Studené Srdce

Lucy bola dobrá v schovávačke. Možno aj najlepšia.
Ostatné deti sa vždy skrývali na tých najzrejmejších miestach—v skrini, pod autom, za gaučom. Ale Lucy poznala lepšie úkryty. Skrývala sa v tieňoch, takmer na očiach, tam, kde oči hľadajúcich jednoducho odmietali doručiť správu ich mozgom. Bolo to takmer ako neviditeľnosť. Lucy nikdy nepochopila, prečo ostatné deti tento trik nepoužívajú.
Keď to hľadajúci konečne vzdal, Lucy vykročila spoza rohu.
„To nie je fér!“ vykríkol jej mladší brat Thomas. „Tam som ťa hľadal!“
Lucy vyplazila jazyk v hravej posmešnosti. „Skúsil si si otvoriť oči?“ zasmiala sa a ušla, keď sa za ňou Thomas rozbehol.
Mamin hlas sa niesol dvorom, volajúc ich k večeri. Hra sa skončila náhle, ale nikomu to nevadilo; vzrušenie zo skrývania im rozprúdilo zdravý hlad.
„Umyte si ruky!“ prikázala ich mama a Thomasovi jemne švihla po zátylku, keď potiahol Lucy za cop.
Keď sa rodina konečne usadila—Lucy, Thomas a ich rodičia—Lucy zrak skĺzol k prázdnej stoličke na konci stola. Jej brat Adam bol nezvestný už dva roky, no jej matka mu stále prestierala, akoby mohol vojsť každú chvíľu.
„Nepríde,“ pomyslela si Lucy. Aj vo dvanástich rokoch chápala, že jej brat sa pravdepodobne už nikdy nevráti. Tiež chápala reakcie svojich rodičov: matkino odmietanie pravdy a otcovo rozhodnutie na Adama nemyslieť vôbec. Nebolo to zdravé, ale čo mohla povedať? Thomas, mladší a stále zabalený v detskej nevinnosti, sotva vnímal tú tragédiu.
„A ja? Ja som tiež dieťa v každom zmysle slova,“ pomyslela si Lucy. „Ale necítim sa tak. Vidím Adama, aj keď tu nie je. Vidím realitu jeho neprítomnosti.“
Po večeri Lucy odmietla sledovať televíziu. Nech si Thomas pozerá, čo chce. Myšlienky na Adama ju vyčerpali. Dokonca aj čítanie sa zdalo únavné. Túžila len zavrieť oči a nechať sa odniesť spánkom.
Zobudila sa, keď vonku bola ešte tma. Ležiac v posteli, počúvala hlboké ticho domu v túto hodinu…
…lenže svet nebol taký tichý, ako sa zdalo. Niečo tam bolo—rytmus.
Lucy zišla z postele a otvorila dvere. Možno Thomas nemohol spať a hral sa? Možno nechali zapnutú televíziu?
Ale zvuk nešiel z chodby ani z domu. Lucy sa otočila k ďalšej stene izby.
Tam.
Pomaly kráčala k stene. Zvuk zosilnel. Priložila k nej ucho.
Dum dum… Dum dum… Dum dum.
Lucy si hneď spomenula na biologické video, ktoré im pustila pani Watsonová—animované srdce pulzujúce, tepny sa rozvetvujúce ako korene, bijúce neúnavne.
Dum dum… Dum dum… Dum dum.
„To je tlkot srdca,“ zašepkala. Jej napoly spiaci mozog sa pomaly prebúdzal k chápaniu. Nemôže byť v mojej stene srdce. Je to len stena.
Ale zvuk bol skutočný. Rovnako skutočný ako jej vlastný pulz.
Zrazu sa jej zatočila hlava. Ustúpila, zrútila sa na podlahu. Kovová chuť naplnila jej ústa. Keď sa snažila spamätať, uvedomila si, že dom je opäť tichý. Úplne. Tlkot zmizol. Ani priloženie ucha k stene nič neodhalilo.
Lucy sa doplazila späť do postele a s úľavou sa schúlila do teplého paplóna. Spánok ju rýchlo pohltil.
Ráno sa záhadný zvuk rozplynul ako bledý sen, prehlušený rutinou: raňajky, autobus, škola, autobus, domov.
Thomas už bol doma, robil si úlohy. Mama bola v záhrade.
„Otec má v práci veľa povinností. Príde neskôr,“ povedala. Ale Lucy si všimla podráždenie v matkinej tvári. „Dokonči si úlohy. Potom mi môžeš pomôcť.“
Lucy prevrátila oči a teatrálne si vzdychla. Akoby pol dňa v škole nestačilo—teraz ešte práca v záhrade? Napriek tomu poslúchla a odišla do izby.
Snažila sa sústrediť, no v hlave ju niečo škrabkalo. Tieň spomienky. Nevedomky začala klepkať nechtami o stôl.
Klep klep… Klep klep… Klep klep.
Ako tlkot srdca.
Spomienky z noci sa vrátili s ostrou silou kladiva. Srdce v stene. Takmer ho videla—mäso zrastené s drevenými trámami, žily prerastajúce tapetu, dom stonajúci ako staré kosti.
Tlak v hlave sa zvýšil. Ovracala stôl a spadla zo stoličky, zvíjajúc sa na podlahe ako bledý červ na slnku. Bolesť sa k nej zatvárala—
—potom len tma a chlad.
Vietor hučal. Ľadové kryštály trhali jej nahú kožu. Zem pod bosými nohami vibrovala v rytme kolosálneho srdca. Krvavé svetlo zalievalo všetko…
Keď Lucy znovu otvorila oči, bola v nemocničnej posteli. Slabá. Celá boľavá, akoby po strašnom telocviku. Mama spala v kresle, stále v záhradnom oblečení. Vstúpila sestrička, hneď si všimla, že Lucy je hore.
O chvíľu prišiel doktor. Mama sa prebudila, strach a vina sa jej miešali v očiach.
„Stále nevieme, čo spôsobilo ten záchvat,“ vysvetľoval doktor, hovoriac najmä mame. „Nenašli sme nič abnormálne. Krv, ultrazvuk, CT, aktivita mozgu—všetko je dokonale zdravé pre dvanásťročné dievča.“
Matkina tvár sa skrútila frustráciou zostrenou hnevom.
„Aké zdravé dieťa skončí váľajúc sa vo vlastných zvratkoch a kričiac od bolesti?“ skríkla.
Doktor otvoril ústa, ale ona ešte neskončila.
„Bola som doma! Len pár metrov! Tak mi povedzte—so všetkými vašimi školami a vzdelaním—ako mám chrániť svoju dcéru? Čo mám robiť?“
Doktor si povzdychol. „Pani Foyová, úprimne. Nevieme, prečo sa to stalo. Medicínsky je vaša dcéra úplne v poriadku. To, čo sa stalo, sa stať nemalo. A kým nepoznáme príčinu, nevieme tomu zabrániť. Možno to bola náhoda. Pochybujem, že sa to zopakuje. Ale ak príde druhý záchvat, dozvieme sa viac. Teraz… nemôžeme hasiť oheň, ktorý nehorí. Nemáme čo robiť.“
Lucy videla búrku v matkinej tvári a predstavila si, ako udrie doktora, preto rýchlo zasiahla.
„Som v poriadku, mami. Zle som spala a obed mi nesadol. Teraz som v poriadku. Len… unavená.“
Chcela povedať, že chce ísť domov, ale niečo ju zastavilo—tieň spomienky. Dom. Srdce. Len myšlienka na dom ju omámila. Zvláštny odpor sa jej vplížil pod kožu.
„Možno tu môžem ostať pár dní,“ povedala potichu. „Aby si sa nemusela báť.“
Doktor prikývol; aj tak plánovali týždeň sledovania. Pre raz sa všetci zhodli.
Mama ostala až do konca návštevných hodín, kým ju sestričky jemne nevyviedli. Prisľúbila, že zajtra príde s Thomasom a otcom. Lucy sa usmiala, až kým sa dvere nezatvorili. Potom ostala sama.
Únava ju premohla rýchlo.
Zobudila sa vo svojej izbe. Vo svojej skutočnej izbe. Nie v nemocnici.
Niekoľko dezorientovaných sekúnd len ležala. Potom ju zaplavila hrôza.
Vrátila sa. Srdce ju vrátilo.
Ale… nebol tam žiadny tlkot. Žiadny zvuk. Izba vyzerala normálne—stôl, plagáty, poličky. Nič zvláštne v slabom červenom svetle.
Červené svetlo.
Odkiaľ prichádzalo?
Nemohla nájsť zdroj. A… zosilňovalo?
Postúpila do stredu izby. Tiene sa pohli okolo nej. Mala pocit, akoby ona bola zdrojom svetla. Pozrela na ruky—normálne, len osvetlené ako všetko ostatné. No žiara rástla.
Pripomínalo jej to mamin infračervený lampáš, keď bola chorá—lenže toto svetlo bolo studené. Chlad prenikal až do kostí, ako keď človek stojí nahý vonku v zime.
Spomienka sa v nej vynorila ako dravec.
Tmavá, zamrznutá pláň.

Krvavé svetlo pulzujúce s tlkotom srdca.
Otočila sa k stene, odkiaľ počula zvuk v noci.
Tam, osvetlený červenou žiarou, bol tieň, ktorý tam nepatril. Vysoký obdĺžnik, tmavší než tma. Nevrhal ho žiadny predmet. Jednoducho existoval. A ako svetlo silnelo, tieň sa prehlboval—menil sa na prázdnotu medzi vzdialenými hviezdami.
Dvere, zašepkal jej mozog.
Ustúpila.

Cítila hlad tej prázdnoty.

Diera ju chcela pohltiť.
Z temnoty zaznel rytmus. Nie tlkot srdca.
Kroky.
Niečo prechádzalo cez prázdnotu do jej izby.
Lucy zamrzla. Ani pľúca sa jej nehýbali.
S výbuchom ľadového vetra z neprirodzených dverí vystúpila postava—nejasná, ľudská, bez čŕt, no okamžite rozpoznateľná.
Hrôza ju držala niekoľko sekúnd, kým nedokázala zašepkať:

„Adam?“


A ich bezslovný spev začal.

Červ sa krútil, bol dlhý.

Je čierny, či je krvavý?

Srdce bije, všetko spí.



Je tma. Je chlad. Spomienky bičujú Adama rovnakou silou, akou doňho vietor hádže drobné kryštály ľadu.
Nemôže to byť už ďaleko. Cíti tlkot, ktorý vibruje cez ľad. Volá ho? A ak áno, je naozaj on ten, čo má odpovedať?
On vie.
Adam sa pozrie za seba, hoci cez búrku nič neuvidí. No niečo v jeho duši sa zachveje ako zajac, ktorý spozoroval tieň jastraba.
Nevidí svojho prenasledovateľa, ale vie, že Lovec je blízko. Dosť blízko, aby Adam možno cítil jeho kroky cez ľad tak jasne, ako cíti tlkot srdca pred sebou.
Jeden krok za druhým.

Tak chladno, tak temno.

Nekonečný pochod nekonečnou nocou.
Adam myslí na Lovca. Trpí Lovec tak ako on? Predstavuje si sneh a ľad prenikajúce jeho krvný obeh? Možno jeho koža zradila už dávno, pre všetku bolesť, ktorú musela znášať. Možno jeho koža je dávno mŕtva. Možno je mŕtvy celý—len trup nesený hybnou silou strachu a nenávisti.
Adam naberie sneh omrznutými rukami a napchá si ho do úst. Keď prehltne, zjaví sa mu vízia ako kus hnijúceho dreva vynárajúci sa z hladiny špinavého jazera: nekonečné chodby zabudnutej hrobky, podlahy pokryté rozdrvenými kosťami. Kráča nimi v horúčke, naberá biely prach, hlce ho, kým jeho telo nenaberie farbu mŕtvych, ktorých požiera. Skonzumované kosti v ňom nadobúdajú svoj pôvodný tvar, ostrými koncami prenikajúc jeho mäsom a kožou.
Žlč páli jeho hrdlo. Zrúti sa na kolená, ruky pritlačené na ústa, bojuje, aby sa nevyvracal na túto prekliatu pláň. Žije len na snehu—dni, týždne, alebo čokoľvek tu nahrádza čas v mieste, kde slnko zomrelo a noc nemá konca.
„Prichádzam o rozum,“ myslí si. „Toto nie je cesta pre smrteľníkov. Aj bohovia váhajú vstúpiť na ňu. Ja nie som boh.“
Jeden krok za druhým.
Niečo trčí zo snehu napravo. Strom? Nie—puška. Ďalšia leží vedľa nej a ďalšia. Desiatky. Stovky. Tisíce. Opustené? Usporiadané? Vzor, ktorý ľudská myseľ nedokáže rozlúštiť. Cintorín. Pamätník bitky, na ktorú si nikto nepamätá.
Cíti—skôr než vidí—siluety stojace medzi zbraňami, vytvorené z vetrom hnaného snehu. Čo si šepkajú? Čo spievajú? Takmer spoznáva slová…
Krok za krokom, z chladu do tmy a z tmy do chladu.
Tlkot je teraz silnejší. Rýchlejší. Môže ho cítiť?
Adam sa takmer smeje. Samozrejme, že nie. Nevie ho cítiť. On je mŕtvy. Tieň. Duch toho, čo kedysi bolo.
Alebo… čo ak je to naopak? Čo ak on je Lovec? Čo ak obeť klopýtajúca pred ním je tá stratená, šialená a zúfalá? Čo ak zabudol poradie vecí?
Záleží na tom tu?
Krok za krokom.

Tma a chlad.

Tlkot srdca. Dých Lovca na jeho zátylku.
Kto som? Kto som bol? Kto budem? Červ v starom dreve? Lístok unášaný vetrom? Tu nie je drevo pre červy, ani lístky pre vietor.
Adam sa ticho zasmeje. Uvedomil si, že už nenesie pušku. Nepamätá si, kde ju stratil. Možno ju nájde Lovec. Možno už našiel.
Je tam… svetlo?
Hľadí do tmy. Svetlo videl mnohokrát na tejto ceste, vždy len zhnitý plod fantázie. Nič tu neprežije—najmenej nádej.
A predsa… svetlo žiari pred ním.
Tlkot je teraz taký silný, že už nezn zní ako srdce. Ľad vibruje jeho ponurou, zúfalou piesňou. Svetlo presakuje spod ľadu: chorá, krvavá žiara cítená skôr než videná.
Tam je. Konečne.
Okolo žiariacej škvrny ľadu leží tábor—alebo skôr skládka, podľa chaosu. Roztrhané stany, rozbité vybavenie, všetko napoly pohltené snehom. Koľko ich sem prišlo, volaných zúfalou piesňou srdca? Nezáleží. Je tu práca.
Krumpáč má ešte stále. Puška ho možno opustila, ale krumpáč ostal verný.
Chcel by padnúť od úľavy, odpočívať čo i len sekundu—ale Lovec je blízko. Adam takmer vidí jeho temnú siluetu krčiacu sa v jedovatej žiare.
Začne kopať bez váhania.
Keď sa krumpáč zlomí, trhá ľad vlastnými nechtami. Keď dosiahne poslednú vrstvu, jeho ruky sú už len skrútené krvavé končatiny.
Pod ľadom leží telo, dokonale zachované okrem zívajúcej dutiny v hrudi. V nej spočíva srdce—nepripútané k žiadnej tepne—no bijúce, vyžarujúce hustú červenú žiaru.
Adam sa neodváži pozrieť do tváre muža.
Vloží do dutiny to, čo ostalo z jeho rúk, zdvihne srdce k perám… a zahryzne. Trhá a hlce, cíti, ako to niečo vchádza doňho ako cudzie korene prerastajúce každou cievou, každou bunkou.
Slzy pália jeho oči, keď skončí. Keď žmurkne, telo už padá, roztápa sa na kašu z niekdajších kostí a mäsa.
Klesne do jamy, do mokrých pozostatkov toho pred ním. Lovec prichádza po svoju cenu—po svoju kliatbu. Vždy prídu. Ľad už znovu pohlcuje jamu. Bolesť rozkvitá v Adamovej hrudi. Keď sa jedna rana zacelí, druhá sa otvorí.
Dúfa, že Lovec bude rýchlejší, než bol on.

Dlh musí byť splatený.

Kruh sa musí uzavrieť.
Adam nebol boh.

Nesmrtelnosť mu nebola daná.
Ale kráča po ceste—

a cesta je večná.
Ľad vibruje. Je to tlkot—alebo kroky?


…Mlčanlivý bol ich nemý chór.

Nebe bez hviezd nie je klamár.

Je len jedna dlhá cesta.

Vystúp von a poznaj jej besa.


Lucy sa prebudila celá spotená. Stále bola v nemocničnej posteli.
Ten sen… tá nočná mora. Nebola ako ostatné. Tie sa časom rozplynuli, okraje sa otupili. Toto… toto bolo ako krvácať z otvorenej rany. Nedalo sa to ignorovať, nedalo sa to zabudnúť. Bolo to tam—hlodavá diera v mysli.
Pamätala si Adama. Slzy jej stekali po tvári.

Adam.

Bol v tom… Studenom Mieste.

Nažive.
Bola tam s ním? Alebo… prišiel on k nej?
Lucy prišla k oknu. Bola stále noc, nebo čisté. Pozerala na blikajúce hviezdy.
Adam bol uväznený v tom Studenom Mieste.

Nažive.
„Privediem ťa domov,“ zašepkala hviezdam.