Dieťa

27.6.2021

Vidím mladých, ako vezú bicykle do záhrady k altánku, Haňa nikde. Vytuším, že im ušla cez garáž, otvorím vchodové dvere a tá si už so širokým úsmevom vykračuje po schodoch. Sadá si na taburetku, vyzuje tenisky, prebehne do kúpeľne, vylezie na Petrinu stoličku a kričí –juky! Kým prídu hore rodičia, už sedí za stolom a čaká na obed. Je celá od slniečka, ako mliečna čokoláda, prstienky vlasov sa jej krútia okolo tváre. Najkrajšia.

***

Zoberie starý ovládač, ktorý jej bol pridelený miesto mobilu a telefonuje: „Ahoj, Daňula! Jako? Dobje? Mhm, mhm, mhm,“ prechádza sa po izbe. Podíde ku mne: „Móžeš pozdjaviť Daňulu!“

Siahnem po telefóne, zastaví ma. Sama mi ho drží na uchu: „Môj tejefón! Pomačkaja by ši mi! Pokažija.“

***

Sedí na taburetke, dvere sú otvorené, ručičkou sa drží presne na najnebezpečnejšom mieste.

„Haňulka, sem ručičku nikdy nedávaj! Niekto by mohol omylom privrieť dvere a bolo by z toho veľké bobenko. Keď bola teta Iva maličká, tiež tu sedela ako ty. Už bola obutá, pripravená na odchod s tatinom. V poslednej chvíli sem dala ručičku, nezbadala som to, privrela dvere a bol z toho veľký plač. Aj ja som plakala, tak mi bolo ľúto, že si ublížila.“

Prichádza tato Mišo, Haňa oduševnene v skratke opakuje môj príbeh: „Iva dala jučičku, no no no, bolo by bobenko.“