Rozhovor s Ditou Absur

Anotace: Mám to šťastie, že som dvornou zapisovateľkou životných príhod našej najlepšej umelkyne - Dity Absur - a mohla tak uskutočniť rozhovor, ktorý vám o Dite prezradí všetko podstatné.

Dita Absur patrí k našim najuniverzálnejším umelcom. Niet divu, že sa s ňou stretol každý z nás – či už v televízii, kine, divadle, alebo len tak na ulici. Hrala v niekoľkých desiatkach filmov, divadelných inscenáciách, dokonca má vlastnú kapelu a naspievala aj tri albumy. Nie je len herečkou a speváčkou, ale aj spisovateľkou, filozofkou, terapeutkou a komentátorkou. Vo voľnom čase píše na svoj blog komentáre o súčasnom dianí. Jej najobľúbenejším koníčkom je pozorovať okolie. Práve okolie je jej najväčšou inšpiráciou. Rada sa prechádza po uliciach sledujúc ľudí a ich konanie. Často o sebe hovorí v tretej osobe. Ani sa nenazdáš, a Ditu Absur máš hneď za chrbtom, tvrdí s úsmevom.

Sto rolí vo filmoch, tridsaťpäť odohraných postáv v divadle, tri albumy, viac ako dvesto koncertov po celom svete, desať kníh, dva filozofické traktáty, bezpočetné množstvo blogových príspevkov, k tomu manžel a traja synovia… Kde na toto všetko berieš energiu?

To máš tak. Som z tvrdohlavej rodiny. Starý otec bol spisovateľ, narodil sa v Ústí. Áno, TOM Ústí, ktoré zatopila Oravská priehrada. Odmietal sa vysťahovať, jeho rodná obec bola preňho najväčšou inšpiráciou. Tu sa stihol narodiť v štyridsiatom prvom môj otec. Starého otca písanie nevedelo po vojne uživiť, pomáhal preto so stavbou priehrady, ktorá mu mala zatopiť barák. Čo sa najprv od demokratického ČSR a potom od komunistov napočúval, ako mal odísť už cez vojnu a je len škodnou… Nik mu však nepomohol s hľadaním miesta, kam sa má presťahovať. Istú dobu dokonca žil v dome bez elektriny, lebo mu ju komunisti vypli. Dúfali, že to donúti posledných obyvateľov odísť. Kam však? Jeho veľkým kamarátom bol Ján Maslančík, posledný ústiansky farár. Toho pre zmenu zavreli. Starý otec s rodinou sa napokon ako jeden z posledných obyvateľov presťahoval do Nového Ústia. Môj otec v tvrdohlavosti nijako nezaostáva. V šesťdesiatom prvom sa rozhodol študovať za gréckokatolíckeho kňaza, to už bol ženatý. Celá rodina naňho pozerala ako na zjavenie – boli katolíci. Komunisti z neho chceli spraviť kňaza evanjelického, čo sa mu vonkoncom nepáčilo. Mal čo robiť, aby neskončil kopať v bani. Až do pádu komunizmu sa celá rodina ocitla na zozname nepohodlných občanov. Keďže som však rovnako tvrdohlavá ako celá moja rodina, podarilo sa mi v osemdesiatych rokoch dostať na univerzitu aj s dútkou. Keď si všetkým týmto prejdeš, inak sa dívaš na to, čo je alebo nie je dosiahnuteľné.

Vždy ma na tebe fascinovala tvoja svojská lakonickosť. Keď sa niekde s niekým rozprávame, hovoríš stručne. V jednej vete dokážeš zhrnúť podstatu sveta či rozsiahlej filozofickej myšlienky. Rozrozprávaš sa jedine o vlastnej rodine.

Svet je zahltený kvantitou. Všetkého je veľa, prečo by malo byť veľa aj slov? Ak by začala prevládať kvalita nad kvantitou, na svete by sa hneď žilo ľahšie. Vďaka mojej rodine som dnes tam, kde som, preto o nich zvyknem hovoriť viac. A viac aj budem.

Pri rodine teda zostaneme. Viem, že sa tvoji rodičia presťahovali do Bratislavy a tu si chodila aj do škôl.

Mama nikdy nebola dedinský typ. Čo je dosť prekvapivé, keďže jej mama bola dcéra zemana a otec lokálnym obchodníkom. S mojím otcom odišla do Prešova, kde tajne navštevoval seminár a popri tom obaja pracovali. Potom sa stali tie patálie s komunistami a radšej sa presťahovali do Bratislavy. Ako sa hovorí – pod lampou je najväčšia tma. Tu som sa napokon narodila a chodila na základnú a strednú školu.

Čo ťa priviedlo na štúdiá do Prahy?

Potrebovala som vyštudovať tam, kde nebudú poznať môjho otca. Bratislava teda neprichádzala do úvahy, tam ho poznajú ešte aj miestni bezdomovci. V Prahe som začala študovať maľbu na UPRUM, no využila som prvú príležitosť a prešla na DAMU. Tam sa zo mňa stala divadelná herečka. S miestnou undergroundovou scénou sme vytvorili niekoľko rebelských hier, kde som spolupracovala so scenáristami a zároveň hrala hlavné role. V tejto dobe som tiež nahrala prvý album s kapelou, ale dlho sme spolu nevydržali.

Nikdy si mi nespomínala, že vieš maľovať?!

Maľby v mojom dome sú moje, no inak nemaľujem.

Tie maľby sú úchvatné! Nechceš sa k tomu vrátiť?

Načo, už ma to nebaví.

Vráťme sa k divadlu. Počas vysokej si bývala rebel, no dnes na to vôbec nevyzeráš.

No čo, dospela som (úsmev).

Dnes je rebelantstvo a snaha šokovať – či už pojatím alebo témou – bežnou súčasťou umenia…

Áno, ale je to úplne o inom, než za našich čias. My sme rebelovali proti pokrytectvu, proti tomu, čo nefungovalo. Dnešní umelci protestujú, aby protestovali. Často protestujú aj proti tomu, čo funguje.

Koniec tvojich štúdii je tiež fascinujúci. Môžeš nám toto obdobie priblížiť?

Prvýkrát som sa vydala a rozviedla. Nič svetoborné. V pracovnej oblasti sa mi darilo viac. Vždy som mala veľké uši a nerobilo mi problémy počúvať o problémoch iných. Takto som spoznala stovky ľudí a napokon sa dostala aj k Slovákom študujúcim v Prahe. Slovo dalo slovo a napokon som spoznala mnohých hercov, producentov, režisérov aj hudobníkov. V poslednom roku štúdia sa mi podarilo hrať v troch filmoch a toto tempo som si držala aj nasledujúce roky. Miesta natáčania boli po celom Československu. Po škole som však nechcela zostať v Prahe a vrátila som sa do Bratislavy. Podľa potreby som sa ale vracala späť. V Bratislave sa mi po niekoľkých mesiacoch podarilo vrátiť na divadelné dosky, kde som si zahrala v hrách od Čechova, Shakespeara či Shawa. Tiež si napísala prvú knihu a nahrala nový album. Áno. Kniha bola ešte dosť rebelantská, vychádzala z mojich zážitkov z undergroundového divadla. Viac sa mi páči moja neskoršia tvorba z prostredia každodenného života a jeho problémov, no radšej po sebe knihy opätovne nečítam. Iba čo sa rozčúlim, ak nájdem nejakú zabudnutú chybu. Podobne nerada počúvam vlastnú hudbu (smiech). Radšej si pustím Edith Piaf alebo Elvisa Presleyho.

V tvojej hudbe je znať ich vplyv.

Vždy som mala rada vážnu hudbu, džez, rokenrol, ale aj šansóny… tak prečo to neskombinovať? A z tejto kombinácie som vzišla ja.

Ako si sa dostala k písaniu?

Úplne inak než väčšina spisovateľov (úsmev). Nepatrím medzi tých, čo to odmalička bavilo a nič iné nechceli robiť. Skôr naopak. Až na výške som si uvedomila, že mám čo povedať a vlastne viem, ako na to. V tomto období mi veľmi pomohli moji kamaráti scenáristi. Mnoho scenárov sme napísali spolu a vďaka nim som zistila, aké množstvo otázok musí autor riešiť a ako sa s nimi vysporiadať. Zároveň som si zlepšila štylistiku a samoštúdiom aj gramatiku. Napokon som si povedala – prečo neskúsiť vlastnú tvorbu?

Keď už sme pri písaní – cudzia ti nie je ani filozofia.

(Smiech). „Filozofia“, presnejšie. Celé to začalo jednou diskusiou estetikov o tom, čo je vlastne umenie. Za dvojhodinovú prednášku zo seba vysypali niekoľko teórií o umení, ktoré sa navzájom vylučovali! K jednotnému stanovisku ani nedospeli, zato stihli použiť desiatky dobre znejúcich odborných slov a oháňať sa slávnymi menami filozofov, sociológov a estetikov. Stále vlastne neviem, čo je to umenie. Vtedy mi napadlo, že ak oni môžu filozofovať o zmysle pre človeka existenciálnych vecí, prečo by som nemohla aj ja? Tak vznikli moje dve recesistické filozofické zbierky o zmysle života, sveta a pravidiel v ňom. Ako inak v ňom analyzujem každé dôležité filozofické slovíčko ako „diferenciácia“, „empíria“, „reflexia“ či „figúra“.

Veľmi bohatý je aj tvoj osobný život. Ako si sa zoznámila so svojím osudovým Frankom?

To ťa neprekvapí – v divadle. On hral Othella, ja Desdemonu. Iskry medzi nami lietali počas celého nácviku, no plameň vyšľahol počas posledného dejstva premiéry. Keď ma Franko alias Othello začal škrtiť, zadívali sme sa jeden druhému do očí a pochopili, že sme si bližší než postavy, ktoré hráme. O pár mesiacov nato sme boli zosobášení a o dva roky už aj rozvedení. Stíhať manželstvo a vypätý program sa ukázalo ako nadľudská úloha.

Franko však z tvojho života nikdy nadlhšie nezmizol.

Ak sa raz dáš dohromady s temperamentným mužom, už sa ho nikdy nezbavíš (úsmev). Franko je prírodný úkaz. Jeho baterky sa nedajú vybiť, stále niečo plánuje, niekam chodí a niečo rieši. Je levom každého parketu. Už na vysokej sme často žartovali, že sa mal narodiť v Juhoslávii. Aj preto si ako umelecký pseudonym vybral meno Franko Mudrić. Na druhú stranu… S menom Vladislav Múdry nemal ako herec veľa možností (smiech).

Ak ma pamäť neklame, je tvojím prvým, druhým… tretím… štvrtým… a piatym manželom.

No, áno. Roky nabitého programu urobili svoje. Prvýkrát sme sa rozviedli na konci vysokej, druhýkrát po tom, čo šiel v deväťdesiatom prvom natáčať film do Juhoslávie. Tretíkrát po mojom filmovaní v Nemecku a štvrtý rozvod si už ani nepamätám…

Z ktorých manželstiev pochádzajú vaše deti? (spoločný smiech)

Bogdan je z druhého, Dušan z tretieho a Alan zo štvrtého.

Vždy ma na tebe fascinovalo, že ťa nebaví komentovať vlastnú prácu. Vďaka tomu sa doteraz nepodarilo nájsť odvážlivca, ktorý by spísal celú tvoju tvorbu. Tvoj prínos do svetového umenia je kolosálny, a pritom o tebe doteraz nevznikol žiaden súbor diel.

Dobrá práca sa chváli sama. Ľudia ma poznajú, často ma sami oslovia na ulici, v podniku či mailom. To je pre mňa to hlavné. Nepotrebujem sa predvádzať pred médiami a robiť zo seba celebritu. Kto chce, ten ma rýchlo nájde na najrôznejších miestach.

Si žijúcou inšpiráciou. Objavuješ sa v literatúre, filmoch, piesňach, celý svet ťa pozná…

Ale, no tak. Dita Absur je dnes predsa všadeprítomná, čo si si nezvykla? (spoločný smiech)