Gretl a jej cigareta

Zo širokej kamennej terasy sa valil smiech do celého údolia. Gretl si z kovového puzdra vytiahla ďalšiu cigaretu, zapálila ju a s kamarátkami sa ďalej veselo bavili. Fritz, ktorý mal mať v tom čase povinnosti v interiéri, sa po chvíli zjavil na terase. Keď zbadal Gretl so zapálenou cigaretou, rýchlo vykročil k nej a zvolal: 

„Nie, tu sa nesmie fajč..“ 

Nestihol ani dokončiť vetu. Ďalší muž v civilnom obleku ho chytil za predlaktie. 

„Nechaj to tak,“ povedal mu daný muž s aurou sebavedomia a miernym kývnutím brady mu naznačil, že sa má stiahnuť. 

Fritz sa najprv mlčky pozrel naňho, potom na Gretl. Tá len ležérne kývla hlavou, akoby ho pozývala bližšie. Fritz sa však po krátkej výmene pohľadov otočil a odišiel späť do domu. 

Smiech na terase stále gradoval, zatiaľ čo hlasy vo vnútri postupne utíchali. Z domu začali vychádzať ďalší muži — zrejme sa tamojšia schôdzka skončila. Von vyšiel aj Albert a pristúpil ku kamennému múru obkolesujúcemu terasu. Na múriku sedela aj Gretl so svojimi kamarátkami. Albert sa oprel dlaňou o kamenný múrik a zahľadel sa na malebnú alpskú horu oproti. 

Gretl, sediaca veľmi blízko pri ňom, si cigaretu skryla za bok, aby ju nevidel. Dym a pach sa však niesli ďalej. Už sa s Albertom trochu poznali, no dnes nemal náladu zdraviť ďalšie rozosmiate dievčatá, ktoré pôsobili skôr rozmaznane než slušne. 

Albert sa mierne otočil. Namiesto obvyklej formálnej poznámky sa len zadíval na tlejúcu cigaretu v jej prstoch. Žeravý koniec cigarety sa už blížil k jej prstom; musela ju páliť, no nezdvihla ju k ústam. Jeho pohľad ju znervózňoval — najmä keď jej póza mala pôvodne cigaretu skryť. Albert sa namiesto nej díval len na cigaretu, akoby zhypnotizovane. 

Albert napokon bez slova odišiel z terasy. Ohorok krátko nato dopadol pod terasu. 

„Čo sa tváriš, akoby ti niekto zomrel?“ uštipačne sa opýtala jej baviaca sa sestra Eva. Dievčatá vybuchli smiechom a Gretl sa zasmiala tiež. O chvíľu už riešili, ktorý z prítomných mužov v dome je najpríťažlivejší. 

Keď z domu postupne vychádzali ďalší muži smerom k vonkajším schodom, objavili sa pri nich aj príslušníci strážnej služby. Na terasu sa vrátil Walther — tentoraz sám. Prišiel až k slečnám a zdvorilo pobozkal ruku každej z nich. Keď sa dostal ku Gretl, nešlo mu nevšimnúť si štipľavý, odpudivý cigaretový pach na jej prstoch. Venoval jej neúprimný, mierne pohŕdavý úsmev. 

„Majte ešte pekný čas, dámy,“ povedal veselo, kým odchádzal ku schodom. 

Tam už bol ruch omnoho väčší než na terase — snobský smiech, žarty, ale aj vážne poznámky boli súčasťou už celkom slušného davu. Dievčatá sa presunuli o pár metrov, aby mali na zhromaždenie ľudí na schodoch lepší výhľad. 

„Výborne, kamarát. To sú skvelé správy. Ukážeme im, kam patria,“ vravel jeden muž ďalšiemu. 

„Patria na smetisko. Ani tam nie. Židovstvo treba vypáliť tak, aby po ňom nezostala ani stopa, ani popol,“ odpovedal druhý chladným hlasom. 

„Páči sa mi tvoj entuziazmus a tvoja pracovná morálka. Vidíme sa v hlavnom meste.“ 

Motor áut pri schodoch začal naplno bežať.