ONESKORENÁ POCTA MUDr. ŠAJMOVIČOVI.

Skutočne ozajstnou osobnosťou, aké žili v komunizme zmietaných Piešťanoch, bol a celkom určite aj zostal MUDr. ŠAJMOVIČ, ktorý sa vôbec nebál v tom čase hlásiť sa k židovskej komunite, resp. byť aj jej uznávanou autoritou, prípadne byť k nej aj patrične kritický.

V našej rodine totiž nastal problém, kedy bolo treba ísť s  babkou vynimočne k lekárovi. A  to práve v tom najhoršom čase, kedy matka bola práve na dvojtýždňovom liečení v Mariánskych Láznach, brat študoval v Bratislave a ja, ktorý by som s ňou išiel veľmi rád, som musel chodiť do školy, lebo som bol blbý a tak, ako„jediné dobré riešenie“ sa ponúkla do našej rodiny sa tlačiaca – budúca nádejná nevesta – „NAŠA DESANKA“.

Ako však táto dopadla u dnes už nežijúceho MUDr. Šimoviča, tak to ani teraz, po mnohých rokoch nezabudnem a zároveň musím uznať, AKÝ MÚDRY pán MUDr ŠAJMOVIČ BOL!

„ČO TU CHCETE ?“ zrúkol MUDr. Šajmovič na „našu Desanku“, ktorému kamsi odbehla sestrička, takže si do čakárne ambulancie chodil vyzdvihovať pacientov sám.                                                                                                                                                                                    „JA SOM PRIŠLA S ICH BABKOU A JA SOM ICH NEVESTA“- odpovedala mu naša Desanka.                                                                              „TAK VY POJTE ĎALEJ a VÁS“ – obrátil sa k Desanke, – VÁS, NECH  VÁS TU VIAC NEVIDÍM!“

Možno by sa Vám zdalo takéto pôsobenie a vystupovanie pána MUDr. Šajmoviča, ako prinajmenšom neslušné, ba pre niektorých čitateľov dokonca až  zahambujúce, pre dnes toľko vyzdvihované socialistické zdravotníctvo. A to najmä potom, čo sa hneď matka vrátila z Mariánskych Lázni a akoby náhodou mala to šťastie, že ho hneď  stretla v meste a ON sa jej prihovoril so slovami :“PREBOHA, ČO TO MÁTE ZA NEVESTU ? !“ „ KDE STE TO NAŠLI?

Svoju babku som mal totiž odjakživa zafixovanú, ako obyčajnú, ťažko pracujúcu  ženu, tvrdo pracujúcu na roliach, ktorá aspoň podľa jej spomienok – potom, čo sa cez vojnu celá obloha zrazu zatiahla a zatienila prelietavajúcimi bombardérmi a stíhačkami do takmer pološera, NEBOJÁCNE A HRDINSKY OKOPÁVALA ĎALEJ KUKURICU, až pokým sa obloha znovu nerozjasnila, za zrejme niekde na sever odlietajúcimi lietadlami.

Navyše ešte vychovala syna EMILA, ktorý potom, čo narukoval do Tisovej slovenskej armády na východný front sa vôbec nedržal osvedčenej pieščanskej zásady, že“ TREBA DRŽAŤ KROK A HUBU a nič sa Ti nestane!“ a „PROTI VETRU ŠČAŤ SA NEDÁ!“ – v nej dlho nepobudol, ani sa neohrial a prebehol k Rusom. Tu po absolvovaní a pretrpení rôznych pomerne ťažkých výsluchoch a vyšetrovaniach o akých sa v hrdinskej literatúre zásadne nepíše a ani nerozpráva, až pokým ho Rusi neposlali bojovať ako partizána do Bieloruska. Z toho dôvodu asi aj celkom privítal vznik I.čsl.armádneho zboru Ludvíka Svobodu v Buzuluku, len  mu to „ bolo houby platný“- ako vravia bratia Češi, lebo na DUKLE PADOL.

Stal sa tak najmä v radoch svojich rovestníkov, ktorí spolu s ním narukovali do Tisovej slovenskej armády a mnohí sa aj bez jedného výstrelu vrátili do Piešťan, tak veľkým a uznávaným KOMUNISTOM vytrvalo ohováraným v miestnej krčme NA VRŠKU, aj 5-10-15-20-30-40-50-60-70-78 rokov po vojne aj napriek tomu, že KOMUNISTOM nikdy nebol. Tí totiž „Držali krok aj hubu a ani neščali proti vetru“.

Takéto správanie a pôsobenie MUDr. Šajmoviča vyvoláva obdiv a úctu, pretože  neváhal a dokázal sa sám  „spreneveriť“ svojej vlastnej židovskej komunite. Babka aj so svojim synom Emilom sa stala terčom ohovárania, rozpracúvania a udávania i posmechu vo vždy ľudáckych a sion-ľudáckych vládnucich Piešťanoch. Z toho dôvodu nakoľko uvedenú komunitu veľmi dobre poznal, aj z nej pochádzal a aj sa nechal pochovať ako pravý ortodoxný žid, vždy si veľmi vážil a vždy prejavoval veľkú úctu k tak obyčajnej zrobenej žene, akou babka bola. Neviem pri súčastných predpisoch a nariadeniach v našom zdravotníctve by to bolo vôbec možné, ale svoju úctu k nej prejavoval aj tým, že jej neviedol žiadnu zdravotnú kartu ani inú dokumentáciu, lebo všetky jej choroby a akekoľvek úrazy si jednoducho pamätal, takže sa babka pri jej zdravom životnom štýle a jeho opatere sa dožila 92 rokov.

Navyše ešte aj ďaľšie roky následne ukázali ČO VŠETKO NAŠA DESANKA DOKÁŽE a aký múdry, spravodlivý a čestný človek to vôbec bol…

Omnoho väčší a významnejší úspech, ako keď sa s mojou babkou dotrepala k pánovi MUDr. ŠAJMOVIČOVI, dosiahla ale po mnohých rokoch od tejto udalosti, keď sa namiesto mojej babky NAŠA DESANKA  vtrepala aj so svojou sesternicou Ing. MELÁNKOU KOLLÁRIKOVOU – poslankyňou SNR za SNS schvaľujúcej v tom čase samostatnosť a zvrchovanosť Slovenska, do sídla HZDS na Tomášikovej ulici v Bratislave a predstavila sa miestnym kumpánom JUDr. Vladimírovi MEČIAROVI a JUDR. Jánovi  POLAKOVIČOVI ako že je DESANKA  PEŤKOVÁ.

… Ale to je už iná kapitola. INVÁZIA BARBAROV SA MOHLA ZAČAŤ! PÁN MEČIAR NAOZAJ NÁM NECHCETE NIEČO POVEDAŤ???

 / Z pripravovanej undergroundovej knihy „DO RICY PÍSAU – HOVNO MU PRIŠLO!“/