Temnota duše - 1.časť

Anotace: Spravodlivosť sveta - byť potrestaný za dobrý skutok

         Zobudil ma klepot konských kopýt na štrkovitej ceste. Pokúsila som sa postaviť, no zacítila som prudkú bolesť v celom tele, ktorá ma donútila ľahnúť si späť na zaprášenú zem. Nevedela som, čo sa stalo, dokonca ani kde som. Avšak to neboli otázky, ktorými som sa chcela zaoberať. Jediné, na čo som myslela, bola neustupujúca bolesť. Mala som pocit, ako keby mi niekto rezal každú jednu končatinu, akoby mi niekto lámal každú kosť v tele. Cítila som, že ma znova opúšťa vedomie, no v poslednom momente som videla siluetu muža skláňajúceho sa nado mnou, hovoriac: "Pomôžem ti."

         Pomaly som otvorila oči. Ležala som pri ohni, na ktorom sa piekol malý zajac. Neúprosná bolesť ustúpila, no napriek tomu som bola na dne so silami. Nevládala som ani otočiť hlavu a tak som sa len dívala na tancujúce plamene, hladne olizujúce telo nebohého králika.

         Začula som za sebou kroky. Bola som vydesená, nevedela som, čo mám robiť. Tváriť sa, že som stále v bezvedomí? Pokúsiť sa prehovoriť? Útek nepripadal do úvahy, aj keby som si veľmi priala opak. Zhlboka som sa nadýchla v snahe utíšiť svoje nepokojné srdce. Aké mal so mnou plány? Prečo mi predtým pomohol? Z úvah ma však vytrhol hrubý, avšak príjemný mužský hlas: "Cítiš sa lepšie?"

         Opatrne som si sadla. Pokúsila som sa prehovoriť, ale všetky slová mi uviazli v krku. "Napi sa." Neznámy mi podal čutoru. Vedela som, že nie je bezpečné, aby som to prijala, avšak uvedomila som si, aký veľký mám smäd. V priebehu pár sekúnd som vypila všetku podivne sladkú vodu.  

         Konečne som si mohla prezrieť tvár svojho záchrancu, osvetlenú žiarou ohňa. Bola chladná, bez emócií, ako aj jeho jedovato zelené oči. Havranie vlasy lenivo viali v slabom nočnom vetre. Keď som sa zahľadela pozornejšie, všimla som si jazvy, ktorá hyzdili jeho líce. Mnohokrát zlomený nos mu tiež nepridával na kráse, avšak stále bol atraktívny, v zvláštnom, nebezpečnom slova zmysle. Nepochybne si toho prežil veľa. Tak, ako aj ja.

         "Čarodejnice nie sú v tomto kraji sveta vítané." Zahľadel sa do ohňa. Chcela som sa opýtať, ako to vedel a kde vôbec som, ale záležalo na tom? Mala by som mu poďakovať za záchranu a ísť svojou vlastnou cestou, ale niečo mi vravelo, že to bolo len moje zbožné prianie.

          Pokúsila som sa postaviť, ale moje nohy ma vôbec neposlúchali. Spadla som naspäť do trávy. Musela som si oddýchnuť, ale mala som zlé tušenie. Toľko otázok sa zmietalo v mojej hlave, že vybrať len jednu bol ako nekonečný krvavý súboj. "Máš v pláne nechať ma odísť?" Čiernovlasý sa otočil. Všimla som si dýk visiacich na jeho bokoch . Bol to žoldnier? Nie, tomu neodpovedalo jeho ľahké kožené brnenie a výber zbrane. Možno vrah? Obyčajný zlodej? Avšak jednou vecou som si bola istá. Ten muž bol nebezpečný.

         Ľahkým krokom ku mne prešiel a kľakol si. Díval sa mi priamo do očí a ja som sa odrazu cítila malá a bezbranná. Odpoveďou na moju otázku bol jeho chladný úsmev. "Je na teba vypísaná slušná odmena."

         Odrazu mi bolo všetko jasné. Jednou vetou mi odpovedal na všetky moje otázky. Odmena na moju hlavu bola vypísaná iba v Temerii za vraždu kráľovho syna. Hlupáka, ktorý vo voľnom čase rád vypaľoval svojim poddaným domovy. Byť potrestaná za dobrý skutok. No nie je tento svet absurdný? Spomenula som si na pach páleného mäsa, keď som princa pálila na uhol úplne jednoduchým a primitívnym kúzlom. Ako som následne bola na úteku, no chytili ma. A na následnú chaotickú teleportáciu. Preto tá bolesť. Po premiestnení mi nezostali žiadne sily.

         "A napriek tomu ešte dýcham." Opätovala som úsmev, rovnako chladný, ako ten jeho. Vrah mi pohladil líce. "Sympatizujem s tým, čo si spravila. Preto žiješ. Ale viacej sympatizujem s tisíckou zlatých."

          Začal sa mi zahmlievať zrak. Svet okolo mňa krúžil. "Necítiš sa dobre? Snáď to nebude tou vodou." Vedela som, že ju nemám piť. Vedela som, že mu nemôžem dôverovať. Ale snaha prežiť prebila racionálne zmýšľanie.

         Všetko sa točilo. Skúsila som vstať, no hneď som spadla. Moja myseľ si nedokázala spomenúť na žiadne, čo i len úplne slabé ochranné kúzlo. Svetlo ohňa začalo miznúť. Zavrela som oči. Čiernovlasý poslednýkrát prehovoril: "Nechcel by som byť na tvojom mieste. Katakomby inkvizície bývajú vskutku nepríjemným miestom."

         Prudko som vstala, celá zavalená potom. Triasla som sa od zimy. Bol to všetko len sen. Hrozná nočná mora. Odhrnula som si z tváre pramienky vlasov. Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila. "Bol to iba sen... Bol to iba sen..." v duchu som si opakovala. Po chvíli som bola schopná znova rozumne premýšľať a presne v tom momente som sa rozhliadla po miestnosti. Avšak tú kamennú, chladnú kobku som nespoznávala.