V moldavskej stepi 143.

- Čistá ovplyvňovačka. Všetko je manipulácia, informácie i dezinformácie, pravda i fejk, ľudská i umelá inteligencia. Povedzte, že nie. Úplne od veci, rozčúlil sa starec, ktorý ma pred chvíľkou snažne presviedčal, aby som si kúpil dačo z vecí, rozložených na starom koberci, na chodníku. Podchvíľou mu vietor porozhŕňal to skladisko a poprehadzoval aj staré pohľadnice v krabici od topánok. Tá samotná vec by sa dala predať ako zbierkový predmet, lebo dnes takej írečitej buksy v obchodných galériách nenájdeš. Hrubý kartón, oblepený z vonkajšej strany tenkým papierovým obalom, na rohoch ošúchaným, skrýval vo svojom obsahu ošumelé portréty hercov a herečiek sovietskej éry, odznaky gerojov socialističeskovo truda, kopejky a ruble, náprstky, staré zápalky a inú kadeč.
- Poviem, keď sa budem vracať, starý otec. Odvetil som a chcel pokračovať v chôdzi po rampe, schádzajúcej do vozovky a prejsť na druhú stranu ulice, kde boli dočasne zaparkované maršrutky s nápismi destinácií na čelnom skle.
- Pozrite sa sem. Nedal sa odbiť a potiahol ma za rukáv. V druhej ruke mal zdrap Komsomolskej pravdy z osemdesiatych rokov minulého storočia.
- To, čo je tu napísané, každý pochopil hneď. Nebolo treba pracne vykladať, lúštiť inotaje. Nad slnko jasná pravda, že všetko je nepravda. A dnes? Ráno prezident, večer predátor dajaký-neviemaký. Doobeda chlap, popoludní žena. Včera nakúp aj zjedz, dnes vráť do predajne, bo nebezpečný tovar. Nie je tak? Posťažoval sa a čakal potvrdenie, dvakrát slovíčkom „Tak, tak“.
Čo by som vedel, to by som odpovedal, ibaže pritakať hlavou sa mi videlo v tomto prípade byť oveľa názornejšie. Starík poskladal denník, položil ho pod škatuľu a zahromžil:
- Nikto by takéto dnes už nečítal. Ľudia čumia do mobilov a to im je za sviatosť. Toto tu je moje miesto a nehnem sa odtiaľto do večera. Keď predám, kúpim si štamprlík na zohriatie a prežitie je vybavené. Ak nemôžem predať, uskromním sa. No, čo, ľudia chodia hore, dole, dakde v kúte sa netrápim osamote. A podvečer, keď mlaď dá sa tadeto štrádovať, heno k parku, zmiznem ja. Bo mladice. Prečo by sa mi mali náhle sprotiviť, tie okane? Až by som sa zbláznil z nich, také sú. Hej, šťavnaté. Vykladal dedko, gestikulujúc pritom, aby sa zahrial. Asi dosiaľ, ani za drobné, nič nepredal.
Prešla povedľa nás jedna šumnica, len tak do zeme hľadela, nič jej po nás nebolo. Nepríhodné pozdalo by sa jej zdvihnúť zrak, po starinárovi a tulákovi do i zo stratena. Na displeji mobilného telefónu hybko kmitala prštekmi, závratne šikovne, systémovo usporiadane.
Prievan spôsobil, že pohľadnice znovu povyletovali do vzduchu a mne sa pred očami mihla podobizeň slávnej moldavskej speváčky Tamary Čeban. Zachytil som portrét vo vzduchu a zachránil pred hroziacou skazou, bezpochyby. Zaraz som ju vrátil na miesto a majiteľ čiernobielej fotografie sa ozval prívetivo:
- Vezmite. Dám zadarmo, vám dám rád. Vidím, že ona si práve našla nového ctiteľa. Nechajte si, nechcem, nedávajte mi nič za to. A viete, že jej sestra, tu v dome neďaleko, na hlavnej triede Kišineva, sedem rokov ju opatrovala, až do konca? Kvôli nej zanechala kariéru v opere, tiež bola speváčka, rovnako skvelá. Tu ju máte tiež, Valentina Savitchi, dajte si ich dokopy, veľké umelkyne.
- Ďakujem, pane. Potešenie je na mojej strane. Do tretice, meno Maria Biesu mi tiež niečo hovorí, vypočul som ju z archívnych nahrávok. S úklonom vzal som do rúk naleštené fotky a vložil do širokej sieťky na doklady, zvnútra vetrovky.
- Akže sa neponáhľate na autobus, nože sa mi pokúste odpovedať, lebo ma trápi jedna hádanka. Odvetil ihneď na moje poďakovanie.
- Nemám naspech. Dajte, čo vás interesuje. Vyjadril som neopatrne predpoklad, že budem vedieť poriešiť problém.
- Prečo je čoraz viac manipulácie a ako sa jej brániť? Zadal otázku.
Pokrčil som ramenami. Všimol si to a skleslo zvesil hlavu až tak, že sa bradou dotkol hrude. Srdce mi začalo tĺcť až v hrdle a nevydal som ani hláska. Je toto vôbec možné? Pred akýže rébus ma postavil neznámy človek z ulice?
- Dobre, netrápte sa. Som Odessit, rodák odtiaľ, veď je to skoro na dohod kameňom. Povedzte mi, ako je to možné, že odstránili pomník zakladateľky mesta, Kataríny II? To naozaj všetci Európania a najmä Nemci, mykli plecom, že nech? Viete, som Schwarzmeerdeutscher a vznešená dcéra nášho národa, Sophie, Auguste, Friederike von Anhalt-Zerbst, jediná naša panovníčka s titulom „Veľká“ bola zhodená rozhodnutím mesta? A ešte sa mám báť vyjadriť svoj nesúhlas verejne, v mojom rodisku, ako nepriateľ, alebo retard? Čo sme si za celú tú ťažkú minulosť vytrpeli, i hladomory tak ako ostatní, ani radšej nespomínať, zato prosperitu sme tu znova a znova budovali a domovom nám bola a je, tá naša... Rozplakal sa.
Starý muž vzlykal a okoloidúci so zmätkom a údivom v tvári upierali naň zrak. Potriasal hlavou, raz áno, potom pokrútil ňou záporne, vyjadrujúc nie, nie. Poklepal som ho súcitne po pleci, no predsa, vzdal som sa pokusu utíšiť ho chlácholivými rečami. Napokon mi nedalo nevypovedať jednu podstatnú myšlienku:
- Pomiešaní sme všetci. Ľudská, ak chcete národná, čistokrvnosť je absurdita. Nebanujte za cárovnou. Navzdory zásluhám, bola aj symbolom impéria.
- Ste mladší odo mňa, nekriticky zľahčujete tú bolesť a iba to vám poviem, že nás tu bolo pred polstoročím polmilióna a teraz sotva tridsaťtisíc. Čierne more sme milovali! To vážne, nevystáli sme dosť príkoria od všetkých tých sprepadených režimov, že sa na poslednom zvyšku nášho národa, vyvŕšila aj súčasnosť?
- Je mi ľúto. To, čo spravili so sochou, urobili pred nimi aj Sovieti. História sa opakuje. Poznamenal som nerozvážne. Nemohol som inak, zamlčať fakt.
- Ste mladý. Vlastne je to len dobre, že nikdy nepochopíte. Ale vráťme sa ku spevu a pustite si raz Madame Butterfly v podaní Biesu. Alebo Normu, od Belliniho. Budete fascinovaný z jej stotožnenia sa s osudom postáv, ktoré stvárňovala. A z jej brilantného sopránu, takého sviežeho a prívetivého. Zaspievala Toscu, Aidu, Manon a Mimi v La Scale a Metropolitnej opere. Svoju nezameniteľnú prirodzenosť v speve zdedila po mame.
- Už mi ide spoj. Šofér vyhlasoval prenikavým pokrikom, že odchádza. Oznámil som starému pouličnému predajcovi, o akých tu nikdy nie je núdza a stisol ruku na pozdrav. Výzvu som začul v pravý čas, lebo maršrutka bola pripravená na odchod. Stáva sa to vtedy, keď miesta sú obsadené, bez ohľadu na časový harmonogram, ku ktorému dopátrať sa nie je až také jednoduché..