Tadeáško

Tadeáško

Anotace: Príbeh o láske, ktorá zdolá i tie najväčšie prekážky.

 

       Pozrie sa na hodinky, je pol piatej, tichý podvečer, keď sa chlapi oprú o vietor a ostanú verní spomienkam. Má zvláštny pocit na srdci, svetlo na lustri hniezdi ako opustený vták so zloženými krídlami a myslí na staručkého Edisona. Práve sa zvečerieva.

      Keď odchádzala bol nahnevaný, kričal ako zmyslov zbavený.

Mesto sa  práve sa oblieka do smútku a večer, vyklonený z okna si tyká s tmou. Pohľadom spočinie na betonovú džunglu.

   Pouličné lampy za oknami, si ňa ňu dávno zvykli, na tú nekonečnú večnosť panelákového sídliska, ktoré tú stojí už hodný čas, akoby navždy zapustilo korene.    

     Šimon je  muž zrelého veku, tiahne mu na štyridsiatku, kedy chlapi začínajú počítať vlastné letokruhy, alebo jednoducho chytia druhý dych a začnú žiť. Zvolil si tú schodnejšiu, prijateľnejšiu variantu, žije o pätnásť rokov  s mladšou Luciou.

  Je to žena, skúšaná životom ako remeň.

Uvedomí si  ten neskutočný pokoj, akoby zanechával za sebou  akúsi melanchóliu, ale i pocit, že vždy je ten čas.

     Čas na život, čas na lásku.

     Práve vchádza do izby a podíde k nemu. Má smutné oči ako vyprahlé  studne bez vody. Srdce jej bliká ako semafor, ostala stáť na vlastnej križovatke, sama  nevie kam  povedú jej kroky.

     Je však silná, znesie veľa bolesti, i keď je to na ňu priveľa.

     Všetko sa na ňu valí ako  veľká voda. Gordický uzol preťal jej životnú cestu a otvoril novú ranu, vôbec nebola na ňu pripravená.

   - Netráp sa, mama, to tak nemyslela. – prihovorí sa jej. 

    Oprie sa o jeho plece, dotkne jeho dlane a mlčí, tento okamih nepotrebuje slová. Stačí milovať srdcom, vidieť očami a  mať vždy pripravené dlane pre nežný dotyk toho druhého.

    A vždy žiť každou chvíľou naplno. 

–Tadeáško ešte spí? – spýta sa Lucia.

- Spí, ale netráp sa.  - zdôrazni Šimon – rezonuje v nej jeho konštatovanie. - Ale ako ? – Nedokáže to, veľmi to bolí.

  .- Zatvorím okno, schladilo sa. – povie nečakane, a myslí na  neznesiteľné dni u nich doma.

- Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca. –

- Veď práve to ma mrzí. Sme šťastní a ona..., -  zasekne sa.

   Šimon vie dobre, že jeho mama je zo starej školy.

    Sústavne jej otázky, ho dokážu vykoľajiť.

Prečo nie sú manželia? Prečo je to u nich tak a nie onak ? Prečo ten veľký vekový rozdiel? A to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho.

  Stále dookola. Prečo? Prečo? Prečo?

- Vieš prečo, mami? Lebo medveď…,– odpovedal a ukázal jej dvere.

Tadeáško spí.

    Šimon s Luciou sú ako jedna rodina, poznajú sa navzájom dokonale.

    Stačí jeden jediný pohľad a obaja vedia, kto, čo spraví, kto ako zareaguje. Dôležité je prispôsobiť sa jeden druhému, a pochopiť, že žiť v porozumení a láske  je naozajstné umenie.

    Tadeáško už nezniesol, že si ho dospelí dohadzujú ako detskú hračku, i jemu pílilo sústavne  v ušiach, to večné sústavné moralizovanie.

- Nikdy to nebude  tvoj syn. Nikdy, Šimon! –

     Mama to často preháňala svojimi rečami.

Tadeáško dotknutý takýmto správaním, vošiel do izby a ľahol si

a s pocitom krivdy v detskom srdiečku zaspal. Časom sa ukľudnil, ale cirkus Šimonovej mamy  pokračoval naďalej. Bolesť prelína jeho  šťastie, tieto brehy nedokáže prelomiť.

    Rozmýšľa, je naozaj šťastný?

Prišlo to, čo ho sa Lucia so Šimonom najviac obávali.

Citové rozpoloženie Tadeáška bolo tak emotívne, že to nadránom okolo tretej, vyústilo v epileptický záchvat. Nikdy v živote také čosi Šimon nevidel.

Tadeáško sa skrúcal v kŕčoch, penilo mu z úst a  bol meravý ako živá mŕtvola. Vystrel iba ruku, vo svoje bezradnosti volal.

    - Mamka, mamka, som iba tvoj. –

    - Lucia, zavolám našim, Tadeáško potrebuje odbornú pomoc.- povie Šimon Lucii. Rozhodne sa vytočiť číslo. V ruke drží  telefón a netrpezlivo čaká. Ubiehajúce sekundy sa mu zdajú večnosťou. Tak nech to zdvihne ktosi, prosím….. modliká sa Šimon telefónu…..,

    Zdvihne to niekto konečne? Drží v ruke slúchadlo a netrpezlivo počúva  vyzváňajúci tón, na druhej strane linky sa ozve Šimonov otec.

 - Šimon, čo sa stalo? Sú tri hodiny nad ránom. –

- Tadeáško dostal epileptický záchvat. –

- Rozumiem, okamžite som pri vás. –

 Keď Šimon vynáša Tadeáška v kŕčoch z tretieho poschodia pred parkovisko, Šimonová mama sedí v aute a čaká. Celou cestou mlčí ako hrob. Voči Šimonovi má výčitky svedomia, ublížila mu i Lucii.

    Prichádzajú do nemocnice, lekári sú  v permanentnej pohotovosti, venujú sa Tedeáškovi. Vpichnú mu injekciu a kŕče ustupujú pomaly po polhodine.Tá jeho vystretá rúčka a bezradné volanie.

- Mamka, mamka, som iba tvoj. – dojme i lekára. Vychádzajú z budovy nemocnice, vonku je mrazivo, akosi i v srdci Šimona. Kráčajúc k parkovisku si Šimonova mama uvedomí rodina je u Šimona prvoradá, nebude im stáť v ceste.  

  Akoby jej Šimon vedel čítať myšlienky. Ozve sa prvý.

- Prepáč, mami, nesiem svoj kríž, ale som šťastný. –

        Pozrie  sa na syna.

- Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. –

       Matkine slová zaniknú v  diaľke  ranného  spevu vetra. Iba Lucia a Šimon poznajú ich pravý význam . A jeseň, ktorá vychádza tichému ránu oproti k stromom, popri ulici, priamo na sídlisko.Tam kdesi sa začína odznova nový život, hoci s krížom, o to väčšou láskou na pleciach.

 

   

 

 

 

 

 

 

 

 

Autor bubinostar, 26.01.2013
Přečteno 326x
Tipy 0 ... Tip / Supertip
ikonka Komentáře (2)
ikonka Komentujících (2)

Komentáře

Začátek docela dobrý, ale něco tomu chybí.

26.01.2013 17:15:14 | muchomůrka bílá

nemyslím...., / je to poviedka zo života /, ale každému sa dielo môže páčiť, alebo taktiež nemusí. vďaka i za takýto ohlas.

26.01.2013 20:52:37 | bubinostarreagovat

© 2004 - 2019 liter.cz v1.4.5 | Facebook, Twitter