Rue Edmond Valentin

Otvorili sa veľké dvere meštianskeho domu a z nich vystúpila žena, rýchlym krokom vpred. Vrchnú časť tela mala zahalenú tmavou mikinou väčšieho čísla, zatiaľ čo nohy zostali takmer úplne odhalené — len plátené tenisky a krátke šortky, ktoré ešte viac zdôrazňovali, aké nezvyčajne dlhé nohy mala. Na hlave, medzi jej krátkymi vlasmi, sedela kapucňa.

Niekto by si mohol pomyslieť, že ide o nedostatok vkusu. Dalo sa to však vidieť aj inak. Pravidlá treba najprv majstrovsky ovládať, až potom ich dokážete porušovať. A ona už dávno nehrala podľa cudzieho očakávania. Nezaujímalo ju, čo si okoloidúci pomyslia. Bola zvyknutá na pohľady — zvedavé, súdiace, obdivné. Lenže tie poznala ešte z úplne inej úrovne.

Keď vyšla na ulicu, bolo to pre ňu hravé, spontánne, zbavené povinnosti. Často sa hovorí: čo dáte človeku, ktorý má všetko? Ťažko sa hľadá odpoveď. Možno iba úprimná maličkosť alebo správna, starostlivo vybraná „niche“ vec dokáže takého človeka ešte okúzliť.

A ako sa oblečie žena, ktorá už mala oblečené všetko? Rok čo rok — New York, Londýn, Miláno, Paríž. Akú tvár si nasadí žena, ktorá pózovala v tisícoch identít?

Jasné: jednoduchosť víťazí.
Ale jednoduchosť nie je prostota — skôr elegantný ťah štetcom, ktorý dokáže povedať viac než celé plátno. Niektorí umelci strávia celý život, kým pochopia, že jediný banálne jednoduchý dotyk môže byť majstrovským vyjadrením.

A to bola aj ona: mikina, kapucňa, odhalené nohy. Prirodzená, mladistvá, a zároveň skúsená tak, že sa to už nedalo prehliadnuť. Mohla si to dovoliť — tak ako si kedysi Pablo Picasso mohol dovoliť nakresliť skicu za tridsať sekúnd ktorá sa neskôr predala za milióny. Iste, nie je to nákres ktorý sám o sebe zaručuje túto hodnotu, ale cesta skrz desaťročiami ovládania pravidiel predtým, ako ich môžete elegantne porušiť a stále byť sám sebou.

Ona sama bola rovnaká. Nie každý by si ju všimol — no ten, kto áno, z nej často nedokázal spustiť oči. Udivenie, nechápavosť, fascinácia. Ona už presne vedela, čo v tých pohľadoch pracuje. Spomenula si pritom na jedno staršie popoludnie v parížskom štúdiu známeho dizajnéra, ktorý ju kedysi zobral pod svoje krídla.

Pred skúškou jeho novej kolekcie sa jej spýtal:
„Čo je to modelka?“

Pozrela sa naňho nechápavo, takmer podozrievavo.
On však vytrval:
„Čo je to modelka? Kto je modelka?“

Dokázala mu len zamračene odpovedať:
„Kto?“

Potriasol hlavou, pristúpil bližšie a spresnil otázku:
„Kým je človek, ktorý mal pred objektívom tisíce rôznych identít? Akú masku si dobrovoľne nasadí?“

„Masku?“ zopakovala s tichým počudovaním.

„Každý nejakú nosíme,“ odvetil. „Aké nosíš oblečenie, keď si doma sama? Keď ideš rýchlo do potravín? Čo si oblečie žena, ktorá mala na sebe tisíce navrhnutých kúskov?“

Zdvihla zrak kamsi nahor a po krátkom zamyslení povedala:
„Možno… jednoduchý sveter? Mikinu? A k tomu džínsy?“

Odpoveď znela neisto. On však vedel presne, kam mieril. Rozosmial sa tak silno, že vyplnil smiechom celú miestnosť. Položil ruky na jej ramená, jemne ich stisol a pustil.

„To je predsa profesionálna deformácia, Alex!“ vyhlásil veselo.

„No… asi áno,“ pripustila s polovičným úsmevom.

On sa naklonil a položil ešte jednu otázku:
„Aký parfém nosí master-parfumér, keď nie je v práci?“

„To asi neviem… niečo špeciálne? Niečo, čo nosí len on?“

„Nie, Alex!“ zasmial sa znova. „Master-parfumér nenosí žiadny parfém!“

V tom momente jej pohľad akoby povolil — zamyslenie z očí upadlo. A zrazu vedela, čo tým celým myslel.