Odtál potál

31.8.2021

„Kde šú moji jodičia?“ pýta sa Haňa.

„Predsa v kine. Veď ti hovorili, že idú do kina.“

Podá mi ruku a vedie ma po schodoch: „Ideme ša jašiť!“

Keď sme sa dojašili každá na jednej posteli, pribehne ku mne: „Padni š pošteje!“

„Prosím?“

„Padni š pošteje!“ zopakuje.

„Ale ja sa bojím.“

„Čo ša bojíš? Ja ťa žachjánim!“ uprie na mňa tie svoje očiská, v ktorých je absolútna istota, že sa nemám čoho báť. No nepadnite!

Skotúľam sa teda z postele na zem. Samozrejme, najskôr nenápadne zložím nohy a jednou rukou sa zachytím , kým sa prekopŕcnem. Haňa ma skutočne zachraňuje, ťahá ma za tričko, kým sa neposadím. Pre veľký úspech som musela zopakovať možno dvadsaťkrát.

„Máte banán?“

„Máme.“

„Tak ši pjoším!“

Položím jej ošúpaný banán na tanierik. Zahryzne a kričí: „Pjoším ši vodu!“

Každé sústo potrebuje zapíjať, ako jej otec. Nerozumiem, ale rešpektujem. Postavím pred ňu šálku s vodou. Odhryzne, zapije. Zrazu odštipne banán prstami a hodí ho do vody. Loví banán zo šálky, dáva do pusy, smeje sa a pozoruje moju reakciu.

„Toto mi naozaj nie je smiešne. Nerob to! Pekne si zober banán do ruky a jedz!“ Najskôr poslúchne a potom znova. Ždib a šup do vody. Veľké chichoty.

„Týmto ma naozaj nerozosmeješ.“

Zoberiem šálku, odídem do kuchyne, vylejem ju, napustím čistú vodu, vrátim sa.

„Naposledy. Ešte raz to urobíš a zoberiem ti banán!“

Zjedla asi polovicu. Pri ďalšom pokuse som povedala dosť! Odniesla som nedojedený banán do kuchyne. Nerozplakala sa. Sama pribehla do kúpeľne, umyli sme ruky.