Bludička

Anotace: Krátka fantasy poviedka odohrávajúca sa v imaginárnej zemi Askatien

Padal súmrak. Všade vládlo ticho a pokoj. Mŕtve ticho. Kvapky krvi pomaly stekali po jeho meči a vietor niesol pach mŕtvych všade navôkol. Päť, alebo šesť nehybných tiel mu ležalo pri nohách. Niekomu by pripadal tento pohľad hrozivý, niekomu priam nechutný, ale čo je pár mŕtvol Nakazených pre Hrdinu Ascatienu? Stojac tam, sám, v objatí temnoty, začul po chvíli sladký vtáčí spev a tichý šepot stromov. V ten večer počul túto pieseň po dlhom, veľmi dlhom čase. Po toľkých rokoch bola pre neho takmer neznáma. Moment pokoja sa mu nepatrne vkrádal do pamäti a urobil tam hlbokú brazdu, pretože v tento večer sa malo stať niečo zvláštne.

Hoci bolo konečne po Veľkej Vojne, temná nákaza sa stále šírila medzi obyvateľmi Askatienu. Najskôr vám úplne sčerneli oči. Potom aj myseľ. Po pár dňoch ste neboli schopní rozoznať sny a realitu. Les Očí bol len jedným z mnohých miest, kde sa nákaza ešte neutiahla do zemských hlbín. Okrem lístia prastarých stromov pokrytých nespočetnými ryhami v tvaroch kruhov, nápadne pripomínajúcimi ľudské oči, nebolo počuť už nič iné. "Aspoň nie sú čierne." pomyslel hľadiac na neďaleký strom a prudkým pohybom vytiahol meč z bezvládneho tela. Pevne chytil do ruky fakľu, pretože medzičasom sa už úplne zotmelo. Keď si spomenul, že by sa mal odobrať naspäť do tábora, upútal jeho pozornosť tieň, plaziaci len pár stôp od najbližšej mŕtvoly. Odrazu mu celé telo zovrel mrazivý dotyk. "Temnochodec!" preletelo mu mysľou. Priam nenávidel tieto stvorenia. Čiastočne pripomínali pradávnych faunov, ale namiesto kopýt mali široké, mäkké mačacie laby, ktorými dokázali kráčať po lese bez čo i len nepatrného zvuku, ktorý by na nich upútal pozornosť. Prikrčení k zemi dokázali človeka sledovať dlhé hodiny pred tým, ako na neho zaútočili, vždy v svorke. Hrdina pomaly pootočil hlavu. Chladný závoj mu prikryl tvár a ďalej bola už len tma....

"Vstávajte...Počujete ma?" - ozvalo sa z diaľky. Ten hlas sa zdal byť na míle vzdialený. Pomaly pootvoril oči. Uvidel, aj keď trochu rozmazane, tvár mladého dievčaťa, ktoré si ho skúmavo prezeralo. Jej oči sa leskli v jase splnu a bledú pokožku zakrývali pramene tmavých kučier. V ruke držala ozdobný lampáš s tlmeným svetlom. Posvietila mu priamo do tváre. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale ako si všimla jeho prekvapenie, vstala a váhajúc urobila pár krokov vzad.
"Vidím, že ste v poriadku, tak to aby som už išla..."
"Počkajte!" strhol sa, "Kto ste? Čo sa tu stalo?" Jeho slová pohltila noc. Otázku, na ktorú márne očakával odpoveď, odniesol vietor. Rozbehol sa za ňou. Náhle sa otočila a jeho priam prebodol jej pichľavý pohľad.
"Zaútočil na vás démon. To je všetko, čo potrebujete vedieť. Nezáleží na tom, kto som."
"Démon? Ale ako..."
"Musel sa sem dostať cez ten závoj...to je brána do..." zháčila sa akoby rozmýšľala, či mu to má povedať. "...to nie je podstatné. A teraz, ak ma ospravedlníte.." zašepkala už trochu pokojnejšie a jej silueta sa stratila v tme.

Hodiny prechádzal Lesom Očí, predieral sa divočinou, hľadajúc záhadnú ženu. Len pár nočných goblinov mu skrížilo cestu. Tu a tam si už myslel, že zahliadol svetlo jej lampáša, ale ukázalo sa, že to bol len akýsi odraz. Práve svitalo, keď sa mu podarilo prísť k malému ohnisku, z ktorého pomaly stúpal dym. Zdalo sa, že ho práve niekto opustil. Vykročil vpred, aby preskúmal, či tam nie sú niečie stopy a odrazu tam stála. Stála priamo pred ním, tvárou v tvár, sledujúc ho očami divej mačky.
"Ja..." vydralo sa mu pomedzi pery, "ja som vám len prišiel poďakovať, slečna..."
Tvárou jej preletel úškrn. "Vy ste sem meral celú tú cestu, a to len preto, aby ste mi poďakoval?"
Ľahkým krokom prešla okolo ohniska a skrížila si ruky, premeriavajúc si ho od hlavy až po päty. Až teraz si uvedomil, že vyzerá trochu podivne, no zároveň je veľmi krásna. Podľa znakov na jej tvári, nebola z Askatienu, ale z nejakej veľmi vzdialenej krajiny. Mala oblečenú dlhú, zamatovú róbu zelenkastej farby, akú nosia mágovia a kňažky. Nečakala na jeho odpoveď. A ani on, napriek nekonečným otázkam, ktoré sa mu vynárali v hlave, nebol schopný vysloviť čo i len jednu. Namiesto toho obaja len mlčky sledovali dym, stúpajúci do výšky.
"Mali by ste už ísť..." prehovorila po chvíli. "Som si istá, že vás už netrpezlivo očakávajú nejakí Nakazení..."
"Čo vás privádza na takéto pusté miesto?" opýtal sa, nevnímajúc jej poznámku. Neodpovedala. Iba si čosi zamrmlala, o zvedavých ľuďoch.

Iba teraz si všimol, že neďaleko ohniska rastie obrovský dub. Mohutné, skrútené korene odhaľovali úzku bútľavinu, ktorá sa ťahala ešte pár stôp pozdĺž kmeňa. Len čo sa priblížil k tomu miestu, podivná spoločníčka mu zastala cestu.
"Mali by ste už ísť!" zopakovala, tento raz naliehavejšie. Jej hlas už nebol tak prívetivý, ale skôr chladný, priam výstražný. Z miesta medzi koreňmi sa ozvalo slabé šuchnutie. Hrdina tušil, že táto neznáma niečo skrýva a rozhodol sa, že neodíde, kým to nezistí. Tá sa vzápätí zamračila, akoby vedela, že sa ho len tak ľahko nezbaví, prižmúrila oči a odhodlane stisla pery.
"A ja som si myslela, že vás z toho vynechám! Vaše rozhodnutie, vy hrdina!" zasyčala pomedzi zuby a pred tým, ako by sa stihol spamätať, mu priamo do brucha hodila nejaké pálivé kúzlo, ktoré ho odhodilo na chrbát. Hrdina, trochu omráčený, sa rýchlo prevalil nabok, kryjúc sa za blízky strom, pričom sa vyhol ďalšej, veľmi dobre mierenej ohnivej guli. Postavil sa a svoj meč uchopil pevne do oboch rúk, pripravený začať svoj každodenný krvavý tanec. Dlhým skokom sa presunul za protiľahlý balvan, pričom zahliadol, že čarodejnica sa vzniesla pár stôp nad zem, neprestajne páliac ohnivé gule.
"Zaplatíš za svoju zvedavosť!" vykrikovala. "Vlastným životom!"

Kútikom oka sledoval blížiacu sa siluetu ženy. Ten tieň mu bol akosi povedomý. Vyskočil spoza kamenia, uhýbajúc sa kúzlam. Teraz už nebol čas na to, aby premýšľal. Teraz mal v hlave už len jediné: zabiť temnú kňažku. Obratne. Rýchlo. Úžasne rýchlo. V okamihu bol priamo pri nej. Posledný skok a nebezpečné ostrie meča mierilo na jej šiju. Nemôže riskovať ďalší útok. Prebodol ju.

Mŕtve ticho. Kvapky krvi pomaly stekali po jeho meči. "Opäť ďalšia stratená duša" zašepkal. Pomaly pretočil zrak smerom k starému dubu. Prikročil bližšie a opatrne nazrel cez štrbinu dovnútra. Našiel tam ležať mladíka, ktorý mal sčasti popálenú tvár a škaredo poranenú nohu. Bol veľmi bledý a vyzeralo, že už stratil priveľa krvi. Pozrel sa na Hrdinu a trochu sa pousmial.
"Aj nočný motýľ sa vždy spáli, keď letí za svetlom..." povedal slabým, sotva zrozumiteľným hlasom a stratil vedomie.