Moja dvojročná

20.5.2021

Malá objavila prebaľovací pultík, z ktorého vyrástla, je odložený v poslednej izbe v podkroví. Dotiahne ho do stredu chodbičky a spestrí tak prebehovanie z izby do izby. Dvere nechávame otvorené, nech nás nič nebrzdí. Dobehneme k posteli, oprieme sa rukami, vyhodíme nohy do vzduchu, otočka a bežíme cez pultík späť. Haňa sa smeje, až jej hlava nadskakuje, ako babina zvláda jej výmysly. Vsúka sa do šikminy nad schodiskom, nasledujem ju po kolenách. Začína rozprávať vymyslenou rečou, ako kedysi jej mama Monka. Tá mala svoju krajinu Šubírsko a tam platil jej jazyk – havzgil, devzgil, viac si nepamätám.

Začínam po Hane opakovať: „Kašuba.“

„To nevezpečňé pe luďov došpejích. To jen Haničky móžu,“ dôrazne ma upozorní.

Rešpektujem jej želanie. Znova beháme. Na pultíku určí zastávku, ľahneme si, každá si položí hlavu z jednej strany, nohy nám trčia na podlahu. Pri povele utekať, mi trvá o čosi dlhšie, kým sa postavím. Vráti sa, ľažká si ku mne, objíme hlavu, stisne a povie: „Ľúbim ťa!“