Oslobodenie

Oslobodenie

Anotace: Netuším, čo sem napísať, ale príjemné čítanie želám všetkým ľuďom tejto Zeme.

Je tu strašidelné šero. Z miniatúrneho pivničného okna sem preniká lúč denného svetla, ktorý sa kdesi stráca. Za posledné minúty som nadobudla istotu, že vonku sa stmieva. Desí ma, že ide noc. A desí ma, čo to znamená. Ja a môj brat sedíme zavretí v skrini už vyše dvoch hodín a oni stále neodišli. Čo hľadajú? Načo čakajú? Prečo sem ešte neprišli? Čas nikdy neplynul tak pomaly.

            Dočkala som sa. Pokúšajú sa vyraziť dvere do pivnice, ktoré im nemajú šancu dlho odolávať.  Domáci bunker môjho starého otca bude o chvíľu pokorený.

 Skríň je v pivnici niekoľko, ale v panike som si vybrala práve túto kovovú na náradie. Za niekoľko sekúnd som ju zmenila na dočasný úkryt. Jej obsah som musela v najväčšej tichosti vyložiť. Nechala som si len to, čo by sa nám mohlo hodiť na obranu.

            Pivničné dvere znova hrozivo zaduneli. Filip, môj sedemročný brat, sa mi v náručí strhol a vydal vystrašený vzlyk z úst, ktoré som mu okamžite zakryla dlaňou. Pri myšlienke, že ho niekto počul, ma striaslo. Máme vôbec nejaké šance? Čo s nami urobia, keď nás nájdu?

Pravdepodobne skončíme ako sused, ktorého bez zaváhania zabili. Keď som to z okna zbadala, okamžite som zobrala brata a zamkli sme sa v pivnici. Neurobil nič zlé, len chcel otca upozorniť telefónom na nečakanú návštevu.

V skrini je už úplná tma, ostávajú nám len dva použiteľné zmysly. Hmat a sluch. Tým prvým cítim slabé pravidelné záchvevy strachu môjho brata, tým druhým zas počujem kroky niekoľkých nôh zostupujúcich po schodoch. Odhadujem koľkým jedincom patria. Dvom, trom, viacerým....Musím si hrýzť do pery, aby som sa sústredila a v duchu si opakujem, že za každú cenu mám zostať pokojná.

Keď situáciu zvládnem ja, tak sa to prenesie aj na Filipa. Šance na to, že nás nenájdu, klesajú každým blížiacim sa krokom. Škoda, že sa skrine nedajú zamykať aj zvnútra. Každý by mal mať v pivnicu aspoň jednu takú. Prišla som na ďalší môj zlepšovák, ktorého uskutočnenia sa už veľmi pravdepodobne nedožijem. Postavy zastali neďaleko nás a tým svojím pajazykom si niečo vzájomne povedali.

            Cítim, ako mi celkom nečujne steká slza po tvári a za ňou sa ponáhľa druhá. Prečo práve my? Nerozumiem tomu. Vedela som, že ovládli svet, že sa rozhodli očistiť ľudskú rasu od „nepodarkov“. Bolo to v správach. Ale nikdy som si nemyslela, že to, čo sa deje v New Yorku, Londýne, v Berlíne, či v iných hlavných mestách mesiace, sa môže dostať až ku nám.

Videla som niekoľko dokumentov na túto tému, kde medzi sebou náruživo debatovali ich zástancovia a odporcovia. Hoci, kde sme mohli mať my diváci istotu, že medzi diskutujúcimi neboli samotní mimozemšťania, ktorí sa medzi nás infiltrovali už dávnejšie?

            Jeden večer zazvonil telefón, volala mamina sestra. Vraj si prišli pre uja. Veľmi plakala. Myslela si, že ho viac neuvidí. Ani vtedy vo svojej naivite som si neuvedomila, že nám niečo môže reálne hroziť. Veď na rozdiel od nich nežijeme v hlavnom meste našej krajiny.

Po dvoch týždňoch bez správ o mužovi sa teta aj s deťmi presťahovala k svojim rodičom, mojim druhým starým rodičom, do našej dediny. Až vtedy som začala chápať, že svet naozaj nie je taký, aký bol. ONI sú všade. Na čele vlád najdôležitejších krajín,  špeciálne obsadili všetky vojenské posty. Ovládli bankovníctvo, poisťovníctvo. Sú v nemocniciach veľkých miest, na súdoch, vysokých školách a ktohovie, kde všade ešte. Nebadane získali moc nad nami.

            Oči mi otvorili konšpiračné videá na internete, ktorým som úplne prepadla. Je zložité povedať, koľko z tých vecí, dôkazov, o ktorých hovorili autori videí a „priami očití“ svedkovia, unesení a prepustení ľudia, je pravdivých. Ale postupne sa mi niekde v hlbinách mozgu začala vynárať otázka: Koho alebo čo tak urputne hľadajú?

Nemám pocit, že im ide iba o obsadenie Zeme. To už nenápadne, v tichosti a za súhlasu našich pôvodných vlád urobili. Celý ten hon na „nepodarky“ je hľadaním niečoho, čo súrne potrebujú získať.  Pevne dúfam, že neuspejú a zmiznú to hľadať k inej civilizácii.

Väčšina konšpirantov je toho názoru, že im ide iba o energetické zdroje, potravu alebo niečo podobné, no ja tuším, že to nie je ten pravý dôvod ich súčasného besnenia. Za tým musí byť niečo viac.

            Šuchtavé kroky sú už tesne pri nás. Sme v poriadnej kaši. Čuch majú vyvinutejší ako ľudia. Je dosť možné, že aj bez otvorenia skrine nás jednoducho vyčuchajú. Strach smrdí a to poriadne.

Hurá, dole pod skriňou je tácka s pieskom pre mačky, ktorý som mala vyhodiť už pred týždňom! Moja lenivosť ma teraz potešila. Možno ich ten zápach zmätie, pretože mačací moč je jeden z najprenikavejších výlučkov cicavcov. Dúfam, hrozne dúfam, že nám to pomôže.

            Bože, nech sa stane, čo sa má stať. Nechávam to na Teba. Veľa tu už nezmôžem. Poriadne pritlačím ruku na bratove ústa a  druhou pevne chytím malú motyčku s tromi hrotmi, ktoré sa chystám zabodnúť do tváre alebo čohokoľvek prvého tvora, ktorý nás nájde. Mňa len tak nedostanú!

            So zatajeným dychom počúvam doliehajúce zvuky. Niekto sa oprel o skriňu a v snahe otvoriť ju zamkol na dva západy. To musí človek zažiť, nechutný plechový zvuk odrážajúci sa od rovnako plechových stien skrine. Filipka som upokojila bozkom na čelo. Zamknutí sme nateraz v bezpečí. Hoci netuším na koľko milisekúnd.

            Za dverami skrine sa strháva hluk, skoro krik. Potom počujem dupot po drevených schodoch a nechápem. Až vzdialený škrípavý zvuk našej otvárajúcej sa garáže mi napovie, že naši dorazili domov. Motor ešte beží a o chvíľu zhasne. Garáž sa práve zatvára. S napätím počúvam, čo sa bude diať. Výkriky, bitka, zvuk odchádzajúcich áut a úplné ticho.

            „Neboj sa, sú preč. Pokúsim sa vymyslieť, ako sa odtiaľto dostaneme.“ Upokojujem brata  a seba zároveň.

            Vystrieť sa úplne nemôžem, takže aj kvôli tomu všetky moje pokusy o vylomenie dverí skončili fiaskom. Motyčku som dokonale dolámala. Po rukách mi tečie lepkavá krv. Moje veľké snaženie spôsobilo, že som vydýchala skoro všetok vzduch. Zrazu som pocítila podobné mdloby, ako  v lete pri nafukovaní tretej nafukovačky za sebou. Nie je to dobré.

Poodchýlila som spodnú a vrchnú časť dverí aspoň na pár milimetrov vsunutím zvyškov z motyčky. Ale stred dverí držal vynikajúco. Keby som nebola v tejto absurdnej situácii, tak by som mohla výrobcu iba pochváliť, pretože jeho skriňa je dokonalá reklama na kvalitný výrobok.

Napriek o niečo silnejšiemu prúdeniu vzduchu som zaspala. Prebudil ma hlas môjho devätnásťročného bratranca Sebastiána. Najskôr som počula iba relatívne slabé: „Ria.“

Myslela som si, že  sa mi to len sníva. Keď sa zvuk môjho mena opakoval a zosilnel, tak som začala jačať z plného hrdla: „Tu sme v pivnici!“

Vrieskala som a trieskala na plechové dvere. To by musel počuť aj mŕtvy, tak hrozne som sa snažila získať bratrancovu pozornosť. Nešlo len o mňa, ale chcela som zachrániť hlavne bratov život. Dlho neprežijeme bez vody zavretí v skrini. Toto môže byť naša jediná šanca.

            O chvíľu som už plakala v náručí bratranca, ktorého som nikdy veľmi nemusela. Vždy som si myslela, že je nafúkaný. Je o štyri roky starší a ja som pre neho len mladá žaba, ktorej dáva poriadne najavo,  že už je niekde inde. Ale teraz som ho milovala ako nikdy v živote.

Priniesol nám fľašu vody, z ktorej sme sa poriadne napili. Potom nám povedal: „Ak je vám lepšie, tak musíme čím skôr vypadnúť. Úplne náhodou nemáte doma nejakú zbraň?“

            Pozreli sme sa s Filipkom na seba. Dokelu, ako som mohla na ňu zabudnúť!

Otec nám síce zakázal o nej hovoriť, ale pred pár dňami prišiel domov s nelegálnou pištoľou M6. On bol vždy za dodržiavanie zákonov. No po zatknutí uja nadobudol pocit, že jeden musí prekročiť, aby si mohol ochrániť vlastnú rodinu. Prízvukoval nám, že zbraň je určená pre prípad núdze a len na našu obranu.

            „Možno tu nejaká je, ale naozaj netuším, kde ju otec ukryl,“ odpovedala som po pravde. Nezaujímala som sa o jej osud. Kľudne si ju mohol zobrať so sebou.

            Filip sa naširoko usmial: „Viem, kde je. Tajne som ho sledoval. Poďte za mnou!“

Vybehli sme na poschodie. Všetko vrátane rodičovskej spálne bolo rozhádzané. Cudzinci tam niečo intenzívne hľadali, ale Filip sa zohol a spoza nočného stolíka, kde bola tajná zásuvka, vytiahol pištoľ. Potom prešiel na iné miesto a vybral odtiaľ škatuľku s nábojmi. No nedoniesol ju Sebastiánovi, ale mne.

            „Otec by chcel, aby si ju mala ty,“ vysvetlil.

            Pozrela som sa prekvapene na neho a bratranca. Naozaj ju mám zobrať do ruky? Kedysi dávno som na strelnici pri kolotočoch držala pušku, ale to mi ju dali odistenú a keď som vystrelila, tak mi ju znova nabili, odistili a ja som opäť strieľala. A zase minula.

 „Ja to neviem, Filipko.“ Snažila som sa ju odmietnuť. Chcela som ju podať bratrancovi, ale ten záporne zavrtel hlavou a ukázal na svoju zbraň za jeho opaskom.

„Nechaj si ju, neskôr ťa s ňou naučím zaobchádzať.“

Potom mi prikázal zabaliť teplé oblečenie, on medzitým nahádzal do batohu nejaké jedlo a vypadli sme z domu. Celé to mohlo trvať maximálne desať minút, ale pre mňa to bolo nekonečno, počas ktorého som sa od nervov a strachu, že sa votrelci vrátia, spotila natoľko, že som mohla moje tričko žmýkať. V hlave ma neustále desila otázka, čo urobia s našimi.

Trochu som sa spamätala, až keď tetino auto zanechalo mesto za sebou.

„Kam ideme?“ opýtala som sa, hoci mi bolo v podstate úplne jedno, čo mi Sebastián odpovie. Bola som rada, že sme preč.

„Musíme sa ukryť do hôr. Ria, mám známeho, ktorý nás tam prichýli. Sám mi to navrhol. Kontaktoval ma už dávnejšie. Podľa neho sme ďalší v poradí. A ja somár som mu neveril.“

Pozrela som sa na brata, zaspal na zadnom sedadle. Bezpečnostný pás mu odieral krk, ale keďže v aute nebola autosedačka, stále to bol najbezpečnejší spôsob jeho prevozu. Pohľad na jeho spiacu tvár ma upokojil, aspoň sa môžem so Sebastiánom rozprávať na rovinu.

„Ako si na to prišiel? Ja s malým sme iba deti, my to určite nebudeme. Oni hľadajú niekoho dospelého.“

Sebastián zaradil vyššiu rýchlosť a nad čelom sa mu utvorila kolmá vráska.

„Možno sa mýlia. Možno to, čo hľadajú, sa z dospelého postupne vytráca. Alebo je už nepoužiteľné.“

Bola som unavená. Nerozumela som vôbec, o čom hovorí. Bolo také neuveriteľné. Na našej rodine, vlastne ani na jeho, nie je nič výnimočné. Prišlo mi absurdné, aby sme boli pre mimozemšťanov akokoľvek zaujímaví. O nič viac ako ostatní.

„Som rada, že si po nás prišiel. Ďakujem aj za malého.“

Vrátila som sa v čase do skrine a k možnému koncu nášho väznenia. Predstavila som si nás ako dvojicu vysušených múmií pokrytých pavučinami,  presne takých, aké som videla v dobrodružných filmoch. Nikdy sa mi nepáčili.

Hlas Sebastiána ma priviedol do o niečo krajšej reality.

„Za málo. Je dosť možné, že mám už  iba vás. Zabili aj starkých. Mamu pred mojimi očami odvliekli. Bol som v aute s jednou babou, celkom dobre sme sa bavili neďaleko dedkovho domu. Z diaľky som videl,  ako prišli dve terénne autá, vybehli z nich šiesti. Počul som tri výstrely, potom som videl, ako unášajú mamu. A nič som nespravil, ale mal som v pláne ich aspoň sledovať a niečo medzitým vymyslieť.

Lenže mama očami vyhľadala v prítmí moje auto, aby sa uistila, že som v poriadku. Keď prechádzali okolo nás, zašepkala tvoje meno. Pochopil som, čo mi chcela povedať. Musel som ťa ísť vyhľadať.“

Poslednú vetu povedal potichu, ako keby na chvíľu stratil hlas alebo mu vyschlo v hrdle. Tušila som, v čom mohol byť problém. Bojí sa o ňu.

Zavrela som oči a všemožne sa snažila nerozplakať. Pomaly mi dochádzalo, čo sa stalo a nepôsobilo to na mňa vôbec dobre. Nechcela som sa viac týrať rozoberaním našej situácie. Radšej som začala predstierať spánok, ktorý sa premenil na ozajstný polospánok.

Vďaka tomu som vnímala spomalenie a to, že Sebastián vypol motor. Otvorila som oči a uvidela som dôvod prestávky. Potrebovali sme natankovať. Bez uvažovania som sa vybrala na toaletu, potom za bratrancom do predajne. Podišla som k stojanu s čokoládami, pretože som dostala na ňu neodolateľnú chuť. Boli sme tam sami, iba my a predavač. Bratranec sa obzrel. Videla som, že sa hnevá. Nemala som vojsť dovnútra. Naznačil mi prítomnosť kamery v rohu miestnosti.

Vôbec som si neuvedomila, že som utečenec aj pred ľuďmi. Nemôžem tušiť, komu veriť. Ani vedieť, či kamery nie sú prepojené na políciu a keďže oni majú programy na vyhľadávanie tvárí...

Sklonila som hlavu, podala Sebastiánovi čokoládu a plánovala rýchlo zmiznúť do auta. Ale bolo neskoro. Nad našimi hlavami bola zapnutá televízia a v nej moja fotografia s popisom. Podľa všetkého som hľadaná nebezpečná recidivistka, za ktorej dolapenie bola vypísaná odmena. Dobrý ťah. Len som netušila, že mám až takú cenu. Videla som ako Sebastián chytil revolver a bol pripravený vystreliť po zamestnancovi čerpacej stanice. Musela som mu v tom zabrániť.

„Nebojte sa, nič vám nespravíme. Vypnite kamery, dajte nám záznam a nechajte nás v pokoji odísť. Aj za benzín vám zaplatíme, však láska.“ Ani neviem prečo som predstierala bližší vzťah so Sebastiánom. Asi aby som ochránila jeho totožnosť.

Vyľakaný muž spravil, čo som chcela. Ale keď mi odovzdával pamäťovú kartu, na ktorú bol záznam uložený, povedal: „Neviem, čo si urobila, ale držím ti palce. O tak vysokej odmene som v živote nepočul a to som si odkrútil v base celých päť rokov.“

Rozveselilo ma to. Z ničoho nič som najhľadanejšia osoba v štáte. Je to zvláštny pocit byť tak dôležitá.

„Asi sa udám sama, je to celkom slušná sumička.“

Ale to ma už Sebastián ťahal z predajne so slovami: „Na toto nemáme čas. Onedlho bude svitať.“

XXX

            Už týždeň som v azyle. Cez deň nemôžem vychádzať z nenápadnej chaty vysoko v horách, ktorá je hlboko vsadená do svahu a na kilometre vzdialená od najbližšej dediny. Boja sa, aby nás nezachytili špionážne družice.  Aj po tme musím mať pri pobyte vonku nestále kapucňu na hlave. Piati ozbrojení muži na nás dohliadajú vo dne v noci.

Podľa informácií, ktoré sa k nám doniesli, hľadajú iba mňa. Odmenu už strojnásobili. Nemám z toho dobrý pocit, týchto ľudí vôbec nepoznám, neviem, či im môžem veriť alebo nie. Možno ma kvôli tým prachom vydajú. Nemala by som zobrať brata a niekam utiecť?

            Nemáme tu internet, ani televízor, iba rádio. Cez deň ho z nudy počúvame. Hľadajú ma aj pomocou neho. Na moje veľké prekvapenie som si v ňom dnes vypočula mamin hlas. Chcel, aby som sa vrátila. Vraj ma potrebuje. Bolo to zakamuflované do reklamy, ale hneď som pochopila, o čo ide. Jej hlas znel zlomene. Museli ju donútiť. Aspoň viem, že dnes, včera, netuším, kedy to natáčali, ešte žila.

            Marek, muž, ktorý tomuto velí, ma presviedča, že to zvládneme a že budú kvôli mne bojovať do poslednej kvapky krvi.  Keď mi to povedal, tak som na neho len nechápavo pozerala. Prečo by cudzí ľudia chceli za mňa zomierať? Iba ak by boli šialení.

            „Dúfam, že to nebude potrebné. Môžeš mi vysvetliť, čo odo mňa vlastne chcú?“ Prihovorila som sa mu, keď sme raz osameli.

            „Dievča moje zlaté, už celé storočie ťa hľadajú,“ povedal mi prešedivený muž okolo päťdesiatky. Mám pravdu, tento je isto blázon. Na tomto svete som iba šestnásť rokov.

            „Ide o to, že sú na sklonku civilizácie. Majú síce vyvinutejšiu techniku, kultúru, spoločnosť ako my. No v ich genofonde sa pomaly vytratil jeden dôležitý gén, ktorý by som nazval túžbou po živote a je úzko naviazaný na rozmnožovací pud.

            Jednoducho už pri sebemenších problémoch páchajú samovraždy, odmietajú mať potomstvo a dobrovoľne sa stávajú neplodnými. Keď po dlhom hľadaní znovu obajavili našu planétu, tak boli nadšení, vedeli sa s nami rozmnožiť a plodiť deti. Medzi nami sú už tisíce „polovičných.“ Ale tu experiment krachuje. Poloviční sú v podstate neplodní alebo naďalej neochotní rozmnožovať sa. Poprípade vysoké percento z nich končí život takisto dobrovoľne.

Takže ich problém sa nevyriešil. Preto začali unášať ľudí, robiť na nich genetické testy. Zistili, že kedysi v minulosti, prileteli na Zem ich predkovia, založili tu kolóniu, bez problémov zanechali niekoľko potomkov s ešte bezchybnou genetickou výbavou.

Potomkovia ich potomkov sa rozmnožili, premiešali s ľudstvom a doteraz sme si nažívali v symbióze a ani sme o tom netušili. „Vidiaci“, tak si oni sami hovoria, sa pokúšali o spätné kríženie, presne ako sa biológovia snažia skrížiť súčasné plemená, aby získali pôvodné, dávno vyhynuté.

No naši drahí mimozemskí priatelia zase neuspeli. Spojením jedincov s génom síce vzišiel človek, ktorý ho mal naozaj a bol schopný rozmnožovania, ale na veľké prekvapenie, sa u neho vyvinula aj závažná duševná porucha a vypestovaní jedinci končili ako psychiatrickí pacienti. Jednoducho naše telo spojenie s tým ich degenerovaným génom odmietlo.

            Na niekoľko rokov ich aktivity na Zemi utíchli. Pomaly sa zmierovali s tým, že vymrú, keď im svitla nádej. Jeden „polovičný“ nemocničný laborant robil naďalej testy na vzorkách pacientov. Robil tak celé roky z čistého ľudského altruizmu. Pomôcť niekomu druhému.

Nedávno prišiel na genetickú stopu, ktorá bola omnoho silnejšia ako všetky doteraz. Ten gén sa od toho spätného odlišoval len v dvoch tripletoch a jednom v mieste označujúcom začiatok transkripcie. Nebudem ťa zaťažovať podrobnosťami. Jednoducho Vidiacim svitla nová nádej, tak sa rozhodli konať čo najrýchlejšie, prezradiť svoju existenciu medzi nami a za pomoci všetkých možných zložiek získať silného jedinca.“

            Takže mám gén, ktorý hľadajú? Sila. Nezdalo sa mi to.

„Niečomu nerozumiem. Prečo brali omnoho viac dospelých ako deti?“ opýtala som sa.

„To je jednoduché. Gén je aktívny veľmi krátke obdobie, niekedy na konci hormonálnej premeny jedinca na dospelého. Je ťažké určiť presný čas ontogenézy. Je veľmi prchavý. Ako už dávno zistili, dieťa pre nich nemá zmysel, je to nedokončený výrobok. Testy na dospelých boli takisto neúspešné. Je to ako s mladým vínom, vínom a octom. Podstata je stále tá istá, ale výsledok rozdielny.“

Musela som namietať: „Neverím tomu. Ako by mohli prísť na to, že som vhodná? Mňa nikdy neuniesli. Nepamätám si, že by mi niekedy brali čo i len krv.“

„Ria, však oni ťa vystopovali skrz tvojich príbuzných, ktorí zanechali za sebou veľa biologických stôp v nemocniciach. Potom im stačili vlasy z tvojho hrebeňa alebo sliny zo zubnej kefky získané pri prehliadke domu, aby zistili, že si tá pravá. No nemusíš sa báť, my ťa nedáme. Si viac človek ako Vidiaci. Nemajú právo ani na jedného z nás. Navyše nie je isté, že tebou by to peklo skončilo.

Podľa mňa hrozí riziko, že ak sa im podarí nájsť spôsob, ako opraviť svoju genetickú výbavu, potom tu zostanú navždy a my sa staneme ich otrokmi!“

Marek sa po celý čas prechádzal po malej miestnosti, hovoril veľmi zanietene a ku koncu až zlovestne. Pôsobil veľmi nervóznym dojmom.

„Čo ti spravili, že ich tak nenávidíš?“ musela som sa ho opýtať.

Posadil sa na stoličku oproti mne. Nepozrel sa mi do očí, ale niekam mimo mňa: „Mne osobne nič.“

Tónom hlasu mi dal jasne najavo, aby som sa viac nevyzvedala. Napriek tomu v mojej duši začalo klíčiť malé semienko dôvery. Každý z nás máme niekoho, kto je v pozadí našich niekedy rozumom nepochopiteľných činov.

Spomenula som si na mamine slová, aby som sa vrátila a zrazu mi bolo za ňou veľmi smutno. Niekde ju držia v zajatí a ktohovie ako ju týrajú. Možno by som ich mala aj ja nenávidieť. Asi by som mala.

XXX

            Prešlo niekoľko dní a hon na mňa gradoval. Ponúkali za mňa šokujúco veľkú odmenu. Hlas mojej mamy by sa ku mne prihováral každú pol hodinu, keby som počúvala rádio. Ale už dva dni som tak neurobila. Nemôžem. Nerobí mi to dobre. Dnes lietala nad horami podozrivo dlho helikoptéra. Nevidela som ju, len počula jej hrkotavý zvuk. Je mi z toho všetkého zle a všetci mi lezú na nervy.

Nútia ma jesť, ale nechutí mi. Dokonca nemám záujem ani o nočnú vychádzku s chalanmi, na ktorú som sa prvé dni tak tešila. Radšej sedím v izbe a čumím na moje obhryzené nechty na rukách. Snažím sa rozhodnúť, čo mám robiť. Nečinnosť ma zabíja.

Idem sa z toho zblázniť.

            Márne skúšam zaspať. Moje myšlienky lietajú ako bláznivé. Mobily tu nemáme, neviem skontrolovať presný čas. Komu by v dnešnej dobe pri úteku napadlo zobrať si náramkové hodinky? Vlastne ani netuším, či doma ešte nejaké také máme. Odhadom môže byť okolo pol tretej nad ránom. Je jeseň, tma bude iba do šiestej. Už nemám veľa času.

V chate vládlo úplné ticho, všetci spali. Rýchlo som načarbala pár slov na rozlúčku, potichu otvorila okno a vyliezla na rímsu. Moje okno bolo na poschodí, ale už dávnejšie som si vyhliadla únikovú cestu.

            Viem, že Filipkovi títo muži neublížia a Sebastián sa o neho aj o seba postará. Robím to kvôli nim. Dúfam, že mi to prepáčia. To ja by som si neodpustila, keby sa aj im niečo stalo.

 Vedia tí mimozemšťania, že aj my tu máme samovražedné sklony? Pretože to, čo sa práve chystám urobiť, má k tomu veľmi blízko.

            Zliezla som z okna a okamžite som zaujala strážneho psa, ktorého som si však za tých pár dní stihla skamarátiť. Vybrala som z vrecka mäso, ktoré som si odložila počas dňa a dala mu ho. S plnou papuľou ma neprezradí. Obzrela som sa doprava, bicykel stál stále opretý o stenu domu, tak ako ho tam ráno niekto postavil.

Zodvihla som ho do vzduchu, prešla pár desiatok metrov a položila ho na kamennú cestu až vtedy, keď som si bola istá, že jeho pravidelný zvuk už nebude počuteľný pre ľudí na chate. A potom som sa snažila zísť z hôr po horskej ceste a nezabiť sa. Mesiac veľmi nespolupracoval. Podchvíľou sa skrýval za nejaký oblak. Musela som sa veľmi sústrediť, aby som udržala rovnováhu a nespadla.

            Začalo svitať. Spoza jednej zákruty som videla v diaľke svetlá dediny. Potešila som sa, pretože odtiaľ to bude bezpečnejšie vďaka poriadnej asfaltke. Prešla som pár kilometrov po pohodlnejšej ceste, keď ma odzadu osvetlili reflektory blížiaceho sa auta. Neprešlo okolo mňa, ako ostatné. Spomalilo na moju rýchlosť. Okno sa na ňom otvorilo a známy hlas mi zakričal.

            „Ria, neblázni. Čo si myslíš, že robíš?!“

            „Marek, nechaj ma. Už som sa rozhodla a nezmeníš to!“ Zlostne som odvrkla a pokračovala v bicyklovaní. Dlho som bola nerozhodná, ale už nie som. Ženám to niekedy trvá. Za tých pár dní som musela narýchlo dospieť. Snažila som sa pochopiť, uveriť, že som dôležitá. Nikdy doteraz som sa takou necítila.

            Teraz, keď som sa už rozhodla, nedovolím, aby mi v tom niekto zabránil. Nemôžem a nechcem sa skrývať večne. Bolo by len otázkou času, kedy by sa ku mne dostali.

Chvíľu sme išli mlčky vedľa seba. Uvedomila som si, že keby ma chcel Marek naozaj zadržať, už by to dávno urobil.

            „Ani nevieš, či tvoja obeta bude mať zmysel.“ Snažil sa ma zneistiť muž v aute.

            „To je bežné pri obetách. Až potom sa zistí, či a aký mala význam,“ namietala som.

V tejto chvíli mi bol výsledok skoro ukradnutý, musela som sa aspoň pokúsiť zachrániť našich. A nechcela som, aby kvôli mne bol v ohrození aj môj malý brat. Už si nemôžem dovoliť byť dlhšie zbabelá.

„Ak to chceš urobiť kvôli vašim, kvôli mame, tak to nerob, nevieš, či vôbec žije. Možno ju dávno zabili.“

            Mykla som plecom.

            „Prepáč, nepresvedčíš ma. Neviem presne, prečo to robím. Neviem to vysvetliť logicky. Je to len taký pocit. Ak môže jednotlivec zachrániť viac ľudí, tak by malo byť jeho povinnosťou to urobiť.“

            Práve som míňala značku oznamujúcu blízkosť čerpacej stanice. Spomenula som si na jej poslednú návštevu. Vtedy som dostala dobrý nápad. Použijem ich zbraň proti nim. Zastala som, zostúpila z bicykla a sklonila sa k otvorenému okienku.

            „Keď už si tu, mohol by si mi pomôcť.“

            Svitalo. Nechcela som, aby ma našli skôr ako vyjde slnko. Chcela som si ho naposledy vychutnať. Zrodenie nového dňa je opakujúci sa zázrak, ktorý som veľakrát v živote nevnímala a teraz to ľutujem.

            „Idem k tebe a ty ma k nim odvezieš. Môžem sa na teba spoľahnúť, že urobíš čo ti poviem? Ber to ako moje posledné želanie. Mal by si mi ho splniť!“ Nástojila som.

Počkala som na jeho súhlas, pomohol mi naložiť bicykel do auta a sadla som si na miesto spolujazdca.

„Máš mobil?“ Šla som rýchlo na vec.

Podal mi ho po krátkom zaváhaní. Ale predtým doň vložil batériu a zapol ho. Obaja sme vedeli, že odteraz nás budú vedieť vysledovať bez ťažkostí.

Marek sa vzdal slovami: „Rob, čo musíš. Ale aj tak by som to na tvojom mieste nerobil. Môžeš tým ohroziť nás všetkých.“

Vytočila som číslo na políciu a dala som presné miesto, kde sa chcem stretnúť s rodinou a kde sa im vydám do rúk. Ak sa nás pokúsia zastaviť skôr, tak zariadim, aby ma živú nedostali.

Pár minút po telefonáte nás už sprevádzali štyri policajné autá. Dve pred nami a dve za nami, ale nesnažili sa o kontakt. Nad hlavami nám onedlho lietala helikoptéra.

Nebolo už cesty späť.

Môj strach som sa snažila prehlušiť filozofovaním: „Vieš, Marek, keby som bola chlap, tak by som sa na rýchlo s niekým vyspala, aby som získala potomka. Ale takto, nemám deväť mesiacov. Je to nafigu. Sebastián, neskôr Filip raz možno budú mať deti a teda bude šanca, že to, čo mám ja, pôjde ľudskými dejinami ďalej. Vždy som si myslela, že chlapi sú na tom lepšie ako ženy, táto situácia je tomu len dôkazom.

A keby som bola chlap, tak nemám taký emocionálny zmätok v hlave. Ani netušíš, ako vám teraz závidím! Vidieť veci jasne a objektívne. To ja nemôžem. Preto robím to, čo považujem za správne, nie to, čo je logické.“

 Potom som ho poprosila, aby zavolal priateľom a oni upozornili všetky možné médiá, aby prišli na miesto stretnutia a zachytili všetko, čo sa udeje. Po prvom telefonáte som Mareka prestala počúvať. Začala som sa modliť a ďakovať Bohu za všetko.

Mala som kompletnú rodinu, prežila som šťastné detstvo,  stihla som mať prvú neopätovanú a aj opätovanú lásku. Žila som v mieri bez strachu o život a dostatok jedla. Áno, mám za čo ďakovať. Nech sa už so mnou udeje čokoľvek, nebolo toho málo, čo som na rozdiel od mnohých už dostala. Je čas vracať.

Zlaté a červené listy na stromoch prehrievali farby mihajúcej sa krajiny. Moje oči po nej pomaly kĺzali a hladili prírodu navôkol. Vnímali život v jeho rozmanitej forme. Potom sa mi zahmlili. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som sa spamätala. Mesto, kde malo dôjsť k stretnutiu, bolo už na dosah. Chcela som veľa svedkov, rušné miesto, preto som si ho vybrala. Nie, moje slzy už nikto neuvidí. Budem silná, ako keby som bola ten chlap.

Vybrala som z tašky M6ku a znova prekontrolovala jej obsah. Počas dní v izolácii som sa ju naučila rozoberať, nabíjať, odistiť, len nie strieľať. Výstrel neprichádzal do úvahy, aby sme nevzbudili pozornosť nechcených zvedavcov. Dúfam, že ho dnes nebudem mať príležitosť počuť.

„Načo ti je?“ zvedavo sa opýtal Marek, vchádzajúc do mesta, ktorého obyvatelia sa práve prebúdzali do bežného pracovného dňa. Ponáhľali sa do práce s vážnymi tvárami, uvažujúc, čo ich tam čaká. Ráno sa ľudia tvária smiešne. Nedospato. Mrzuto. Zrýchlene. Poobede sa tí istí ľudia zmenia na svoje uvoľnenejšie ja. S láskou som sa na nich pozerala, nikdy mi nepripadali zaujímavejší.

„Nechaj sa prekvapiť,“ odpovedala som mu  po chvíli a usmiala sa na neho.

Na jeho zvedavosť som zareagovala protiútokom: „Môžeš mi odpovedať na otázku, ktorú som ti dala?“

„Na akú?“ nechápal.

„No predsa, čo ti tí hajzli spravili.“

Marek sa zatváril dotknuto, preradil rýchlosť a neochotne odpovedal.

„Je to krátky príbeh. Niekoho veľmi blízkeho mi uniesli, potom ho vrátili, ale už to nebola tá istá osoba. Zlomili ju.“

„Chápem ťa. Z našej rodiny to bol starý otec. Snažil sa nás ochrániť pred nimi ako vedel. Náš dom je postavený na spôsob Faradayovej klietky. Pletivo dal zaliať do betónu. Celý čas sme boli chránení pred ich zariadeniami. Neverili sme mu, mysleli sme si, že je paranoidný. Nakoniec sa upil k smrti.

 Hoci to nechápeš, ale presne tomu chcem skúsiť zabrániť. Aby už nikoho neunášali, aby s tým prestali. A keďže si sa ocitol tu pri mne, tak mi v tom máš pomôcť. Spolu to dokážeme!“

Marek pochybovačne dodal: „Hej, skončí to. Za predpokladu, že z teba získajú, čo potrebujú.“

            Dorazili sme na miesto, ktoré bolo obkľúčené policajtmi a divákmi.

            „Ako to chceš urobiť?“ chcel ma môj spojenec donútiť prezradiť plán.

            „Necháme sa prekvapiť. Ty, prosím ťa,  zisti, či sú tu tvoji známi a potom začni na telefón nahrávať všetko, čo sa tu odohrá. Pošlite to na všetky stránky, ktoré poznáte. Aj keby ich chceli cenzúrovať, tak to nestihnú a informácie preniknú na povrch. Sľúb mi to, prosím.

A ešte chcem, aby si povedal Filipkovi, že som to urobila z lásky k nemu. Nemohla som zostať s ním. Bola by som pre neho hrozba. Tak ako pre všetkých...“

Po týchto slovách som vystúpila z auta so zbraňou priloženou na pravom spánku a prstom na spúšti.

Dúfam, že sa mi môj ukazovák nepošmykne. Bol by to paradox, že ten, čo má celú jednu civilizáciu zachrániť od smrti, zahynie rovnako dobrovoľným spôsobom ako jeho nešťastní jedinci.

            Nohy sa mi roztriasli. Bolo mi na odpadnutie.

Napriek tomu som nahlas začala: „Som tu a som ochotná vydať sa vám dobrovoľne, ale mám podmienky. V prvom rade chcem, aby moja rodina teraz nasadla do auta za mnou.“

Stíchla som a čakala, či sa niečo začne diať. Zaujímalo ma len jediné, či sú vôbec nažive. Nejaký muž, určite jeden z nich, chcel začať vyjednávať. Nespomínam si, čo presne hovoril, vlastne som vnímala len postupne zvyšujúce sa zúfalstvo.

Nahnevane som zrušila jeho vyjednávanie jediným výstrelom.

Do vzduchu nado mnou. Rana to bola poriadna, zrazu sa začali diať veci. O minútu okolo mňa prechádzala celá moja odvlečená rodina. S mamou sme sa letmo dotkli rukami, pričom som stále držala zbraň  pri hlave. Na väčší kontakt nebol čas. Videla som jej slzy v očiach. Chcela som zmierniť jej bolesť slovami: „Neboj sa. Len vraciam, čo som dostala. Ľúbim vás.“

Až keď boli všetci v aute s Marekom, som pokračovala: „Milí diváci,“ pozerala som sa chvíľami do kamier, chvíľami do mobilu môjho šoféra, „len pre poriadok, nie som zločinec. Dôvody, prečo ma títo hľadali, nájdete na stránkach...“ Potom som vymenovala tri internetové zdroje, ktoré som považovala za dôveryhodné. Jedným dychom som dodala, že ak budú stránky vymazané, bude to len potvrdenie pravdivosti mojich slov.

Potom som sa pozrela smerom na cudzincov.

„Vydám sa vám dobrovoľne do rúk, Vidiaci. A budem spolupracovať na tom, aby ste dostali to, o čo sa snažíte. Ale teraz, pred svedkami chcem, aby ste mi tu za vašu, nazvem to rasu, sľúbili, že ak experiment bude úspešný, už nebudete testovať ani nijak zotročovať pozemšťanov.“

Znova som nechala dramatickú pauzu, počas ktorej som si užívala hrejivé lúče vychádzajúceho slnka. A počkala som, kým mi to nesľúbili.

„Aby som to uzavrela. Ja vidím iba tri možnosti za podmienky, že gén vďaka mne získate.

Prvá je, že dobrovoľne odídete z našej planéty a zanecháte nás nášmu vývoju napospas. Tak ako to urobili vaši predkovia. Necháte nás robiť vlastné chyby a učiť sa na nich. Táto možnosť by sa nám ľuďom určite najviac páčila.

Alebo sa na znak vďaky zapojíte do našej spoločnosti, rozdelíte sa s nami o vašu múdrosť, pokrok a pomôžete vyriešiť mnohé z našich globálnych problémov.

Teraz hovorím k vám ľudia. V tomto prípade sa pokúste zabudnúť na to zlé a začnite od začiatku budovať našu symbiózu! My im dáme na oplátku budúcnosť. Ak uvidíte, že prejavujú snahu, dajte im druhú šancu. Zaslúžia si ju. Veď nám už v minulosti pomohli.

Vidiaci, posledná možnosť je, že dostanete, čo chcete a budete chcieť viac. Budete chcieť všetko. Zem s jej zdrojmi, nás ako bonus. Jednoducho zostanete na ceste, ktorú ste začali. Vtedy ma budú preklínať všetci naši, som si toho vedomá. Aj s tým vedomím do toho idem. Lebo dúfam, že sa tak nestane.

Ale ak sa mýlim, tak vás ľudia vyzývam, BOJUJTE! Získajte naspäť svoju slobodu, získajte naspäť Zem pre seba! Pretože napriek všetkému, naša chuť prežiť čokoľvek je neprekonateľná. Niečo dravé z pozemskej prírody v nás stále zostalo a oni nám to nikdy nezoberú.“

Odmlčala som sa, aby som sa zahľadela do spokojným Marekových očí. Práve som mu hovorila z duše.

Usmiala som sa na neho a pokračovala: „Jedno vám o ľudskom druhu prezradím, milí Vidiaci, aby ste to nielen videli, ale aj pochopili.  V našej histórii sa mnohí silnejší snažili podrobiť menšie národy a neuspeli. Slabí nakoniec premohli zvnútra zákony silnejšieho, hoci ich to stálo veľa času a energie. Vždy sa to podarilo. Silou človeka nezlomíte, naopak posilníte jeho vzdor. Len som vás chcela varovať. Takí jednoducho sme.

Zhrniem to, rozhodnite sa sami, či pôjdete cestou mieru, kultúry a pokroku, získate náš obdiv a ľudia vám budú sami vychádzať v ústrety. Využite to, že dychtíme po poznatkoch, po nových veciach, po zlepšení našich podmienok, po nových spôsoboch sebavyjadrenia sa pomocou pohybu, umenia, po nových obzoroch.

Alebo si vyberiete tú horšiu cestu... Je to len na vás. Nemám čo dodať. Počkám ešte, kým moji blízki odídu a som vaša.“

Dala som znamenie Marekovi, že som skončila a zakývala na rozlúčku pasažierom v aute. So zvláštnymi pocitmi som sledovala vzďaľujúce sa vozidlo. Keď mi zmizlo úplne z dohľadu, pokojne som vysypala všetky náboje na zem a položila k nim revolver. Potom som sa postavila, nezdvihla som ruky, ale hrdo čakala, kým prídu po mňa. Fotoaparáty a mobily divákom neprestávali filmovať a mňa to tešilo.

Kocky sú hodené. Len budúcnosť ukáže, či budem pre nich hrdina alebo zradca.

Vidím prichádzajúcich „polovičných“ oblečených do vojenských uniforiem a bez použitia násilia s nimi odchádzam.

Z helikoptéry, obklopená výhradne mimozemskou rasou, sa pozerám spokojná na krásne jesenné ráno na severnej pologuli planéty Zem. Nič sa nezmenilo, život na nej pokračuje nerušene ďalej. Ľudia prúdia po uliciach, autá sa náhlia do mesta. Príroda sa budí do nového dňa. A ja sa na moje vlastné prekvapenie cítim po mnohých dňoch vnútorne voľná.

Niekto múdry raz povedal, že sloboda je stav mysle a tak sa mi zdá, že som jeho odkaz práve pochopila.

Autor Veronika Valent, 25.10.2015
Přečteno 513x
Tipy 2
Poslední tipující: Prskolet
ikonkaKomentáře (4)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Musela jsem to číst na etapy, protože to je celkem dlouhé, ale nelituji investovaného času :-) Nebudete psát pokračování? Strašně mě zajímá, kterou cestou se ti Vidiaci vydají :-) Je to skvělý nápad na film, tedy aspoň já jsem to úplně viděla před očima :-) Jestli budete psát pokračování, dejte mi vědět ;-)

19.11.2015 10:16:17 | Prskolet

Ahoj, veľmi sa teším, že sa vám to páčilo. Áno, písala som to filmovou technikou, schválne. Vlastne inak písať neviem. Momentálne nad pokračovaním neuvažujem. Ale ja som sa pozitívny koniec, za spoluprácu medzi ľuďmi a Vidiacimi. Len sa bojím, či by to práve ľudia nepokazili... Ale ak sa vám môj štýl páči, tak na na Liter.cz postupne uverejňujem knihu O Zveroch v sekcii fantasy. Už som na konci prvej knihy a postupne uverejním aj dve ďalšie, ktoré sú už napísané. Nedajte sa zmýliť začiatok, neskôr sa z toho vyvinie celkom slušná dráma. Okrem toho mám ďalšie sci-fi poviedky, ktoré pridám. Mám aj jednu s voľným pokračovaním. Ešte raz ďakujem za pochvalu. Veronika

21.11.2015 08:24:26 | Veronika Valent

Super, ráda se tím postupně prokoušu :-)

27.11.2015 18:26:13 | Prskolet

Tak želám príjemné chvílky pri čítaní.

28.11.2015 07:43:30 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter