V moldavskej stepi 139.

Celá táto primrznutá step sa mi zdá od rána ako kvantové pole, ktoré podľa teórie QFT je veľmi pravdepodobne prepojené v rámci všeobecnej sústavy polí so systémom prenosu informácií a energií, akože vákuum v pravom zmysle slova neexistuje. Lebo kvantové fluktuácie. Ani Higgsov bozón nie je výnimkou, ani neezoterický hadrónový urýchľovač, vygenerovaný manifestačným správaním sa ľudstva v súlade s egocentrickým modelom kriticky mysliaceho princípu antropobožstva. Nech žije virtuálna realita, aj irealita!
3I/ATLAS môže puknúť závisťou a konečne bude už produkovať nanočastice v primárne umelom, technologickom ponímaní, ako to vnímajú populistickí provokatéri z radov nebezpečných fantastov. Moji odolní známi ma radia do ich sféry vplyvu. I som, i nie som, pretože úplne nie som. Zjednodušene povedané: Taký nesladký-neslaný, ani ryba, ani rak.
Ide ku mne poľnou cestou skupinka ľudí a čo chvíľa, začínam rozumieť, o čom sa zhovárajú. Jeden z nich sa zastaví a ukazovákom v rukavici urobí veľký oblúk po horizonte. Potom dupne nohou a tým istým ukazovákom mieri na špičku svojej čižmy, akoby ukazoval na nový pupok sveta, tu, v bezvýznamnom, zapadnutom kúte moldavskej stepi.
- Hoďte sem súradnice a dajte ich do pamäti. Obrátil sa na technika s dvojfrekvenčným GNSS prijímačom. Ten sa bol pripojil na korekčnú službu polohovacieho systému MOLDPOS, integrovaného do celoeurópskeho EUPOS a dáta jedným klikom vložil do otvorenej aplikácie.
- Ziua! Dúfam, že nie ste zved od opozície. Prehodil ledabolo jeden chlapík, ktorý práve prechádzal popri mne.
- Ziua, som. Zažartoval som, ako je to v týchto končinách zvykom.
- Poďte, pridajte sa k nám. Zavtipkoval on.
- Vytrezvel by som. Noroc! Neostal som mu to dlžný a ukončil krátky rozhovor.
Nik iný mi nevenoval pozornosť a ostal som sám. Zem zmrznutá na kameň nevydala ani hláska, veďže sa jej nikto na nič nespýtal. Prešiel som sa poľami a sledoval dravého vtáka „Falco tinnunculus“ ako sliedi za korisťou. Včera som zazrel dropa veľkého, ktorý sa stal aktuálne vybraným vtákom roka 2026. Tento obrovský krásavec bol ranený, lebo ťažko lietal a nešikovne pristával na zem. Vyzeralo to tak, že prednedávnom narazil pri lete do drôtov vysokého napätia. Ach, ako málo treba k dooznačovaniu zradných nástrah vo vzduchu, všakže, ty, človeče inteligentný?
Netrvalo pridlho a zazrel som osamelú postavu, kráčajúcu oproti. Bol to staronový známy, ale sám. Zjavne sa neponáhľal nikam, hoci ma znepokojil fakt, že je bez svojich stranníckych kolegov, či sympatizantov.
- Prepáčte, zaujímalo by ma, čo vy na to? Zadal otázku bez toho, aby som sa dovtípil, že o čom je reč.
- Vrabce mi to nevyčvirikali. Namietal som pohotovo.
- Aha. Veď preto. Nuž, bude sa stavať. A hodne. Pokračoval v záhadnom slede.
- Tak želám úspech. Nadškrtol som v nádeji, že to stačí. Nestačilo:
- Ste ochranár?
- Nie profesionál. Papiere na to nemám. A som odinakiaľ. Odpovedal som s ľahkým úsmevom.
- Odľahlo mi. Viete, vzbudili ste podozrenie. Podotkol už viditeľne uvoľnenejšie.
- Naozaj nemám. Zopakoval som predošlú vetu neúplne.
- Takže wau. Potvrdil on.
- Ako inak. Dokončil som zdarne.
Prichytil som sa pri myšlienke, že vlastne už nie som schopný takej úprimne jednoduchej radosti zo života, ako mi to predviedol akurátne sa vyskytnuvší mladý exemplár homo sapiens. Miléniový dorast je v kvantových pomeroch spolunažívania výživnejšie prikŕmený teatrálne rukolapnou spontánnosťou a ak by som mal sám predvádzať také kúsky, tak iba s „najnevyhnutnejšími cookies“.
- Nie ste Moldavčan? Ani ja. Utrúsil akože na okraj.
- Skoro ste uhádli. Nestalo sa tak? Odvetil som lakonicky.
- Nemôžem si zvyknúť na také malé teritórium ako je toto. Aj táto step je tu akási „mini“. Pokračoval krok za krokom vpred.
- Step nemá hraníc, či? Ani ja som z vecnosti nepoľavil.
- Ak by nemala, nebol by som utiekol z donútenia. Prezradil hlavnú pointu on.
- Kozák? Vynasnažil som sa s istotou trafiť do čierneho.
- Kazak. Potvrdil.
- A koňa kde máš? Nemohol som udržať na uzde svoju zvedavosť, potykajúc mu.
- Pošiel. Pri bombardovaní. V stajni. Upresnil napokon.
- Je mi to ľúto. Vyjadril som družnú spoluúčasť.
- Vďaka. Pošepkal a sklopil zrak. Hneď na to zodvihol hlavu, rozhliadol sa po krajine a v očiach sa mu zalesklo pri spomienke na milované zviera. A ja kam sa hrabem? Ochranár, neprofesionál, ak, tak z presvedčenia.
- Videl som dropa, doriadeného. Poznamenal som.
- Áno, včera som ho bol odniesol do útulku. Našiel som ho, keď som si obzeral terén, kvôli dnešnej pochôdzke s poslancami. Má poškodené krídlo, aj behy. Azda skončil v dobrých rukách, bo tých dropov tu vskutku nieto ani na desať prstov. Rozhovoril sa oduševnene záchranca.
- To si sa nanosil, veď je to ťarcha, hebedo mohutné. Užasol som a neveriacky pritom odhadoval skrytú silu v jeho ramenách.
- Však mohol ten samec mať aj takých dvadsať kíl! Zvolal som prekvapene.
- Vysilený bol, toľko nemal. Iba utrúsil ustarostene.
- Nuž vypime na jeho zdravie. Vytiahol som ploskačku a nalial po dva razy do vrchnáka. Otočili sme dve rundy a zapili žiaľ i po koníkovi z Donbasu.
- Sa ti nebudem spovedať z ktorej strany čiary som. Sa nehnevaj, ale nie je to zaujímavé. Už nie. Preriekol tlmeným hlasom a pokračoval v nezmenenom tóne:
- Step je z tej, či onej strany tá istá. A my sa tam vytĺkame ako zmyslov zbavení. Čuješ? I kozák kozáka bije, hlava nehlava! Donský kozák, v papache, so Záporožským zápolí, v saténovom opasku, na život a na smrť. A ten Kubáňsky kozák poďho tiež „po bratsky“. Sibírsky kozák nie inak. Čo by si Hohoľov Taras Buľba pomyslel, vidiac to zlo. Čo celý Hetmanát kozácky?
- Slovania sme rozhádaní. Čo, vari tomu iní sú na vine? Zapochyboval som nahlas.
- Nevrav, bouprisám. Zaúpel chlapík. Vtedy som si ho premeral od hlavy po päty ako sa patrí a konštatoval v duchu:
- Namôjveru, nedobre tak. Pritakal som. Fľaška ostala prázdna, ale tuhý mráz nepoľavoval a nepoľavoval.
Mlčky podali sme si ruky, lebo slov neostalo nazvyš. Ja som sa pobral svojou cestou smerom na východ. On odkráčal ta, za svojimi, hádam do príjemnejšieho prostredia kamsi. Bez nadšenia, bez oduševnených hesiel nie je kam, ponáhľať sa veľmi..