádych.
„Numaris! Dym!“ zajačal Magrenion, ktorý sa pokúšal dvihnúť zo zeme seba aj Kirin naraz.
Numaris najprv nechápal, čo tým Magrenion myslí a vzápätí jeho úvahy prerušil ohnivý bič, ktorému sa len-len vyhol. Bič namiesto toho zasiahol pár stromov za ním a zapálil ich. Postava, ktorá na nich útočila, a naozaj tam bola len jedna, bič pretočila nad hlavou a pokúsila sa Numarisa zasiahnuť priamo zhora. Numaris sa hodil dozadu a pristál v kríkoch vedľa Vadasa. Obaja na seba pozreli a urobili kotrmelec dozadu. Stihli to v poslednej sekunde, kríky sa zrazu vznietil ohňom, ktorý bol omnoho intenzívnejší, ako bolo normálne možné.
Gwanmir zatiaľ, dôjduc k poznaniu že šípy sa minuli účinkom, pribehol k Magrenionovi a pomohol mu zdvihnúť Kirin.
„Dym, Numaris! Poži konečne ten zasratý dym!“ zajačal Magrenion, za čo si vyslúžil salvu troch plamenných asi meter dlhých povrázkov, ktoré postava vystrelila proti nemu. Magrenion zdvihol ruku, v ktorej mal prútik a dva z nich zachytil. Tretí z nich však minul a ledva stihol uhnúť telom aspoň trochu (stále totiž niesol Kirin), takže mu spálil len rameno. V žiare ohňa si všimol, koľko plamienkov má neznámy na plášti, ale po tom, čo mu Kirin prezradila jeho meno, to aj tak nepotreboval.
Postava sa opäť zahnala bičom, tento krát na trojicu Kirin – Magrenion – Gwanmir a bol by ich určite trafil, keby ho zrazu nebolo zahalilo husté mračno dymu. Numaris si konečne spomenul, že prútik je po zachytení kúzla schopný zoslať nejaké vlastné.
„Rýchlo preč!“ zavelil Vadas a odpálil od kríku knôt vedúci do železnej gule. Magrenion, ktorý sa dovtípil o čo ide sa rozbehol smerom do lesa, nasledovaný Gwanmirom nesúcim Kirin a Numarisom, ktorý si zachoval dosť duchaprítomnosti na to, aby nerozbil skupinu. Všetci nadskočili, keď do stromu vedľa nich vrazil ohnivý bič a zdvojnásobili svoje už aj tak úctyhodné tempo. Podarilo sa im tak uniknúť záverečnej explózii, ktorá spálila všetko v okruhu dvadsať metrov.
Spoza skaly, ktorú predtým Magrenion používal ako stôl vykukol Vadas, ktorý sa tam len-len že stihol schovať pred výbuchom plameňa.
„Nažer sa olova, skurvenec.“ zamrmlal si pod fúzy, hodil smerom do stredu ohňa zapálenú guľu a rozbehol sa za zvyškom skupiny. Práve keď ich dobehol, ozvala sa z horiacej lúky ďalšia explózia.
„Fragmentačná bomba? Dobrá práca, kapitán,“ slabým hlasom prehodila Kirin.
„Ako za starých čias,“ uškrnul sa Vadas. „Len tak medzi rečou, kto to bol?“
„Nikolaj Uľnis. Majster v Ohnivej rade a najpravdepodobnejší kandidát na Veľmajstra,“ odpovedal namiesto nej Magrenion.
„No servus,“ prevravel konečne Gwanmir.

* * *
Vadas sa unavene posadil na kmeň spadnutého stromu a chytil s za bok. Ťažko odfukoval, ako ostatne všetci v skupine vrátane Kirin, ktorá už bola schopná aspoň ako tak bežať. Zastavili sa v lese pri pár spadnutých stromoch a napäto načúvali. Po chvíli sa Vadas ozval:
„Zdá sa, že sme sa ho aspoň pre tento krát zbavili...“ povedal, zrazu sa však jeho tvár skrútila do bolestivej grimasy a chytil sa za hruď.
„Kapitán? Čo sa deje?“ spýtal sa Gwanmir.
„Už... už som na toto asi príliš starý. To jeho kúzlo, ktoré ma zasiahlo, mi asi zlomilo rebro.“
„Magrenion, nemáš ešte nejaký ten lektvar?“ spýtal sa Numaris.
„Mám, ale nemali by sa používať priveľmi často. Ten, ktorý som dal Kirin ani neviem vyrobiť, bol to najsilnejší, aký sa podarilo vyrobiť bez... nepríjemných vedľajších účinkov. Keď sa používajú pričasto, tak...“
„Magrenion,“ prerušil ho Vadas. „Máš ešte nejaký? Nestarám sa o to prečo, proste mi daj ten najvhodnejší,“ zakašľal a vypľul krvavú slinu.
„A do... no dobre, tento by mal stačiť,“ znervóznel Magrenion a podal Vadasovi fľaštičku s priezračnou zelenou tekutinou, ktorú práve vylovil z batoha. Keď sa jej Vadas napil, opäť sa rozkašľal a precedil cez zuby:
„Čo v tom dokelu je? Chutí to ako...“
„Absint,“ dokončil Magrenion zaňho a s ospravedlňujúcim výrazom dodal: „Používa sa ako základ na to, aby sa poriadne vydestilovali...“
„Dobre, dobre, stačí, používa sa ako základ, to mi stačí vedieť,“ unavene zamrmlal Vadas.
„Hm, čo myslíš tým základom?“ spýtal sa nechápavo Numaris.
„No, každý lektvar je vyrobený z niečoho, do čoho sa dávajú rôzne prímesi, tomu niečomu sa hovorí základ.“
„Aha, a čo bolo ako základ pre ten lektvar, ktorý si dal Kirin?“ zaujímal sa Gwanmir.
„Medovina,“ odpovedal neprítomne Magrenion, ktorý si prehľadával vrecká a čosi v nich usilovne hľadal.
„A základ toho prvého?“ spýtala sa Kirin.
„Konská moč. Aha!“ víťazoslávne zvolal Magrenion a vybral z vrecka asi desať piadí vysoký kus horského krištáľu, nevšímajúc si Kirin, ktorej tvár získala zelenkavú farbu a Numarisa a Gwanmira, ktorí sa snažili zadržať smiech.
* * *
„Dobre, tu sa utáboríme,“ rozhodol Vadas, keď došli na malú čistinku, na ktorej nič nerástlo, dokonca ani tráva.
„Rozdelíme hliadky?“ spýtala sa Kirin, ktorej sa darilo podstatne lepšie.
„Mali by sme. Kto pôjde prvý?“ spýtal sa Vadas a poobzeral sa, či sa niekto nehlási. Nehlásil.
„Hm, mám nápad. Mohol by som vyvolať jedného nižšieho elementála aby strážil za nás,“ zamyslel sa Magrenion nahlas.
„Čo presne je nižší elementál? A teóriu pokiaľ možno skráť,“ spýtal sa Vadas.
„Hm, majú viacero foriem, ale ten, ktorého viem vyvolať ja, vyzerá ako malý vír vzduchu. Sú to v podstate inteligentné manifestácie živlov, ktoré sú plne pod mojou kontrolou.“
„Nič v zlom, ale asi nám veľmi nepomôže, Magrenion,“ ozval sa Gwanmir. „Na hliadku treba niekoho s očami, a vzdušný vír...“
„Ich senzorický aparát síce zostáva v mnohých ohľadom tajomstvom, ale buď si istý, že v tme vidí lepšie ako my,“ prerušil ho Magrenion.
„Dobre. Ale najprv jedna otázka. Prečo si toho elementála nevyvolal už skôr?“ spýtal sa Vadas.
„No, po prvé, jeden vydrží len pár dní, teda aspoň keď ho vyvolám ja, a potom, nebol na to dôvod. Navyše je to... náročná operácia a všeličo sa môže pokaziť. Nezdalo sa mi, že to stojí za tú námahu a riziko. Ale teraz, keď je tu Uľnis...“
„Chápem. Dobre teda, vyvolaj ho. Inak, zdá sa mi, že toho o tom Uľnisovi vieš pomerne dosť.“
„Áno, kapitán. V Akadémii som si vybral ako predmet aj históriu mágie v Nirlaniore... všetci hovorili, že je to na nič, ale mňa to zaujímalo, tak som si to predsa len dal...“ uškrnul sa Magrenion.
„Heh, to aspoň potvrdzuje staré známe „nikdy nevieš, čo sa ti zíde“. Takže najprv vyvolaj to tornádo a potom nám povieš, čo vieš,“ uzavrel debatu Vadas.
Magrenion prikývol a natiahol pred seba ruku. Zašmátral ňou, akoby vo vzduchu niečo hľadal a vytiahol zo svojho mimopriestorového batoha palicu s vyrezávanou hlavou jazveca.
„Hm, takže na to ju má,“ došlo Numarisovi, ktorý si z Magreniona pár krát uťahoval kvôli tomu, že so sebou stále nosil „palicu pre deduškov“. Ako sa práve ukázalo, Magrenion ju nenosil len pre efekt.
Magrenion so sústredeným výrazom nakreslil do hliny kruh a doňho vpísal trojuholník, ktorého dva rohy ležali pri špičkách jeho nôh a vzápätí načrtol ešte jednu čiaru, ktorá bola rovnobežná so základňou trojuholníka a pretínala ho v hornej tretine, pričom končila až na kruhu. Keď skončil s kreslením obrazca, na minútu sa sústredil a zrazu udrel palicou do stredu obrazca.
Čiary sa na chvíľu rozsvietili slabým bielym svetlom a celá kresba sa vtlačila hlbšie do zeme. Magrenion o krok odstúpil (keď to zbadali ostatný, radšej ustúpili aj o tri) a pozoroval obrazec.
Znenazdajky sa okolo neho začal formovať vzdušný vír, ktorý do seba začal nasávať prach. Keď bol vír asi siahu vysoký, objavili sa v jeho strede oči, ktoré v tme matne svietili (alebo to možno len odrážali svetlo mesiaca a hviezd). Tvor sa poobzeral po okolí a nakoniec jeho pohľad utkvel na Magrenionovi.
Všetkým okrem Magreniona prebehol po chrbte mráz. „Nevyšlo to. Teraz zaútočí,“ pomyslel si Numaris a položil ruku na hrušku svojho meča.
„Stráž túto čistinku. Keď sa bude blížiť nebezpečenstvo, upozorni nás,“ rozkázal bytosti zrazu Magrenion. Na počudovanie všetkých (a hlavne Numarisa, ktorý sa pripravoval na podľa neho nevyhnutnú konfrontáciu) sa elementál akoby uklonil, keď sa môže vír vzduchu ukloniť, a vzniesol sa asi desať siah do vzduchu, kde zrazu zastavil a napriek slabému vetru sa ani nepohol.
„No, to by bolo,“ prehodil spokojne Magrenion.
„Dá sa to vôbec zabiť?“ spýtal sa nervózna Gwanmir.
„Dá,“ ozvala sa odpoveď, ale na prekvapenie všetkých, azda s výnimkou Vadasa, to nepovedal Magrenion ale Kirin. „Magické zbrane a kúzla na nich pôsobia normálne. Ale s obyčajným kovom proti nim nič nezmôžete. No čo?“ spýtala sa, keď videa zaskočené výrazy v skupine. „Svojho času som sa s nimi stretla v Nirlaniore, len som nevedela, že ich vyvolávajú alchymisti.“
„Nedokážu to všetci,“ poopravil ju Magrenion. „Len tí, ktorí sa vedia pohybovať v astrále a dostali sa aspoň po prvú sefiru... a vy teraz asi ani netušíte, o čom je reč. Proste to vie asi len štvrtina alchymistov,“ uzavrel Magrenion.
„Hm, nerád to priznávam, ale je to... pôsobivé,“ poznamenal Gwanmir.
„To znamená, že sa z toho skoro posral,“ zamrmlal Numaris smerom k Magrenionovi. Mal ale smolu, pretože Gwanmir to začul a už sa nadychoval, že odpovie nejakou ostrou hláškou, keď sa zrazu ozval Vadas:
„Dobre, dobre, dosť bolo ementálov. Teraz nám povedz, Magrenion, čo vieš o tom Uľnisovi.“
Magrenion, ktorý si nebol istý, či Vadas povedal „ementálov“ úmyselne, alebo sa naozaj pomýlil, váhavo začal:
„Ako možno viete, súčasným Veľmajstrom Ohnivej rady je Alexander Pyrinov, ten má ale už takmer sto rokov a začal sa obzerať po následníkovi. Najhorúcejším kandidátom je Nikolaj Uľnis. Od začiatku to bolo zázračne dieťa ohnivých mágov, jeho matka aj otec mali pozície v Rade a jemu sa dostalo vzdelania, peňazí aj protekcie. Najhoršie na tom je, že protekciu vlastne vôbec nepotreboval.
Keď mal dvadsať, začal slúžiť v armáde a zaslúžil sa o Lieskovský incident, viedol napadnutie a vyvraždenie našej základne na hraniciach pri dedine Lieskovce. Za to dostal tretí plamienok, štvrtý získal za vynález kúzla Kirkasský závoj, jedného z najsilnejších ohnivých kúziel, ktoré sa zameriavajú na jeden cieľ, môžeme byť len radi, že ho nepoužil. Teraz má tridsať päť rokov a najhoršie na tom je, že sa špecializuje na pátraciu mágiu.
Jediný dôvod, prečo nás ešte nenašiel je, že moja palica je silným magickým predmetom a tie okolo seba vytvárajú pole, ktoré narušuje pátracie kúzla. Keď ale prenasledoval Kirin, nemal s tým problém, zistil, kde zhruba sme, a potom už išiel podľa sluchu.“
Na chvíľu zavládlo v tábore hrobové ticho. Vadas a Kirin premýšľali so sklonenými hlavami a len občas sa na seba pozreli, Gwanmir a Numaris sa opierali o stromy a pomaly zaspávali a Magrenion začal opäť niečo hľadať vo svojich vreckách.
„No, dnes s tým nič nenarobíme, musíme sa vyspať,“ ozval sa zrazu Vadas a zazíval. „V lese nás len tak ľahko nenájde, zvlášť, keď nemôže použiť kúzla. Odteraz sa ale všetci musíte držať buď pri mne alebo pri Magrenionovi, inak nás nájde. Do akej vzdialenosti asi funguje to rušenie?“
„Ťažko povedať, závisí to od predmetu a od kúzla... ale povedal by som, že do dvadsať metrov je rozumná miera bezpečnosti.“
„Nuž, neostáva nám nič iné, ako sa riadiť tvojimi radami.“ povzdychol si Vadas. Magrenion sa nervózne ošil a pocítil ťažobu na žalúdku. Keď niečo zle odhadol, alebo keď Uľnis našiel spôsob, ako to pole obísť... Z úvah ho prerušil hlas Kirin, ktorá okolo neho prešla a s úsmevom mu pošepkala:
„Dobrá práca, alchymista. Možno z teba ešte niečo bude.“
Magrenion radšej mlčal, ale po chrbte mu opäť prebehol mráz. Nebol si istý, či to Kirin robí naschvál, alebo sa ho len snaží povzbudiť a neuvedomuje si, ako ho tým znervózňuje.
„Nechcel by som ju mať proti sebe,“ pomyslel si, keď sa ukladal spať. Jeho posledná myšlienka bola, že keby si mal vybrať medzi bojom s Uľnisom a Kirin, asi by radšej volil Kirin. Ale bolo by to tesné.
* * *
Spiacim Magrenionom ktosi zatriasol, a on sa s trhnutím prebudil a prudko sa posadil. Zistil ale, že je to ba Numaris, a keď si jedným pohľadom overil, že elementál je ešte stále nad táborom, uvoľnil sa a vzal si od Numarisa podávanú porciu raňajok.
„Tak? Ako sme sa vyspali?“ spýtal sa Numaris. Magrenion, ktorý bol zrovna uprostred procesu prehĺtania len neurčito mávol rukou.
„Len pre tvoju informáciu, Kirin bude za chvíľu podávať správu zo svojho malého výletu ku galére a Vadas chce, aby si bol pri tom. Zdá sa, že si sa stal nenahraditeľným členom týmu,“ povedal zrazu Numaris.
„A to som chcel zostať na základni,“ veselo odvetil Magrenion a pochmúrne si pomyslel: „A asi som aj mal.“
Zdalo sa, že Numaris vie, čo sa Magrenionovi odohráva v mysli, pretože mávol rukou, zadíval sa smerom hore na elementála a odvetil:
„No, neboj sa. Neprišli sme sa sem pobiť s Uľnisom, chceme len vyhodiť loď do vzduchu. A s tvojimi schopnosťami by sa to aj mohlo podariť. Keď všetko pôjde tak, ako má, tak nášho rozpáleného priateľa ani neuvidíme.“
Zdalo sa, že to Magreniona aspoň trochu upokojilo, a tak si Numaris nechal poslednú časť vety pre seba. Dobre totiž vedel, že tak, ako to má, to nepôjde. Nikdy to tak nechodí.
Keď Magrenion doraňajkoval, vystrel sa a vykročil k niekoľkým polenám na sedenie, ktoré sem niekto doniesol, aby nemuseli pri počúvaní Kirininej správy sedieť na suchej zemi. Gwanmir a Kirin boli už na mieste, Vadas a Numaris sa kamsi spolu vytratili. Po chvíli ale vyšli z lesa, nesúc mechy naplnené čerstvou vodou a prisadli si.
„Tak, Kirin, spusti. Čo si zistila a ako sa na teba nalepil Uľnis,“ otvoril stretnutie Vadas.
„V podstate nie je veľmi o čom hovoriť. Keď som odišla z tábora, prikradla som sa k ich táboru a chvíľu sa len tak motala pomedzi stany a načúvala rozhovorom. Podarilo sa mi zistiť, že je to naozaj Carevna more a že ju budú mať opravenú o štyri dni, vlastne teraz už len o tri, a potom plánujú vyplávať rovno do Kirkasu. To sa mi zdalo trochu divné, Nirlaniorské lode, ktoré sa plavia týmto smerom sa obyčajne zastavia pri pevnosti Azyrsk, zvlášť, keď patria k armáde, je tam totiž stanica s poštovými holubmi a Carevna je navyše poškodená, takže by bolo logické, keby plávala len pri brehu.
Keďže sa zdalo, že posádka je rovnako neinformovaná ako ja, začala som sa potulovať okolo kapitánovho stanu. S niekým sa tam rozprával o ich náklade a o tom, aký je dôležitý pre štát, ale zrazu som si všimla, že na mňa uprene zíza nejaká mačka. Najprv som si ju nevšímala, ale keď na mňa civela aj keď som jej smerom hodila kamienok, začalo mi to byť čudné a chcela som sa odkradnúť.
Spoza tej mačky ale vyletela ohnivá guľa a trafila ma zrovna keď som sa otáčala. Našťastie v tábore vypukol zmätok a mne sa v ňom podarilo stratiť. Potom som sa už len snažila dostať do tábora, ale Uľnis ma zrejme našiel nejakým kúzlom. Ďalej je to už známa história.“
Vadas sa na chvíľu zamyslel a potom sa obrátil na Magreniona: „Vieš niečo o tej mačke?“
„No, ťažko povedať,“ prehodil Magrenion a zadíval sa do prázdna. „Mohla by byť Uľnisovým spoločníkom. Kúzelníci sú totiž schopní do tela zvieraťa privolať za astrálnych plání démonov, ktorí ich potom sprevádzajú a slúžia im. Títo spoločníci, alebo familiari, ako sa im hovorí, sú na zvieratá pomerne inteligentný a vedia aj niekoľko kúziel, aj keď ich schopnosti sú čo sa tohto týka, silne obmedzené oproti schopnostiam ich pána.
Uľnis ale mohol použiť aj nejaké iné kúzlo, aby napríklad zhypnotizoval alebo priamo ovládol obyčajnú túlavú mačku. Keď je to takto, potom si nemôžeme byť istý žiadnym zvieraťom.“
„Hm, nie je ovládanie zvierat náhodou doménou druidov?“ spýtal sa nečakane Numaris.
„Áno, je, a druidi dokážu zvieratá ovládať oveľa ľahšie a hlavne masovo. Energia, ktorú by Uľnis vynaložil na jednu mačku by druidovi stačila na ovládnutie celej svorky... keď teda mačky pobehujú vo svorkách...“ odvetil Magrenion.
„Takže sa dá povedať, že vieme akurát to, že nič nie je isté,“ zhrnul situáciu pomerne presne Gwanmir.
„Hlavu hore. Podľa mňa je na čase, aby sa náš alchymista opäť predviedol,“ usmiala sa svojím znepokojujúcim úsmevom Kirin.
„Najskôr máš pravdu,“ vzdychol si Vadas. „Magrenion, predvčerom si hovoril, že dokážeš zistiť nejakú konkrétnu informáciu. No tak teraz potrebujeme vedieť dve. Konkrétne to, aký náklad vezie Carevna more, že je tak dôležitý pre štát, že sa ani nezastavia v Azyrsku a po druhé, akých... familiarov má Uľnis. Dokážeš to?“
Magrenion na chvíľu zaváhal a zdalo sa, že mierne zbledol, ale vzápätí odvetil: „No, o Uľnisovi toho asi veľa nezistím, informácie o tak významných Ohnivých mágoch sú väčšinou zablokované, ale čo sa týka nákladu, tam môžeme mať väčšie šťastie.“
Vadas, ktorému neušlo Magrenionove zaváhanie, sa naňho lepšie zadíval a spýtal sa: „Je s tým nejaký zvláštny problém?“
„Nie, nie,“ rýchlo odvetil Magrenion. „Len hrozne nerád chodím do astrálu, to je všetko.“
„Aha. Ako dlho to potrvá?“
„No, to je ďalšia vec. Bude mi to trvať asi tak hodinu a počas tej doby bude moje telo ponechané v hrubohmotnej úrovni bez duše, takže sa nebudem schopný hýbať. Jediné, čo ma bude schopné vyrušiť, je zranenie, takže budete moje telo musieť strážiť.“
„No super,“ neodpustil si poznámku Gwanmir. „Takže kým ty sa budeš preháňať po nejakých pláňach, my tu budeme tvrdnúť a čumeť na tvoju nehybnú telesnú schránku.“
Magrenion sa zamračil a vrhol na Gwanmira odporný pohľad: „Keď sa tak veľmi chceš preháňať po astrálnych pláňach so mnou, tak ti poviem ako na to.“
„No ako?“
„Zomri,“ odpovedal s ľadovým chladom a úplnou vážnosťou Magrenion. Na chvíľu sa v tábore rozľahlo hrobové ticho, potom sa Numaris šokovane ozval:
„Astrálne pláne sú krajina mŕtvych?“
„Nie celkom. Ale jediným spôsobom, ako sa v nich nestratiť, je sledovať cestu, po ktorej idú mŕtvi. Astrálne pláne sú iba prahom do smrti,“ Magrenion sa na chvíľu odmlčal, a potom pokračoval, vyberúc zo svojho vrecka asi dlaň vysoký kus šesťuholníkového krištáľu, ktorého vrch sa zbiehal do špičky: „Takže ja teda pôjdem. Dávajte na moje telo dobrý pozor. A žiadne srandičky,“ dodal ešte smerom ku Gwanmirovi. „Keď sa čokoľvek pokazí, mohlo by to mať nepríjemné následky.“
Ostatní len prikývli a sledovali, ako sa Magrenion posadil do meditačného sedu na zem, vzal krištáľ do svojich spojených dlaní a akoby sa zamyslel. Takto zostal sedieť celú ďalšiu hodinu, až kým sa napokon neprebral.
* * *
„Vítam Vás na prvej prednáške z Astrálneho cestovania na našej Akadémii. Moje meno je Nardir Polelf a budem vaším profesorom. Na začiatok by som vám rád oznámil, že skúška bude iba praktická...“ Niekoľko mladých radoby zaklínačov sedelo v laviciach v malej miestnosti. Ich profesor, postarší polelf s ľudskými ušami a elfskou jednoliatou farbou očí, im práve oznamoval priebeh skúšky, ale počúvala ho asi iba polovica triedy. To, ako prebiehajú Nardirove skúšky, bolo všeobecne známe. Keď sa dostal cez úvodnú reč a prezenciu, začal s výkladom.
„Astrál má mnoho mien, a pritom ide stále o tú istú vec. Hovorí sa mu Rieka mŕtvych, Astrálne sféry, Astrálne pláne, Večné more a tak ďalej. Je domovom démonov a géniov a zdrojom takmer neobmedzeného poznania a veľkej moci.
Ako každá činnosť má ale astrálne cestovanie svoje riziká. Ako iste viete z predmetu Základy astrálu, cez istú časť astrálnych plání prechádza cesta, po ktorej prechádzajú duše ľudí po svojom odchode z hrubohmotnej úrovne. Zaklínači využívajú práve túto cestu na to, aby sa do astrálu dostali. Musíte si uvedomiť, že živý ľudia do astrálu nepatria. Je to pre nás cudzie prostredie, netvorí ho hmota a naše zmysly nefungujú normálne. Ako si iste viete domyslieť, orientácia je tu veľmi ťažká, a preto si zapamätajte prvé pravidlo astrálneho cestovateľa: Nikdy nezíď z cesty do Smrti. Existujú zdokumentované prípady keď sa takéto niečo stalo, a dostaneme sa k nim, ale pre začiatok vám poviem, že ak raz z cesty zídete, ak s týmto prúdom raz stratíte kontakt, tak ho pravdepodobne nikdy viac nenájdete. Existuje viac ako sedem stovák zdokumentovaných prípadov strateného cestovateľa, nevrátil sa ani jeden.
Ďalej si musíte uvedomiť, že vaše zmysly vás môžu klamať, v astrále ich vlastne nemáte a vnímate svet okolo seba ich obdobou, ktorá ale funguje na trochu inom princípe. Druhé pravidlo astrálneho cestovateľa znie: prejavy reality určuje najsilnejšia myseľ. Na posilnení vašej mysle budeme pracovať, niektoré emócie, ako napríklad zúrivosť či depresia, ju oslabujú, iné, ako odvaha a odhodlanie, ju posilňujú... Áno, čo by ste chceli vedieť, pán...?“
„Magrenion. Chcel by som sa spýtať, či hnev myseľ posilňuje, alebo oslabuje.“
„To je veľmi dobrá otázka, a ako väčšina dobrých otázok nemá jednoznačnú odpoveď. Zdá sa, že záleží na odtieni hnevu a na okolnostiach, niekedy vás môže posilniť, inokedy oslabiť. Azda je to preto, že hnev má rovnako blízko k odvahe ako k zúrivosti.“
* * *
Kam až Magrenionove oko dovidelo sa rozprestierala ohromná pláň, na ktorej rástla asi do pol lýtok vysoká tráva, ktorá sa kývala sa vo vetre, tvoriac vlny nie nepodobné morským. Napriek tomu, že tráva bola slnkom vysušená tak, že mala takmer žltú farbu, žiadne slnko tu nesvietilo a bola zima. Na oblohe sa preháňali sivé mraky, také, z akých nebude ešte dlho pršať a budú zakrývať oblohu po niekoľko dní. Alebo celú večnosť.
Keď sa Magrenion lepšie zadíval na vlny tvorené trávou, zbadal známy tvar. Zdalo sa, akoby sa v istom úseku, širokom niekoľko stoviek siahov, vlny trávy predbiehali pred tými v okolí. V tomto úseku sa občas trávou akoby mihol tieň, jeden z tých, ktoré zachytíte len kútikom oka. Magrenion vedel, že to sú mŕtvi, ktorí kráčajú po svojej ceste cez Sedem brán. On tu ale dnes nebol na to, aby prekročil Druhú bránu, ktorá sa v diaľke týčila, pripomínajúc prachovú búrku, ktorá sa zastavila v čase, to sa ešte neodvážil urobiť ani v bezpečí Akadémie. A nebol tu ani kvôli mŕtvym, bol tu získať istú informáciu.
Vykročil teda po ceste, ktorú vyznačovali vlny, opierajúc sa o svoju jazvečiu palicu. Po chvíli chôdze (alebo to mohlo byť aj niekoľko hodín, tu na takých podružných veciach ako čas veľmi nezáležalo) sa v tráve vynorila čierno-biela pruhovaná hlava jeho sprievodcu, ktorý, pochopiteľne, vyzeral ako jazvec. Prebehla medzi nimi výmena informácií len ťažko zachytiteľná a popísateľná slovami a jazvec sa rozbehol do trávy. Magrenion ho bez váhania nasledoval.
* * *
„Astrálne ríše sú pre nás cudzím prostredím, v ktorom sa, zvlášť z počiatku, veľmi ťažko orientujeme. Iba málo kto z vás dosiahne takej zoznámenosti s astrálom, že sa v ňom bude schopný pohybovať úplne samostatne. Všetci tu už poznáte svojho astrálneho sprievodcu a viete, ako vyzerá a ako sa s ním spojiť. Váš sprievodca je tým, kto v astrálnych ríšach vyhľadáva toho, alebo skôr to, čo zrovna potrebujete. Pamätajte ale, že astrálne ríše sú nebezpečným miestom zvlášť pre nás z vonka, a nám aj naším pomocníkom tam hrozí nebezpečenstvo od mnohých bytostí. Nedovoľte, aby vášho sprievodcu zabili, pretože bude trvať veľmi dlho, kým budete schopní nájsť si nového.“
* * *
Magrenion stál tvárou v tvár obrovskej korytnačke, ktorá sa zraz vynorila zo zeme. Pôsobila majestátnym dojmom nie len vďaka svojej veľkosti, ale aj vďaka svojim očiam, očiam, ktoré akoby patrili bytosti, ktorá nosila celú ťažobu sveta na svojich pleciach. Magrenion samozrejme vedel o tom starom mýte, a asi sa na ňom podpísal natoľko, že prvých osem géniov vnímal ako korytnačky.
„Kto vie, ako budú vyzerať ostatný géniovia,“ pomyslel si Magrenion.
„Magrenion... z ... Nistaru... je... toto... tvoja... otázka?“ spýtala sa korytnačka chrapľavým hlasom.
„Nie, prastarý,“ odpovedal v myšlienkach Magrenion.
„A... aké... odpovede... chceš... poznať.. za... svoju... obetu?“
„Aký náklad vezie Nirlaniorská loď Carevna more?“ spýtal sa Magrenion. Zdalo sa, že korytnačku jeho otázka sklamala, ale predsa len odvetila. Také boli totiž zákony astrálnych ríší.
„Výbušniny... ktoré... našli.. v... krajoch... ďaleko... na... juhu,“ korytnačka sa odmlčala a trpezlivo čakala na Magrenionovu druhú otázku, na ktorú mal ešte právo.
„Akých familiarov má Nirlaniorský Ohnivý mág Nikolaj Uľnis?“
Tento krát sa korytnačka zarazila a zdalo sa, že ju Magrenionova otázka zaujala. a chvíľu zvažovala, či odpovie, ale potom predsa len odvetila:
„Mačku... a... ohnivého... ifríta.“
„Ďakujem ti za tvoje odpovede, prastarý,“ odvetil Magrenion a otočil sa, aby sa proti prúdu v tráve vrátil späť do sveta, do ktorého patril.
„Počkaj, Alchymista,“ ozvala sa zrazu korytnačka, a Magrenion, ktorého zrazu zamrazilo na chrbte, sa otočil.
„V... ohni... a... vode... sa... skončí... tvoje... snaženie... a... v... ohni... a... vode... skončíš... i... ty... ak... sa... nebudeš... strážiť... démona,“ prevravela korytnačka, unavene zavrela oči, a majestátne sa zanorila do trávy, akoby to bolo more. Magrenion zostal zarazený stáť na mieste. Zrazu ho ale za nohavicu zaťahal jeho jazvec.
„Máš pravdu. Nemal by som sa tu zdržiavať. Aj tak som tu bol už dlhšie, ako je zdravé.“
* * *
„Čo myslíte, je v poriadku?“
„Netuším. Nemali by sme ho štuchnúť?“
„Ja neviem, hovoril, že ho nemáme rušiť...“
„Žije ešte vôbec?“
„Ale hej, pred chvíľou sa nadýchol.“
„Radšej to over...“
Magrenion otvoril oči a skoro dostal zrádnika. Numaris mal svoju tvár asi desať cólov od jeho a uprene naňho zízal.
„AAAAH, do...“ zhíkol, a vzápätí, keď si uvedomil, kto to vlastne je, dodal: „Ty vole, toto mi nerob, skoro som skapal, keď si sa tak nado mnou skláňal.“
Numaris sa škaredo pozrel na Kirin a Gwanmira, ktorí sa neúspešne pokúšali zadržať záchvat smiechu, a na Vadasa, ktorý sa ovládal o trochu lepšie, a obrátil sa späť k Magrenionovi: „Veľmi si nevyskakuj, my sme si mysleli, že je už po tebe.“
„Čože?“ začudoval sa Magrenion, „Ako dlho som bol mimo?“
„Dobré dve hodiny. Čo sa stalo?“ spýtal sa, pre zmenu, Vadas, keďže Gwanmir a Kirin boli ešte stále neschopný verbálneho prejavu.
Magrenion sa poškrabal na hlave, zamyslel sa, a odvetil: „Ťažko povedať. Podarilo sa mi zistiť, čo sme chceli, ale... no, proste ten génius, od ktorého som to zisťoval, mi dal ešte jednu informáciu. To asi spôsobilo ten časový posun.“
Toto Kirin zarazilo dostatočne na to, aby sa prestala rehotať, dokonca sa zatvárila aj trochu vážne: „Génius sfér ti povedal niečo, o čo si ho nežiadal? Ako často sa to stáva? Ja osobne so o takomto niečom ešte nepočula...“
„Ako často?“ vystrúhal grimasu Magrenion, „No, pokiaľ ja viem, tak vôbec. Budem sa na to musieť spýtať Gwanmira.“
„To je v tejto chvíli vedľajšie,“ prerušil ich debatu Vadas: „Magrenion, čo si zistil?“
„Nóó,“ zatiahol Magrenion so spokojným úsmevom: „Zistil som to, že máme poriadne šťastie. Náklad Carevny More sú... výbušniny.“
Magrenion s uspokojením sledoval, ako sa užasnuté výrazy jeho spoločníkov postupne menia na škodoradostné úškľabky.
* * *
„Hovorím ti, Nikolaj, mali by sme tých zelených mužíkov nájsť a zatočiť s nimi. Keď hovoríš, že jeden z nich je alchymista, mohli by nám narobiť problémy.“
„Alexej. Už som ti povedal, že nepredstavujú hrozbu. Skoro som ich všetkých vybavil aj sám, a my tu máme galéru s posádkou.“
Alexej Kilič a Nikolaj Uľnis sedeli v kapitánskom stane na brehu mora a preberali najnovšie udalosti. Zatiaľ čo sa Kilič nervózne prechádzal po stane, Uľnis unavene sedel za stolom a držal si hlavu v dlaniach. Veď aj chodil celú noc po lese, zosielajúc pátracie kúzla. Bezvýsledne. „Musia mať pri sebe nejaký poriadne silný artefakt, keď ich nenašlo ani Oko zrenia,“ pomyslel si Uľnis.
„Veď to. Vyradil si ich iba skoro, a ani nevieme, kto to je. Čo keď sú to Imris a Gwanmir?“
„Alexej, nebuď prosím ťa paranoidný, čo by tu robil šéf rozviedky a ich najlepší theurg? Asi zazreli našu loď, tak sem poslali nejakých trhanov, aby zistili, či nechceme zotnúť štyri stromy.“
„No jasné, a jeden z tých trhanov je alchymista, ktorý ich pred tebou, špecialistom na pátraciu mágiu, schoval. Pekný trhani.“ Zdalo sa, že Kilič nechal zásobu svojho sarkazmu naplno vypeniť. Zrazu však do stanu vbehol vojak a zasalutoval:
„Kapitán, z lesa stúpa dy...“ začal, bol však prerušený masívnou explóziou.
„Alexej! Kto je na galére?“ zakričal Uľnis.
„Len pár hliadok. Idem tam, premiestni ma!“ odvetil Kilič a tasil svoju šabľu. Uľnis zamrmlal pár slov a Kilič zmizol v záblesku červeného svetla.
„Trhani...“ precedil Uľnis, naštvaný sám na seba, medzi zubami a rozbehol sa von.
„Všetci späť na loď!“ rozľahol sa táborom jeho hlas.
* * *
„Raz! Dva! Raz! Dva!“ Po mori sa rozliehal hlas kormidelníka prvého z člnov, ktoré odrazili od brehu a smerovali k Carevnej More, ktorá sa majestátna a (zatiaľ) pokojne kývala na malých vlnkách v jemnom vánku.
„Poďme! Musíme sa tam čím skôr dostať!“ hulákal veliteľ člna. „Zaberte, vy suchozemské... AARGH!“ skríkol zrazu, keď sa mu do hrdla zabodol šíp a navždy ho umlčal. Veslári sa zmätene obzreli k brehu, ale tam bolo vidieť iba ďalšie člny, ktoré sa k nim plavili, alebo ešte len odrážali od brehu a stĺp sivého dymu kúsok za táborom. Vzápätí prileteli ďalšie šípy a zabili alebo zranili niekoľkých veslárov a vojakov.
Keď sa vojaci spamätali a obzreli sa smerom do boku, bolo už neskoro. Gwanmir, ktorý stál na vode, ako by sa nechumelilo už strieľal ďalšie šípy.
„Výborne,“ pomyslel si Gwanmir. „Keď to takto pôjde ďalej, tak ani nebudem musieť urobiť nič iné okrem strieľania.“
* * *
Pri veliteľskom stane zostali iba dvaja strážcovia, ktorí sa nervózne obzerali. V ruke držali oštepy a za pásom mali zapásané šable, ale nemali brnenie (veď to koniec koncov boli vojaci, ktorí slúžili na lodi).
Zrazu sa jednému z nich zabodla do sluchy hodená dýka, na čo sa s prekvapeným výrazom na tvári zviezol mŕtvy k zemi. Jeho spoločník nestihol ani hlesnúť, iba vytreštil oči a vzápätí schytal kopanec do kolennej jamky a po ňom nasledujúci úder kolenom do zátylku ho poslal do bezvedomia. Keby videli, že ich porazila žena, a navyše taká, ktorá im siahala sotva po pás, asi by sa hanbili.
„A možno sa hanbia aj tak, keď sa mŕtvi môžu hanbiť. Musím sa na to spýtať Alchymistu,“ pomyslela si Kirin a vošla do prázdneho stanu, kde sa nachádzali dokumenty, ktoré budú Sekciu 4 veľmi zaujímať.
* * *
Gwanmir sa so sústredeným výrazom sklonil k hladine a dotkol sa jej. Po prvom člne sa priblížili tri ďalšie, ktorých posádky sa ale už kryli štítmi a opätovali paľbu. Síce sa im nedarilo zasiahnuť Gwanmira, ktorý sa kryl za vlnami, na druhej strane ich ale Gwanmirova vlastná paľba nezdržovala.
„Toh – Ni – Lih. Tkal – Cla – Yi – Yah,“ zamrmlal si spevavým hlasom. Voda okolo jeho dlaní sa zrazu mierne zavlnila, akoby z nich do nej niečo pustil.
Na boku člnov sa zdvihla asi tri siahy vysoká vlna. Vojaci v nich sa mohli len bezmocne prizerať, ako ich vlna, ktorá mala na šírku asi desať siahov, zachytila a prevrátila ich člny. Gwanmir sa usmial pod fúzy a tasil svoj jeden a pol ručný meč.
„Zdá sa, že je čas na rybačku. A úlovok bude kapitálny,“ pomyslel si a rozbehol sa k plávajúcim vojakom.
* * *
Alexej Kilič sa objavil na galére v záblesku červeného svetla, poobzeral sa okolo seba, a zalapal po dychu. Z desiatich hliadok, ktoré na galére nechal, nežil ani jediný vojak. Na palube ležalo v kaluži krvi sedem z nich a Kilič si bol istý, že zvyšný traja boli hodení cez palubu. Začal sa obzerať po páchateľovi a už - už sa chystal vbehnúť do podpalubia, keď na palubu zhora dopadlo s odporným žuchnutím telo hliadky, ktorá bola v koši.
Kilič sa obzrel hore a konečne zbadal zabijaka, ktorý napáchal také škody – postaršieho muža oblečeného v tmavozelenej tunika a plášti, ktorý v ruke držal meč bastard, a, ako si Kiličove skúsené oko všimlo, pod tunikou mal akúsi, asi krúžkovú, zbroj.
Kilič nacvičeným pohybom tasil svoju šabľu a jedným asi sedem siahovým sokom sa preniesol na rahno, kde sa postavil do strehu a čakal na svojho protivníka.
Keď Vadas, nespúšťajúc zo svojho protivníka oči, preliezol cez okraj koša a postavil sa na rahno, Kilič sa spýtal:
„Pred tým, ako budeme bojovať, by som rád poznal meno svojho protivníka.“
„Kapitán Vadas, špeciálne jednotky Lesnej Zeme, Sekcia 3,“ povedal Vadas so zachmúrenou tvárou.
„Komodor Alexej Kilič, kapitán Carevnej More, Prvá flotila Nirlanioru. Bolo hlúpe sem len tak prísť, kapitán. Moji muži sú už na ceste,“ dodal ešte.
„Nemyslím, kapitán,“ uškrnul sa Vadas. „Zdá sa, že ich zdržalo vlnobitie.“
Kilič sa obrátil práve včas na to, aby videl, ako sa spod hladiny vynárajú muži, ktorí pred tým plávali v člnoch, ktoré práve prevrátila pomaly miznúca Gwanmirova vlna. Keď sa obrátil späť k Vadasovi, zistil, že ten ešte stále stojí tam, kde pred tým.
„Zaujímavé. Očakával som, že zaútočíte, kapitán.“
„Samozrejme,“ odvetil Vadas. „Práve preto som nezaútočil.“
Kilič sa pousmial, otvoril ústa a zdalo sa, že sa chystá čosi povedať, ale namiesto toho sa rýchlo pohol vpred a sekol po Vadasovi. Podcenil však svojho protivníka a len tak - tak stihol uskočiť pred Vadasovou ripostou a musel sa brániť dvom vodorovným sekom vo výške hlavy z opačných smerov. Vzápätí chytil svoju šabľu druhou rukou za čepeľ, odklonil Vadasov meč dohora a vykopol. Vadas, ktorý nemal ako uhnúť do strany bol nútený uskočiť. Kilič vzápätí urobil krok dopredu a sekol šikmým sekom po Vadasovom bruchu. Čepeľ síce rozťala tuniku, ale neprenikla krúžkovou zbrojou. Kilič sa na zlomok sekundy zarazil („Veď som ju mal preťať, moja šabľa je magická,“ pomyslel si), čo Vadasovi plne stačilo na to, aby ho bodol do hrude. Na jeho prekvapenie ale čepeľ jeho meča skĺzla do strany a iba roztrhla Kiličovu uniformu. pod ňou sa objavila akási podivná zbroj, ktorej segmenty mali šesťuholníkový tvar a nápadne pripomínali pancier korytnačky. Obaja protivníci od seba odskočili.
„Korytnačia zbroj?“ spýtal sa Vadas a vzápätí dodal: „Nečakal som, že tu narazím na takýto mocný magický predmet.“
„Nuž, vaša zbroj tiež nie je len obyčajným kusom železa,“ odvetil Kilič.
Obaja kapitáni sa pousmiali a zmenili polohu svojich zbraní. Úvodné oťukávanie sa skončilo, začínal sa skutočný boj.
„Chay – Da – Gahi!“ rozkázal Kilič panovačne a jeho zbroj zmenila farbu z koženo hnedej na kosteno žltú.
„Al – Tah – Je – Jay!“ odvetil Vadas a jeho meč sa začal slabo chvieť, pričom po jeho povrchu sem tam prebleskol fialový výboj.
* * *
Dvaja vojaci s vytasenými šabľami stáli bok po boku v úzkej chodbe v podpalubí Cerevnej More, opierajúc sa chrbtami o dvere. Proti nim stál osamotený elf oblečený v zelenej tunike a plášti s podivnými striebristými chráničmi na rukách, ktoré mali neobvykle drsný povrch a širokým mečom v ruke.
„Asi sa len tak nevzdáte?“ nadhodil Numaris. Vojaci iba pozdvihli meče a zamračili sa naňho.
„Škoda,“ poznamenal Numaris a vykročil. Jeden zo strážcov spustil svoj meč k zemi a namieril čepeľ dohora, druhý zdvihol ten svoj nad hlavu tak, až sa takmer dotýkal stropu. Numaris sa pousmial, vytiahol ľavou rukou dýku, položil čepeľ svojho meča na jej predlaktie a hodil dýku do hrude vojakovi, ktorý mal zdvihnutý meč. To vojaka, ktorý nemal brnenie, prinútilo, aby prudkým pohybom meča smerom dole odklonil dýku. Numaris zatiaľ skočil vpred a prešiel mečom po svojom chrániči. Efekt bol viac ako prekvapujúci. Keď sa železo čepele oškrelo o chránič, vyšľahol z toho miesta vojakovi do tváre plameň. Vojak inštinktívne zavrel oči a nastavil pred ne predlaktie. Numarisovi to plne stačilo na to, aby ho dva krát bodol, raz do hrude a druhý krát do brucha.
Druhý vojak sa však zatiaľ stihol pripraviť a sekol po Numarisovi , ktorý k nemu stál v pomerne úzkej chodbe, vodorovne po chrbte. Numaris len tak tak stihol zachytiť jeho šabľu svojím mečom a odklonil ju dohora, kde oba meče zavadili o strop. Zatiaľ, čo sa vojak pokúsil svoju šabľu oslobodiť, Numaris svoj meč pustil, skrížil na hrudi ruky a škrkol o seba chráničmi, pričom vystrel ruky smerom k vojakovi.
Z chráničov vyšľahol plamenný jazyk po vojakovi, ale tento krát nie do tváre, ale do srdca. Vojak stihol iba raz vykríknuť.
Numaris si povzdychol, zdvihol svoj meč aj svoju dýku a obrátil sa k dverám. Chvíľu prezeral zámok a vzápätí vytiahol malú drevenú píšťalku, na ktorej zahral pár tónov. Západka cvakla a dvere sa otvorili.
„Hm, ten Magrenion sa v poslednej dobe naozaj prekonáva,“ pomyslel si Numaris a vstúpil do miestnosti, kde sa skladovali výbušniny. Po ceste ešte vytiahol z vrecka kresadlo, ocieľku a kovovú guľu, z ktorej trčal knôt, nie nepodobnú fragmentačnej bombe, ktorú použil Vadas. Až na to, že táto bola zápalná.
* * *
Vadas pretočil svoj meč nad hlavou a sekol zhora po Kiličovi, ktorý seknutiu nastavil svoju šabľu. Vadasov meč sa od nej odrazil v spŕške fialových iskier a urobil na nej zub, odraziac ju smerom dole, čo Vadas využil na to, aby sekol Kiličovi šikmo do hrude. Keď sa ale jeho meč stretol s Korytnačou zbrojou, s fialovo – žltým zábleskom sa od nej odrazil a Vadasovi takmer vyletel z ruky.
Onaja protivníci od seba po niekoľký krát odskočili. Na Kiličovej šabli, ktorá bola magická a normálnymi zbraňami (vrátane placátov) sa takmer nedala poškodiť, sa vynímalo asi pol tucta zubov, zatiaľ čo Vadasov meč bol ešte stále nepoškodený. Na druhej strane ale boli obaja kapitáni nezranený a Vadas bol, kvôli svojej oveľa ťažšej, zbroji viac zadýchaný ako Kilič.
„Kapitán!“ zakričal zrazu ktosi zdola z paluby. Obaja kapitáni sa otočili a zbadali na nej stáť Numarisa s krvavým mečom.
„Hotovo!“ oznámil Vadasovi Numaris a rozbehol sa k okraju paluby.
„Zdá sa, že náš malý konflikt sa skončil,“ poznamenal Vadas.
„Naozaj, kapitán? To by som vás musel pustiť,“ odvetil chladne Kilič.
„Obávam sa, že vaše povolenie nie je podmienkou,“ odvetil Vadas a vzápätí dodal: „Chiz!“ Jeho meč sa rozžiaril fialovým svetlom a Vadas ním vzápätí sekol do rahna, na ktorom obaja stáli. Zahrmelo a na chvíľu bolo celé okolie ožiarené fialovým svetlom. Keď svetlo zhaslo, ukázalo sa, že Vadas usekol jediným úderom celé rahno pred svojimi nohami. Kilič sa pomaly znášal na palubu.
„Zdá sa, že váš malý trik...“ začal Kilič, ale Vadas si ho už nevšímal, pretože sa rozbehol na opačnú stranu a skočil z rahna do vody.
„Čo sa tu do riti deje?“ pomyslel si Kilič. Bola to posledná myšlienka v jeho živote, vzápätí sa totiž ozvala malá detonácia. Kilič sa prekvapene obrátil k dverám do podpalubia, a keby mal ešte sekundu, určite by pochopil, čo sa stalo.
Lenže skúr, ako sa to mohlo stať, sa s obrovskou detonáciou odpálili zvyšné výbušniny v podpalubí Carevnej more. Vojaci, ktorí sa snažili uniknúť Gwanmirovi, ktorý behal po vodnej hladine a po jednom ich likvidoval, sa mohli iba bezmocne prizerať, ako sa na mieste, kde ešte pred chvíľou kotvila ich loď, dvíha oblak čierneho dymu.
Z vody pri troskách lode sa vynorili Numaris a Vadas a postavili sa na hladinu.
„No, to by bolo,“ spokojne skonštatoval Vadas.
„Podarilo sa to,“ oddýchol si Numaris.
„Ešte si neblahoželaj, najprv musíme zdrhnúť. Stále je tu Uľnis, a pokiaľ sa Magrenionovi nepodarí vyčerpať ho, tak budeme mať obrovský problém vôbec sa dostať do hvozdu,“ pochmúrne skonštatoval Vadas.
„Ja viem. Kto vie, ako sa mu darí?“
„No, nemáme čas tu nad tým uvažovať,“ ukončil diskusiu Vadas. „Musíme sa dostať na miesto stretnutia.“
* * *
Magrenion, ktorý ležal skrytý v tráve na kopci po tom, čo do tábora hodil bombu, videl, ako zo stanu vybehol Uľnis a začal sa obzerať po okolí tábora. Magrenion nervózne preglgol a odpálil knôt ďalšej bomby od sviečky, ktorú mal položenú v priehlbine pri ruke, a hodil ju po Uľnisovi.
Uľnis však zareagoval omnoho pohotovejšie, ako pred tým, keď po ňom hodil bombu Vadas, a odpálil ju zo vzduchu bleskom. Bomby síce vybuchla a zasypala okolie smrtiacimi kúskami kovu, ale bola priďaleko na to, aby kohokoľvek zranila.
Magrenion opäť preglgol, prevalil sa do strany a potom za seba a keď bol z Uľnisovho dohľadu, začal utekať smerom k lesu, pričom sa každú chvíľu obzeral cez rameno. To mu zachránilo život, Uľnis sa totiž zrazu objavil v záblesku červeného svetla na kopci, kde ešte pred chvíľou stál on sám, natiahol k nemu ruku, čosi povedal a vyšľahol po ňom salvu asi pol tucta ohnivých guličiek.
Magrenion mávol rukou v dohodnutom geste a zrazu ho vzdušný vír odhodil asi päť siahov do boku, čím sa vyhol explózii nazanedbateľného rozsahu, ktorú guličky vyvolali. Rýchlo sa pregúlil a postavil na nohy, vytiahnuc z vrecka asi dvadsaťpäť cólov dlhý prútik z mahagónového dreva, ktorý pred tým dal Kirin, keď šla na prieskum, a ktorý si vzal späť. Išlo totiž o trochu silnejšiu verziu tých, ktoré vyrobil v tábore.
Uľnis iba uznanlivo pokýval hlavou a pomalým krokom sa vydal k Magrenionovi. Keď to ten zbadal, znateľne zbledol a musel zovrieť pery, aby sa mu netriasli, ale vydal gestom ďalší príkaz a zrazu sa okolo neho vytvoril vzdušný vír, ktorý mu rozvial vlasy aj plášť.
Uľnis sa zrazu zastavil a konverzačným tónom prehodil: „Hmm, pekná sylfa. Takže to ty si ten alchymista, ktorý nám spôsobil také hlavybolenie. Nuž, musím ti pogratulovať, dokázal si k akcii primäť mňa.“ Magrenion sa iba prizeral, neschopný slova.
„Ale čo, mlčanlivý typ?“ škodoradostne sa uškrnul Uľnis, ktorému Magrenionov strach neušiel. „Pred tým, ako sa s tebou vysporiadam, by som predsa len rád vedel tvoje meno,“ dodal ešte, tentoraz trochu vážnejšie.
„Nie som až taký idiot, Uľnis,“ odvetil Magrenion priškrteným hlasom. „Dobre viem, že by si ma potom bol schopný prenasledovať cez celý svet.“
„Nuž čo,“ pokrčil Uľnis ramenami, „dozviem sa to od inakiaľ. Pri najhoršom môžem zoslať Rozprávaj s mŕtvymi.“
Magrenion zbledol ešte viac (aj keď sa to zdalo nemožné), a vložil si prútik do úst. Pohol prstami a vydal tak príkaz sylfe, ktorá ho vyniesla do výšky asi desiatich siahov a zostal tam visieť vo vzduchu. Uľnis si len čosi zamrmlal pod nosom a vyletel do vzduchu tiež.
„Palo piiskaa!“ rozkázal Uľnis a v ľavej ruke sa mu zjavil šesť siahový bič z plameňa, ktorým vzápätí zaútočil na Magreniona, ktorý ho ale podletel, vytiahol z mimopriestoru kušu a vystrelil po Uľnisovi, ktorého šípka takmer zasiahla do hlavy, ale podarilo sa mu jej v poslednej chvíli uhnúť, a iba ho škrabla na líci.
„Nuoli este!“ zavrčal Uľnis pomedzi zovreté zuby, na čo ho obklopila bublina červenkastej energie, ktorá odrazila ďalšiu Magrenionovu šípku. Magrenion odhodil kušu na zem, opäť sa chopil prútika a až po tom zaklial.
„Musta salama!“ zareval Uľnis, ktorého táto hra už očividne prestávala baviť. Z jeho natiahnutej ruky vyletel výboj energie, ktorý vyzeral ako čierna trhlina v priestore sveta a vyšľahol smerom na Magreniona, ktorý do jeho cesty nastavil prútik, ktorému sa podarilo výboj pohltiť.
Tähtitaivas kylmyys!“ vydal pokyn prútiku Magrenion, na čo sa z jeho prútika, ktorým namieril na Uľnisa, uvoľnil elipsovitý výboj mrazivého chladu.
„Noutaa henkilökunta!“ zajačal Uľnis a v ruke sa mu objavila asi dva siahy vysoká palica zo zlata, ktorá mala na hlavici z rubínu vyrezaného fénixa s rozprestretými krídlami. Uľnis sa s palicou vzápätí rozmáchol a odrazil Magrenionove zaklínadlo smerom na zem, kde jeho sila zmrazila trávu na ploche s priemerom asi päť siahov.
„Palo sadetta!“ hromovým hlasom prikázal Uľnis a namieril palicou na Magreniona, nad ktorým sa začal formovať oblak čierneho dymu.
„Do riti, ohnivý dážď!“ preblesklo Magrenionovi hlavou a vydal pokyn sylfe, ktorá ho zaniesla bližšie k Uľnisovi.
„On to pozná!“ prekvapene si pomyslel Uľnis a vzápätí si v duchu vynadal, že sa lepšie nepripravil. Keby len zoslal Prilbu hrôzy, bolo by po probléme, takto mu ale nezostalo nič iné, ako kúzlo zrušiť.
„Vapauttaa,“ zamrmlal a oblak zmizol, stratil tým ale pár sekúnd, ktoré Magrenion využil na to, aby naňho namieril ruku s prsteňom, a už sa doňho chystal vysypať ohnivé blesky, keď si zrazu všimol, že sa naňho z kopca pozerá čierna mačka. Bez toho, aby sa nad tým zamyslel, na ňu namieril ruku, načo z jeho prsteňa vyšľahol zväzok zelenkavých bleskov, ktorý mačku, ktorá sa márne pokúšala uskočiť, usmažil na mieste.
„NIÉÉÉ!!!“ zajačal Uľnis a chytil sa za hlavu, keď cez jeho telo prešla vlna bolesti a emócií, ktoré sprevádzali smrť jeho familiara. Vzápätí sa pozrel na zaskočeného, a trochu aj vyľakaného Magreniona a zmučeným a napoly šialeným hlasom zašepkal: „Ty si ju zabil. Ty si ju zabil.“
„ZABIJEM ŤA!!!“ zajačal vzápätí a hlasom maniaka rozkázal: „KIRKAS HARSO!“
Magrenionovi prebehli po chrbte zimomriavky, vedel, o čo sa jedná, a práve na to, aby sa na toto zaklínadlo pripravil, venoval väčšinu času svojej prípravy. Kirkasský závoj bolo jedno z najmocnejších kúzel ohnivej mágie zameranej na jednu osobu, azda s výnimkou legendárnych Šiestich dlaní zostupujúceho draka.
Z Uľnisovho okolia sa začali pred jeho plaicu zbiehať plamienky, ktoré sa vytvarovali do tvaru vlniaceho sa ohnivého závoja, asi dva siahy vysokého a siah širokého, ktorý sa vzápätí s charakteristickým vysokým zavytím rozletel smerom na Magreniona, ktorý pred seba vystrel ruku s prútikom.
Keď sa ohnivý závoj dotkol Magrenionovho prútika, tento sa prudko zohrial a rozžiaril sa ako uhlík. Magrenion a Uľnis na neho chvíľu fascinovane hľadeli. vzápätí sa však prútik rozletel v mohutnej explózii, ktorá zničila všetko v dosahu pätnástich siahov a popálila aj samotného Uľnisa. Na mieste, kde sa predtým vznášali Sylfa a Magrenion zostalo len pár cárov zo zeleného plášťa.
Uľnis sa pomaly zniesol na zem, vzal do rúk to, čo zostalo z jeho mačky a rozplaka sa. Nezaregistroval ani to, keď do vzduchu vyletela s hlasným výbuchom Carevna more.
* * *
„Chytil ťa ten výbuch?“
„Ver mi, keby ma chytil ten výbuch, tak by som tu takto nestál, ale bol by som rozptýlený po okolí.“ Magrenion sa konečne dostal na čistinku, kde sa mali všetci stretnúť, a kde ho už čakali Vadas, Gwanmir, Numaris a Kirin, ktorá držala v ruke niekoľko zvitkov. Magrenion sa držal za pomerne vážne popálenú pravú ruku.
„Čo sa teda stalo?“ spýtal sa Numaris.
„Hodil po mne Kirkasský závoj po tom, ako som mu uškvaril mačku,“ zamračene odvetil Magrenion a začal ľavou rukou šmátrať vo vreckách plášťa.
„On bol po tebe schopný hodiť Závoj po tom, ako si mu odpálil familiara?“ zdesila sa Kirin. „Nemal by byt v šoku, alebo nejak tak?“
„Veď aj je, momentálne plače nad kusom škvarku. Ale mali by sme rýchlo vypadnúť, keď prestane plakať, tak sa nás pokúsi chytiť.“
„A my by sme v tom bode mali byť už dávno vo hvozde,“ doplnil Vadas. „Pointa je jasná. Teraz musíme vyraziť, porozprávame sa neskôr.“
* * *
V miestnosti sedel v kresle, ktoré vyzeralo ako trón, starý muž v červenej róbe, ktorému by ste hádali tak šesťdesiat rokov. V skutočnosti mal asi stovku a bol jedným z najmocnejších mužov na svete. Alexander Pyrinov, Veľmajster Ohnivej rady, rozhodne nebol niekto, s kým by ste sa chceli dostať do konfliktu.
Pred kreslom stál Nikolaj Uľnis, oblečený v zašpinenej róbe a s kruhmi pod očami. Pyrinov si ho zamyslene prezeral, a napokon sa spýtal:
„A čo chceš teraz robiť? Viem, že ste s Alexejom boli priatelia, a zabili aj tvjho familiara, ale teraz sú vo hvozde, a tam sa k nim nedostaneš. Čo teda chceš robiť?“
Uľnis vzhliadol k Pyrinovovi a tichým hlasom prehovoril: „Majster... nikdy som vás nežiadal o láskavosť. Vždy som sa snažil vybaviť si svoje veci sám... Ale teraz váš prosím... nájdite ho! Nájdite toho alchymistu, a zistite mi o ňom, čo sa dá! Viac od vás nikdy nebudem žiadať,“ dokončil Uľnis a klesol na kolená.
„Ešte stále sa nespamätal z toho šoku,“ pomyslel si Pyrinov. „Dobre teda. Nájdem ho, ale nie preto, lebo o to žiadaš ty, ale preto, lebo by sa z neho mohol stať mocný protivník. Podarilo sa mi o ňom zistiť niekoľko vecí, a zdá sa, že je žiakom samotného Gwanmira Polelfa.“
„A viete, ako sa volá?“ spýtal sa Uľnis s ohňom v očiach.
„Magrenion,“ odvetil napokon Pyrinov.
* * *
„Takže si využil čas, ktorý ti dala sylfa, keď podržala prútik za teba, a teleportoval si sa. To je prinajmenšom pôsobivé.“ Postarší polelf sa díval na Magreniona, ktorý sedel v kresle oproti nemu v jeho kancelárii v srdci Akadémie. Bol to, prirodzene, Nardir Polelf, najlepší theurg, akého mala Lesná zem k dispozícii.
„Nuž, snažil som sa. Ale chcel som sa vás opýtať na niečo iné, profesor. Keď som bol v sférach, jeden z géniov mi dal... radu, alebo skôr veštbu, o ktorú som nežiadal.“
Zdalo sa, že toto Gwanmira naozaj zarazilo a na dlhú chvíľu sa odmlčal.
„Profesor? Počuli ste o niečom takom?“ spýtal sa Magrenion nakoniec.
„Počul, počul. Dávaj si pozor, Magrenion. Géniom je možné prikázať, aby ti dali takto aj falošnú veštbu, ale z času na čas sa stáva, že niekoho výnimočného varujú, alebo vystríhajú. Ale je veľmi nebezpečné dať na ich radu. Ilfronovi kedsi jeden z nich povedal, že ukončí vojnu medzi Strážcami živlov, a to Ilfrona inšpirovalo k tomu, aby zoslal bhutu, ktorý neskôr spôsobil takmer úplné zničenie Nistaru. Bolo to až zhrozenie nad tým, čo donútilo Ilfrona založiť Alianciu štyroch, a tak ukončiť Vojnu.“
„Hovoríte teda, že je nebezpečné brať si ich k srdcu? Načo nám ich ale potom dávajú?“
„Kto vie. Možno hrajú akúsi svoju, nám smrteľníkom nepochopiteľnú, hru. A možno proste nevedia, že pre nás sú tie proroctvá dvojznačné. Ako som vám všetkým už hovoril, my theurgovia sa dostávame do kontaktu so silami, ktoré sú ďaleko za hranicami nášho chápania, a musíme byť preto ostražití.“
* * *
Na mori, ktoré sa rozprestieralo od obzoru k obzoru, stála osamelá postava, a pozerala sa smerom k miestu, kde to výšky vystupovala hradba vody brániaca votrelcom v postupe.
Ale muž, ktorý býval za života Alexejom Kiličom tu nebol votrelcom. Už nie. Naposledy sa obzrel za seba na more, ktorému dal svoj život, a ktoré si ho napokon vzalo, a vykročil po prúde ponornej rieky v oceáne smerom do Smrti.
A zdalo sa, že v diaľke prevravel akýsi has úslovie, ktoré bolo známe všetkým pirátom a námorníkom: „Dead man tells no stories.“