Lásky vtákov

Anotace: ...

Zo zákruty sa vynorila stará dodávka a s charakteristickým, takýmto autám vlastným pokašliavaním, pridala na rýchlosti. Práve to bol ten okamih, keď sa začali diať životne dôležité výpočty. A že to bola skutočne hotová veda, o tom by nikto nemohol pochybovať. Stačilo si len predstaviť všetky aspekty, ktoré bolo nutné brať do úvahy - rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho auta, silu vetra, rýchlosť svoju vlastnú... Na základe týchto, a mnohých ďalších meraní, bolo treba vypočítať ten najideálnejší moment na štart. Nie príliš skoro, aby sa z premysleného aktu nestalo len akési neuvážené divadlo pre ostatných, ale zas ani o stotinu sekundy neskôr, pretože ten by znamenal istý koniec, bez šance na reparát. Samozrejme, bola tu i možnosť neočakávaných okolností, napríklad auto mohlo náhle zmeniť dráhu jazdy alebo prudko zrýchliť, takisto aj vietor vie byť občas nevyspytateľný...

Vozidlo už bolo skoro na pomyselnej hranici a tým zaujalo jeho plnú pozornosť. Nohami silno zovrel hrubý konár a nedočkavo sa pozrel na kŕdeľ na neďalekom strome. V mysli rátal sekundy. Tri, dva, jeden... Teraz! Jeden z vrabcov náhle vzlietol. So zatajeným dychom sledoval jeho dráhu. Keď vyberal oblúk nad cestou, stuhla mu krv v žilách. Vták s ľahkosťou presvišťal pred autom a rovnakým oblúkom sa vzniesol na najbližší konár. Pokojne sa usadil, akoby sa nič zvláštne nestalo.

Chlapec až teraz vydýchol s napätím zadržiavaný kyslík. S miernym sklamaním si povzdychol. Nebolo to zlé, ale bývali aj lepší. Vedel, kde sa stala chyba, vyletel príliš skoro a tak minul auto skoro o meter. Jednoducho dostal strach. Väčšinou minú vozidlo len o pár centimetrov, tým najodvážnejším sa dokonca podarí dotknúť sa končekmi krídel karosérie.
"Alan!" ozval sa známy hlas kdesi pod ním. S hlbokým povzdychom nakukol smerom k zemi.
"Čo je?" zakričal. Svoje rozhorčenie sa ani nesnažil pred bratrancom skrývať. Ten stál pri kmeni stromu a Alanovi nebolo jasné, či si rukou tieni pred slnkom alebo sa snaží, aby mu ohnivé kučery nepadali do očí.
"Ideme k jazeru, ideš aj ty?"
"Nie."
"Ako chceš," pohodil plecom a bez ďalšieho presviedčania sa otočil na odchod. "Trpák," stihol dodať cestou dbajúc na to, aby ho počul. Alan siahol do vrecka kraťasov a vytiahol z nich kameň, nie väčší ako gaštan. Chvíľu si ho poťažkával v dlani a očami sledoval bratranca. Nielen že vedel odhadnúť čas, keď auto dorazí na hranicu, šlo to aj opačne, so vzďaľujúcimi sa objektmi. Keď kameň jemne ťukol o jeho zarastenú hlavu, spokojne sa usmial. Ignorujúc Augustove nadávky začal zliezať zo stromu. Všetko je len matematika v praxi.

K domu to vzal skratkou cez lúku, takže mu cesta nezabrala viac než desať minút.
S Augustom a Decembrom boli narodení v rovnaký deň, ibaže každý v iný mesiac toho istého roku. Rodičia to s nadšením volali "šťastná náhoda", ale Alan sa dovtípil, že to tak náhodné nebude. Keď sa Augustova mama dopočula, že Alanova mama je tehotná, zafungovala jej neprajná povaha a nutnosť mať všetko, čo má aj rodina jej švagrinej. Do karát hral aj fakt, že sa strýko práve vrátil z basy. August mal byť pôvodne September a ten chýbajúci mesiac nikdy nedobehol. Alan bol toho názoru, že mu do hlavy nestihla dôjsť všetka krv a namiesto nej sa mu tam nazbieral vzduch. Preto to vždy, keď ho trafil kamienkom, tak krásne zadunelo, pomyslel si a zasmial sa. S tým, ako vznikol December si nebol istý, no mal istú teóriu. Z rozprávania svojej matky vedel, že keď sa jej narodil, jeho otec pozval na pohár vína niekoľko priateľov z okolia a dokonca sa pridali aj nejakí náhodní pocestní. Otec často vraví, že víno robí divy a jedným z nich bol aj December.

Alan bol trochu nahnevaný, že sa musí o svoj deň deliť s ostatnými, pretože ho mal rád. Narodil sa totiž v deň, ktorého číslo má najviac deliteľov zo všetkých. Mierne uspokojenie mu dodával aspoň pocit, že sa narodil prvý.

Keď dovŕšil päť rokov a už mal dávno spočítané všetky zvieratá, stromy, kôly v plote, príbory v zásuvke i škridle na stodole, rozhodol sa zrátať všetky dni v kalendári. Mama mu ukázala, v ktorý sa narodil. V hlave mu skrstla nečakaná myšlienka. Spýtal sa, ako prišiel na svet on. Matka sa na chvíľu zháčila.
"Teba priniesli vtáky," odpovedala mu napokon so smiechom. Vtedy tomu vážne uveril a počítanie už niekoľkokrát zrátaných predmetov vymenil za pozorovanie operencov. Chcel zistiť, odkiaľ prilietavajú a pozrieť sa, kde bol predtým, než ho priniesli mame. Samozrejme, rýchlo zistil, že mama žartovala, no od sledovania vtákov neupustil ani potom. Dokázal stráviť hodiny ležaním v tráve a pozorovaním, ako usilovne mávajú krídlami a následne sa nechávajú bez pohnutia unášať vetrom. Inokedy sedával na konári, podobne ako dnes, a sledoval.

Časom však pochopil, že vtáky toho skrývajú oveľa viac než si kto myslí. Dospelí radi hovoria, že sú to len "hlúpe vtáky", lebo sa vrhajú do cesty autám a potom v zbesilej snahe zachrániť si život letia preč, čo im sily stačia. Alan ale vedel, že to vôbec nie je náhoda. Vtáci sú malí géniovia, ktorí si v hlave dokážu vyrátať v priebehu pár sekúnd to, čo ľudia často nevedia ani s papierom a perom. Správnosť svojich výpočtov zisťujú v praxi bez možnosti opätovného prepočítania nesprávneho výsledku. Nie sú ako jelene či líšky, ktoré sa čistou nepozornosťou pripletú pod kolesá okoloidúcemu autu. Dospelí nazývajú náhodou všetko, čomu celkom nerozumejú.

Čo najnenápadnejšie obišiel dom a pokračoval ďalej pozemkom. Jeho kroky viedli do drevenej kôlne na náradie krčiacej sa za stodolou. Naučeným pohybom odistil závoru a vošiel dnu. Na chvíľu zastal a počkal, kým si jeho zrak privykne na pološero. Jediným zdrojom svetla boli pásy slnečných lúčov, ktoré sa predrali pomedzi staré dosky. Keď sa mu podarilo aspoň ako-tak zorientovať, zamieril úzkou uličkou časom vytvorenou organizovaným neporiadkom úplne dozadu. Stúpol si na škatuľu s drobným náradím a siahol na trám. Šmátral po ňom, až kým nezacítil pod prstami hľadaný predmet. Oprášil jeho nerovný povrch od nečistôt a skryl si ho do vrecka. Pri vychádzaní z kôlne sa opäť zamyslel nad otázkou, ktorá ho zamestnávala posledné dni. Prišla rovnako neočakávane ako tá, ktorú položil matke ako päťročný. Bola tak jednoduchá a zároveň zložitá... Napadla mu bezprostredne po tom, ako sa ho August uštipačne spýtal, čo na tých vtákoch tak miluje. Kedysi si myslel, že je to ich múdrosť, no keď sa zamyslel hlbšie, prišiel na to, že práve ich nedosiahnuteľnosť ich robí vzácnymi. Pri spätnom pohľade vedel, že sa unáhlil, keď sa so svojou novou záhadou obrátil na rodičov. Mamou ňou zaskočil pri umývaní riadu. Skôr, než mu odpovedala, doumývala poslednú šálku a dlho sa zadívala cez okno.
"Vieš, Alan, čo si myslím, že milujú vtáky? Myslím, že slobodu." Alana odpoveď zaskočila a tak sa bez jediného slova pomaly odknísal z kuchyne a nechal mamu, aby ďalej hľadela niekam do diaľav. Nechcel k nej byť zlý, no ihneď vedel, že je to hlúposť. Akoby mohli milovať slobodu, keď nevedia, čo je to žiť v klietke? S pocitom neuspokojenia zamieril von hľadať otca. Našiel ho na poli hrabajúceho sa v zemi. Keď vyslovil svoju otázku, otec sa oprel o motyku a zotrel si z čela kvapky potu.
"Nebo," odvetil stroho a otočil sa naspäť k svojej práci, aby sa ho syn už ďalej nič nepýtal. Alan so zvesenými plecami zamieril preč. Tvrdiť, že vtáky milujú nebo bola rovnaká absurdita ako povedať, že ľudia milujú zem len preto, lebo po nej chodia.

Naplánovanú cestu do domu mu narušil neznámy zvuk prichádzajúci spoza stodoly. Po krátkom zaváhaní ho premohla zvedavosť. Zvuky sa každým jeho krokom zintenzívňovali a keď prišiel po roh, pri pohľade na ich pôvodcu sa mrzutosť, prenasledujúca ho nielen dnes, razom zmenila na obyčajnú ľútosť. Nehlučne sa zosunul do trávy. Dievčatko sedelo opreté o kameninový základ stodoly, ruky mala pevne omotané okolo kolien a po kedysi úhľadných vrkočoch už nebolo ani chýru. Opatrne si ju obzrel v snahe zistiť jej rozpoloženie. Vyzeralo to na niečo medzi obrovským smútkom a zúrivosťou. Keby nevedel, že tie dva pocity sa nedajú cítiť naraz, hlasoval by za oba. Hoci, pri dievčatách človek nikdy nevie. Jeho analýzu predčasne ukončila nová vlna nárekov nasledovaná lejakom sĺz na fľakatej tvári.
"Neplač, December," vyhŕkol v biednom pokuse o upokojenie situácie. Jemne pohladil sesternicu po chrbte. "Čo ti spravil tentokrát?"
"Vyliezli sme na strom a keď som sa chvíľu nedržala, začal skákať po konári. Spadla som do vody," vysúkala zo seba na jeden nádych. "Najhoršie je, že som si roztrhla šaty, aha," zúfalo ukázala na rozstrapkaný lem skrytý pod nánosom blata. "Mama ma zabije," dodala medzi nárekmi. Alan nevedel, čo má povedať, tak mlčal. Po istej dobe počúvania tichých zvukov smútku ho premkla ešte silnejšia bezradnosť.
"Prečo ma August nemá rád?" ozval sa dlhým plačom lámaný hlas.
"To ja neviem, December." Z náhleho popudu siahol do vrecka nohavíc. Naivne si myslel, že keď vyrobí aspoň napodobeninu, ktorú bude môcť držať v ruke, tak mu možno pomôže nájsť odpoveď. Lenže ako by mohol zistiť, čo milujú vtáky, keď nevie ani to, čo je láska? Nastrčil ruku smerom k sesternici.
"Pre teba." Jej červené oči okamžite zažiarili. Otáčala si figúrku v ruke a prstami opatrne prechádzala po nerovnom povrchu.
"Skutočne si ho urobil... Pre mňa?" dozvedala sa neveriacky.
"Uhm. Mal to byť stehlík, ale na to je príliš tučný, tak to bude asi červienka." Obaja sa zasmiali.
"Ďakujem, Alan. Je krásny. Teraz vždy, keď začujem vtáčí spev, spomeniem si na teba. Budem vedieť, že niekto ma má rád tak, ako majú radi vtáky ľudí. Tak veľmi, že pre nich každé ráno spievajú, bez toho, aby ich o to museli prosiť. Len tak, pre radosť..."
"Ale vtáky spievajú aj tam, kde žiadni ľudia nežijú," odporoval jej automaticky.
"To je len náhoda," pokrčila plecami a ďalej si zasnene prezerala darček.
"Máš pravdu, December. Určite je to len náhoda...