Adrenalín

14.5.2022

Z pôrodnice berieme Haňu na kebab a na antikorovú šmýkaľku. Malú odmieta, láka ju vysoká. Vediem ju po strmých schodoch, ledva nohy prepletá, ale je odhodlaná. Sama by som ju tam nepustila, tatino dovolil.

„Sadni si, vystri obidve nôžky, počkaj, kým odíde dievčatko, môžeš!“

Dole čaká tato Mišo, chytá ju do náručia. Šliapeme znova a znova, už sa jej podlamujú kolená, ale stále nemá dosť. Väčšie deti nikto nechytá. Naznačí rukou – tato preč! Zoskočí na rovné nohy ako veľkáčka.

Na druhý deň, len čo vojdeme do izbičky maminy s Ninou, dožaduje sa, kedy pôjdeme na šmýkaľku. Predchádzajúci deň už pootvárala všetky šuplíky, mamine ochutnala večeru, aj z fľaše sa napila. Ninu povozila v postieľke, pochytkala, vyhladkala, zobudila búchaním na bočnicu. Dnes je tam nuda, nič nové. Konečne sadáme do auta, je s nami aj teta Iva. Kým tato s Ivou čakajú na kebab, vyšlú nás dve. Moju pomoc odmieta, po schodoch šliape sama. Prosím ju, nech ide najskôr na malú, kým príde tatino. Ani náhodou. Žalúdok mám stiahnutý, ale držím sa statočne. Sledujem, aké pokroky urobila, je absolútne samostatná. Po štvrtej jazde plač. Nechápem. Ukazuje prštek, na prvom kĺbiku zhora, je oškretý. Beriem ju do náručia a chlácholím. Vysvetľujem, že ručičky musí držať na kolienkach, nesmie sa chytať za jazdy okrajov. Sľubujem leukoplast s opičkami, škoda, že nemám pri sebe. Bolesť ustúpi, ale pri pohľade na presakujúcu ranku sa znova rozľútostí. Som presvedčená, že na dnes sme skončili.

„Gabi, poď aj ty! Budeme sa stjedať!“

„Škoda, obliekla som si dnes sukňu, nemôžem!“ Mám sa na čo vyhovoriť.

„Ivi, poď ty!“

„Ja neviem, Hanka, asi sa trošku bojím,“ snaží sa vycúvať aj Iva.

„Neboj sa! Pozji! Musíš si dať takto jučičky, nič sa ti nestane. Ja pôjdem pvá, dívaj sa!“ Už ju vlečie po schodoch.

Hanka je už dole, Iva si sadne, ruky prekríži na prsiach, smrť v očiach, ale za povzbudzovania Hanky sa spustí s jačaním dole. Haňa ju tam akože zachraňuje. Ide im to, s tatinom sedíme na lavičke a sledujeme natešené deti. Väčší chlapec pred Haňou si ľahne a spúšťa sa horeznačky.

„Snáď to Hanu nenapadne...“ tatino nedopovie a tá už leží a rúti sa dole. V sekunde vyskočí, na štrku sa mu šmykne, padá na zadok. Súčasne s ním vyletí zo šmýkaľky Haňa, teniskou jej doťukne čelo. Rev. Kontrolujeme zranenia. Je celá, iba vyváľaná v mokrom štrku, na čele šmuha od zaprášenej tenisky. Iva bezmocne sleduje celý výjav z vrchu.

Po dojazde vysvetľuje: „Keby bola povedala, opýtala sa. To bola sekunda. Nestihla som urobiť nič.“

„To je pochopiteľné. Je nevypočítateľná. Nemáš si čo vyčítať.“

Toto už bola naozaj posledná jazda. Tatino malú prezliekol, hodil zablatené kúsky do kufra a išlo sa domov. Keby mama vedela, čo vystrájame, kým ona leží v pôrodnici, aj by mlieko stratila.