Osudná čepeľ

Šesť dlhých rokov malo Ashtonovi priniesť slávu a moc. Malo mu vydláždiť cestu von z chudoby do blahobytu, k úcte a k rešpektu. Celý život vedel, že tie veci sú mu súdené. Kňazi Svetlonoša mu mohli donekonečna opakovať o tom, ako správny človek je človek pokojný a skromný na majetku. On taký nemal byť. Každú večer, keď usínal v svojej chalupe mal na mysli svoj cieľ. Byť niekým.

Po šiestich rokoch mu z celého toho cieľa ostala jeden jediný zlatý toliar.

Najradšej by zovretou päsťou tresol o stôl. Určite by ho rozlomil na dva kusy. Lenže krčmár vyzeral, že mu v tom jeho opľuvanom pajzli záleží na každej jednej veci. Vymenil teda stôl za krčah piva. Už bolo teplé, bez peny, bolo tak odporné, že by ho najradšej vylial na podlahu. S každým preglgnutím sa mu zvieral žalúdok.

Pivo jeho hnev len posilnilo.

Rebeli mu zmarili tak neuveriteľnú šancu. Kráľ Ján prestával byť všetkým pohodlný. Koľko by trvalo jeho zvrhnutie. Rok? Možno až dva? Vedelo to celé Áinetirské kráľovstvo a vedeli to aj kráľovstvá okolo. Kráľ prichádzal o opraty. Bol to čas nových možností, stačilo sa ich len pevne chytiť za vlasy a zaťahať.

To by ale Ashton nesmel uviazať ku Witigonenov. Imbecili! Aby ich schvátil mor! Každého jedného Witigonena, ktorí ešte ostal! Keď im radil, čo majú robiť s magickými zbraňami, hľadeli naňho ako na blázna. Načo ich potom zbierali, keď ich nechceli hneď použiť?

Teraz už na tom nezáležalo. Teraz mohol len slopať odporné Daavinkeepske pivo, žrať starých chlieb a obzerať sa, či sa k nemu náhodou neblížia stráže nejakého lorda lojálneho Jeho Veličenstvu.

Ashton vypil pivo a opatrne sa obzrel po krčme. Potemnená miestnosti, osvetlená niekoľkými pochodňami, bola skoro prázdna. U jedného stolu v rohu sedela nejaká banda a delila sa o nejaké cennosti alebo čo sa im to v žiari pochodní blýskalo. Krčmár to okato ignoroval. Podobne zapáchajúce krčmy boli pre takýchto ľudí bezpečným miestom. Jemu ešte šperky neponúkali. Všetci v krčme ho ignorovali.

Čo bude teraz robiť? Mal by sa vrátiť domov a znovu orať? Nie, nie je blázon. A navyše každá chalupa vedela, kam odišiel a určite by si vedeli spočítať, čo sa stalo. V hlave sa mu objavoval jeden nápad za druhým, len aby sa zase, bez prínosu, rozplynuli.

Plne sa ponoril do svojich myšlienok, takže prestal vnímať svoje okolie. Nevšímal si ani cupitajúceho gnóma v mastnej zástere smerom k dverám, ani nového prichádzajúceho do krčmy, ktorého gnóm úctivo usadil na miesto. O tom, že sa niečo v zapľuvanej krčme ho upozornila až vôňa. Do nosa ho udrelo pečeného meno a vôňa chleba. Potom prišlo krčmárovo slušné:
„Prosím, vaša večera, lady.“

Lady, tche! Gnóm musel byť vážne zúfalý po nejakej minci, keď otrhané dievča tituloval Lady. Sedela síce ďalej od plameňov, ale stále boli jasne vidieť jej špinavé červené šaty, z pod ktorých klesali k zemi rovnako špinavé, voľné nohavice. Za opaskom mala dvojicu dýk a „zbraň šľachticov“ len ledabolo uviazala špagátom.

Naviac, ešte nepočul o tom, aby nejaký hrdý, jantárovo-hnedý južan vôbec niekedy titul dostal.

„Lady“ hltavo odhrýzala kusy pečenej nohy, pri stole stojacieho gnóma ignoroval. Zdalo sa, že mu to vlastne ani nevadí, len poslušne stál, mädlil si ruky a čakal na každé jej slovo.

Slovo prišlo. Malo hrubý, severský prízvuk.

„Krčmár?“
„Prajete si ešte niečo na zapitie?“ Dievča pokynulo záporne hlavou. „Dovolíte mi teda sa vzdialiť?“
„Ja len,“ zastavila gnóma, pretože ten sa už chystal vydať na odchod. „hľadám starého známeho. Pracoval pre jedného bylinkára. Má malý obchodík, neďaleko odtiaľ to. Na námestí so sochou hrdinky Adeleide Stormspear.“ Gnóm sa poškrabal na hlave.
„Obchod tam je, to viem. Aj ctený pán Galbraith Ale pomocníkov strieda ako klobúky. Či tam nájdete toho svojho, lady, vám neviem povedať. Hlboko sa ospravedlňujem.“ Dievča mávlo rukou, akože viacej nič nepotrebuje a krčmár môže ísť.

Mladá lady sa v krčme nezdržala veľmi dlho. Akonáhle do seba napchala pečené stehno a kus chleba, odišla preč.

Gnóm si prevzal trojicu zlatých toliarov. Bola to výborná tržba. Bolo mu čudné, že šľachtičná bude chodiť v takom čudnom oblečení. Žeby rebelka? Úprimne dúfal, že nie. Nechcel mať problémy s markízom. Nie, nie. Nebola to žiadna rebelka, len žena s mečom. Spokojný so svojim záverom sa obrátil k svojmu ďalšiemu zákazníkovi.
„Hej, starký! Dáš si ešte...?“

Starec bol preč. Jediné, čo po ňom ostalo, bola zlatá minca.

- - -

Bolo zvláštny pocit kráčať po uliciach Daavinkeepu, ale určite to nebol príjemný pocit.

Isabel nikdy nespomínala na svoje mesto ako na niečo krásne. Ostatní žiaci magickej akadémie o ňom ho vzletne, vyzdvihovali činy hrdinov, ktoré z tohto mesta vzišli alebo chválili stavby. Inak ale o ňom hovorili stále rovnako, ako o Mestu bez hradieb. Isabel o príčine straty hradieb niečo počula, ale bolo jej to fuk.

Za dobu, kedy bola členkou gangu, mala možnosť párkrát mesto prejsť, hlavne kvôli
predaju pašovaného tovaru. Nikdy nič krásne nevidela. Videla len mohutné viacpodlažné domy s oblými mansardovými strechami, ktoré za noci vrhali husté tiene. Občas radu podobných domov vystriedalo okrúhle námestie z dlažobných kociek a nadľudsky veľkou sochou, ktoré sa v noci topili v mesačnom svetle.

A to bola len vonkajšia fasáda. Väčšina návštevníkov mesta nemala poňatia o všetkých gangoch a skupinách, ktoré sa tu vyskytovali. Alebo aspoň za časov jej pôsobenia. Nevedeli o riečnych lodiach brázdiaci Matku riek, ktoré boli prelezené tajnými úkrytmi a falošným tovarom. Nevedeli o herniach v zapadnutých uličkách alebo krčmách, kde hostinský mal sedem dcér, ktoré len tak náhodou nadvihovali sukne a ťahali si ochotných do svojich komôrok.

To všetko sa skrývalo v temných uličkách, podobne ako ona. Pri pašovaní tovaru z prístavu sa všetci pašovatelia skrývali v tieňoch. Ona mohla podobné putovanie zažil len párkrát, ale snažila sa zapamätať si čo naviac trikov.

Hlavným bolo, aby bola nenápadná.

Meč jej v tom paradoxne veľmi pomohol. Ľudia mali zvláštnu potrebu neoslovovať ju, keď okolo nich prechádzala. Niekoľko strážnikov už cez deň minula, tí sa ale len uklonili a pokračovali v svojej ceste. Teraz bola noc a svoje počínanie by nevysvetlila. Oháňať sa s ním ani veľmi nemohla. Keď študovala v Rossenbergu, magická univerzita sa sťahovala inam. Bol vlastne zázrak, že Isabel ešte zastihla nejakých mágov, čo by ju učili. Na tréning v boji so zbraňami neostával čas.

Spoliehala sa pevne na svoj prútik, lenže ani ten nebol bezodným zdrojom mágie. Existovali triky, ktoré mohla metať ako šialená koľko len chcela. Ale v porovnaní s slabšími kúzlami to nebolo nič. Kúzla samotné boli vyčerpávajúce, dokonca aj tie liečebné. Pokiaľ by mág nebol opatrný, vyčerpá sa a nebude sa môcť ani vyliečiť.

Jedinou istotou na jej ceste k cieľu boli tiene.

Mala šťastie, že jej cieľ nebol od krčmy ďaleko.

Vystúpila na široké námestie, ktoré hľadala. Adelaide Stormspear, aspoň teda jej nadľudsky vysoká socha v krúžkovom brnení, sa kúpala v žiari a jej vysoká kópia stúpala hviezdnemu nebu. Prvá držiteľka titulu Hrdina Dallenu, jedna z trinástich hrdinov Kráľovstva, tu ticho stála a nechávala na seba sedávať všetko mestské vtáctvo. Isabel okolo symbolu naivnej rozprávky pre deti o porážke krutého tyrana mlčky prešla na druhú stranu. Svoj cieľ mala označený výveskou nad čelnými dverami. Dvojpodlažný dom nevyzeral o nič menej zdobene, ako domy okolo, ale kovová výveska všetkým hovorila, že dom patrí Fergusovi Galbraithovi.

Štyrikrát za sebou udrela do dverí. Gang tak dával signál „ctenému bylinkárovi“, že mu nesú tovar na ďalší obchod.

Šramotenie na druhej strane dverí sa objavilo skoro okamžite.
„Kto je tam?“ Hlas na druhej strane bol jemný a ani nie veľmi hrubý.
„Isabel od Elibarda. Chcem vstúpiť dnu.“ Druhá strana na krátky čas zmĺkla. Isabel zvraštila tvár. Deje sa niečo? Má tam niekoho iného?
„Nechcete prísť cez deň?“ znovu sa ozval hlas. „Noc nám zakryla mesto tieňom.“ Isabel si uvoľnene vzdychla a dokončila heslo.
„Ale pod každým tieňom sa skrýva zlato.“

Zámok cvakol a za zvuku zazvonenia sa otvorili do slabej žiari sviečky. Isabel prižmúrila oči, aby ju plameň tak veľmi neoslepoval. Fergusovu nízku postavu videla len v hrubých kontúrach. Jeho zarazenú tvár ale videla dobre.
„Hovoríš, že si od Elibarda?“ Prikývla. Starec si ju prezeral a snažil si spomenúť. „Príde mi, že už som ťa niekedy videl, ale...“.
„Môjho brata.“ Pomohla mu Isabel. „Ireneo spolu s ďalšími vás často navštevoval. Je,“ zarazila sa. „Bol moje dvojča.“

„Ireneo, áno.“ Bylinkár sa rozžiaril, ale hlas mal smutný tón. „Pamätám si, pamätám. Chudák chlapec. Dobre teda, poď dnu.“ Isabel vstúpila. Fergus za sebou zavrel. Keď sa k nej znovu otočil, mal vyčítavý výraz.
„Je mi ľúto, čo sa tvojmu bratovi stalo. Pomohol by som mu a veľmi rád. Chlapec mal talent, ale rozumieš, muž môjho postavenia sa zaňho nemohol postaviť. Už to, že pomáham ľudom ako vám ma stavia do veľmi, nepohodlnej situácie a musím si dávať pozor na každý krok. A ešte teraz po mne chcú spojenie s rebelmi, no, rozumieš mi.“

Isabel mlčala a priala si, aby Fergus mlčal tiež. Nepotrebuje, aby ju ľutovali, alebo sa jej ospravedlňovali za to, že nič nespravili. Zase si vybavila obeseného Irenea, vyďobané očné jamky, hnijúce mäso. Cítila, že stráca silu. Žalúdok sa jej začal obracať. Najhoršie bolo, že cítila vlastné slzy. Nie, nesmie plakať! Čo ju to vôbec prepadlo? Nie je decko, musí sa vzchopiť.

Otrčila meč pred starca.
„Toto je magická zbraň.“ Snažila sa, aby mala pevný hlas. „Nedávno sa mi dostala do rúk a ja by som ho rada dostala k rebelom. Samozrejme, za určitú, najlepšie vysokú sumu. Vedeli by ste mi s touto, s touto,“ hľadala to správne slovo.
„Záležitosťou, myslíš?“
„Áno, áno. S touto záležitosťou pomôcť.“ Fergus Galbraith si meč neprevzal. Pokynul hlavou na slabo osvetlené dvere za pultom.
„Potrebujem viacej svetla a pokoj. Tam sa môžeme porozprávať.“

Prikývla.

- - -

Charles nedokázal nájsť správne slová.

Jeho myseľ bola zaťažená rušivými podnetmi do tej miery, že sa neodvážil pokračovať v písaní. S každým ďalším napísaným slovo mohol celý list Jeho Veličenstvu zmeniť cielené vyznenie a zruinovať plány. Plánované vety sa mu trhali na kúsky, rozpadávali sa na nezmyselné hromádky písmen a vytvárali chaos.

A Charles nemal rád, keď nad svojimi slovami nemal žiadnu kontrolu.

Položil husací bŕk do zdobeného kalamára, zopol ruky a podložil s nimi tvár s krátkou bradou. Plne sa ponoril do svojich myšlienok. Len potrebuje všetky tie podnety upokojiť a najlepšie vyriešiť. Pravda, nie všetky šli vyriešiť jednoducho a priamo u neho v komnate.

Napríklad problém s miestnymi gangmi a s tým spoločným pašovaním. Kedysi dávno to mal jednoduchšie. Nebol tak zaťažený povinnosťami vysokej aj nízkej politiky, takže mohol tráviť dlhé noci túlaním sa uličkami a nadväzovaním kontaktov. Po nástupe stačilo poslať ľudí na správne miesta v správny čas. Ale zločin sa dokázal až obdivuhodným spôsobom prispôsobiť. Všetky tie gangy boli barikády na jeho ceste a bolo nutné sa ich zbaviť. Lenže rovnaký trik ako pred rokmi už fungovať nebude. Stali sa podozrievavejší voči všetkým. Najideálnejšie by bolo zaútočiť na distribútorov tovaru a postupne sa dostať ku gangom samotným. Niekoľko podozrivých už mal. Len potreboval čas.

Tobender Sturm bol bezpečne na ceste sem, stačilo len počkať. Z Aueburgu sem to je nejaké mesiac a pol cesty, takže každým dňom by mala zbraň doraziť. Musel priznať, že pôvodne tomu kapitánovi práve neveril, ale po správach z obliehania bol príjemne prekvapený. Bol veľmi lojálny jeho veci. Musí si ho držať blízko, takých ľudí len tak nenájde za každým stromom. Zaistenie jeho držania už bola len otázka formality a jedného správne napísaného listu.

A potom tu bol ten erb na stene. Pár zvislých kľúčov zo striebra na modrom poli. Pred kráľom Arthurom, pred Zjednotiteľom Áinetiru a zvalením hradieb mesta a hradu, sa nad kľúčmi skvela koruna kráľov Dallenu.
To je zbytočná starosť, pousmial sa Charles. Nebude to trvať dlho, a vráti sa tam. Musel len správne využiť všetok dlho trénovaný a prace zdokonaľovaný talent na správne miesta.

Chaos myšlienok sa pomaly upokojoval, ale správne slova sa stále nie a nie vrátiť. Pre dnešok bude lepšie, keď skončí. Nemalo by význam pokračovať v písaní niečoho, čo by pokojne zajtra mohol odvrhnúť a prepisovať. Charles poznal nesmierne množstvo ľudí, ktorí by v písaní pokračovali a nebrali by svoje slová tak vážne ako on. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo si takí ľudia nikdy nesiahnu na svoje ciele. Slová mu dávali moc. Ich správne vyslovenie mu rozkrývalo nekonečné možnosti, nad ktorými bol pánom. A pri Jeho Veličenstvu, tak úžasne egocentrickému človeku, to bola nesmierna výhoda.

Nebyť zabúchania na dvere, šiel by si ľahnúť do postele. Na krátky moment uvažoval, či ho má vpustiť, lenže potom sa ozvalo: „Môj pane, smiem vstúpiť?“ a rozhodnutie padlo. Hlas patril Conradovi, veliteľovi jeho hradnej stráže. Conrad ho s maličkosťami nikdy neotravuje.
„Vstúp!“

Dvere sa otvorili, vysoký pol-elf s vypestovanou briadkou vstúpil a úctivo sa uklonil
ďalšiemu z markízov, ktorým verne slúžil.
„Hlboké ospravedlnenie za vyrušenie.“ Markíz mávol rukou.
„To nič. Aj tak som už skončil s prácou. Čo sa deje?“ „Môj pane, nejaký cudzinec si s vami praje hovoriť. Tvrdí, že sa to týka Tobender Sturm.“ Conrad sa snažil držať svoj hlas čo najtichšie, hoci boli v miestnosti sami.

Charles sa zase snažil nedať na svojej tvári nič znať. Čo môže mať nejaký žobrák spoločné s magickou zbraňou? Je to nejaký klam? Alebo sa celé ukrytie prezradilo? Niekto objavil falošné dno?

Charles prikývol. „Pokiaľ si praje so mnou hovoriť, tak prosím. Môžete ho uviesť sem. A bol by som rád, keby ste nám pri rozhovore robili spoločnosť, Conrad.“ „Ste si istý, môj pane?“ Charles vedel, či bude robiť. Samozrejme to mohlo byť veľké riziko, ale možnosť ohrozenia jeho plánov bola až príliš lákavá. Niekto vedel, že Tobender Sturm, meč rodu Witigonen, nemieri do rúk Jeho Veličenstva, ale do jeho rúk.

Než Conrada prepustil, prikázal mu, aby poslal služobníctvo s oblečením a nech toho žobráka nepúšťajú, kým nepovie. Obliecť sa do niečoho honosného nepotreboval. Sluhovia mu priniesli jednoduchý ale luxusný odev v rodových farbách. Keď mu dopomohli navliecť si úzke, legínove nohavice, poslal ich preč. Znovu v komnate osamel. Potichu otvoril zámok na jednej zo zásuviek a vytiahol to, čo tak bezpečne ukrývala.

Magickú dýku si vsunul do ľavého rukávu kabátu. Pre istotu.

Keď sa usadil za stolom, Conrad zabúchal na dvere.

„Vstúpte.“

Pri prvom pohľade Charles pocítil neprekonateľné sklamanie. Čakal, že niečo v tom starom mužovi v otrhaných oblečení postrehne. Nejaký náznak toho, že sa za šedivejúcimi dlhými vlasmi a bradou prejaví nájomný zabijak. Keď sa ale otvorili dvere a neznámy vstúpil, nič také sa neobjavilo. Buď je to klamár, šialenec alebo len neuveriteľne šťastný človek.

„Môj najvzácnejší pane.“ Uklonil sa. „Volám sa Ashton a prišiel som...“
„Môj veliteľ mi už oznámil dôvod vašej návštevy, pane. Tvrdíte, že máte dôležité informácie týkajúce sa Tobender Sturmu, zbrane nedávno získanej počas obliehania pevnosti rebelov.“
„Áno, áno, môj pane.“ Charles sa usadil za veľký písací stôl.
„Musím vás ale povedať, že mám voči vášmu dôvodu pochybnosti.“ Ashtonova tvár sa zmenila do výrazu neuveriteľného zarazenia.
„Môj pane, ja som čestný človek a sluha nášho najjasnejšieho kráľa. Nemám dôvod klamať.“

„Skutočne?“ Charles hľadel na Ashtona a zachytával každý jeho pohyb. Väčšina ľudí si ani neuvedomovala, koľko toho sami o sebe dokážu len správaním prezradiť.
„Tobender Sturm bezpečne mieri do hlavného mesta. Moji vlastní vojaci sú súčasťou tejto skupiny. A predsa mi tvrdíte, že ste ten meč videl? Vám to ako lož nepríde?“
„Ja som ho videl!“ Mal v hlase istotu.
„Videl som ho! Dnes večer. Tu, v meste. A viem, kde je teraz ale aj kto ho má!“ Charles pokynul hlavou. Ani náznak nejakého zaváhania.

Nemalo zmysel sa ho písať na to, ako tá zbraň vyzerala. O tom, ako vyzerali magické zbrane rôznych lordov, kráľov, hrdinov a iných vedelo vo väčšej miere väčšina kráľovstva. Muzikanti si dávali dobrý pozor na to, aby zbrane z legendárnych príbehov opísali čo najpodrobnejšie.

Musí začať hrať na inú notu.

Pokynul mu rukou.
„V tom prípade, prosím. Počúvam vás.“
„Iste, môj pane. Viete, môj pane, ten meč by som poznal kdekoľvek. Nejaký čas so totiž strávil ako zajatec v pevnosti Witig. Podarilo sa mi totiž zistiť, že spolupracujú s jednou s rebelských skupín. Bohužiaľ, zavreli ma skôr, než som mohol čokoľvek oznámiť. Podarilo sa mi utiecť až počas obliehania.“

Tak okaté lži.

„Starý Emmerich ho mal neustále za opaskom. Vždy, keď prechádzal celami, som ho videl.“ Pravda. Emmerich Witigonen bol jeden z tých lordov, ktorý svoje výsady ukazoval.
„Jazdca s pávím perom na pošve a veľký červený drahokam. Len sa tak leskol v žiari sviečok, keď so ho videl. A presne ten istý som videl dnes v rukách nejakej južanky.“
„Sledoval ste ju?“
„Ani sa nesnažila skrývať! Teda, aspoň v krčme nie, potom už nej. Lenže ja mám talent na stopovanie. Šla k bylinkárovi na také, veľké námestie so sochou ženy. Zavediem vás tam.“

Charles pokojne zdvihol ruku.
„To nie je potrebné, viem kde to je.“ Kútikom oka postrehol Conrada. Veliteľ hradnej stráže bol nervózny. Charles bol ale spokojný, veľmi spokojný. Možno by mohol dnes vyriešiť dva problémy.

„Snáď som bol užitočný korune.“ Povzdychol si Ashton. Charles len pokrčil ramenami.
„Uvidíme. Conrad! Mohli by ste prosím nášmu ctenému hosťovi nájsť nejakú prázdnu celu, kde by počkal na náš návrat?“ Starec pred ním prekvapene zmeravel. Nejaké protesty sa ozvali až keď ho stráž odvádzala z dverí.
„Ale, ja hovorím pravdu! Skutočne to tam je! Počkajte! Dovediem vás...“

„Veríte mu?“ Spýtal sa Conrad, keď za sebou zavrel dvere. Markíz Charles Daavin si už zapínal opasok so mečom.
„Ty mu snáď neveríš ten srdcervúci príbeh o strádaní a o spravodlivosti, ktorú chce dosiahnuť z vlastnej vôle? Bez nároku na nejakú odmenu? Vojvoda musí byť zúfalý, pokiaľ hľadá pomoc medzi podobnými existenciami.“ Charles skontroloval svoj vzhľad v zrkadle. „Obvinil jedného z najváženejších remeselníkov cechov v meste.“ Poznamenal Conrad. „Veľmi významného a váženého. Ale nebudeme sa tváriť, že Galbraith nemá niečo spoločné s gangmi.“
„Nemáme dôkaz.“
„Navštíviť ho ale pôjdeme.“
„Na také obvinenie bude chcieť dôkazy a tie nemáme.“

Na markízovej tvári sa objavil prekvapený výraz. „Obvinenie?“ spýtal sa. „Žiadne obvinenie nie je. Je len správa, že sa v dome nachádza nebezpečná osoba. Musíš pochopiť, Conrad,“ markíz sa usmial nepríjemným, zlomyseľným smiechom. Ešte pred splnom vyrieši svoj najpálčivejší problém. „tu ide o bezpečnosť významného občana mesta.“

- - -

Bylinkárovi trvala kontrola meča, jeho oceňovanie a vôbec len možné vyslovenie sumy tak dlho, že Isabel za ten čas spoznala každý jeden centimeter miestnosti, kam ju zaviedol. Tých pár vyrušení od ďalších, nových gangov, pritom nezabrali veľa času.

„Nie sú to úžasné výtvory, tieto magické zbrane?“ Hovoril Fergus, ak mu náhodou oko skĺzlo na čakajúcu zákazníčku. „Vieš, predávať magické zbrane nie je to isté ako predávať korenie z ďalekých ríši plazov a elementárnych ľudí. Ich kovanie nie je ako kovanie z dračej ocele.“ Isabel sledovala, ako láskyplne prechádza prstom po čepeli zbrane. „Sú to legendy samy o sebe. Len vytvoriť ich je otázka desiatok rokov majstrovskej práce a magického umu. Grisghan, Eltharrion, Drunn Warchief, to všetko sú legendy, ktoré toto majstrovstvo ovládli. Sprevádzali hrdinov kráľovstiev, zakladateľov rodov do bitiek v časoch Hrdinov Každá z nich je jedinečný kúsok. Preto sú tak cenené. Práca s nimi vyžaduje trpezlivosť.“

Inými slovami sa jej snažil naznačiť, aby si sadla na riť a čakala.

To ale nebola práve jej parketa.

Za to čakanie pochopila, ako mohol Fergus skrývať všetok ten ulúpený tovar bez strachu z odhalenia. Celá miestnosť bola jeden veľký trezor, vlastne niekoľko trezorov s sebe a každý z nich sa otváral inakším spôsobom. Potiahla knihu uloženú medzi regálmi desiatok podobných, cvak, a mechanizmus odomkol zámok. Masívna knižnica sa teraz dala jednoducho odsunúť a odhalila vstup. Alebo zatiahla za rúčku svietniku a plátno v ráme sa odsunulo do steny, čím odhalilo otvor veľký pre jedného človeka. A to všetko zamaskované do podoby luxusnej obývacej miestnosti s gobelínmi a veľkým horiacim krbom. Podobné úkryty sa s chodbami do kanalizácie nedali porovnať.

Bolo to niečo, čo vyvolávalo nadpozemský obdiv.

„Kde si ten meč našla?“ Isabel obrátila hlavu k Fergusovi. Bylinkár sedel vo veľkom kresle, aby mal pri kontrole čo najväčšie pohodlie.
„Hmm?“
„Odkiaľ tú zbraň máš?“ Mala by mu povedať o zlobrovi? Isabel nemohla poprieť, že bola na svoj výkon hrdá. Neplánovala sa s netvorom stretnúť a nemala ani predpoklady na to prežiť. Mala dopadnúť rovnako ako kostra v temnote. Ale ona prežila. Ona! Dievča z ulice a mág začiatočník. Skupina vojakov po zuby ozbrojená zbraňami si nevedela poradiť s jedným zlobrom a ona ho upražila na popol. Keď sa ale nadýchla a chcela odpovedať, ucítila na hrudi zovretie obväzov. Na krátky moment sa jej vrátila bolesť a chuť vlastnej krvi v ústach.

Porazila zlobra, ale len vďaka obyčajnému šťastiu.

„Našla som ho v jednej jaskyni na ceste sem. Za Orešným priesmykom.“
„Kde presne?“ Spýtal sa urgentným hlasom.
„V nejakej jaskyni u cesty.“ Fergus nebol s podobnou odpoveďou spokojný. Bez zaváhania jej vrazil jej meč aj s pošvou do náručia. Než stihla povedať nejaké slovo, začal ju tlačiť k dverám.
„Neberiem. Vezmi si ten meč a choď preč. Niekam ďaleko, za hranice. A dobre ti radím, hoď to do Matky riek. Čo najďalej od brehu.“ Isabel sa vyšklbla. Napadlo ju vytiahnuť prútik a trochu sa povyhrážať. Potrebovala len peniaze na cestu. Potom ju napadlo elegantnejšie riešenie. Tesne pred dverami sa náhle prikrčila. Využila pohyb k úkroku a obišla prekvapeného starca. Podobný trik pri miešaní kariet urobila tisíc krát, takže napodobniť ho v jej podaní bola maličkosť.
„To ani náhodou!“ Namietla, zatiaľ čo sa mu pozerala do očí. „Ten meč predávam. Nepotrebujem ho. Tak si vezmite a vy mi dajte peniaze!“
„Nemôžem si ho zobrať. Sem, pozri.“ Obrátil meč a ukázal prstom k miestu, kde sa rubín a oceľ stretávali. V pevnej oceli boli vyryté malé značky, zoradené v komplikovanej sekvencii, vďaka svetlu dokonalo čitateľné. Hrubý prst ale ukazoval na dva znaky. Podivný oblúk, na jednom konci zakončený prázdnym kruhom. Uprostred oblúku boli vyryté tri vodorovné čiary, tesne pri sebe. Vedľa neho stál zvislý obdĺžnik, vertikálne rozdelený na dva rovnako veľké polovice.
„Tie značky. Podľa nich dokážeš nájsť majiteľa zbrane a jej tvorcu. A tieto tu sú označenie vlastníka.“ Isabel na znaky nechápavo hľadela. Nič jej nepripomínali. Neboli rovnaké ani s tými, ktoré boli vyrezané na matkinej dýke. Snažila sa vyloviť v pamäti niečo z jej štúdia mágie, lenže tam symboly nepreberali. Nevedela nič nájsť.
„Čakáte, že si to prečítam sama?“
„Tak pozri. Ten obdĺžnik je značka pre pevnosť, v duševnom zmysle. Odvahu, rozumieš? A toto tu je značka pre leva.“
„A? Tak je tam napísaný odvážny lev a čo?“
„Nie je tam napísaný odvážny lev, ale Leonard. Elfovia pri zapisovaní rún do magických zbraní používajú významy mien. A ten jazdec na pošve je rodový erb je erb rodu, z ktorého už nezostal stáť ani hrad. Nie, ja nechcem mať takýto predmet v mojich rukách. Ani v mojom dome. Ja...“

Bam! Bam! Bam!

Isabel a Fergus sa strhli.

„Haló? Majster Galbraith?“ Fergus sa otočil k Isabel.
„Za obraz. A potichu. Vydržte! Už tam idem!“

Fergus šiel k vstupným dverám veľmi neisto. Dúfal. že je to len nejaký zákazník. Niekto, kto nemôže spať a potrebuje makový odvar. Než siahol na kľučku, pretrel si tvár. Búchanie sa ozvalo znovu.
„Už som tu!“ Otvoril dvere. Zrak mu padol na vysokú postavu v modrom kabátci.
„Môj pane, dobrý večer.“ Pozdravil. Až potom si všimol, že vedľa Daavina stojí ešte niekto. „Ach, aj vám dobrý večer, pán Conrad.“
„Ospravedlňujeme sa, že vás vyrušujeme tak neskoro večer.“
„To, to je úplne v poriadku. Prosím, vstúpte!“ Uvoľnil dvom návštevníkom cestu. „Môj dom je aj vašim domov. Nemám sluhu, takže vám nemôžem ponúknuť nič na jedenie. Ale môžem nájsť nejaké víno. Len prosím, vstúpte!“

Fergus ich odviedol do hosťovskej miestnosti. Snažil sa, aby nedal nič najavo. Miestnosť bola prázdna. Dievča sa niekde schovalo. Teraz sa nesmiem prezradiť, opakoval si. Musím sa chovať prirodzene.
„Skutočne vás nechceme vyrušovať, majster.“ Markíz hovoril príjemný hlasom, to bolo dobré. Fergus nabral odvahu.
„Môj pane, skutočne nevyrušujete. Vlastne som sa ani nechystal spať.“
„Čím to? Záležitosti cechu?“
„Ste dobre informovaný, môj pane.“ Pokynul hlavou. „Skutočne. Cech bylinkárov a alchymistov vyjednáva obchod cechmi v Valgathe. Pôvodná cena surovín nám prišla až príliš vysoká. Lenže ľudia z Valgathy sú, no, viete, aký sú. Nejaké víno?“
„Nie, nie. Nebudem. Ale ak Conrad chce, tak môže. Tak ani on nie. Viete, zatiaľ som nemal potešenie s nimi jednať.“ Priznal sa markíz veľmi pokorným hlasom.
„Ja áno.“ Priznal sa Conrad. „Na turnaji v Taurinu. V tjoste s nejakým potulným rytierom.“ S každým vysloveným slovom sa nálada zlepšovala. Fergus bol rád, že jeho hostia len pohodlne sedia v kreslách a rozprávajú sa s ním. Znamenalo to, že nič nehľadajú a hľadať ani nebudú. Spokojne si nalial víno do čase a trochu si odpil. Bolo sladké, jeho obľúbené. „Sotva som sa dostal do služieb vášho cteného deda, ale už vtedy som bol v turnajoch vynikajúci. Každému bolo jasné, kto zvíťazí. Aj ten darebák si to uvedomil. Než sme sa mali stretnúť v boji, navštívil ma. Ponúkol mi svoju výhru, len nech ho nechám zraziť ma z koňa. Poslal som ho dočerta. Za moju česť sa mi rozhodol poďakovať tak, že mi pri súboji prebodol koňa. Pri páde som si polámal ruku a vyzeralo to všelijako.“
„Tým si nemôžeš byť taký istý. Mohla to byť nehoda, to sa stáva.“ Namietol markíz.
„Aj rozhodcovia si to mysleli. Povedali, že to sa stáva a že ten bastard mi zaplatí zlatú mincu z smrť koňa. Magnus bol skvelý kôň, slúžil mi niekoľko rokov a za jeho smrť som mal dostať len zlatý. Smial sa mi do tváre, keď mi tú mincu pokladal do ruky.“
„Budem si vaše slová pamätať.“ Zasmial sa bylinkár. „Mám teda očakávať ujmu na zdraví, keď sa nedohodneme.“
„Ujmu môžete čakať, ale na nich. Po vyrovnaní ho vyzval na súboj Thorfin Bronzebeard. Dvakrát sa ich kopije roztrieštili o štíty. Pri tretom nájazde ho Thorfin zrazil z koňa. Pri páde sa ale zamotal do jednej ostroh a vydesený kôň ho začal vláčiť po zápasisku. Thorfin vtedy ku mne pristúpil a zatiaľ čo sme sledovali rytierove páža, snažiace sa chytiť splašeného koňa, Thorfin ticho zamručal, že to bola nehoda a tie sa stávajú.“

„Ako vidím, pane, neľudia držia spolu.“ Poznamenal Galbraith a znovu si odpil.
„Cnostní muži, majster Galbraith.“ Opravil ho. „Thorfin bol cnostným mužom, nech mu dá Svetlonoš sletlo večnosti. On vedel, ako sa má s darebákmi narábať.“
„Hmm, vojak sa v tebe nezaprie, Conrad. Si príliš tvrdý.“
„Mal by som byť snáď iný, môj pane?“
„Nie, nie. Len vidíš svet príliš priamočiaro a občas jednoducho. Veď povedzte, Majster Galbraith, nemám pravdu?“ Galbraith len pokrčil ramenami.
„Vezmi si, Conrad, túto možnosť. Hľadáš v dome prístrešie. Niektorí z tvojich nepriateľov ti ide po krku a potrebuješ sa skryť. Rodina ktorá tam žije, ti ponúkne nocľah. Mohol by som predsa len poprosiť o víno?“ Galbraith prikývol a vyrazil po čašu. „Kde som to, áno! Ponúkne ti nocľah, dajú ti ich posteľ. Ty sa uprostred noci zobudíš a vidíš, ako otec rodiny stojí nad tebou a v trasľavých rukách drží nôž. Ale on ťa nechce zabiť, on má len strach. O svoju rodinu, o seba. A ty ho môžeš cítiť, ako sa vznáša nočným vzduchom a miestnosťou.“ Galbraith sa vrátil s vínom. Snažil sa, aby ani markíz, ani Conrad nevideli chvenie jeho rúk. Markíz poďakoval a odpil si.
„Výborné víno. Sladké. Také človeku urobí dobre.“

Galbraith cítil, že jeho srdce začína byť rýchlejšie. Markíz pred ním vyzeral bezstarostne. Tuší niečo? Ako by mohol? Nedal som mu jeden jediný náznak, že je niečo v neporiadku. Alebo dal? Mal by sa spýtať?
„Človek by mal dať možnosť takým chudákom možnosť sa vykúpiť, nie?“ Conrad pokrčil ramenami.
„Keď myslíte, môj pane.“ Vyzerali tak bezstarostne. Fergus Galbraith klesol pohľadom na svoju ruku. Chvela sa. Všetku svoju vôľu sústredil do toho, aby sa prestala chvieť. Ale jeho hrdlo sa sťahovalo, vzduch sa vytrácal z pľúc. Prišlo mu, že všetka jeho sila je preč. Znovu sa vrátil pohľadom na jeho hostí. Ozbrojených zbraňami za ich opaskami.

Z hrdla bylinkára vyšli slabé, tiché slová. „Ak sa smiem spýtať, môj pane, čím som bol poctený vašou prítomnosťou v mojom dome?“ Markíz k nemu obrátil pohľad.
„Majster Galbraith,“ markíz hovoril pevným, pokojným hlasom. „prečo ste sa ma na to nespýtal pred tým, že ste ma pozvali dnu?“

Galbraith v tom momente nepočul ani vlastne srdce. Celá miestnosť bola tichá. Ak by sa dievča za obrazom pohlo, určite by to počuli. Oni to vedia. Vedia to celú domu. Musí sa z toho dostať.

Musí sa z toho dostať bez toho, aby prišiel o hlavu!

„Ja, nepomyslel som na to.“
„Iný by tak urobili. Ale prosím, poviem vám to. Nejaký muž tvrdil, že do vaše domu videl vchádzať nejaké dievča so zbraňou.“
„Hlúposť! Ja som pracoval na obchode. Nikto mi sem neprišiel.“
„Moment, moment.“ Markíz pozdvihol ruku, aby ho zastavil. „Potrebujem si to zapísať. Máte nejaký kalamár, brk a papier?“
„Vonku, pri pulte.“
„Conrad, prosím.“ Conrad prikývol a vyrazil z miestnosti. Po chvíli sa vrátil so všetkým potrebným, dokonca priniesol aj nožík na ostrenie.

„Takže,“ markíz ponoril bŕk do atramentu a začal písať na pergament.
„pracovali ste v svojej pracovni.“
„Áno.“ Galbraith čakal, že si to markíz zapíše. Miesto toho potichu obrátil pergamen.

To dievča je stále v tomto dome, je to tak?

„Pracoval som.“ Galbraith sa pozrel na markíza. V tmavých očiach videl svoj osud. Videl svoju hlavu narazenú na vysokom kole, ožierajú muchami a krkavcami. Ale predsa, videl tam aj niečo iné. Možnosť sa vykúpiť. Preto súhlasne pokýval hlavou. Markíz zase začal písať.
„Nikto na vás neklopal? Nejaký sluha, chorý človek? Nikto?“

Ukážte pohľadom, kde je.

„Nikto. Väčšina ľudí vedia, že po zatvorení obchodu nemá zmysel ma vyrušovať.“ Ukázal očami na obraz. Potom ukázal na svietnik na stene. Markíz pochopil. Conrad sa presunul asi tri kroky pred obraz.
„V poriadku, verím vám.“ Markíz prešiel k svietniku. Galbraith prechádzal pohľadom z jedného na druhého. Zatiaľ čo markíz opatrne zovrel svietnik v ruke, Conrad si nasadil rukavicu, do ktorej kože bol vsadený jantár o veľkosti oka. Potichu ruku zdvihol smerom k obrazu.
„Pravdupovediac, keby ste toho človeka videli, tiež by ste mu neverili. Ale musel som si byť istý. Tak teda, prajem príjemný večer. Conrad!“

Markíz potiahol za svietnik. Plátno sa dalo do pohybu. Než sa plne rozvinulo, Conrad vyslovil zaklínadlo. Modrý lúč elektrických bleskov vyrazil do nového priestoru. Galbraith uskočil k dverám.

Tiché elektrické svišťanie bolo pohltené bolestný ženským zakvílením. Galbraith v ňom cítil všetku jej bolesť. Nevedel si ani predstaviť, čo s ňou výboj bleskov robí a ani si nechcel predstaviť. Hoci výboj trval krátko, musel v sebe mať nepredstaviteľnú silu.

Žiara zhasla a krik skončil. Na krátky okamih svet zase stíchol. Potom sa z otvoru vypotácalo dievča. Vrávoravo, slabo zdvihla ruku. Držala v ňom prútik. Conrad vytasil malé, bojové kladivo. Než dievča mohlo vyslať kúzlo, prudko jej vrazil do žalúdku. Zviezlo sa na zem. Conrad ju odzbrojil.

„Žije. Ale budeme musieť povolať liečiteľa.“ Oznámil svojmu pánovi, ktorý sa už presunul k otvoru. Galbraith vedel, čo tam asi uvidí. Bolo tam skrytých niekoľko dební s tovarom, ktoré mu prišli včera. Čakal, čo šľachtic spraví.

Markíz zalovil dnu a vytiahol magický meč. Chvíľu si ho prezeral. Vychutnával si okamžik toho, že ho drží v ruke, to Galbraith poznal. Nakoniec znovu zalovil v útrobách skrýše a vytiahol zdobenú pošvu. Meč doň opatrne zasunul.

„Pre dnešok sa myslím rozlúčime, majster Galbraith. Budem sa tváriť, že som nič nevidel.“ Markíz prešiel k nemu, nechajúc svojho veliteľa stráže, aby sa staral o dievča. Galbraith v jeho očiach hľadal akúkoľvek útechu alebo milosť. „Ale, úprimne myslím, že vašu služby ešte zajtra bude potrebovať.“

Galbraith videl v temných očiach len pavúka, ktorý si plne obmotal pavučinou svoju ďalšiu obeť.