V moldavskej stepi 97.

Anotace: Zinovia

Mestá a mestečká na juhu Republiky Moldova sú bližšie k moru, ako tie na sever od Kišineva. Logicky. Ako nadmorská výška klesá, je to cítiť i v nohách a po tom, čo sa pustím smerom na juh, bolia rovnako, iba čo palce častejšie narážajú na výstelku v prednej časti obuvi a sú čoraz viac otlačené. Míňam Cimisliu, priebežne gagauzskú metropolu Comrat a na obzore trvalo vidieť tiahle chrbty miznúť v oparom rozostrenej úrovni, blízkej hladine Čierneho mora. Optický klam, pod Taracliou je ešte limanské jazero Jalpug, za ktorým sa stelie ľavý breh Dunaja a začína trojvetvie jeho rozložitej delty. V pohraničí dole počuť bulharčinu a bulharsky, gagauzsky a rusky sa hovorí od Bolgradu po Izmail, ďalej na východ až k Tatarbunary. Celý Bugeac je ohromná zmes národností, pravda, nikdy inak nebolo. Kraj tajomný a o to príťažlivejší, hodný záujmu.
- Gagauz-Yeri má tri úradné jazyky, turkický-gagauzský, rumunský a ruský. Vy ste sa sem určite náhodou nevybrali. Čomu vďačíme za vašu námahu? Dostal som prvú otázku ja, namiesto očakávaného dlhého úvodu, akiste namieste. Moja nová sprievodkyňa sa nadýchla bez následného výdychu a tak očakávala odpoveď. Ak som nechcel, aby nedajboh začala sa vznášať ako balónik ponad nádherne vysadený park v centre Comratu, poponáhľal som sa s vysvetlením:
- Vždy som bol fascinovaný názvom mesta na Dunaji, Izmail. V Cimislii som naďabil na diaľkový autobus do Izmailu, ale keďže som sa rozhodol cestovať po etapách, prvá zastávka je tu.
- Výborne. Ocenila to, spokojne si vydýchla a pokračovala vo „výsluchu“:
- Napriek tomu lejaku ste vystúpili? Mohli ste pokračovať po konečnú a zastaviť sa potom cestou nazad, nie?
- To áno, ale bolo v ňom neúrekom cezhraničných pasažierov, nuž som uvoľnil miesto a mal v úmysle ísť ďalej pešo.
- To vážne? Vyvalila na mňa prekvapené kukadlá.
- Spravidla chodím po vlastných. Podľa mapy, poľami, lúkami a lesmi. Uisťoval som ju.
- Tak preto! Boli ste smiešny v tom igeliťáku, no nasmiali sme sa ako ešte nikdy. Dovtípila sa ona a opäť schuti rozosmiala.
Naše stretnutie bolo skutočne bizarné. Veď si len predstavte osamelú postavu s batohom na chrbte v podomácky zosmolenom pršiplášti, na priestrannom chodníku hlavnej ulice, ako tenže zrazu v poryve silného vetra opustí nesporiadane naširoko svojho majiteľa, vyletí smršťou k oprotiidúcej, nič netušiacej trojici gymnazistiek, vyrazí im z rúk paraple a odnesie vozvysok, priam do koruny košatého duba v aleji. Od hanby som sa išiel prepadnúť, no ony neprestali sa smiať, ani keď dáždniky jeden za druhým popadali do nafúkaného jesenného lístia, ponaberali zlatožltý náklad a pristáli po niekoľkých metroch poskakovania a rolovania vo fontáne uprostred parku. Takéto bolo moje dnešné entrée v srdci Avtonom Territorial Bölümlüü Gagauziya. Výsledok sa dostavil: Tá, čo odolávala dažďu najstatočnejšie, vytiahla posledná svoj kvetinkovaný dáždnik z nádrže a ponúkla mi ho, aby som nevyzeral-vyzeral nakoniec celým činom zúbožený ako to zmoknuté kura.
Gavaliersky som jej ponúkol polmiesto pod spásonosným dáždnikom, a pristáli sme spolu v azyle miestneho múzea. Nikdy by som doň nebol trafil, lebo nápis bol miniatúrny, sporo umiestnený pri kľučke na dverách. Ten veľký, čo by zďaleka viditeľný z čela budovy, asi bol tiež odplachtil kamsi do povetria v tomto nečase.
- Zinovia, ukáž mladému pánovi expozície ty. Mám čosi s nohou. Oslovil moju novú známosť starší muž, ktorý spravoval kasu.
- U nás sa predmetov možno dotýkať. Šetrne, pravda. Dodal, vediac, že potajme aj tak si dotyk neodpustím. Vystihlo to celú atmosféru na tomto neveľkom kúsku Zeme, kde s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú šancu zbrane, zlé úmysly a zvoľa.
- Dávni predkovia, ľud zvaný Oguz, prišiel z juhu a konvertoval v Dobrudží na pravoslávie. Naša prvá republika v roku 1906 mala trvanie iba päť dní. To však stačilo na to, aby sme sa uvedomili ako národ. Vypočujte si hymnu. A prehrala mi zo smartfónu ľúbeznú melódiu, ktorá tentoraz i bez slov vyjadrila nádheru citov k tomuto kraju.
- Pustite to ešte raz. Táto hudba azda najlepšie umocňuje môj prvý dojem z Gagauzie. Požiadal som zo dna duše nanajvýš uveličený o repete.
- Do tretice, na moje želanie. Zopakovala ona. Rovnako ako mne, sotva v živote sa jej niekedy stalo, aby trikrát za sebou znel dojemný „Tarafym“.
Prechádzali sme miestnosťami bývalého domu pionierov na doposiaľ Leninovej ulici a sústredene počúval som výklad mladej Gagauzčanky. Očividne tmavšie ladené národné kroje, v kombinácii červenonaružovelo-čiernej a modro-čiernej, so širokým bederným pásom, veľmi odlišné od tých moldavských, striedali skvostné hodvábne látky, vyrobené tu, v domácom prostredí, kde sa zámotkom na morušiach náramne darilo. Koberce s výjavmi, utkané z miestnych zdrojov, vešiavajú sa do zvislej polohy, v neveľkých, útulných domácnostiach.
- Tu je napríklad tapiséria s erbom Comratu. Vo význame názvu nášho mesta je neodmysliteľný vraný kôň, tmavohrivý ako tá vrana. A naša guvernérka – baslan – Irina Vlah je prísna, no múdra žena. Návšteva tureckého prezidenta bola tiež veľmi prospešná, priniesla naposledy výstavbu športového areálu pri rieke Jalpug, ktorý je tesne pred dokončením. O niekoľko dni sa uskutoční každoročný festival „Sarap Yortusu“ – Vínne hodovanie. Ostaňte, abo príďte zas začiatkom novembra, to sa vám oplatí vidieť. Prakticky každý dom pripraví najsamchutnejšie jedlo, ktoré zapijete vynikajúcim vínom. Ukončila pre mňa v pre mňa zrozumiteľnej rumunčine siahodlhý, priliehavý výklad, čo by hodný populárnovedeckého záznamu pre viacnásobné účelové použitie. Ak sa prichytím pri zadumaní sa nad tým, že odkiaľ to výzorom obyčajné mláďa dnešných dní má také bohaté vedomosti a navyše i vyjadrovaciu schopnosť, nevychádzam z oslnenia a údivu.
Všetko bolo sa spustilo akože s tým dažďom z neba, na moju radosť a potešenie. Vonku momentálne už ani len nekropilo, na západe slnko matne presvitalo cez rednúcu oblačnosť a ona – Poďmeže nazrieť do svätyne!
Je predsa táto stavba skutočný skvost chrámovej architektúry v Moldove! Zlátená päťkupolová silueta dominuje celému mestu a vysoká zvonica pripomína sa pravidelne rytmickým zvukom zvonov. Keď sme vošli, práve sa konalo veľké upratovanie. Vlhké dlažby boli sčasti a moja „ghid turistic informat“ – poďho, prejaviť sa nápomocne. Neprešlo desať minút a pristavila sa ešte na rozlúčku:
- Tak dovidenia! O dva týždne, v nedeľu, šiesteho novembra! Poznáte ma v kroji, v tanečnom súbore...
Chvíľu som sa nehol z miesta, no pohľad na časomieru ma ubezpečil v odhodlaní, vzdialiť sa. Na „autogaru“ čochvíľa prikvitne môj autobus do južnejšie položenej Taraclie a prefrčal som teda v rýchlosti popri pamätníku padlým vojakom vo vojne v Afganistane, zabočil doprava, aby som sa ocitol v pravý čas na pravom mieste.
Autobus však dal na seba čakať, akože lepšie plus ako mínus, nič to preto.
Pozoroval som spomalený ruch na jednotlivých nástupištiach, stmievalo sa náhle. Za mnou stála dievčina, opretá o stĺp, neveselá akási. Spoznal som ju, bola to jedna z tých troch devíc, stále takto s dáždnikom, ibaže preveseným na šnúrke okolo zápästia. Nejavila známku záujmu o svet, stála nepohnute, čo by zakliata naskutku.
- Mám, či nemám, odkliať princeznú? A ako by to vypálilo? Preblesklo mi hlavou.
Pred budovou autobusovej stanice medzitým zastala policajná hliadka. Vyšla von mladá policajtka v čiernom úbore a podišla k dievčaťu. Položila jej zopár otázok polohlasne a o necelú minútu už viedla priateľsky položiac jej rameno okolo pliec k vozidlu.
Keď sa auto vzdialilo, prišiel môj dopravný prostriedok. Nastúpil som a celú nasledujúcu hodinu cesty rozmýšľal o zažitom. Dozviem sa, nedozviem sa, o čo v tomto prípade šlo?
Záviselo by to, iba a len, odo mňa samého. Nuž, dovidenia o rok... a dva týždne...