V moldavskej stepi 88.

Anotace: Maňa

S oslobodzujúcou úľavou spozoroval som konečne svoje miesto pri oválnom okienku, jedno z trojice sedadiel po pravej strane lietadla. Takmer celý výhľad zaberalo krídlo, no predsa len bolo vidieť natoľko nadol, kebyže sa mi počas letu naskytne príležitosť sledovať trasu a identifikovať zopár orientačných prvkov v krajine, ubiehajúcej pod nami. Mojou susedkou na necelú poldruhahodinu stalo sa dievčatečko, hnedooké, jemnučké vo výraze tváre, nenápadne, no jednoznačne bledé v lícach, taký pomerne zriedkavejší zjav medzi dnešnými, kolektívnou hyperaktivitou patinovanými, malými škôlkárskymi individualitami.
Mama si sadla z kraja, ku koridoru, začala listovať v cestovnom bulletine, opatríla dcérku tabletom s bežiacou animáciou, bez začiatku i bez konca, tu máš, zabávaj sa, potom, keď už budeme vo vzduchu, pôjdeme ďalej dopredu za známymi, kde pozerajú akési zaujímavejšie video.
Dieťa obdarilo ma sotva sekundu trvajúcou pozornosťou, takým pohľadom úkosom sprevádzaným poloúsmevom, akože je dobre, že sme tu práve takto. Pomyslel som si to isté, lebo odjakživa som taká pol na pol, nedospelo-detská duša, čo sa obáva nachádzať sa v bezprostrednej blízkosti tých neuveriteľne spoľahlivo a na úrovni zadefinovaných osobností, čo o sebe vedia, že tvoria podstatné gro dnešného anonymného osemmiliardového ľudstva.
Občas som nazrel do oblôčika, sledoval stužku Dunaja, potom, čo kraj ťahal oči omamujúcou žltosťou tabiel polí, odvrátil som zrak a pozeral na operadlo pred sebou. Nemal som záujem o nič, čo by mi krátilo čas, vynaložený na premiestnenie sa od západného okraja Karpatského oblúka k jeho východnému proťajšku. Zvečerievalo sa rýchlo, pretože sme leteli priamo na východ. Žlť žírnej, žitnej roviny, odrazu vystriedala mihotavá, temnejúca drobnokresba, zeleň prevažne kukuričných polí Rumunska, charakteristického nenahraditeľnou pochúťkou, vhodnou k čomukoľvek, kukuričnou kašou – mamaligou. Jasné, že rozlohou menšie parcely kopírovali pôvodný stav vlastníctva poľnohospodárskej pôdy, azda spred kolektivizácie. Potrebujem sa iba aklimatizovať, nastaviť sa mentálne na iný svet, ktorý ma čo nevidieť pohltí, úplne nekompromisne.
Príbeh v gadžete od mamy ubiehal svojím tempom, v ruskom jazyku. Čosi nepríjemné sa tam muselo odvíjať, lebo dievča sa schúlilo, poskladalo čo najúspornejšie do skrčenej polohy, nožičky v bielych pančuškách vtiahlo pod seba, odvrátilo zrak od nekončiaceho sa prúdu dialógov akýchsi detských indivíduí s ryšavými vlasmi a pehavými obličajmi a prednieslo:
- Obňáť, máma!
Chvíľu trvalo, kým bola prišla odozva, na čo malá zopakovala ešte úpenlivejšie:
- Obnimí meňá!
Vtedy si ju zboku privinula k sebe, pokynula druhou rukou krížom dopredu a už sa aj brali na návštevu, akiste k príbuzným, úzkou uličkou vpred. Osamel som a upriamil zrak na zreteľne modelované hrebene a štíty dvojtisícoviek pohoria Rodnei. V poslednom slede večerných zábleskov slnečných lúčov nebolo možné rozoznať, či už zakvitli ružové koberce vysokohorských rododendronov – smardar, alebo - bujor de munte. Snehové fľaky boli ešte početné a dôsledne presadzovali sa svojou čistou titánovou belobou.
- Meňa zovut Maňa. Zaznelo neveľmi nahlas, no dôrazne. Predstavil som sa tiež a bolo. Z každého rožku trošku, rozprávali sme sa jeden o druhom, to i to. Dozvedel som sa aj zo štyroch prstov za sebou presný počet jej rokov. Má o dva roky staršiu sestru, no a tak.
Keď sme vyčerpali obvyklé, i menej obvyklé témy, vrátila sa k poskakujúcim, nesúrodým obrázkom na displeji. Decká tam pospevovali akúsi pesničku, no ona to odignorovala a dala sa nôtiť svoj kratulinký popevok:
- Oná ľúbit jevó.
S pohľadom upretým do neznáma, kamsi von oknom, ešte raz a značne citovejšie:
- Oná jevó ľúbit!
- Zaujmite svoje miesta a pripútajte sa. Zaznel povel od letušiek. I matka sa vrátila na svoje miesto, skontrolovala jej popruhy a lietadlo sa šinulo sponad horských svahov rovno do stepi. Letmo zahliadsol som v temnej hĺbke pod nami obdĺžnikovú situetu jedného z gotických maľovaných opevnených monastierov, ktoré preslávili tento kút Rumunska po celom svete.
- Poká! Zaznelo dvojmo na rozlúčku nakoniec.
- Poká. Odvetil som s dávkou ľútosti, že naša spoločná cesta sa končí. Ony dve zajtra zrejme pokračujú smerom k blízkej ukrajinskej hranici a potom do Černovíc. Mňa pohltí step, ktorej závan som si pripamätal dôverne na medzinárodnom letisku Suceava, len čo som opustil medzi poslednými trup lietadla a zostúpil po schodoch na zem. Mal som sa unúvať pozdraviť ju bozkom, ako obzvlášť vhod, no nič takého nenapadlo ma v tej rozhodujúcej chvíli. Ktosi tu ešte bol, Maňa...