Skáza druhého sveta (3)

Anotace: Uzavretie trilógie, dúfam že.sa vám páčila :)

Vstávaj, vstávaj! ,Mykal so mnou Alexandrius, už sú tu!" Zo spánku som niečo zamrmlal ale keď som počul:už sú tu, strhol som sa. ,,Vážne?" Spital som sa. ,,Vážne" povedal a vybehol z izby. Aj ja som sa musel ponáhľať. Keby niekto chcel vedieť kto je rekordman v vstaní s postele oblečení sa do brnenia a následného šprintovania na hradby bol by som prinajhoršom silným ašpirantom. Ja z Alexandriusom sme stáli na hradbách,a jasne a zreteľne sme ich videli:celú armádu vojakov a bojových strojov pod nami. Bolo ich fakt mnoho. ,,Keď dám povel začnite strieľať!" Povedal Kerin. ,,Napnúť!" Zakričal ktosi po elfsky a každý z veliteľov to povedal v jazyku svojej rasy. Čakali sme. ,,Teraz!" Povedal Kerin,síce neviem ako multijazyčne. Spustila sa salva asi deväťsto šípov na nič netušiace jednotky travičov. Padali jeden za druhym ako muchy,a než sa spamätali tie monštrá vo vzduchu rozpohybovali sa naše katapulty. Dvoch zostrelili a zvyšný štyria boli donútení klučkovať.
S tými si poradil Kerin: jeden balvan ktorému sa vyhli len pred pár sekundami, zastavil vo vzduchu a vrátil naspäť na jeho pôvodnú dráhu: namiesto jedného ktorého mal pôvodne zabiť zabil troch, no a v prípade štvrtého zhypnotizoval pilotov tak že si mysleli že strieľajú do nepriatelov a pritom strieľali do svojich. Ked ostatný videli ako ich kosíme zatiaľ čo oni sa ani nedostali do vnútra odhodili zbrane a utekali. Vyhrali sme.
Ale iba na chvilku: zo severozápadu sa k nám blížila ďalšia skupina vojakov ktorú viedli muži v bielich rúchach. Mali delá na pásoch ktoré rozbili hradbu akoby bola z masla. Obrancovia na nej popadali a boli vydaní na milosť a nemilosť trávičom ktorý ich kosili ako kosa trávu. To však nenechal Kerin a jeho skupinka čarodejníkov len tak keďže tý elfovia boli jedinou stenou medzi nimi a vojakmi: vytvorili okolo nich štít od ktorého sa odrážali guľky späť na tých čo ich strieľali. Ale ani ich čarodejnici neboli zlý: jeden z nich len mávol rukou a odrazene guľky doslova zmizli. Keď sa čarodejnici spolu z vojakmi dostali blízko elfov vytasili nože a elfovia meče. Všetci lukostrelci utekali na bok hradieb pomôcť im ale ja som Alexandriusa zastavil a ukázal na delá na pásoch ktoré sa stáčali presne do opačnej strany aby mohli rozbiť bránu tam. ,,Na tri?" ,,Raz... Dva...Tri!" Povedali sme a skočili z hradieb. Každý z nás pristál na inom dele. Odtrhol som poklop ako prilepený papier,a vklzol dnu. Pozerali na mňa traja vystrašení vojaci. Jeden má chcel zabiť pištoľou,ale obrátil som ju proti nemu a strelil mu do hlavy.Druhý nožom. Ruku som mu chytil a potiahol tak silno až som mu ju odtrhol. Keď to videl tretí akosi stratil chuť:otvoril dvere a za jazdi vyskočil. Pokrútil som hlavou,dotkol sa prístrojovej dosky a zašepkal pár slov. Potom som opustil vozidlo tak ako som prišiel a preskočil na druhé. Za pár sekúnd sa kopa šrotu bez jazdcov ktorá jazdila teraz len vďaka autopilotovi, vznietila. A tak išli aj ďalšie,ale Alexandrius bol rýchlejší než ja. Ja som zneškodnil jeden,a on už pomaly tretí. Keď som však vyliezal s posledného v ramene som ucítil ostrú bolesť,ktorá ma zhodila. Na chvíľu som upadol do bezvedomia,a keď som sa ako-tak prebral nado mnou stál vojak a mieril na mňa. Pozrel som sa okolo seba: stále prichádzali ďalší a ďalší,obrancovia už ledva držali. Kerinovi čarodejnici sa stratili nevedno kam, a on sám čelil trom čarodejnikom. Už zase! Pomyslel som si. Nemal som silu akokoľvek sa brániť,tak som len zavrel oči a čakal na svoj odchod. Nič.
Vzápätí som počul výkrik a prskot. Mačací prskot. Otvorim oči. Chlap ktorý stál pred chvíľou nado mnou ležal na zemi a s prázdnych očných jamiek mu vytekala krv. A vedľa neho sedel ten zelenoočko s krvavou papulou akoby čakal na mysku mlieka. Zmätený som sa postavil: čo tu ten robí? Pozrel som sa na západ teda za vojská travičov. Normálny človek by to nevidel,ale ja som videl kopec na ktorom stálo to čiernovlasé dievča,a dolu kopcom sa hnali zvieratá všemožného druhu: mačkolaky,pumodlaky, vlci,hady,potkany vtáky... Ona si snáď priviedla zoo! Pomyslel som si. Zadný voj zelenoodencov sa síce otočil,ale neskoro. Zvieracia armáda do nich narazila plnou silou a predierala si cestu ku skupinke obrancov ako keď nôž kraja maslo. Vzduchom preletela mŕtvola vojaka s rozpáranou hruďou a pristála na nádvorí kde sa posledná skupina obrancov: Alexandrius,Kerin a pár vojakov, tlačili na schodoch a odrážali nápor dobyvatelov. Na chvíľu akoby všedci zabudli že bojujú: všetci sa obzreli. Vojaci v zelenom boli vydesený,niektorý dokonca odhodili zbrane a utekali. Alexandrius,Kerin a ostatný zajasali a pustili sa do nepriateľa z novým elánom, a už aj podporu zvierat. Usmial som sa. Kocúr sa mi medzi tým začal obtierať o nohy. Kľakol som si a začal ho škrabať za ušami,spokojne zapriadol. Vtom my v hlave skrsol nápad: Vždy som bol sám,a ona ich má určite nadostač. A tento ma už dva krát zachránil. Pomaly som rukou prešiel na kocúrov chrbát a stačil. Kocúr bolestne zamravčal a chcel sa mi vymámiť,ale nedovolil som mu to. Pomaly som z jeho vnútra začal vyťahovať bielu,žiariacu guľu. Čím viac bola vonku,tým viac kocúr mravčal. Keď som ju nakoniec vytiahol kocúr posledný raz spurne mávol chvostom,zvalil sa nabok a už sa viac nehýbal. Obzrel som si bielu gulu,ktorej žiara slabla a slabla až na koniec zmizla. Pohladkal som nehybneho kocúra,a vtedy som si všimol že na chvoste má iskru ohňa z neďalekej horiacej kopy šrotu,ktorá bola kedysi delom na pásoch. Chcel som mu ju dať dole,ale z dvovodov ktoré niesu ani mne známe mu iskra ( doslova ) vrástla do chvosta,a vytvorila ohnivo oranžovú čiaru po celom tele. Musel som uskočiť ked mu celé telo vzplanulo krvavočerveným plameňom. Vyjavene som na tú celú, dokonalú nádheru pozeral. Zrazu oheň zhasol, a ostala len kocúrova čierna srsť. Otvoril oči. Ale jeho oči už neboli zelené,lež svietili v tme jasným červeným svetlom,zo slabým odtieňom ohnivo oranžovej. ,,Mau?" ,,Kde to som?" Ozval sa mi v hlave jeho melodický hlas. Usmial som sa: ,,Neboj kamoš postarám sa o teba" povedal som mu v myšlienkach,a pomohol mu na nohy.
Alexandrius,Kerin a ostatný s pomocou zvierat hnali dobyvatelov na ústup,ale pomaly lebo ešte stále ich ochraňovala skupinka ich čarodejníkov. ,,Máme prácu" povedal som kocúrovi. Ten kyvol hlavou a pridal sa k ostatným mačkovcom.
Vytasil som meče a vrhol som sa do toho hurhaju. Jedného som rozrezal zo zadu,otočka: dalšiemu preseknúť krk...Tak som si presekal cestu až k Alexandriusovi, ktorý sa zjavne dobre zabával v kruhu nepriateľov ktorých guľky odrážal svojimi mečmi. Rýchlo som odsotil nabok jedného vojaka z našich čo sa mi priplietol do cesty. A postavil sa chrbtom k Alexandriusovi.
,,Ahoj"
,,Čau"
Pozdravili sme sa zbežne a ďalej sme odrážali dážď guliek čo sa na nás valil. Keď zelené mozgy pochopili že takto zbytočne plytvajú muníciu,obrátili zbrane a pustili sa do nás pažbami. Naraz sme vyrazili. On k svojim dvom a já k svojim. Prvý videl že som rozbehnutý tak mi chcel jednoducho vraziť pažbu do brucha. Človeka by dostal,ale nie upira. Jedným mečom som mu ani nie za pól sekundy odsekol obydve ruky. Vykríkol,a trochu ma ošpliechal,ale ja som si ho už nevšímal pretože som sa ponáhľal k ďalšiemu. Ten ( zjavne vydesení rýchlou a brutálnou porážkou kolegu ) zdvihol svoju zbraň nad hlavu. Zastavil som,skrížil svoje meče do x. A tým som mu zblokoval úder. Rýchlo som preniesol celú váhu na ľavú nohu a pravou ho kopol do rozkroku.
Zbraň padla na zem, a on sa predklonil. A mne stačilo urobiť polkruh smerom dole,a jeho hlava sa odkotúlala meter od tela. ( nehovoriac o tom že ma zase ofrkal ) Celý od krvi som sa pozrel na Alexandriusa: jeho dvaja súperi ležali na zemi dobodaný a on sa už bil s ďalšími, ale na sebe nemal ani kvapku krvi. ,,Kde je Kerin?" Zakričal som. Spravil obtočku: ,,To sa nevieš byť čistejšie?" Povedal s úsmevom a len tam mimochodom jedného rozsekol napoly. ,,Choď do pekla." Zašomral som. Zasmial sa. ,V sieni" povedal keď odrážal celkom dobre mierený úder pušky. Trvalo mi hodnú chviľu presekať sa cez ten dav až do hlavnej siene. Keď som tam konečne došiel našiel som tam Kerina v spoločnosti troch čarodejníkov s krížmi a v bielych rúchach. Len tam tak stáli a pozerali sa na seba. Telepatický súboj čarodejnikov. Ale 1 proti trom to nanajvýš nebolo fér,a podľa toho ako sa Kerin ksichtil mi bolo jasné že už dlho nevidrži. Rozbehol som sa teda k nim že ich zabijem ručne-stručne, ale akási neviditelná sila ma v polovici cesty zastavila,a odhodila. Jasné,silové pole pomyslel som si. Možno by som podstatu štruktúry aj našiel ale to by mi trvalo a nebol čas,každú chvíľu ho mohli zlomiť. Prinútil som sa vstať a skúsiť to ešte dva hrať. S rovnakým výsledkom. Potom ma čosi napadlo,čosi šialene. Zobral som obidve meče do jednej ruky, druhú na nich položil,zavrel oći a začal:otče náš ktorý si na nebesiach.. modlil som sa v nádejí že ak tam budem mať aspoň kúsok oklamem ich ochrany. Nemal som šajnu či ma vysliší, ale mohol by koniec-koncov ide o osud céleho nášho sveta. Zobral som ich, podišiel na hranicu bariéry a potom sa rozbehol. Fungovalo to. Prešiel som bariérou a aj keď ma všetko pálilo podišiel som k prvému a zabodol mu jeden z mojich mečov do hrude. Potom som prišiel k druhému a spravil to isté len s druhým mečom. Tretieho som chytil za hlavu a chcel mu zlomiť väzy,ale nakoniec ma predsa len zmohlo: ruky mi otaželi, nohy ma zradili a padol som do tmy.
*****

Podarilo sa mi trochu otvoriť oči:ležal som vedľa troch mŕtvol v bielych ruchach. Pozrel som sa po Kerinovi: stál tam kde vždy, ale podlaha pri jeho nohách bola vykrojená do kruhu a tiahla sa v rôznych špirálach. Kerin stál v strede tohto kruhu a čosi si mrmlal,kameň na jeho palici svietil červeným svetlom. Zrazu sa z štrbín v zemi vydrala láva a začala stekat proti gravitácií do tvarov: drápy,nohy,chvost, brucho.. prerazila dokonca aj strechu. A vtedy som si uvedomil čo to je za zviera:drak. Všetci bojovníci akosi zabudli že bojujú a len sa fascinovane dívali. Potom drak zareval a začal na ( už i tak dosť zdecimovaných ) travičov chrliť oheň. Tý boli bez magickej ochrany od svojich vodcov bezmocný a padali ako kolky pod bovlingovou guľou. Všimol som si, že ilúziu draka Kerin ovládal svojou palicou,ale viac neviem lebo dozvuky účinkov posvätného poľa do ktorého som vstúpil ma donútili znova zavrieť oči.
*****
Zobudil som sa na to,ako mi niekto dáva piť krv z pohára. Otvoril som oči: Bol tam liečiteľ,a keď som sa naňho prekvapene pozrel,len povedal: ,,pi" A tak som vypil celý pohár. Zobral ho: ,,Ešte prídem" povedal otvoril dvere,a vyšiel z miesnosti. Rozhliadol som sa:Bol som v izbe s poličkami na ktorých boli čudné flaštičky,steny boli natreté do krvavočervena a okná zastreté červenými závesmi z emblémom dvoch prekrýžených mečov a netopiera. Spokojne som si vydýchol: konečne doma. Za chvilu sa otvorili dvere a do miesnosti vošli Alexandrius a Kerin. ,,Ako tí je?" Opýtal sa Alexandrius. ,,Ako keď vypiješ pól litra svätenej vody" usmial som sa: ,,Ako to dopadlo?" ,,Rozprášili sme ich" informoval ma Kerin:,,a to uplne každé sídlo. A tých čo prežili alebo sa nám vzdali sme bezpečne vrátili do sveta z ktorého prišli. Akurát s pani Ašern je problém." ,,S kým?" Spítal som sa nechápavo. ,,S pani Ašern" zopakoval mi znovu. ,,To je tá travička čo sa neskôr pridala k nám, vlasne jej vo velkej miere vdačime za víťaztvo." ,,Vraj stratila jedného zo svojich kocúrov a musí ho nájsť. Keď sme jej hovorili že musí odísť stratili sme dvoch elfov a zmizla nám." Zahvýzdal som: ešte som nevidel človeka čo by premohol elfa, nieto dvoch naraz. Začal som mať zlú predtuchu. Ako potrvrdenie sa jeden zo závesov pohol a o pár sekúnd bol červenooký kocúr na mojej plachte. ,,prepáč mi to,ozval sa mi v hlave jeho hlas,bola strašne hysterická, trápila sa kvôli nepodstatným veciam." Usmial som sa: chápem, chceš tu ostať? Spital som sa ho tiež v mysli. ,,Môžem?" ,,Iste" odvetil som mu a začal ho hladkať. Kocúr spokojne zapriadol. ,,Ehm...ozval sa Alexandrius: nemal by si ho vrátiť?" Kocúr otočil hlavu tak aby naňho videl,zdvihol labu a vysunul drápy ktoré boli tri krát dlhšie ako u obyčajnej mačky. Alexandrius vyjavene vytreštil oči: ,,Ty..ty mi rozumieš? Dobre teda už mlčím." ,,Aspoň že je pokoj" prehovoril Kerin. Alexandrius prikývol. ,,Áno je pokoj" povedal som.
Zatiaľ pomysleli sme si obaja.