Na zajtrajšok nemyslím - 1. Kapitola - Nález

Na zajtrajšok nemyslím - 1. Kapitola - Nález

Shane priložil drevo, ktoré sa už niekoľko hodín sušilo vedľa kozuba, do ohňa. Ten pooblizoval menšie suché konáre ako prvé a pustil sa do ich premeny. Za posledné tri dni napadalo veľa snehu. Takmer po pás. Zle sa v ňom zháňalo suché drevo a ešte horšie lovilo, ale nič sa nedalo robiť. Ak si chceli zakúriť a poriadne sa najesť, bolo potrebné vyjsť do toho nečasu.

„A teraz upeč to upeč!“ povedal Harry mrzutým tónom. „Neviem, čo som ťa naučil, keď za pol dňa donesieš domov iba jedného zajaca a dvoch havranov.“

Od rána nebol v dobrej nálade. Sneh mu ju skazil. Lovenie v týchto horách malo byť iba malé prilepšenie na ich prvej jarnej ceste. S počasím, aké vonku vyčíňalo, mohol rátať s poriadnym zdržaním. Vlastne bol na Shana nahnevaný odkedy pred pár dňami priniesol do chatky ďalší hladný krk.

„Nebolo to pol dňa,“ bránil sa zahanbený mladík. Mrzelo ho, že takto hovorí pred dievčaťom, aj keď spiacim, navyše takmer celý čas ku ním otočeným chrbtom. Chápal uja, že je nervózny, ale jedla bolo akurát pre troch, možno aj trocha navyše. Nemusel predsa tak vystrájať.

„Bolo-nebolo, máš predsa hosťa,  tak sa o neho staraj! Z havranov sprav vývar. Dovoľujem ti na to použiť mrkvu a sladké zemiaky. Čím skôr bude hentá na nohách, tým skôr budeme môcť odtiaľto vypadnúť.“ Ukázal prstom na dievča.

Shane si vzdychol, hodil na seba kožuch, vyšiel do metelice, aby za chatkou očistil havrany od peria a naučenými pohybmi stiahol kožuch zo zajaca. Potom všetky zvyšky zakopal hlboko do snehu, aby čerstvá krv neprilákala neželaných hostí. Vlkov ako spoločnosť naozaj nepotrebovali. Ešte chvíľu pozeral na svoje dielo a dumal nad tým, dokedy mu Harry bude ešte dávať vyžrať to, že niekomu pomohol. Dávno ho nezažil takého priečneho. To fakt si nepamätá časy, kedy si ľudia bežne pomáhali. Naozaj by to dievča nechal Harry napospas jeho osudu? Teda na smrť? Bol z neho poriadne sklamaný. Znechutený a sklamaný. Harry bol v jeho očiach zrazu ako všetci ostatní. Sebec mysliaci iba na svoje potreby.

Z myšlienok ho prebral prudký záchvat kašľa ozývajúci sa z chatky. Aj preto bol Harry naštvaný, kašľa sa ľudia báli viac ako guľky do srdca. Dobrá správa však bola, že je častejšie hore.

´Možno má Harry pravdu, možno aj tak neprežije,´ pomyslel si a ponáhľal sa dovnútra. Dievča ležalo na boku na jedinej posteli, ktorá sa nachádzala v chatke tentoraz otočené tvárou k nim a jeho tmavé oči prosili o pomoc. Nehovorilo. Len stenalo a kašľalo. Jediné zrozumiteľné slovo, odkedy ho na kosť premrznutú priniesol do chatky, nepovedalo. Možno za to mohla horúčka. Možno strach. Alebo vôbec nehovorilo po anglicky.

Tú malú našiel Teddy, Shanov pes, keď boli spolu na love. Teddy je dvojsečná zbraň. Vie vyhľadať zviera, ale občas ho vie aj vystrašiť a odohnať. Nie je to typický lovecký pes, ani nikdy nebol. Každopádne je to kamarát, ktorý im už viackrát pomohol, a už pár rokov sa túla so svojimi pánmi po krajne. Harry zásadne poľoval bez neho, ale Shane si ho musel zobrať. Kvôli bezpečnosti. Vraj sa v zime po horách potulujú svorky vlkov a pes, hoci aj malý pes, vie na nich rýchlo upozorniť. Preto mal tie menšie úlovky, za ktoré sa mu ujo vysmieval! Nie žeby nebol dobrý lovec.

Okrem toho, ráno predtým mal na love viac šťastia ako dnes. Podarilo sa im skoliť vychudnuté divoké prasa. Jeho kožušina s tvrdými chlpmi veľkú cenu nemá, ale zase mäso z neho ich nasýti. A ak ho naložia do soli, vystačí im na celú cestu. Shane bol práve uprostred čistenia od nepotrebných vnútorností, ktoré sa mu naozaj nechcelo vliecť na chrbte, keď si všimol, že pes sa niekam vyparil. Klasika, stávalo sa mu to pomerne často.

„Teddy!“ zakričal na neho. Žiadna odozva.

Shane zopakoval hlasnejšie a dôraznejšie: „Teddy! Teddy, k nohe!“ A očakával, že o pár sekúnd pribehne k nemu zadychčaný naničhodník. Nič sa však nedialo. Neozvalo sa ani šuchotanie labiek prekonávajúcich primrznutý sneh.

Tak utrel zakrvavený nôž do snehu, zasunul do opasku a vybral sa ho hľadať. Poľahky našiel jeho stopu v snehu a pustil sa po nej. Asi na dvadsiate piate zavolanie, keď už bol na psa poriadne nazlostený, začul vzdialený štekot. Znelo odinakiaľ ako psia stopa. Shanne sa preto postavil, prezrel terén a zauvažoval nad smerom zvuku. Les klame. Zvuk sa ohýba, poskakuje po dolinkách, hornatom teréne, ozvena tu má zvláštnu moc, ale Shane sa s ňou vysporiadal a vybral sa v predpokladanom smere štekotu, nehľadiac na kľukatú psu trajektóriu.

Našil psa, ako zúrivo hrabe, v prestávkach ňuchá a šteká na niečo. Akonáhle zbadal prítomnosť svojho pána, potešil sa, pribehol k nemu s krútiacim s chvostíkom, veľkými očami a ďalšou salvou brechotu ho prosil o pomoc. Ten si vzdychol, položil zbrane do bezpečia a holými rukami pomáhal psovi, ktorý našiel kus látky alebo niečo také. Po chvíli bolo jasné, že v snehu leží do klbka schúlené telo malého dievčaťa. Nevedel mu odhadnúť vek, podľa výšky možno deväť rokov a možno viac. V odhade ľudského veku sa nikdy poriadne nevyznal. Pripadalo mu veľmi malé na to, aby bolo samé takto hlboko v horách. Vek nebol podstatný, žilo však vôbec?

Shane sa to rozhodol preskúmať. Nebolo úplne tuhé, teda ani dlho mŕtve, keď ho odtiaľ vytiahol. Odhrnul zamrznuté vlasy z tváre, dotkol sa mu krku a zároveň sa mu zahľadel do tváre. Vyzeralo, akoby spalo. Avšak ústa malo fialové, nos a viečka tiež. Na boku čela a na spánku obrovskú ranu plnú zeme a ihličia. Ani žiaden obláčik pary nad sa nad jeho tvárou nevznášal. Shane pod bruškami prstov nič necítil. Ale možno za to mohlo to, že ich mal skrehnuté od hrabania v snehu. Mohlo byť mŕtve, ale akosi sa mu to nezdalo.

Aby sa uistil, opatrne odtiahol mu ruky z hrudníka a priložil k nemu ucho. Po celý čas mu neúnavným hrabaním rozrušený pes dychčal do ucha.

„Teddy, zmizni!“ zavelil nezmyselný pokyn namrzený majiteľ. Našťastie tomu bolo hneď jasné, čo má urobiť. Má dať pokoj. Stíchol a neochotne odišiel od Shanna a z bezpečnej vzdialenosti ho pozoroval. Slovo zmizni pre neho znamenalo: neotravuj, choď preč, zavadziaš, nechcem ťa ani vidieť. Zvyčajne tušil aspoň približne, prečo sa na neho pán hnevá, no tentoraz to nechápal. Nič zlé neurobil. Práve naopak, našiel a vyhrabal jedného z nich. Nemal by mu skôr poďakovať?

Shanne využil ticho, ktoré zavládlo, znova priložil ucho k miestu, kde máva človek, a teda asi aj dievča srdce, a namiesto klasického rýchleho rytmu, zachytil niečo ako jeho tichú, poriadne spomalenú verziu. Srdce stále bilo. Okamžite zareagoval. Vyzliekol dievča donaha, vyutieral ho snehom, až sa do jeho pokožky začala vracať farba. Jeho vlhké, premrznuté  šaty pobalil tak, že z nich vznikol malý batôžtek, svoje vrchné oblečenie i pulóver vyzliekol, obliekol do neho vychudnuté telíčko, pričom sám zostal len v pulóvri a v spodných nohaviciach. Aj vlastnú ušianku mu požičal. Padla mu až na oči. Vyzeralo v tom všetkom komicky, ale nezáležalo na tom. Veľmi ju chcel zachrániť

„No poďme, po diviaka sa vrátime,“ povedal viac menej pre seba ako pre psa a začal sa brodiť snehom, ktorý mu siahal do polky lýtka naspäť k asi 3 míle vzdialenej chatke.

Harry ho takmer z nej vyhodil, keď priniesol úlovok. Vplyvom tepla, v ktorom sa telo zachránenej ocitlo, sa veľmi rýchlo začali zreteľne črtať fialové a čierne omrzliny.

„Načo si ju dovliekol? Aby zomierala v bolestiach? Znova? Si normálny? Mal si ju nechať, tam kde bola. Mohla to už mať za sebou. Si obyčajný somár! Nemá šancu prežiť,“ stanovil nemilosrdnú prognózu Harry. Shane len bezradne pokrčil plecami a odišiel do lesa po diviaka. Bohužiaľ, našiel už iba zvyšky. Zver ho našla a využila k svojmu prospechu. Až vtedy mu došlo, aké neuveriteľné šťastie v nešťastní to dievča malo. Aj ono mohlo skončiť ako hŕba kostí na skrvavenom snehu. Po synovcovom návrate sa rozčúlený Harry vybral sám skontrolovať pasce, čo nastavil v okolí, a mladému povedal: „Sám si dozeraj na jej agóniu.“ Vrátil sa až po zotmení aj s poriadnym úlovkom.

Po celý ten čas mladý záchranca nerobil nič iné, len kúril v kamennom krbe, obracal telo dievčaťa, ktoré ležalo na provizórnom lôžku z kožušín na zemi v jeho tesnej blízkosti. Shane jej drobné telo prikryl dvomi dekami, ktoré dávajú pod sedlo koní, aby ich netlačilo. Smrdeli, ale aj teraz plnili svoju úlohu. Hriali a preberali dievča k životu. Naozaj nič lepšie nenašiel. Trvalo to celú večnosť, kým pokožka biela ako papier nezružovela, vtedy jeho ubolené telíčko preložil na posteľ do kúta miestnosti.

V noci sa prvýkrát prebralo. Niečo sa snažilo povedať, ale možno to bol len zvláštny ston. Dal mu piť, teplú vodu s vyvareným ihličím a kusiskom medu, rýchlo potom opäť zaspalo. Jedla sa nedotklo. Teplota jeho tela stále stúpala. Mohla za to horúčka, ktorú nespôsobilo iba prechladnutie, ale hlavne omrzliny na všetkých končatinách. Ak nie mäso, tak určite koža sa jej zošúpe. Muselo mať obrovské bolesti, lebo stenalo celú noc. Ani jeden z dvoch mužov sa kvôli tomu nevyspal.

Na ďalší deň napadlo Harrymu natierať nájdenej pokožku tukom z jazveca. Podal Shanovi misku s masťou a len letmo skontroloval, či to robí dobre. Shane vedel, že svojím dotykom mu spôsobuje bolesť, ale zdalo sa, že mu zároveň robil dobre, lebo pri opakovanom ošetrovaní sa každú chvíľu neodtiahlo, ale potichu trpelo. Oči dievčaťa boli stále bojazlivé, občas sa v nich objavili slzy. Nerozumel tomu, hovoril na ňu, vysvetľoval, že sa ich nemusí báť, ako keby mu neverilo alebo nerozumelo, alebo nechcelo uveriť a rozumieť. A možno bolo naozaj nemé.

Druhá noc bola zlá, ale ráno sa stal zázrak. Aj bez toho, aby sa Shane dotkol tváre svojej pacientky, podľa pokojného dychu a už hodnú chvíľu neprerušovaného spánku vedel, že mu teplota poklesla. Mohlo to byť dobré aj zlé znamenie. Možno zvíťazilo, ale aj mohlo prestať s chorobou bojovať. Ale aspoň bolo ticho a konečne si mohol pospať.

Dievča prespalo celé ráno. Nezobudilo ho ani rozhovor s Harrym, ani štekot Teda, ktorý sa tešil, keď sa jeho pán obliekal do zimného kabátu. S pocitom, že možno po návrate dievča už nebude medzi živými, odišiel s Harrym na lov. Bol koniec zimy, obaja sa snažili uloviť ešte nejaké zvieratá. Každá kožušina pre nich znamenala peniaze, či náboje navyše. S malou dušičkou sa Shane vracal poobede ku chatke. Po celý čas mu neschádzalo z mysle. Strach, že dievča, ktoré ledva poznal, zomrelo, mu podlamoval nohy.

Ale žilo a poriadne kašľalo. Rany sa na pokožke sa hojili, a hoci členok bol celý čierny, aspoň nebol taký opuchnutý. Harry bol z toho akýsi mrzutý, ale aj tak varil preň polievku, zatiaľ čo Shane opracovával kožušiny. Keď bola polievka dovarená, Harry nechal Shana, nech to dievča nakŕmi a ten sa snažil zo všetkých síl. Tu už išlo o prestíž. Ak sa z toho malá dostane, on mal pravdu, nie Harry. Preto robil všetko pre to, aby sa jej uľavilo. K večeru sa dokonca prvýkrát usmialo. Nie na neho, ani na uja, ale na Teddyho. Stalo sa to vo chvíli, keď vyskočil ku nej na posteľ a ľahol si vedľa.

Malo krásny úsmev. Smutný, ale krásny.

Ako tak ležalo, hladilo boľavými rukami hladkú srsť psa, Shane si všimol, že opeknelo. Jeho tmavohnedé veľké oči s výraznými mihalnicami sledovali psa. Nachádzali sa pod vysokým čelom a medzi nimi zanikal jemný nos, z ktorého sa už zošúpala pokožka a teraz mal ružovkastý odtieň, ktorý každým dňom získaval bledol. Dlhé hnedé vlasy, o ktoré sa jej s Harrym nevedeli a ani nemali čím postarať, jej neupravené padali z pliec. Bol rád, že žilo. Bol rád, že sa usmialo. Obzrel sa za Harrym, ale ten sa tváril, že ho zaujíma viac čistenie zbraní.

Toho prípravy na odchod zaujímali viac, ako osud dievčaťa. On sa už naučil nepripustiť si ľudí k srdcu. Jediné, na kom mu naozaj záležalo bol chlapec, o ktorého sa bolo treba postarať. Cez zimu lovili, cez leto sa z nich stávali poslovia. Chodili z mesta do mesta, z dediny do dediny a vozili správy, menšie náklady za rôzne poplatky. Málokedy nimi boli peniaze, či niečo vzácnejšie. No živilo ich to celkom dobre, núdzou často netrpeli. Pred nimi bola dlhá cesta do najbližšieho mesta s poriadnym nákladom koží a dúfal, že sa na ňu budú môcť vydať hneď, ako sa znova oteplí. Príslovie čas sú peniaze úplne už nesedelo, ale napriek tomu stále bolo svojím spôsobom aktuálne. Dlhá zima znamenala krátke leto a s ním aj nižší zárobok.

Autor Veronika Valent, 25.04.2020
Přečteno 105x
Tipy 2
Poslední tipující: Krahujec
ikonkaKomentáře (2)
ikonkaKomentujících (2)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře

Ještě že psík ji našel a dostala se do dobrých rukou zachránců, i když na hranici smrti - s těžkými omrzlinami, horečkou...

12.08.2020 18:58:28 | Krahujec

Musela sa k nim dostať. Je to jedna z hlavných postáv. :-)

17.08.2020 22:45:12 | Veronika Valent

© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter