V moldavskej stepi 128.

„Mayn stetele Belz“ znela mi v ušiach povedomá nostalgická melódia, keď som sa ocitol na pravouhlom námestí druhého v poradí najväčšieho mesta Republicii Moldova. „Nič tu nie je, čo by stálo za to vidieť“ natíska sa odpoveď z pouličných interview náhodných chodcov vo vlogoch na sociálnych sieťach.
- Kišinev je jedna veľká dedina a Balti jedna malá. Mestá v Moldove nenájdete. Ešte tak Tiraspol. Poučil ma miestny obyvateľ, „dedinčan“ z Balti.
- Ojojoj, mayn stetele Belz. To bolo už dávno. 70 percent tunajšieho obyvateľstva tvorili vtedy Židia. Podajedni majetní a iní... takí fidlikanti na streche, ktorých ženy perfektne ovládali umenie „navariť z ničoho“, kým deti sa učili v chedere. Pokračoval v rozprávaní vysoký, chudý ded a zrakom zavadil o výrazný nápis „Eu „love“ Balti“ v strede voľného priestranstva, sťaby vybombardovaného ešte za druhej svetovej.
- Blíži sa osemdesiate výročie ukončenia toho šialenstva a dnes nikto ani bú ani mé. Tak ako hovorím, ľudia majú iné starosti, než oslavovať nejakých herojov z bojov o Berlín. Bárkto z nich dostal Leninov rád a zlatú hviezdu na hruď, ale čo tí ostatní? Veď boli ako jeden muž, i tie mladé komsomolky hoci, zdravotné sestričky, radistky a snajperky. I vtedy kvitol práve orgován, mne páchne z neho dodnes nafta a dym z tla. Povedal na jeden dych a priclonil si oči pred ostrým jarným slnkom.
- Pamätáte tie časy, alebo vám dakto rozprával? Opýtal som sa neveriacky.
- Bol som dieťa, také nedonosené a opustené. Možno preto som prežil hádam zázrakom. Nikdy v živote som chorý nebol, ani dolámaný. Ibaže rodičov som nepoznal, vo vojne sa to stáva. Odvetil.
- Ani ma nikto neudal, že som Žid, potomok jevrejov. A s určitosťou to neviem ani ja. Povedal o poznanie tichšie, keď som sa pozrel naňho udivene.
- Avšak viete, čo viete. Nebýva náhodou, že človek má pocit spolupatričnosti. Intuícia nesklame. Poskladal som v odozve zopár stručných viet dokopy.
- V Kišinevskom traktorovom závode som pracoval od svojich osemnástich. Cechmajstrom mi bol Šabtai Mendelevič Maškaucan, hrdina Sovietskeho zväzu. Šepsel, ako mi prezradil, že ho volali doma, pochádzal z mesta Orhei. Odmlčal sa, akoby zhŕňal späť spomienky, poroztrácané pomaly do večitého zabudnutia.
- V Orhei som bol. Ani som si nevšimol, či je po ňom pomenovaná nejaká ulica. Podotkol som ja, z čoho si spolubesedník isto vyvodil záver, že nie som odtiaľto.
- Počkajte, zistím si to hneď. Poponáhľal sa zachytiť tému on a poťukal na displej svojho mobilného telefónu. Vyhľadal v Openstreetmap, Orhei, lista strazi, aj s poštovými smerovacími číslami. Maškaucanovu ulicu tam nemohol nájsť.
- Nekomentujem. Nemá to praktický význam. Svet nestojí na tom, či má niekto historickú pamäť, alebo nie. Lokálnym to nevadí, prečo by to potom malo robiť problém mne? Naučeným, spôsobne tolerantným výrokom ma prekvapil, teda. Od starších ľudí očakávam skôr klasickú nevôľu než takúto prispôsobivosť.
- Heroj – neheroj, herojam sláva, či? Odrecitoval som čoby na protest.
- Tak vám poviem. Šepsl nebol tuctový heroj. Nebýval od hlavy po päty fotený zo všetkých strán a uhlov pre titulné stránky. Poznával som denne, že je človek s puncom, pravý obraz hrdinu. Raz sa stalo, ani neviem kedy to bolo, začuli sme hovor na ivrite a obom nám vyhŕkli slzy do očí. Čo som sa narozmýšľal neskoršie už, čože toto malo znamenať? Povedal starý muž a zrak mu zvlhol.
- Povedzte, čo sa vám zveril o tom, ako bolo v prvej línii? Nedal som sa vyviesť z miery jeho dojatím. Chcel som pôsobiť nezúčastnene, tak obyčajne, turisticky, ale nedarilo sa mi to. Oči mi zastrel akýsi slano štípajúci povlak, od nárazového, čerstvého vetra azda. Mesto Balti považujú Moldavania za metropolu Severu, i keď to znie naozaj trochu bizarne.
- Slúžil ako strelec 530. protitankového delostreleckého pluku 28. armády 1. ukrajinského frontu. V bitke južne od Berlína dňa 29. apríla 1945 sa vyznamenal a v kritickom položení neopustil bojisko. Za príkladné plnenie bojových úloh velenia bol o dva mesiace neskôr poctený Rádom vlasteneckej vojny 1. stupňa, dvoma medailami „Za odvahu“ a zároveň titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.
- Predsa však, schválne sa vás opýtam, nie je to pre dnešné uši trochu cezpríliš sentimentálne? Zabodovať som chcel štýlovo, nezúčastnene, ani neviem prečo vlastne.
- Nie Majdan, ale Majdanek vám hovorí niečo? Nie? Takže 22. júla 1944 sa podieľal na oslobodzovaní zajateckého a vyhladzovacieho koncentračného tábora Waffen SS na predmestí poľského Lublinu. Prvýkrát sa Spojencom naskytol faktický pohľad na nacistické zverstvá páchané v krematóriu a plynových komorách, ktoré esesáci nestihli pred sovietskymi jednotkami evakuovať na Západ. Vysvetlil v skratke dedo.
- Neviem sa celkom zorientovať v číslach. Ale zaznamenal som na nete rapídny pokles odhadov obetí v poslednej dobe. Asi sa Norimberský proces neriadil úplne správnymi počtami. Namietal som už skôr zo zvyku, lebo je to dnes „in“.
Starý pán si ma premeral pohľadom, zastretým tieňom šiltovky. I tak som pobadal v jeho výraze tváre určitú bezmocnosť, rozpaky, či čo. Naša generácia je na hony vzdialená pátosu všelijakých výročí a rinčanie zbraní na vojenských prehliadkach odháňa ako dotieravé muchy. A vôbec, nie demokracia je to najlepšie, čo ľudstvo dosiaľ vymyslelo, ale konzum. Mať svoj domec s garážou a v nej slušné auto, byť úspechom samému sebe a dosť. Byť „vo vzťahu“ a mať „so vzťahom“ jedno, maximálne dve deti. A psa. Mať tie správne názory a byť patrične naklonený novým predstaviteľom kultu „médiosobnosti“, kryptomenám a digitálnej mene. Čo viac si možno predstaviť v panoptiku perspektívy budúcnosti, ak nie permanentný jadrový koniec sveta, zánik v poradí ix-tej civilizácie bez toho, aby sme sa už konečne dozvedeli, či sme v tom holo-vesmíre naozaj nie sami?
Postavil sa cez dva schodíky obkročmo a v čudesne nakrivenej póze sa vzpriamil na jednej nohe čo to šlo, natiahol ruku nad hlavu a zanôtil:

„Oy,oy oy Belz, mayn stetele Belz
Mayn heimele, dort wo ich hob
Mayne kindische yorn forbracht

Yedn schabes pfleg ich loyfn
Mitt alle yingele glaych
Zitsn unter di grine boymele
Warfn steinele in taych“

Zatlieskal som zo slušnosti i pokýval hlavou na znak neúprimného súcitu, mykol plecom, lebo okolo práve prechádzala trojica sedemnástok v roztrhaných rifliach a štýlových topoch, s holými pupkami.
Spozoroval trápnosť môjho nešikovného zaradenia sa k vekovo mladšej populácii, sklopil zrak a pokračoval v prednese piesne, akoby stál na javisku Yiddish theater (Folksbiene) na newyorskej Druhej Avenue, kde v roku 1932 prvýkrát zaspievala ju slávna Isa Kremer, rodáčka z Balti:

„Dos stibl is alt
Bawachsn mit moch
Dos stibl is alt
In fentzter kayn gloz
Dos stibl is alt
Tzeboygn di went
Ich wolt schoyn zikher
Dos wider nit der kent“