Zlobor

Vojakovi tiekla krv po tvári v tenkých, no ešte stále plynulých prúdoch. Zaplavovala mu prázdnu očnú jamku s visiacimi zvyškami očnej buľvy, stekala ďalej okolo úst a nakoniec obkolesovala hlavu na prašnej ceste. Zdroj krvi sa nedal neminúť. Veľká preliačina v hlave po rane, ktorá na seba brala podobu červeno-fialovej pavúčej siete. Z tenkých medzierok vyliezali malé, červené bublinky a praskali na vzduchu.

Chlapík, najviac štyridsiatnik, ležal na bruchu. Modrý plášť s vyšitými striebornými kľúčmi mal zašpinenú hnedou. Tiahla sa mu v krvavých fľakoch po celej dĺžke, od bedier až k ľavému ramenu. Halapartňu, ležiacu po jeho pravom boku, ešte stále pevne zvieral v rukavici. Chýbala mu prilbica, železný klobúk, ktorý mal včera večer v hostinci. Pri zranení ale hádala, že ho úder poslal do rieky neďaleko tela.

Vytiahla ruku z jeho vaku, pohodila mešcom aby odhadla váhu a nakoniec ho vložila do svojej brašne. Mŕtvolu nechala tak a presunula sa k druhému vojakovi.

Prehľadávala chaoticky ležiace mŕtvoly na lesnej ceste sotva chvíľku. Všimla si ich, keď jej vysoké, husté krovie a sprehýbané listnáče prestali zacláňať výhľad na rieku. Asi šestica vojakov v modrých uniformách ležala pozabíjaná na zemi za riekou. Rozmlátený povoz bol prevrátený na bok, len tak tak že nespadol na prudký svah vedľa cesty. V šumiacom vetre povievali roztrhané kusy zástav. Všade tiekla krv, zlievala sa do jedného prúdu, než sa dostala do rieky a stratila sa vo vode. Mŕtvoly zatiaľ nebzučali, ani sa z ich okolia neozývali zvuky požieračov zdochlín, ale to nebude dlho trvať.

Isabel ich okrádala s pocitom neuveriteľného zadosťučinenia. Váženému markízovi Daavinovi, pánovi z Daavinkeepu, sa osud rozhodol hodiť do plánov vidly.

Nepozerala sa im do tváre. Sčasti preto, že niektorí už ani tváre nemali a hlavne preto, že ich už všetkých videla. Včera večer, v hostinci u Plavého koňa.

Tunajším krajom naposledy cestovala pred tromi rokmi. Vtedy ale mala iné veci na mysli než to, pamätať si každú zákrutu a mesto, ktorým prechádzala. Nebolo teda nič zvláštne, že sa stratila. Slnko sa už pomaly klonilo k hornatému obzoru a Isabel premýšľala, či by sa nemala vrátiť do mesta, z ktorého vyšla. Jasne, zase na ňu budú všetci civieť ako na cirkusové číslo, ale bude spať pod strechou. Cesta naspäť by ale zabrala dlho a mestá zatvárajú brány po zotmení. Rozhodla sa pokračovať v ceste a nájsť si nejakú lúku, kde by si mohla odpočinúť. Keď uvidela hostinec stojaci na ypsilonovej križovatke, slnko už sotva vyčnievalo spoza šedivých hôr. Čierny kôň visiaci na výveske neklamne oznamoval, že toto nie je miesto, kde by strádala.

Jej príchod vyvolal v časti prísediacich pozdvihnutie. Boli to určite miestni, to poznala. Na svojej krátkej ceste sa s podobnými pohľadmi stretla mnohokrát. Keď niekoho oslovila svojim silným, severným prízvukom, nevedeli pochopiť, odkiaľ sa mladá žena s dlhými, temne hnedými, kučeravými vlasmi po lopatky a s jantárovo hnedou pleťou naučila severný prízvuk. Nechcela sa zdržovať vysvetľovaním, že sa narodila na severe a že celý svoj život prežila na severe. Vždy prišla s nejakou výhovorkou.

Naviac, nevedela iste, či jej staré hriechy už dostatočne vybledli.

Vojaci už sedeli za veľkým stolom a jedli. Medzi ostatným osadenstvom hostinca prakticky vyčnievali. Modré plášte im žiarili v žiari lustra a lámp na stenách. Na rozdiel od prísediacich cestovateľov sa oni nesnažili byť nenápadný. Pili, hlasno sa rehotali na oplzlých vtipoch a občas sa natiahlo po obsluhujúcom dievčati.

Miestny hostinský ju milo privítal, obslúžil a ponúkol nocľah. Podľa rany cez pravé oko hádala, že bol tiež vojak a že jeho slušnosť voči všetkým podivnostiam je prijatie faktu, že svet je raz taký. Alebo to mohlo byť aj tým, že bol pol-ork, ťažko povedať. Každopádne, nepozeral na ňu ako na nejakú kuriozitu, čím si u nej vyslúžil rešpekt.
„Vojaci markíza Daavina tu hľadajú jednotky rebelov?“ Pokynula hlavu k poslednej dvojici vojakov, ktorá sedela za stolom. Pol-ork sa na nich pozrel.
„Myslíte, ach áno. Nie, nie sú tu kvôli rebelom, v týchto krajoch by ani nič nenašli. Sme kráľovi lojálny, ak vás to zaujíma. Ale tamtí len cestujú do markízovho hradu. Aspoň toľko som začul z ich rozhovoru.“
„Viete, kvôli čomu?“ Pol-ork sa obzrel. Potom sa naklonil k nej.
„Nejako veľa sa pýtate slečna. Prosím vás, prestaňte s tým, nechcem mať problémy.“ Pokynula hlavou na súhlas. Hostinský sa vďačne stratil v kuchyni.

Odpoveď na to, čo tu robia, sa vlastne ukázala omnoho jednoduchšia, ako Isabel čakala. Chlapík s brigantínov mal pod nohami truhlicu. Pripomínala truhlicu pre výber daní, ale bola o niečo vyššia. Na jej veku boli prirobené železné zdobenie v podobe dvoch kľúčov. Ten symbol by poznala kdekoľvek, hoci aj na konci sveta. Symbol rodu Daavinov, z jej rodného mesta. Niečo prevážali, to poznala. Nebolo to nič ťažké, pretože truhlicu niesol len jeden z nich.

Keď ležala v posteli, napadlo ju, čo tam asi je.

Magická zbraň.

Poslednú dobu sa o tieto predmety strhla tajná vojna. Jeho Veličenstvo, kráľ Ján, si už svojich poddaných vyslúžil povesť tyrana a neschopného panovníka. To bol jeden z dôvodov, prečo sa na niektorých miestach začali objavovať malé vzbury, ktoré jeho vojsko potláčalo.

Poslednú dobu sa ale malé vzbury menili na väčšie. Hovorilo sa o tajomnom pol-elfovi zo severných končí, ktorý si hovorí Vojvoda. Jeho ľudia začali zjednocovať menšie rebélie a pripravovať sa na útok. A nespornou výhodou na bojisku boli magické zbrane, pradávne artefakty z Doby hrdinov, z časov prvého kráľa Arthura a podobne. Začali ich hľadať a neskôr sa pridala aj kráľova strana.

Nad myšlienkou ukradnúť tu zbraň premýšľala do hlbokej noci. Markíz jej zbraň ukradol a teraz ju mal pekne vystavenú v svojich komnatách. Je to predsa správne, aby urobila to isté. Ani nie preto, aby si ju nechala. Predá ju rebelom. Len aby sa nedostala tomu pankhartovi do pazúrov. Nakoniec ale od toho upustila. Vojakov bolo príliš mnoho a ona sa potrebovala skrývať, čo najviac sa dalo.

Truhlica teraz ležala otvorená s vekom namiereným do prachu cesty. Keď ju obrátila, uvidela prerazené umelé dno. Veko sotva držalo na zvyšnom pánte.

„Ach, Isabel, ty si taká geniálna.“ Zašepkala si obdivne. „Ako si vedela, že to bude zbraň? Ach, to vieš. Skúsenosť.“ Potom sa zachechtala, znovu a nakoniec sa úplne rozosmiala. Slzy jej stekali po tmavej tvári. Markíz prišiel o svoju zbraň. Dnešný deň nemohol byť lepší.
Skontroloval obsah svojej brašne. Mešcov už mala dosť. O telá tamtých sa nestarala, nepoznala ich osobne. Teraz mohla len pokračovať v ceste. Dostať sa z lesa von, do hôr a cez Orešný priesmyk na druhú stranu. Na Kráľovskú cestu sa potom dostane úplne ľahko, takto jej to hostinský poradil. Lenže v jej vnútri ju niečo držalo.

Magická zbraň pre markíza. Lákavá ponuka. Na druhú stranu nemala ani poňatie, čo tamtých zabilo. A nevedieť znamená zdochnúť omnoho rýchlejšie ako normálne. Ale predsa. Možno keď prehľadá okolie, nájde stopu. Potom si to premyslí a možno, ale len možno...
Nič.

Zem tu bola suchá. Dokonca ani koľaje ťažkého povozu tu nezanechali jasnejšie stopy. Neboli stopy, nebola možnosť zbraň nájsť.

„Kurva.“ Zašomrala. Predsa tu musí niečo byť. Niečo zabilo šesticu vojakov, vyplašilo to kone a urobil z povozu palivo do krbu. Nie je predsa možné, aby tu niečo po tom nezostalo. Skláňala pohľad k zemi, medzi udupanú hlinu a kamene vyčnievajúce z nej, do trávy okolo cesty, no nič.

Les naplnilo hlasné zakrákanie. Isabel s trhnutým siahla po dýkach za opaskom a obrátila sa tým smerom. Na mŕtvole chlapíka v brigantíve sedel havran, mával krídlami a krákal. „U bohov!“ Isabel zložila ruku z dýk. Havran znovu zakrákal. Tento krát to ale znelo, že sa jej smeje. Isabel mávla rukou jeho smerom.
„Zmizni! Kšš!“ Nič. Havran sedel na mŕtvole a hľadel na Isabel svojimi veľkými, čiernymi očami.
„Tak počuješ? Vypadni odtiaľ to! Nach, tak si seď.“ Znovu sa vrátila k prezeraniu okolia.

Čierny vták opäť hlasno zakrákal a vzniesol sa do vzduchu. Obkrúžil Isabel, keď upútal jej pozornosť preletel ponad rieku a pristal na konári jedného z vyvalených stromov. Obrátil sa, zakrákal a zamával krídlami.
„Čo to má dopekla...?“ Isabel naklonila hlavu. Ten havran ju, volal? Ukazoval jej smer? To je smiešne! Alebo?

Urobila krok vzad. Havran okamžite začal divoko krákať, akoby ho niekto dral z kože. Upokojil sa až v momente, čo urobila dva kroky k nemu. To je čudné, pomyslela si Isabel. Vážne sa má teraz zdvihnúť a nasledovať nejakého náhodného vtáka bohviekam do lesov? Možno ju dovedie za zbraňou. Alebo k tomu, čo tých chlapov zabilo, takže za zbraňou.

Posledný krát sa rozhliadla po scéne masakra. Tu nenájde nič. Siahla za pás a vytiahla drevený prútik s veľkým oranžovým jantárom na mieste úchytu. Zovrela ho v rukách. Robí hlúposť. Ale nič iné robiť nemôže, ak chce to, čo chce. Vykročila do slabého prúdu rieky.

Robíme hlúposť, ale nič iné robiť nemôžeme, ak chceme to, čo chceme.

Ireneo jej tú vetu opakoval často. Začal s tým, keď sa ju snažil presvedčiť, aby ušli z útulku. Vtedy bola ešte malá a bála sa. Iste, útulok riadený miestnym veľkňazom bolo peklo, ale mali aspoň strechu nad hlavou. Nakoniec ju Ireneo presvedčil. Vzali si matkinu dýku, jedinú vec z ich starého života a jednu noc ušli.

Ušli na ulicu a začali kradnúť. Jedlo a oblečenie, nič veľké. Stále boli deti, sotva osemročné. Trpeli zimou a hladom, ale jej dvojča ju chlácholilo. Hovorilo jej o svete za bránami mesta, o ďalekých krajoch večného slnka, zlatých mestách a veľkom mori. Sľúbil jej, že raz tam vyrazia. Kúpia si tam dom, on bude obchodovať a stane sa veľkým pánom a ona sa vydá za baróna alebo iného šľachtica. To bol hlavný rozdiel medzi ulicou a útulkom. Z útulku ste sa sami nemohli dostať.

Pridali sa do Elibardovej bandy. Bola to najväčšia skupina v Daavinkeepskom podsvetí a zaručovala ochranu svojim členom. Tam ich naučili to, čo neskôr zvládali dokonale. Irenea kradnúť a pašovať, ju podvádzať v hrách. Postupne sa zlepšovali. Peniaze pribúdali pomaly ale iste. Elibard o sebe hovoril ako o kráľovi a o uliciach mesta ako o svojom panstve. Hovoril o priateľovi v samotnom hrade, ktorý mu vo všetkom pomáha. Sen o ďalekých krajinách sa pomaly strácal.

V jeden chladný večer stretla markíza Charlesa Daavina. Bol to mladší brat Alberta Daavina, vtedajšieho pána kraju. Až neskôr jej došlo, prečo by sa markíz chcel zaplietať s podsvetím. Charles bol až štvrtím v poradí na miesto vládcu. Jeho starší brat žil, ba čo viac, mal dvoch dospievajúcich synov.

Jeho plán bol v svojej prostote geniálny. Urobil z Daavinkeepu raj pre zlodejov a nechal v tom svojich príbuzných váľať sa. Ľuďom to začalo liezť na nervy. Stačilo počkať, až si mešťania vyberú jeho, miesto jeho súrodencov. Celému plánu nakoniec viacej prospela výprava kráľovho otca do ríše elfov. Albert a jeho dvaja synovia tam padli v boji, takže vláda prešla naňho.

Teraz potreboval mešťanov na svojej strane. V jeden chladný večer sa teda rozhodol, že svojich starých spojencov už nepotrebuje. Prepadol s mestskou hliadkou. Vedel presne, kde majú skrýš, veď tam párkrát bol. Uniformy na nahnali dnu. Nezatýkali, len mlátili kyjakmi a palicami.

Isabel v tom chaose zahliadla Irenea. S matkinou dýkou sa rozbehol proti markízovi a chystal sa ho bodnúť. Čepeľ dýky sa topila v jasné červenom plameni. Krysa v modrom plášti jeho úder vykryla. Zdrapla ho jednou rukou za zápästie, druhou za krk a zdvihla ho zo zeme. Ireneo sa snažil vyvliecť.
„Toho nie.“ Povedal markíz. „Tohto obeste.“ Jedným pohybom Irenea mŕštil o zem. Isabel sa k nemu rozbehla. Markíz stál pred ňou, v celej svoje desivosti. Bez toho, aby sa pozeral, dupol jej dvojčaťu na hruď. Ireneo zaúpel. Dýka mu vypadla z ruky. Markíz sa po ňu natiahol, akoby nič.

Vtedy zaútočila, lenže o ju jedným úderom odhodil proti stene.
„Chyťte ju.“ Ten ton v jeho hlase. Znelo to, ako keby si prikázal doniesť chlieb.

Isabel sa rozbehla k tajnému tunelu za gobelínom, za pätami majúc dvoch strážnikov. V očiach mala slzy a utekala. Utekala, ako len mohla v temných, smradľavých kanáloch pod mestom.

Utekala.

Utekala do kopcov, preskakovala spadané kmene. V jednom mieste musela obísť koryto vyhĺbené už dávno vyschnutou riekou. Mala pocit, že ju ten mizerný vták ťahá po všetkých čertoch, niekam do hôr. Stále stúpala do svahu, zatiaľ čo jej nad hlavou krákal havran. Les okolo začal rednúť a lístie a konáre pod jej nohami nahradzovalo stále viacej a viacej kameňa.

Nevedela, ako dlho to trvalo, ale havran sa konečne zastavil. S posledným mávnutím krídel pristál na vyvalenom strome, ležiacom cez hranicu lesa a skál. Isabel sa zastavila. Jej srdce búšilo ako splašené, pľúca sa snažili dostať von a nohy sa jej chveli.
„Si mi dal. Dočerta.“ Sipela a šomrala, snažiac sa chytiť dych.

Havran zastavil pred skalnou rímsou, vystupujúcou z horského základu. Mala polkruhový tvar, na ktorý sa z jednej strany dalo dostať kamennou cestou. Základňa sa lepila k hore a k veľkému vstupu do jaskyne. Pod rímsou nebolo nič, len desiatky metrov prudkého zrázu, posiateho ostrými kameňmi a výbežkami okolitých skál. To miesto pôsobilo viac ako netvor samotný, než ako prírodný úkaz.

Isabel sa obrátila na havrana. Ten hľadel na jaskyňu bez jediného pohybu. Nastražila uši. Počula len šumenie lístia v korunách a údery vlastného srdca.

Nedá sa nič robiť. Musí vojsť dnu.

Zovrela prútik v ruke. Mágiu v sebe objavila až pár dní po úteku. Už v detstve si všimla, že nevyzerá tak úplne rovnako. Na hrudi, po stranách očí a na predlaktí mala niečo, čo svojim vzhľadom pripomínalo malé, biele šupiny. Rádové sestry sa o tom nechceli rozprávať a v Elibardovej skupine žiaden mág nebol.

Mágia sa prejavila až pri pohľade na Irenea. Po niekoľkých dňoch skrývania našla jeho mŕtvolu na šibenici. Nechali ho tam, spolu s niektorými ďalšími z jeho bandy. Havrany už stihli vyklovať oči a časti mäsa na tvári. Len tam visel a prázdnymi dierami hľadel na ňu.

A za ním viali vlajky jej rodného mesta.

Pri tom pohľade sa zrútila. Bola nahnevaná, smutná, zúfalá a to všetko sa v nej miešalo. Všetko chcelo von. Všetko, čo mala v tom momente v dosahu, zrazu začalo horieť.

Ešte v ten večer odišla z mesta. Jediné, čo so sebou mala bolo rozhodnutie zabiť markíza.

To, čo sa jej stalo, jej vysvetliť až mág v Rossenburgu. Jej mágia spočívala v dračom predkovi, ktorého mala. Takýto mágovia svoju mágiu používajú inštinktívne, podvedome. To malo svoje výhody a nevýhody. Tri roky strávila trénovaním, učením formúl, aby to dostala pod kontrolu. Učila sa o tom, že hoci ju vieme kontrolovať, mágia je stále veľkou neznámou silou tvoriacou náš svet.

A teraz prišiel jej test. Otázka, či zvládne boj s mágiou voči niečomu, čo nepozná.

Nalepila sa na zvislú stenu a pomalými krokmi našľapovala k jaskyni. Všetky jej zmysly mala na samej hranici ľudských schopností. Chcela zachytiť všetko, čo mohla. Seba-menší zvuk, seba-menší šramot, zápach, čokoľvek. Prútik mala pripravený, ak by sa to niečo náhodou vybralo von. Otvor do jaskyne, rozovreté čeľuste do tmy, boli stále bližšie a bližšie.

Jaskyňa zarevala. Dlhý, tiahli rev prinútil Isabel zastaviť. Potom začula kroky a tiché vrčanie. Obyvateľ jaskyne vyrážal von. Stuhla. Nemohla sa ani pohnúť. Mohla len čakať, až sa objaví. Znovu začula srdce, ktoré sa jej dralo z hrude. Na tvári jej stekal studený pot. Chcela sa pohnúť. Napínala svaly, ale nie. Jej telo bolo ako z kameňa.

Keď vyšiel von, Isabelino srdce vyskočilo z rytmu.

Isabel v jednej z knižiek v útulku videla obrázok gorily. Vraj to bolo stvorenie žijúce v džungliach za veľkým morom. To, čo stálo pred ňou, gorilu z časti pripomínalo. Aj ono to malo svalnaté, dlhé ruky, malú hlavu s veľkým čelom a tlamou. Aj ono to bolo pokryté srsťou. Bolo to vysoké. Mohlo to mať 9 stôp aj viac. Ale len z časti. Zvyšná časť pripomínala človeka. Mohutné brucho to malo holé. Chodilo to po zadných, hrubých nohách. V jednej ruke to za sebou vláčilo veľký, ťažký kyjak s ostrými bodcami. Okolo pasu to malo bedrovú rúšku z nejakého zvieraťa. A dva kančie kly, vystupujúce z čeľustí.

Zlobor.

Nemala sem chodiť.

O zlobroch bolo známe, že prepadávajú pocestných. Ich dôvod nebola nejaká krvilačnosť alebo túžba vraždiť, hoci po nich ostávali masakre. Zlobri chceli krásne veci. Šperky, zbrane alebo nábytok, nezáležalo na tom. Mali možnosť si to vziať a brali si to. Isabel ale počula aj historky o tom, keď si zlobor vzal nejaké dievča alebo ženu. Ak to nejaká prežila, už nikdy neprehovorili. Len bezducho chodili po mestách a dedinách a pri každom dotyku začali hystericky škriabať a kopať.

Isabel práve narazila na tú najhoršiu možnosť, akú mohla dostať.

Zlobor si ju zatiaľ nevšimol. Stál na okraji rímsy a hľadel do kraja. Z tejto výšky musel mať výborný pohľad na cesty okolo. Vojakov si všimol už pri ceste do lesa. Potom stačilo len počkať a zaútočiť. Na tele mal miesta po bodnutiach a seknutiach. Zaschnutú krv sa ani neunúval zo seba zmyť. Stál a nevšímal si ju.

Isabel urobila krok vzad. Niekde za ňou mala hustý les. Možno sa k nemu nedostane skôr, ako si ju všimne, ale aspoň bude mať náskok. Cúvala s očami stále upretými na zlobra. V mysli sa modlila ku každému božstvu, ktorého meno za život začula, aby sa zlobor neobrátil.

A potom havran začal besne krákať a mávať rukami. Mohutné telo sa obrátilo k nej.

Hnedé oči sa stretli s dvomi malými, čiernymi bodkami nad širokou, zubatou tlamou. Všetko okolo nej zamrzlo. Isabel čakala, čo sa bude diať. Zvierala prútik v rukách tak silne, že jej beleli hánky.

Zlobor vyrazil k nej.

Vyslala k nemu kúzlo. Nepremýšľala ktoré, nepremýšľala o jeho formule. Prosto zdvihla prútik voči netvorovi a počas cúvania vyslala kúzlo. Okolo jej tela sa objavili štyri plamienky. Rýchlo naberali na veľkosti a sile. Keď sa zlobor priblížil, vyrazili proti nemu. S každým úderom netvor reval bolesťou, časť jeho kožuchu začínala horieť, ale nič ho nezastavilo.

Keď bola na dosah, zovrel kyjak do oboch rúk a ohnal sa proti nej. Isabel mávla prútikom. Pred jej telom sa objavila fialová šmuha. Provizórny štít mal občas možnosť zastaviť úder. Kyjak na neho dopadol. S hlasnými trieštením skla sa štít rozpadol a nechal úder pokračovať. Isabel nestihla uskočiť. Kyjak ju zasiahol do hrude. Mala pocit, že začula tiché prasknutie. Bolesť jej vyštartovala do tela a zahryzla sa jej do svalov. V ústach zacítila krv.

Nemôže mu byť čelom. Musí sa dostať za neho!

Pohľadom skĺzla na rímsu za zlobrom. Jej telo sa prevážilo dozadu. Nohy, nestíhajúce cúvať, sa bolesťou zastavili. Chystala sa padnúť. Mysľou jej prebehla formulka. Jej telo sa zmenilo v strieborný oblak hmly a sekundu na to sa ako oblak zhmotnilo za zlobrom. Znovu nadobudla svoju podobu a dopadla na zem.

Nesmela zastaviť. Zlobra mala po ľavom boku. Zaťala zuby a začala sa prevaľovať na bok. Musela ho dostať skôr, než sa otočí. Monštrum zatiaľ civelo na hmlu a snažilo sa spracovať, čo sa stalo. Konečne sa dostala na bok. Pravou rukou namierila prútik proti miestu vedľa jej protivníka. Vyslovila formulku.

Rímsa sa utopila v hlasitej rane.

Isabel ten zvuk skoro utrhol ušné bubienky. Akoby vedľa nej dopadol blesk a roztrhol samotný vzduch v jenom rýchlom pohybe. Zlobor pustil kyjak a úľakom a bolesťou sa začal zvíjať na mieste. Držal si uši, len aby utlmil bolesť. Ale nepadol. Poslala do neho hrom a on sa stále držal na nohách. Isabel mala pocit, že sa všetko obrátilo proti nej.
Preklínala v duchu ten nápad, aby sa sem vydala, toho mizerného havrana, že sa ozval, jej hlúposť, že sa rovno neotočila a nepresunula sa hneď. Teraz zomrie. Alebo ešte horšie, stane sa z nej hračka pre monštrum.

Hluk ustal a zlobor si ju všimol. Znovu sa natiahol po kyjaku a vyrazil k nej. Isabel chcela poslať ďalšie kúzlo, ale bolesť jej v tom zabránila. Zatínala zuby, len aby sa donútila vyslať to kúzlo. V hlave sa jej rodili myšlienky na jej ďalší desivý osud, ktorý sa každou chvíľou približoval.

Nesmie sa vzdať! Nesmie!

Zlobor sa nad ňou postavil. Dával na obdiv svoju veľkosť a hrôzu. Pod sebou videl malú, zvíjajúcu sa korisť. Pomaly zdvihol kyjak nad seba. Ostré bodce sa zaleskli v žiari slnka.

Isabel zasipela.

Kyjak vyrazil.

Isabel v mysli prebehla formulka.

Kyjak sa nezastaviteľne blížil a ostré bodce sa naťahovali po čarodejnici.

Potom sa ozvalo praskanie.

Kyjak sa zabodol do purpurovej, magickej polguli. Po hladkom povrchu prebehla sieť pavučín a len tak tak sa neroztrieštilo.

Minul.

Isabel zdvihla prútik proti zlobrovi. Fialový štít sa v rovnaký moment rozplynul. Zlobor sa ho znovu chystal zdvihnúť, aby to ukončil. Aby ju zabil.

Isabel zakričala krvavými ústami zaklínadlo. Okolo zlobra sa rozprestrela sieť žiarivých
bleskov. Monštrum začalo revať bolesťou, ako sa elektrina zabodávala do jeho tela a dostávala sa k jeho orgánom. Zo žiariacich svalov na jeho tele začal stúpať tenký dym. Isabel do kúzla dávala všetku energiu, ktorú mala. Všetka je vôľa sa sústredila do jediného bodu a zarývala sa do tela zlobra.

Žiara zhasla. Obrovské telo na krátky okamžik zostalo stáť, než sa pod vlastnou bezvládnou váhou zrútilo na znak k zemi. K nebi stúpal jemným dym, zatiaľ čo plamienky začali pojedať ďalšie časti kožuchu. Ale už sa nepohol.

Isabel pustila prútik na zem. Jej svaly vypustili všetok nahromadený tlak, stres a strach a uvoľnili sa. Bez vlastnej vôle sa zvalila na znak na zem. Len potichu dýchala, odpočívala a sledovala nebo. Jej myseľ sa snažila prijať posledný okamžik ako fakt. Uvedomenie si, že nielen že neumrela, ale zabila zlobra, že už jej nič nehrozí, bol silný. Do očí sa jej natlačili slzy a začali jej stekať po tvári do záplavy vlasov.

Bola nažive. Ona bola kurva nažive.

Bola zranená, ale teraz jej to bolo jedno. Teraz bol šťastná, tak šťastná. Ruky sa jej chceli
a nedali sa ukľudniť, ale na tom nezáležalo. Ležala na zemi a eóny bežali okolo nej.

Z diaľky začula šelest krídel. Pomaly, tak aby ju bolesť opäť neprišpendlila k rímse, sa začala dvíhať na nohy. Kútikom oka si všimla havrana. Čierny vták sedel na zlobrej hlave, čo najďalej od začínajúcich plameňov a nerušene ďobal zobákom do spečeného mäsa. Kúsky nepožieral, ale odhadzoval ich k mŕtvole.
Isabel cítila, ako sa bolesť vytráca a jej miesto nahrádza hnev. Bola to jeho vina! To, že bola tu, že skoro umrela! To všetko bolo len preto, že on začal zbesilo krákať! Zovrela v chvejúcich prstoch prútik, zatiaľ čo prepaľovala pohľadom toho darebného vtáka. Operenec zakrákal, ale v jej očiach to znelo ako smiech.
Švihla prútikom a vyslala k nemu modrú lúč svetla. Tesne pred zásahom havran zamával krídlami. Modré svetlo vrazilo do zdochliny a vyčarovalo na jej povrchu drobnú vrstvu ľadu.
„Ty syfilitický skurvysyn!“ Znovu proti nemu vyslala kúzlo a znovu. Havran kľučkoval medzi modrými zábleskami, než jedným mocným mávnutým poslal svoje telo do temnoty jaskyne.

Isabel ho nasledovala. Hnev jej pomáhal potláčať väčšinu bolesti, čo sa dalo. Nemala zo sebou žiadnu pochodeň, ale s tým si hlavu nerobila. Pred vchodom do jaskyne si vybrala jeden z malých úlomkov skál. Zdvihla ho, prevážila si ho v ruke a poklepala po ňom prútikom. Kameň sa rozžiaril bielou žiarou a vrhol lúče do jaskyne. Blízke steny začali vrhať dlhé, ostré tiene.

Vnútro odporne zapáchalo. Hneď prvý nádych toho zatuchnutého vzduchu jej obrátil žalúdok. Isabel si musela zakryť nos rukou, inak by zvracala. Žiariaci kameň držala pred sebou a kráčala. Tiene okolo nej ju obchádzali, vychádzajúc a znovu sa skrývajúc za kamene. Po nohami mala vlhké lístie, kúsky srsti a bahna.

Kašle na havrana. Nech tu zdochne. Nájde zbraň a vypadne na čerstvý vzduch.

Nehľadala dlho. Jaskyňa nebola veľká, takže po niekoľkých krokoch začala vidieť prvé odlesky. Pošva na dlhý meč, prešívaná zlatou niťou a vyzdobená podobnou obrneného jazdca s pávími perami na helmici, vystupoval z temnoty naťahoval sa k nej a prosil ju, aby ho dostala von.

V šere nad ním si všimla siluetu. Prudko namierila prútik proti siluete. Bolesťou jej skoro
vypadol z ruky, ale udržala ho. Druhý zlobor! Hlavou jej zase začali behať formulky, pripravená poslať ho kúzlom do horúcich pekelných kruhov.

Lenže silueta sa ani nepohla. Isabel urobila opatrný krok vpred, potom ďalší.

Na svetlo kameňa vystúpila rozkladajúca sa kostra. Vyzerala ako kostra človeka alebo elfa. Z lebky jej padali okolo prázdnych, otvorených čeľustí niekoľko dlhých, strieborných prameňov vlasov, ktoré sa ešte nestihli rozložiť. Sánka sa len s napnutými šľachami držala v škaredom úsmeve. Cez ramená mala prehodený dlhý kožuch, aký nosievali druidovia v divokých lesoch. Trhance oblečenia prevísali na rebrách a kostiach.

Isabel sa natiahla po meči, ale nevedela spusti zrak z mŕtvoly. Jej samotná prítomnosť, jej možná ženská podoba v nej vyvolávala nepríjemný pocit. Neležala mimo jaskyne, ale v nej. Jej oblečenie nehnilo, ale bolo roztrhané. V hlave sa jej zrodilo vysvetlenie, ktoré jej vohnalo telom zimomriavky. Rýchlo zodvihla meč a jedným okom ho skontrolovala. Pri spojený čepele a rúčky mal červený drahokam, bola to magická zbraň. Keď ju trochu vytiahla z pošvy, ucítila príliv mágie, ktorá z neho vyžarovala.

Nad hlavou začula šelest krídel a jaskyňu naplnilo dlhé, zakrákanie. Isabel sa začala rozhliadať po okolí. Havranie krákanie sa odrážalo od stien a silnelo s každým ďalším nárazom. Dlhé tiene zakrývali stenu. Potom si ho všimla. Čierny vták sedel na ramene kostry a krákal. Krákal a jeho krákanie sa menilo v grotesknú napodobeniu smiechu. Hľadel na ňu veľkými, čiernymi očami a krákal.

Isabel sa rozbehla preč z jaskyne. Žiariaci kameň pustila na zem, takže tápala v pološere. Musela sa dostať von! Musí preč z toho kraja! Čakala, kedy sa to diabolské zviera objaví za ňou a so šialeným smiechom zaútočí.

A vtákov mohutný tieň spočíval na celej stene, zatiaľ čo jaskyňou sa niesol jeho smiech.