V moldavskej stepi 145.

- Choď dakam domov, zakop sa na cintoríne, neotravuj už tento mizerný zemekruh! Začul som jemný hlások, až príkro do mäkka poddajný. Budil dojem neobmedzeného pohodlia, uvoľneného relaxu a víkendového odbúravania stresu na gauči, v sladkom ničnerobení. Posielal ma síce do psej matere, ale mal som z neho pocit, že bezo mňa stratí svoju odvekú pozíciu, dôvod vôbec existovať.
Počasie je ustálené, takmer bezvetrie a slnka niet, lebo dostalo sankcie vari za to, že v noci nesvieti. Vesmír je prales a platia v ňom zákony džungle. Malá hviezda neznamená mnoho a byť či nebyť je otázka času, ktorý v konečnom dôsledku prináša každému telesu skazu. Tu, na Zemi, tešme sa, že koniec je ešte v nedohľadne a Betelgeuse priďaleko na to, aby sme mali z nej opodstatnený strach.
- Až po tebe! Odsekol som zostra.
- Daj sa vystreliť na Mars. Tam nebudeš nikomu zavadzať, aspoň do času. Nežnosť v hlase sa stupňovala.
- Prečo práve tam? Nedal som sa vyviesť z miery.
- A prečo nie? Nežný tón začal byť neznesiteľne kolorovaný spevavým trilkovaním.
- Lebo. Ukončil som ten faktický ultranezmysel a upokojil sa pri pomyslení, že druhá strana to začne brať vážne a prestane sa pretvarovať. Bežne sa mi stáva, že „hlasy“ sa ústretovo zaliečajú, i vyhrážajú, pobádajú k činom rozumným, častejšie pochabým. Niektoré dokonca majú tendenciu zhmotniť sa do vizuálu, ktorý by mohol konkurovať realite, nebyť dlhoročných skúseností so stepou a osvojenému zvyku nezaoberať sa všetkými tými osobitosťami, prichádzajúcimi zo štyroch svetových strán pri dlhodobom pobyte v zatrávnených landšaftoch bez konca a kraja.
Vesmír mi tu pripadá byť bližší ako niekde vo veľkomeste. Obloha je v noci tmavšia a aj vo dne cítim hviezdy nad hlavou, že sa mi prihovárajú, podaktorá napríklad takým ľubozvučným hlasom, aký som pred chvíľkou práve začul. Ony tam hore fyzicky sú, i keď ich pod vplyvom slnečného jasu nemôžem vnímať zrakom. Sluch ma však neklame a keby som na ne dočiahol vystretým ramenom, zaiste by som pocítil páľavu v dlani.
- Ani sa nespýtaš na moje meno, ty jeden? Zopakoval sa ten istý slovný prejav, výrazne tónovo sladší, než predošle.
- Aj tak mi ho nepovieš. Utrúsil som s povzdychom a utrel si opakom ruky čelo, zarosené prvým tohtoročným potom. Zaumienil som si ujsť dobiedzavému subjektu a inštinktívne pridal do kroku, kým som sa nespotil tak, že mi zvlhol pod batohom chrbát.
- Uhádol si. Odsekol nežnúčko prenežnulinko, hlások ako zamatový srieň, čo sa objavil dnes z rána na rašiacej zeleni v poli. Uvedomil som si holú skutočnosť, že s domnelou náklonnosťou z onoho tajomného zdroja, to nebude také ružové ako sa na prvý pohľad javí.
- Prosím, prosím. Povedz. Nástojil som zrazu. Samému mne pripadalo absurdné donekonečna zápasiť s neviditeľným odporcom, -kyňou, nuž zmenil som taktiku v prospech predpokladaného úspešného dialógu. Budeme si cukrovať ako tie hrdličky na vetvi.
- Pokúšaš sa ma zmiasť. Nie si hodný môjho záujmu a neskúšaj moju trpezlivosť. Nemám čas na taľafatky. Ozval sa hlásoček s romantickým nádychom, vystupňovaným ad absurdum.
- Budem plakať, aby si vedela. Odrazil som útok ako najlepšie vedel.
- Ako vieš, že som ona? Nežnosť v hlase harmonicky dopĺňala ničím nefalšovaná zvedavosť.
- Intuícia. Odvetil som skromne, pretože v tom klamstve bolo aj za nechet neistoty. Na širokej stepi neplatia presné pravidlá logiky a boj zblízka sa nemusí vôbec začať, aby potom neskončil nerozhodne.
- Trepeš, ako vždy. Si notoricky zbytočný element v tejto stepi, zmizni. Dostalo sa mi odpovedi, za ktorú by sa nemusela hanbiť žiadna veštica, z poradne pre upírov, šokovaných z vlastného tieňa.
Vyparil by som sa, ale neviem predsa, prečo by som mal. Hádam len nie preto, že prekážam jedinej osobe, ktorú navyše nie je ani vidieť? Či naozaj som tu navyše, veď stepná diaľ je priestranná a zmestí sa do nej duší, ojojoj! Celé armády!
- Dobre, vypadnem. Vysvetlíš mi dôvod tvojho naliehania? Skľúčene som sa ozval, s previnilým podfarbením hlasu, ktorý som sám sotva spoznával.
- Pozrimeže, nechápavý. Tu majú miesto iní od teba. Silní, po zuby vyzbrojení a schopní položiť život v boji o tieto divoké polia. Od vekov tomu tak bolo. Takí snílkovia, ako ty, tu nemajú čo hľadať. Pobehuješ ako motýlkár vo filme o Winnetuovi a nechápeš, že ti ide o život? Raz mi budeš ďakovať, že som zachránila tvoju biednu existenciu, hlupák! Bolo mi dopriate preniknúť do podstaty problému, o ktorom doposiaľ nemal som ani potuchy.
- Takáto je tvoja verzia pravdy o stepi? Boj na život a na smrť, žiadna prírodná romantika, iba komerčne zaujímavý svetový bestseller z kategórie kníh, čo idú ihneď do streamingu. Nemôž´ to byť, neverím v tvoju interpretáciu stepi. Pokúsil som sa o odpor zo samej hĺbky duše.
- Nezlomnosť je ti cudzia, vlastenectvo tiež, bojovať nechceš. Vravím, okamžite vypadni a nikdy sa nevracaj späť. Nestrpíme zbabelú zradu. Ozýval sa neprestajne veľmi príjemný, až zvukomalebne hlaholiaci zvuk, neznámeho pôvodu, v násobných ozvenách.
- Myslel som, že si jedna, čo so mnou hovoríš. Zapochyboval som nahlas.
- Čo nepovieš? Nás je drvivá prevaha. Dozvedel som sa bezprostredne nato.
- Prešiel som vojenským výcvikom. Konštatoval som vecne.
- Tu sa ľudia s pocitom hrdosti rodia, pijú slávnu slávu s materským mliekom. Nepotrebujú výklad o význame boja. Majú zafixované v nezameniteľne svojských génoch, že je to ich vec, ako naložia s minulosťou, dneškom, i so svojou nepremožiteľnosťou v budúcnosti. Začul som poučné interpretovanie údajne nesporných faktov, rukolapne zrozumiteľné aj pre nechápavých, či nekriticky založených jedincov.
- Rozumiem. Kedysi učili ma padnúť za vlasť takisto. Ale vytrezvel som z toho, som svetoobčan a internacionál, kozmopolita. Im to nehrozí teda? Zakontroval som o poznanie rozhodnejšie.
- Ale čo! Týmito odpornými slovami si sa usvedčil. Nemáš predstavu, ako sa mi hnusíš, zákeráku! Dostal som vzápätí riadne na frak. Zatmilo sa mi pred očami zo svojej vlastnej úbohosti a nehodnosti pokračovať v rozhovore s osobnosťou, ďaleko prevažujúcou moje habkanie vo vyjadreniach, vo sféfe akýchsi poloprávd a navýsosť nedôstojných, urážajúcich konštruktov.
- Poznám svist guliek nad hlavou. Posnažil som sa o chabú nápravu.
- Si aj tak jeden veľký omyl. Si nepriateľ číslo jedna, horší od agresora, pretože nechceš dať priechod spravodlivému hnevu. Napočítam do troch. Raz, dva... Nestihol tenučký, hebký hlások dopočítať do troch a ja som sa otočil na päte, zamieriac konečne ta, k zapadajúcemu slnku, von z bludného kruhu.
- Konečne pochopil. Ach, ako neprekonateľne ťažko sa vám rozvidnieva v hlavách, vy, Európania zo Stredozápadu! My si tu budeme režírovať dejiny. Od vás potrebujeme všetko a nič, vysvetlite si to, ako chcete. Začul som za sebou, nežnosťou do krajnosti oplývajúci, melodický hlas.
- Poviem aj ostatným. Dušoval som sa pološepotom, sám pre seba.
- Pre ostatných to neplatí. Čo oni môžu, to ty nie! Všetko a nič! Zopakovala ona, záhadnú vetu príjemne „povzbudzujúco“.
V diaľke som začul výbuch. O minútu sa zdvihol nad krajinou za čiarou kúdol hustého dymu. Nebolo pochýb, že s kostolným riadom to nebolo ani za mak. Práve umierajú ľudia.
- Toto je pravý dôvod na odvetu. A tak ďalej, na striedačku... Nedopočul som do konca ten úžasne „jemnocitne“ štylizovaný výrok. Vykračoval som si nezúčastnene, však prečo nie? Dostal som vyhadzov z mojej milovanej stepi, kde zavládli staronové pomery, kruté a bezohľadne sa rozpínajúce už aj za jej hranice, do celého sveta, mnohostranne „objektívne“. Nedozvedel som sa meno tej „príčiny“, ktorá ma poslala preč. Nástojčivo. Napadali ma moje vlastné, prípadné pomenovania nezvanej uzurpátorky moci nad stepou: Nenávisť chorobná, Vojna bratovražedná, Nezlomnosť bezmocná... Všetko zle. Ak sa do stepi nevrátim, nebudem nikdy poznať jej pravé meno. Teraz, alebo nikdy. Musím ju vyprovokovať, nech sa stane, čo sa má stať, buď ako buď.
Vrátil som sa na miesto, odkiaľ som pred polhodinou odišiel s porazeneckým pocitom. Vykríkol som:
- Meno!
- Vietor sa nezdvihol, dážď nezašumel, zem pod nohami ostala bez hnutia. Prišlo mi nevdojak na um, že som sa stal obeťou sebaklamu, halucinácie, či inej indispozície, vyplývajúcej z vyčerpania fyzických, i psychických síl. Aj to sa stáva, fakt nie som imúnny voči slabostiam podobného druhu. Ibaže ticho nedávalo žiadnu odpoveď, ktorú by bolo možné prijať za svoju.
- Daj mi meno! Zaznelo potichu, o poznanie nežnejšie, než prv.
- A som v tom opäť až po uši. Pomyslel som si. Veď ako by som mohol, dať plané meno, takej roztomilej odozve! Čo by som to bol zač, odplatiť sa zlým! S výčitkou v srdci som musel vyvrátiť tie vnucujúce sa pomenovania spred niekoľkých desiatok minút.
Z neblahého duševného rozpoloženia ma vytrhol kvílivý hluk dakde za severovýchodným obzorom. Záblesk a detonácia. Tlaková vlna prišla vzápätí, znenazdania.
- Už to mám, Morena. Víťazoslávne vyslovil som titul zo slovanskej mytológie.
- Staré, nie, daj inšie. Vyzvala ma medovým hlasom.
Sklonil som hlavu v pomykove a zahľadel sa ponad mieru zahanbený do zeme. Nenavštívila ma preto, aby odišla ponížená a bezmenná, bez pocty s patričnou váhou.
Uvedomil som si s hrôzou, že ak nenájdem prijateľné meno pre ňu, nezbavím sa jej, starigy nie ani, keď je po hlase mladuša, akurátna, namôjdušu. Taktika Martinka Klingáča, všakže účinná, netradične nielen rozprávková. Čože, už nechce vari inšoho, len to onô, čo som jej ja dlžen? Myseľ horúčkovito zháňala v odľahlých kútoch pamäte, kdejaké ostrovtipné nechuty a bridy.
- Tá melihuba radorečná, čo do mňa sa obula, na drzovku jazykom podmazným ma kvári. Blyslo mi hlavou.
- Bude to konečne? Pobádala ma s natoľko nasladlým akcentom , až by som si inokedy zavýskal sťaby na veselí.
- Ty, ty ty... zmohol som sa na neúplnú reakciu rezignovaného, klasického nemehla.
- Ja,ja,ja? To by šlo. Má to, i nemá zmysel a to sa mi naozaj hodí. Prisvedčila navidomoči spokojne a zamraučala rozkošnícky, čoby bezstarostne pradúca mačička na výslní.
- Influencerský kontent kreatorský! Zanadával som si v duchu. Že ma to hneď nenapadlo! Aké jednoduché, geniálne a pragmatické. Ona, stelesnená pýcha, do sveta vykričaná za tie práve sa minuvšie roky rokúce, predvoj to krvilačných šeliem v šíkoch, na milióny exemplárov rovnakých ako jeden, nemôže mať iné meno, než trikrát zdôraznené „Ego“. Taká je, podľa toho ju poznajú, má toto nomen - omen tri razy cez čelo napísané. Šestoro litier je dostatočne zrozumiteľné memento pre každého, kto vie sebaisto rozpoznať ten blažený pocit hrdosti samého na seba, na svoje schopnosti alebo zásluhy.
Natešený z úspešného rozuzlenia prekérnej životnej situácie, pobral som sa, už slobodne kamkoľvek. Vŕtalo mi v hlave to roztomilé štebotanie, také nepodobné ničomu, hrôzu budiacemu. Kde sa vzala predmetná, s blížiacim sa koncom sveta, nekompatibilná milota, podarená imitácia pôvabnej ľúbeznosti a sviežej, mladistvej krásy? Ako môže rýdzo „luxusne“ sfalšovaná hrdosť očariť davy a zochotniť ich, aby bezmedzne zapĺňali neprestajne rozširujúce sa krhovy?