V moldavskej stepi 130.

Východné Karpaty nie sú ako tie Západné, ani ako tie Južné. Skrývajú vo svojich útrobách ohromné bohatstvo nevídaného a nepochopiteľného, nuž, tak. Od Šipotu v Severnej Bukovine až po Vranču pozerám si panorámu zvlneného horizontu rozložitého Moldavska, takéhoto nesmierne príťažlivého, ibaže ako pre koho, však? Je júl a natiahnuť sa na lehátku niekde na pláži má byť určite lepší nápad, než trmácať sa cestami necestami vyprahnutými na drť horami dakde okolo Tirgu Neamt. Viem si predstaviť ukrutné zívanie, takrečeno akýchsi „boľševikov“, pri čo len spomenutí takej paralyzujúco nemožnej destinácie, ak inak voľno možno zutekať dakam do dejiska letných festivalov výbornej hudby a zábavy na úrovni. Festivalul absolventilor alias Festival vypusknikov 2025, Festivalul democratiei Moldova 2025, Festivalul Moldova Pride 2025...
Kráčam z Agapie po Strada Mihai Eminescu a zastavím sa pri starostlivo ozdobenom pomníčku sv. Andreja apoštola, ktorý stojí pred rodinným domom, sprava vedľa brány. Toť patrón Moldovy, Rumunska i Ukrajiny, bdejúci nad ľudom ako onehdá, tak i v nastávajúcich turbulenciách. O niečo ďalej, na opačnej strane sa vypína kríž s korpusom Krista, vystrúhaného z mamutoviny azda. U nás by sa stopro našiel „znalec umenia“ a nenechal taký skvost na svätom pokoji visieť si len tak slobodne pri ceste.
Tri zlátené vežičky filiálneho chrámu sv. Petra a Pavla sa lesknú v zapadajúcom slnku a všade po dedine nápadne predlžujú sa tiene a ľudí málo vídať. Stihnem to do Manastirea Varatec, kde príslovečne „nebo dosahuje až k zemi“. Kláštor dávnejšie založil sv. Jozef z Varatecu, ktorý bol žiakom ctihodného Paisia Veličikovského z Neamtu. Jozef odovzdal osvojené učenie chýrnemu Irinarchovi Rosettimu, ktorý potom odišiel do Svätej zeme, kde postavil chrám na hore Tábor.
Žiarivý svätec Jozef z Varatecu žije v pamäti veriacich pre svoje nasledovanie Krista v nepretržitej modlitbe srdca. Jeho príklad strhol množstvo duší na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia. Širšie okolie mesta Targu Neamt sa stalo cieľom mnohých hľadajúcich odpovede na životne dôležité otázky. Sám cítim, že „genius loci“ tu extrémne silno pôsobí a nemôžem sa dosýta „nadýchať“ tunajšieho vzduchu, plného intenzívnych tradícií duchovného vzoru príkladného prežívania evanjelia. Po navigácii miestnych obyvateľov, navštívim „Poianu sv. Jozefa“, omočím si nohy v rovnomennom potoku a zotrvám v uzobranosti na mieste „Chilia Sfantu Iosif“.
- Peter, zdravím vás. Povedal som neznámemu, keď ma dobehol. Ponevieral som sa napriek blížiacemu sa večeru mierne stúpajúcou hradskou do Varatecu.
- Nemytov, bratku. Volám sa Nemytov, ak chceš, tak Neumytý. Som Rus. Ozval sa späť trocha zadýchane.
- Akože, Rus? Kde sa tu berieš, braško? Opáčil som familiárne, výdatne.
- Srdce dieťaťa nekladie žiadne prekážky, ani podmienky svojmu Otcovi. Idem si s ním pohovoriť. Odpovedal on a usmial sa dôverčivo. Nepáchol, ani nebol ušmudlaný jeho odev, takpovediac nekompatibilný s dneškom. Vyzeral ako sedliak, no v očiach mu iskrilo Duchom svätým. V ruke zvieral tucet tenkých sviečok, ktoré zapáli a zastokne do svietnika pred ikonou „Adormirea Maicii Domnului“. Rusov „ánblok“ zvyknú všemúdri zloprajníci označovať za „nemytých z močiarov“. Tak, tak. Hoc by chceli za každú cenu mať pravdu, sama pravda zavrtí hlavou. Ona nebýva totiž čierna, ani biela. Ani dúhová, vedecká, či masová. Taká, alebo onaká. Jediný má prívlastok, pravda pravdúca.
- A odkiaľže si ty? Opýtal sa ma, akoby nevedel. Zazdalo sa mi totiž, že istoiste vie, lenže buď si spomenúť nevie, alebo priznať nechce, že sme sa už stretli a toto opakované stretnutie, opäť nie je náhoda. Čítal som jeho knihu „Rozprávanie ruského pútnika“ o ktorej taliansky duchovný spisovateľ Carlo Carretto povedal, že „ na piesočnatej Sahare, vždy som ju nosieval so sebou“.
- Od tisícosemstošesťdesiatehodeviateho kilometra na Dunaji. Odvetil som pobavene.
- Od ústia rieky v Suline, zrejme. Upresnil on.
- Dobre. Dotiahol som úvodný dialóg do zdarného konca.
Pri ceste sedel na lavičke starší muž a predával višne. Tmavé boli, až prezreté a poletovali nad nimi včely. Ponúkol nás mlčky a vstal pri tom, aby si narovnal údy. Vzali sme si každý do hrsti zopár plodov a polepili si prsty. Boli chutné, i keď páchli už trochu alkoholom.
- Navečeriame sa. Reštauráciu nie je potreba navštíviť, hoci jedna pútnická núka sa hneď oproti. Pomyslel som si.
- Bol som predávať aj pred bránou kláštora Neamt. Tam bolo pútnikov dobludu bohato. Prehovoril odrazu muž a doplnil:
- Toto je posledný zvyšok, viac nemám.
- Višne sú požehnaním. Vďaka Bohu. Povedal ruský pútnik a prehltol ostatnú.
- Musíš mať višňový sad, všakže? Usúdil som ja.
- Kdeže. Naoberal som ich v opustenej záhrade u susedov. Odcestovali pred rokmi a už sa nevrátili. Staré sú to stromy a veruže nebezpečné je liepať sa po nich. Bože uchovaj! Prežehnal sa trikrát tým smerom, kde na stĺpe bociany čiperne sa mali okolo svojho potomstva a sklonil hlavu.
- Veruže nebeský chlieb živí dušu, aby mohla velebiť svojho Stvoriteľa a pozemské dobrá sú treba tak pre nás, ako aj na pomoc blížnemu, uhasiť smad i hlad. Povedal ruský pútnik a dodal:
- Bol som nedávno u bratov v kláštore Neamt, ubytovali ma lacno i nasýtili. Ako s rodným so mnou zaobchádzali, veruže neskrývajúc sympatie k môjmu pôvodu. Ak čosi robíš, máš myslieť na Stvoriteľa všetkého, čo jestvuje: Ak vidíš svetlo, rozpamätaj sa na toho, ktorý ti ho dal. Myslím tým svetlo viditeľné i osvietenie duchovné. Je jedno, ako hovoríš, podľa otca a matky hovoríš, vzývaním Pánovho mena treba sa nám dať strhnúť ešte častejšie ako dýchaním.
- Nože poďte hlavu skloniť do môjho domu. Sám som ostal, ženy už niet a deti mám kade tade po svete. Neunúvajte sa okolkovať, mám vás za hostí, čo mi nebo dalo. Ujal sa slova muž s prázdnym košíkom. Nasledovali sme ho, kým ruský pútnik nespomalil a neobrátil sa tvárou k svätyni s bielymi vežičkami spoza hradby z košatých stromov:
- Pôjdem ešte na všednodennú večiereň. Možno sa zdržím na bdení až do utierne. Nuž prepáč, hostiteľu.
- Muž súhlasne pokýval hlavou a my pokračovali sme do tiahleho údolia pod monastierom, kde sa hrčilo dakoľko charakteristických moldavských vidieckych usadlostí. Tma sa znášala na lesnatú krajinku s dominujúcou „Rezervatia Padurea de Argint“. Opodiaľ vyschnuté koryto riečky svedčilo o nesmierne utrápenom suchotou podhorím Muntii Vanatorului.
Domec bol na začiatku susednej obce a celú cestu sme sa zhovárali o nešťastnej Veronike Micle, ktorá v tunajšom kláštore poslednýkrát vydýchla. Poetka, milovaná básnikom Emineskom, dožila tu v čiastočnom odlúčení od svojej veľkej lásky v spoločnosti rehoľných sestier. Keď matka Frevonia započúvala sa tak, ako už mnohokrát predtým, do jej smutných piesní a postrehla slabosť v jej nežnom hlase, utekala bez meškania na pomoc upadajúcej do bezvedomia. Bujné vlasy mladej ženy sa rozložili po tráve a bledá tvár ustrnula v bolestnom kŕči. Privolaný lekár konštatoval vraj ľahkú indispozíciu. Avšak mníšky už vedeli svoje a tušili zhoršujúci sa stav umelkyne, ktorá si dávala doručovať utišujúce tabletky od lekárnikov bez výberu. Tentoraz to nebolo sporadické vytrženie, sprevádzané víziami. Raz, užitím nadmerného množstva prípravku obsahujúceho arzén na utlmenie zmäteného stavu, privodila si to najhoršie. Mníška Sarboaica šla zavolať prvú pomoc, no tá ostala bezmocná. 3. augusta 1889 dotĺklo srdce veršotepkyne, oplakávanej mníškami kláštora i prostými ľuďmi z blízkeho, i najvzdialenejšieho okolia.
Dlho do noci sme sa zhovárali v altánku pod konármi mohutnej višne, presahujúcimi pováľaný laťkový plot, s kmeňom, dopoly natretým vápnom. Svietil do tmy ako pripomienka zašlých čias, pamätajúcich Veronikin spev, trebárs obľúbenej árie Violety z opery Traviata, spoza kláštorných stien. Ach, aká clivota sa zakráda do duše, pri fyzickej absencii tohto spevu dnes, čo jej však nebráni sprítomniť si ho dokonale, otvoriac zbierku básní o láske, ktorá bola viac než poéziou, bola tou „forma de supravietuire, un efort de a ramane vie intr-o lume care nu ingaduia prea usor femeilor sa rosteasca adevaruri incomode“.
- Viete, pokračoval, - jej dievčenské meno bolo Campeanu, vyrastala v Nasaude a potom v Iasi. Tam objavila po prvýkrát svet literatúry a ako taká, primladá vydala sa za rektora univerzity Stefana Micle. Nemilovala tohto muža v rokoch, ale ani neopovrhovala ním, popravde život s ním spôsoboval postupnú atrofiu jej zmyslov. V tej dobe, in situ, citový život ženy nebol žiadnou témou. Chvíľami mlčky kládla na papier verše, ktoré napriek pseudonymu „Corina“ v „Noul Curier Roman“ nemohli utajiť naveky svojho autora. V literárnom časopise „Columna lui Traian“ vyšiel jej „ Príbeh Ruže“ už pod pravým menom Veronica Micle. Prestala písať poéziu „v tieni“ a presadzovala sa ako poetka v čase, keď adjektívum „moderný“ nespĺňal ani zďaleka predstavu modernosti v dnešnom ponímaní.
- Ste znalec problematiky. Povedzte ešte, ako dorábate také skvelé víno? Ocenil som vedomosti hostiteľa a vypil posledný dúšok višňovo jablkového vína, ktoré medzitým sme popíjali potroške.
- Tam dole v pivnici mám ešte demižón dezertného višňového. Predchádza tomu búrlivé kvasenie a potom dlhšie dokvasuje sa po stočení v inej nádobe na vyklíčených kvasinkách. Ech, zabudol som, na začiatku nechám v mušte zopár drvených kôstok, aby bolo príjemne horké. V závere pridám cukor a nechám usadiť kal a hotovo. Povedal a chcel otvoriť ďalšiu rundu.
- Ďakujem, pôjdem už. Namietal som zdvorilo.
- Kam by ste šli? Tu si ľahnite na deky v besiedke a nebudem vás už vyrušovať. Noapte buna! Zaželal mi bodrý vinár a napokon odobral sa do domu.
Nemohol som zaspať navzdory sladkému opojeniu mysle pod vplyvom neskutočne senzorického vnemu s nádherným dozvukom málo opražených kávových zŕn.
Vstal som, že sa prejdem po sade, no bál som sa vyvrtnúť si členok, nuž vyšiel som von na úzku asfaltovú cestu, stúpajúcu do prítmia porastu okolo areálu monastiera. Mesiac svietil, takže som nenáhlivým krokom napredoval až k bráne, ktorá napodiv nebola zavretá. V prievane tam sedel, ako prízrak, ruský pútnik a bdel.
Prešiel som pomaly kráčajúc, aby som nepretrhol jeho neutíchajúcu modlitbu srdca, zahol vľavo a po vyše sto metroch zastal som v blízkosti chrámu svätého Jána Krstiteľa pred mohylou Veroniky Micle. Luna svietila na biely kameň, čo mu dodávalo mysteriózny, no pritom nijako neodľudštený rozmer. Obyčajný to kameň, na ktorom sa skvú z diela vyňaté verše, vyryté v riadkoch pod vernou podobizňou v oválnom ráme.
Hore, na vŕšku nad kláštornou dedinkou, stojí ešte dom, kde sa údajne zvykol ubytovávať Mihai Eminescu, veľlká a skutočná láska Veronikina. Na verande s druhmi so záľubou diskutoval o literatúre, pretože spravidla do Varatecu za ňou neprichádzal sám. Mníšky nemali veľa guráže miešať sa do nich, pretože nedovolený vzťah by mohol vrhnúť zlé svetlo na kláštor. Sestra Eupraxia, ktorá sa dožila 108 rokov v plnom zdraví, v roku 1967 spomínala:
- My mladé sestry sme milovali, keď sa všetci spisovatelia vydali na prechádzku do nášho Strieborného lesa. Mnohé sme zvedavo nasledovali Veroniku, lebo sa nám páčilo, ako sa smiala. Veľmi krásne sa smiala, zaklonila hlavu so svojími dlhými blond vlasmi a užasajúco krásne sa smiala. Smiali sme sa s ňou, pretože sme boli tiež mladé. Literáti potom usporadúvali večery na priedomí a mníšky si šepkali: „Poďme aj my, poďme pozrieť Veroniku! Aj ona sa smiala svojimi jasnými modrými očami. Nádherne sa smiala“. Toto si Eupraxia zapamätala najsilnejšie: Smiech.

Si a cerurilor taina adanca si divina
Ce-n mintea-mi marginita imi pare c-o-cuprind
Ca s-o-inteleg mai bine eu ochii mi-i inchid
Si atunci vad ca de tine e inima mea plina
V.M.
Te duci si ani de suferinta
N-or sa te vaza ochi-mi tristi
Inamorati de-a ta fiinta
De cum zambesti, de cum te misti
M.E.