Večera

3.6.2021

Vrátime sa z prechádzky, ide sa večerať.

„Prosíš si mäsko s ryžou, čo si mala na obed alebo rožtek, Hanka?“ pýta sa mama Monka.

„Jižu alebo joštek,“ odpovedá malá.

Dvojročným deťom som túto otázku nekládla, jedálniček som zostavovala sama.

„Hanka, rožtek alebo ryžu?“ zopakuje mama.

„Jižu!“

Naloží jej do misky, prinesie do obývačky, rodičia večerajú v kuchyni. Sadnem si oproti nej, keby bolo treba pomôcť. Zje zopár lyžičiek a zmení názor: „Haňa šte joštek!“

„Maminka sa ťa pýtala, vybrala si si mäsko s ryžou. Ak nie si hladná, stačilo. Nemusíš papať.“

„Joštek!“ skúša znova.

Som neoblomná, ako pri svojich deťoch. Spustí usedavý plač. Mamina prichádza zistiť, čo sa deje. Rovnako ako ja, vysvetľuje a neustúpi. Dáva jej na výber iba zjedz, alebo sa choď hrať. Rožtek už zjedol tatino, ty si nechcela. Malá hodí pohľad na mňa, keď vidí, že nenachádza porozumenie, zacyklí sa v plači, odmieta všetko. Rodičia sa vrátia k svojej večeri, nechajú ju plakať.

„Hanka, vieš prečo plačeš?“ skúša tato, keď doje.

„Nieeee.“

„Môžem ti nejako pomôcť?“ prichádza mamina.

„Nieeeee.“

Zoberiem červenú loptičku.

„Pozri, Hani, túto som hľadala. Tá druhá nevládze vyskočiť. Túto, keď prudšie hodím o podlahu, vyskočí mi až do ruky.“

Zopárkrát hodím, prestane plakať, pozoruje ma.

Lopta mi začína akože uskakovať, naháňam sa za ňou: „Och, ja nešika!“

Pobehujem, lamentujem, šaškujem, malá sa začne smiať, až sa zadúša.

„Už som sa to naučila, pozri, ako mi to ide!“ Chytám loptičku s prehľadom, keď tu zrazu, zasa poskakujem a tvárim sa, že sa mi nedarí.

Ďalší záchvat smiechu, plač je zabudnutý.

„Pôjdeme, Hanka?“ skúsi tatino.

„Ešte tji jižičky!“

Pustí sa do večere a miska je prázdna.

Mišo na mňa žmurkne a potichu ocení: „Máš veľkú pochvalu!“

„Veď mám tri deti!“ usmejem sa.