Je to dobrý chalan

Dcéra prichádza z práce unavená, poblednutá, ako už niekoľko mesiacov. Pracuje za dve, kolegyňa je dlhodobo práceneschopná, aj keď je práceschopná, je neschopná, takže sa vynára problém za problémom, chyby, ktoré narobila, neznesú odklad. Ak sa chce požalovať, vypočujem ju, ak je unavená aj na rozprávanie, nakŕmim si ju a nechám oddychovať. Prichádza skorozať.

„Čo nové? Ako v robote? Zasa si nadčasovala?“ zavalí ju otázkami.

Len čo prehovorí, rozčúli sa a začne nadávať: „Prečo nejdeš za tou pi..., (rozumej riaditeľkou) a nepovieš jej, že to robiť nebudeš, nech to rozdelí iným. Hoď sa na týždeň na maródku...“

Nadáva, udeľuje múdre rady, v jej očiach vidím sklamanie, nesúhlas, nevôľu. Aspoň doma chce mať pokoj.

Mišo sa obracia na mňa, očakáva, že sa pridám. Nechcem sa zapojiť do takejto diskusie, potichu mu naznačím, porozprávame sa inokedy, dúfajúc, že pochopí. V zápale rozhorčenia, obviní aj mňa: „Ty ju neľúbiš. Keby si ju ľúbila ako ja, tiež by si sa nemohla pozerať na to, ako ju tam týrajú.“

Monika odchádza do kuchyne, radšej ide variť čaj, aby sa vyhla konfliktu.

„Keď ju ľúbiš, mal by si sa ovládať. Toto jej neprospieva. Tu v obývačke nevyriešiš problémy úradu. Mal by si pochopiť, že jediné, čo môžeš pre ňu urobiť, je objať ju, vypočuť a odľahčiť situáciu. Komu tieto výbuchy prospievajú? Tebe sa uľaví, vyplavíš zo seba hnev na vedúcu, riaditeľku, celý systém a hodíš to na ňu. Prestane sa ti zdôverovať, ak sa budeš takto správať. Čo by vyriešila týždňovou péenkou? Robota by na ňu počkala a mala by ešte väčší stres.“

„Nech dá výpoveď!“ vyhŕkne.

„A kam pôjde? Je rada, že má prácu. Kde je to lepšie? Poznáš niekoho, kto je v súčasnej dobe spokojný? Ja nie. Mám kamarátky na štatistike, v banke, v školstve, všade samé problémy. Buď sú ľudia nezamestnaní a tí, čo ešte robia, z tých idú zodrať kožu, ľudí málo, práce veľa. Aj keď o užitočnosti niektorej by sme mohli diskutovať.“

Pozerám mu do tváre a čakám. Vyprovokujem ho k ďalšej vlne nespokojnosti, alebo? Poznám ho. V očiach sa vyjasní, ohňostroj utíchne a vidím v nich čosi ako zahanbený mier.

Potichu prizná: „Keď mňa to vždy tak vytočí.“

Meníme tému, začína vtipkovať, čaj je hotový, dcéra sa pridáva.