V moldavskej stepi 138.

Zlovestne sa zmráka nad týmto naším slzavým údolím. Niekto si nemusí myslieť, že je to téma dňa. A čo na to ja? Koho by napadlo spýtať sa ma? Anketári sa tu práve nevyskytujú, ba prečo aj. Medzi stepou na východe a prekultivovanou krajinou na západe je odveká pomlčka. Tento ohromný predel nikto nikdy neprekročí bez toho, aby si neuvedomil priepastný rozdiel v pojmoch occident – orient. Bukurešť je Parížom východu, východná varianta westernu je „eastern movie genre“, ale ak by ste hľadali východ na západe Európy a sveta, nájdete ak, tak hniezda sršňa mandarínskeho, inak nič? Tento druh ázijského sršňa sa najnovšie objavil v americkom štáte Washington, kde miestni včelári zaznamenali enormný úhyn včiel. Masové oznamovacie prostriedky v rámci celoplošnej kampane predstavili aj web-based a high-tech aplikácie pre detekciu a predikciu šírenia invázneho druhu „Vespa mandarinia“.
V noci ma prebudila detonácia a obloha veruže prestala byť čiernou. Od Izmailu sa tiahol nebom pás hustého dymu, našťastie smerom na východ a nie sem, k novootvorenému visutému mostu cez Dunaj pri Braile. Jeho 192 metrov vysoké, kontinuálne liate piliere s mostovkou, 38 metrov nad hladinou rieky, stoja bezpečne a mierumilovne, akoby sa ich to vzdialené hrmenie vôbec netýkalo.
- Slyšiš? Začul som tichý zvuk s nasledujúcim nezrozumiteľným šepotom.
Nezahniezdil som sa na lôžku, ani neprejavil iný znak života. S prižmúrenými očami sledoval som dianie v miestnosti ubytovne, ktorá obsahovala takú desiatku postelí a jeden jediný stôl s dvomi stoličkami. Nejaká dievčina vstala a prešla pomalým krokom po špičkách do kuchynky, oddelenej priečkou. O chvíľu bolo počuť šum vody vo varnej kanvici. Zaliala dve šáločky čaju a odniesla ich na tácočke k posteli kamarátky, ktorá na ňu v sede čakala.
- Viteňke udalos´?
- Da, pozvonil iz Belarus´i. Začul som útržkovite rozhovor.
- Etot mužik tipa tam spit?
- Ty hovori tiše, možet nespit. Pokračovali obidve.
Chvíľu nebolo počuť ani slova. Dievčatá popíjali čajík a hodiny na stene ukazovali presne štyri nad ránom. Oblečené mali jedna svetlú teplákovú súpravu a tá oproti klasickú nočnú košeľu, čiernu ako noc. Bola to blondína, nuž kontrast ju robil naozaj zaujímavou.
- Pojmali. Doprašivajut.
- Da, što ty. On ne durak. Obmanet. Začalo to naberať na obrátkach.
- Mne dvadsať, on na sem´ let starše menja. Jiščo nikde nebyl. A ja vsjo znaju.
- Vam vmeste žiť nelzja. Ty ljubiš jevo?
- Da i net. Sama neznaju. Ukončila to tá druhá.
Tentoraz som sa prevalil na bok a hlasito zamrmľal, akoby zo spánku. O takú minútu neskôr som počal pochrapkávať a odfukovať. Netrvalo dlho a jedna z tmavých postáv sa zodvihla z postele, vezmúc do ruky prázdne čiašky, odniesla ich do kuchynky, kde sa bez prestania svietilo.
- Na sčot čevo stoľko šuma? Ozvalo sa spodo mňa, kde odpočívala statná ukrajinská starena. Keď v noci po polnoci chrápala, nezaspal som ani na pol oka. To zvukomalebné trýznenie malo takú intenzitu, že rezonoval aj hliníkový rebríček, až sem na hornú časť poschodovej postele. Dokonca mi spadol z neho uterák, prevesený napoly, úhľadne.
Nikto neodpovedal. Babusja onedlho začala vydávať nejasné zvuky a to posmelilo obe znovu dať sa do reči:
- Mužikov doma stanovitsja vsjo menše i menše. Davno ni s kem ne vstrečalas´.
- Viťa tebe nenravitsja?
- I by da, i by net.
- To že samoje prichodit mne v holovu. Ja zaviduju tvojim volosam. Krasotka ty, krasota.
- Da ty krasivjeje meňa.
- Molči.
Zaspal som, lebo babka na nižšom poschodí nevydávala napodiv žiadne zvuky až do rána. Snívalo sa mi o zákopoch a o horiacom nebi nad nimi. Vrátil sa mi vnem z bojových filmov mojej ranej mladosti, ktoré som opakovane pričasto pozerával. Hodne neskôr som sa prebudil a konštatoval absolútne prázdno v miestnosti. Upratovačka, tiež Ukrajinka, vlhkým mopom utierala dlážku a previnilo sa usmiala, keď sa naše pohľady stretli. Počkal som, kým podlaha uschne a vyliezol zo svojho brloha. Príkra chuť zubnej pasty v ústach ma postupne prebrala a vrátil som sa do reality všedného dňa. V ubytovni som nemal viac čo hľadať, nuž obliekol som sa a odišiel so všetkým, čo mám, von. Na výveske oproti lákal nadrozmerný croissant s pariacou sa horúcou čokoládou a nebolo ťažké uhádnuť, kam zamieriť čo najskôr.
Po krátkom zastavení sa v mliečnom bare, rozhodol som sa poprechádzať sa po novom impozantnom moste ponad Dunaj. Vošiel som na peší chodník najdlhšieho mostu cez tento veľtok v Európe a uvedomil si naplno slobodnú rozľahlosť ovzdušia, ktoré ho obopína zo všetkých strán ako živé zrkadlo. Po ceste som stretol zopár reportérov v sprievode inžinierov v reflexných vestách a prilbách. Akosi mi pripomenuli všadeprítomné zádrhely, vyskytujúce sa vo zvýšenom počte na veľkolepých stavbách a nadrozmerných konštrukciách po celom svete, možno i celom vesmíre. Aktuálne evakuovali časť posádky ISS, prečo potom by táto tu megavýstavba mala ostať bez akýchkoľvek problémov? Kerčský most ich azda nemal vôbec, preto mu treba zavariť tiež, všakže?
Na obchádzke okolo vysokánskeho piliera so zavesenými lanami som stretol známe tváre z neskorej noci, nadránom. Vyrušil som ich nechtiac v momente, keď jedna z nich pózovala pred objektívom obyčajného smartfónu na selfie tyči s bluetooth ovládačom a druhá medzitým telefonovala s Viktorom. Tá ich babička sa presúvala opodiaľ prístupovým viaduktom do stredového hlavného rozpätia nenáhlivo a akosi odovzdane osudu.
- Poti sa mi faceti o fotografie de la o distanta mai mare? Oslovila ma tá prvá po rumunsky.
- Vorbiti romaneste? Spýtal som sa jej, naskutku prekvapený.
- Da, sint din Cernauti, Bucovineanca. Odpovedala s úsmevom. Ten „kútikový“ úsmevček bol naozaj charakteristický „zambet bucovinean“, ktorý som vždy obdivoval, napríklad na hudobných klipoch mladučkej interpretky ľudových piesní, menom Andreea Chisalita. Počul som výrok, že Bukovina je Moldavsko, pričom opačne to neplatí. Ktovie, z historického hľadiska záhada je to vskutku „complicata tare“.
- Vždy som chcel vidieť raz Černovice. Priznal som sa.
- Hovoríte tiež po rumunsky? Opýtala sa s nepredstieraným záujmom.
- Rumunsky aj rusky. Pochválil som sa.
- Tak fajn. Nas nedohoňat! Zasmiala sa tak veselo, že mi to pripadalo takrečeno, akoby sa vrátil čas, spred takmer štyroch rokov..