Na zajtrajšok nemyslím - 12. Kapitola - Príležitosť

Anotace: Príležitosť robí zlodeja, hovorí sa.

„Bývate tu už dlho?“ opýtal sa Adam.

„Odjakživa,“ povedala asi štyridsaťpäťročná gazdiná, u ktorej práve býval a pracoval, tónom, ktorý prezrádzal, že na túto informáciu nie je práve hrdá. Bolo jej ľúto, že sa nikam ďalej asi tridsať míľ nedostala, keď sa ešte dalo. Teraz, keď je cestovanie obmedzené, je rada, keď sa za jeden deň na voze dostane k sestre na návštevu.

„Takže asi dobre poznáte miestnych,“ povedal Adam so skúmavým pohľadom.

Po rokoch neúspešného hľadania svojich synov zmenil taktiku. Pochopil, že celý čas na to išiel zle. Chlapom sú decká ukradnuté. Ledva si poznajú svoje a susedove. V krčmách sa bavia o ženách, sexe, svojich problémoch, ale o deťoch minimálne. Zato ženy majú v tom lepší prehľad, presne vedia, aké deti sú v okolí, dokonca aj to, či prospievajú a či sú niečím zaujímavé.

Adam mal veľký problém v tom, že jeho deti prišli na svet v čase, kedy neexistovala možnosť fotografovania. Takže fotky svojich synov nikdy nevlastnil, a teda ich ani nemohol ukazovať. To mu prvé roky výrazne znižoval šancu ich nájsť. Mal len jednu vyblednutú, zošúchanú, po krajoch rozstrapkanú fotku svojej manželky z jej dievčenských liet. Bola na nej neuveriteľne krásna, mladá a šťastná, netušiaca, aký osud ju a jej deti čaká.

Prvé roky sa trápil podrobným opisovaním detí, ale teraz by to už bolo aj tak jedno, prešli roky a oni sa museli veľmi zmeniť, vyrásť. Sám by ich s najväčšou pravdepodobnosťou nespoznal, keby išli okolo neho na ulici. Mohli sa podať na hocikoho, jeho, mamu, strýkov, starých rodičov, mohli byť dokonalá zmes všetkých. Niekedy si hovoril, či to ešte vôbec má význam. Ale to by sám stratil zmysel svojho života. A sľúbil to svojej mŕtvej manželke, keď ju ukladali do hrobu. Nemohol teda svoj sľub porušiť. Robil to hlavne pre ňu, pretože toto ich stále spájalo. Život a záhrobie. Jeden sľub. Spravodlivosť. Ale rokmi sa zmenšujúca nádej.

„Poznám, ale zase nie až tak dobre. Hľadím si svojho. Prečo sa pýtate?“ povedala stará Lambertová, ktorú miestni nazvali najväčšou klebetnicou, a práve preto sa u nej Adam nechal najať na poľnohospodárske práce. Lepšieho informátora, ako ženu, čo sa rada pozerá druhým do taniera, nemohol zohnať. Jeho taktikou bolo získať si slušnosťou a prácovitosťou priazeň danej dámy, potom rozhovorom vzbudiť súciť a vylákať od nej informácie.

„Samozrejme, ako každý,“ naoko súhlasil vdovec, „mňa pletky nezaujímajú. Roky niekoho hľadám, možno by sme mi mohli pomôcť.“

Zvedavú ženu zaujal príbeh, ktorý jej hneď na to vyrozprával. Príbeh, ktorého skrátenú verziu tými istými naučenými slovami Adam rozprával snáď tisíckrát, a ktorý stále bolel. Takže ho nebol schopný rozpovedať nikdy bez prestávok, pri ktorých sa potreboval upokojiť.

Adam si vydýchol, keď prvá otázka bola praktická: „Koľko rokov by mali mať?

Mladší Thomas jedenásť a starší Filip 12 a pol.“ Neznášal ľutovanie, ktoré zvyčajne po jeho monológu nastalo.

„Takže už dosť veľkí chalani. Obdivujem vás, toľké roky ich hľadáte,“ povedala gazdiná, ale Adam jej neuveril. Nevyzerala na to, že by ona niekoho okrem seba obdivovala. Hovorila z nej číra faloš.

Adam pristúpil na jej hru: „Čo iné mi zostáva, pani zlatá. Nenašiel som si iný zmysel života. Voľakedy som denne prešiel desiatky kilometrov, zodral kopec topánok. Už som spomalil. Ale podvedome ich budem hľadať do mojej smrti. Sú moja krv, moja živá spomienka na Kláru, ich matku.“

„Museli ste ju veľmi milovať,“ povedala závistlivo panovačná pani Lambertová, ktorá síce žila, a závidela lásku, ktorú nikdy poriadne nepoznala, deväť rokov mŕtvej žene. Neodpovedal jej, pretože sa začal cítiť nepríjemne. Pristihol svoju ruku, ako drží obrúčku, ktorá sa mu hompáľala na retiazke na krku.

Takmer oľutoval, že jej svoj zničený život vyložiť práve tejto nie veľmi sympatickej osobe. Nemal chuť sa jej zverovať viac, ako musel. Celé dni na statku rozkazovala ako generál, nič jej nebolo po vôli, nik z nádenníkov ju nemal v láske. Nebolo jednoduché dostať sa k nej blízko na rozhovor. Získať si jej sympatie. Ale Adam mal už toľko skúsenosti so ženami, že k nej dokázal preniknúť.

„Stále ju milujem. To kvôli jej pamiatke nenájdem pokoja, kým po nich aspoň stopu nenájdem.“

„Hm. A čo odo mňa vlastne chcete? Ako by som vám ja mohla pomôcť?“

„Jednoducho. Nemusíte odpovedať hneď. Porozmýšľajte. Ak by ste vedeli o nejakej rodine, v ktorej sa zrazu objavil malý chlapec, navyše, ktorý sa na rodičov ani nepodobá, tak mi dajte vedieť. Ja viem, sú to roky, no na niečo také by si ešte ľudia mohli pamätať.“

„Porozmýšľam, a teraz už choďte spať, zajtra sa bude klčovať horný les, treba nám rozšíriť pole smerom do kopca, odtiaľ stečie voda a my budeme mať lepšiu úrodu,“ povedala zamyslene. Adam, mal pocit, že celý ich rozhovor zostane pochovaný v bežných starostiach ľudí ako už bohvie koľký krát. Vylial si dušu a ľudia sa vrátili k svojim vlastným problémom. Nezazlieval im to, bol taký čas. Každý sa snažil hlavne starať sám o seba.

„Ďakujem, pani Lambertová, nemusíte sa báť. My si s tým poradíme, sme tu samí silní chlapi.“

„Vy možno ste, no tí ostatní sú len banda darmožráčov a lenivcov!“ vyjadrila svoj názor, ktorý jej nik a nič nemohlo zmeniť. „No keď im pôjdete príkladom, tak ako dnes, možno zaberú. No, už bežte! Zajtra musíte vstať na svitaní,“ dosť nepríjemne sa ho chcela zbaviť.

Adam rád od nej odišiel, tiež nemal potrebu zostávať v jej blízkosti dlhšie, ako musel. Pobral sa teda do stajne, kde ho ubytovali. Bol tam síce smrad, ale aj pomerne teplo Na spolubývajúcich, myši a potkany, si nesťažoval. Ak im odložil niečo z večere a pohodil im to čo najďalej od seba, mal celú noc pokoj. Uvažoval, koľko na tomto mieste zostane. Pláca tu bola mizerná, robota tvrdá, jedla nedostávali dosť a ani jeho kvalita nebola dobrá, ale blížila sa zima a človek si musel robiť podkožné zásoby, takže si povedal, že zostane tam ešte týždeň a pôjde ďalej.

XXX

Nakoniec zostal na statku Lambertovcov takmer dva týždne. Nie preto, že by mu robota na ich gazdovstve extra voňala, ale počasie bolo zlé, klčovanie šlo veľmi pomaly, šmýkalo sa. V blate to bola poriadne náročná práca, darmo im pri vyťahovaní pňov pomáhali aj kone. Dokonca jeden z pomocníkov, práve z tým pracovitejších, dostal pruh, tri dni na to zomrel v hrozných bolestiach. Mal rodinu, ktorá zrazu zostala bez živiteľa. Ženu a malé dieťa. Adam ich oboch spoznal na pohrebe. Mladá vdova mala bežné šaty, na rukách o čosi viac ako polročné dieťa a velikánske vpadnuté oči, ktoré už neplakali. Hľadelo z nich čisté zúfalstvo.

Pohreb prebehol rýchlo. Tak lialo, že kňaz to skrátil na minimum a smútoční hostia sa rozbehli do všetkých strán. Len vdova zostala a zopár chlapov, možno príbuzných, susedov, ktorí lopatami hádzali mokrú hlinu na voľne uložené telo muža bez rakvy. Ani na tú nemali.

Dieťa v jej náručí sa spočiatku len mrnčalo, potom už plakalo. Príčinou mohol byť hlad, ale nepríjemný pocit, ktorý sálal z mamy. Vôbec ho nevnímala.

Pôvodne chcel Adam pomôcť chlapom so zasypávaním hrobu, ale keď si všimol ženin stav, bál sa, aby neodpadla, pristúpil k nej a ponúkol sa: „Ak tu chcete ešte chvíľu byť, môžem sa o neho postarať. Poprechádzame sa spolu. Nebojte sa, viem ako na deti.“

Nechápal, prečo jej nikto z prítomných takú službu neponúkol. Ani prečo ju nik v jej trápení nepodoprel. Nikto z tej hŕstky sa nesprával ako ozajstná rodina.

Neprítomne na neho pozrela. „Čo prosím?“

„Asi sa nudí alebo chce jesť, pani, mohol by som ho zobrať k pekárovi a kúpiť mu rožok. Zatiaľ vy by ste sa mohli dôstojne s mužom rozlúčiť.“

Táto ponuka ju trochu prebrala. Mimovoľne si utrela si tvár, akoby odháňala dotieravý hmyz, či nezbedný vlas. Pokožku mala bielu ako stena, určite to súviselo s rozrušením, možno zimou.

„Nepoznám vás,“ zašepkala. Dieťa revalo, jej bolo na odpadnutie, preto sa rozhodla sa prijať ponuku. Mala problém sama so sebou, nedokázala vnímať dieťa, dať mu to, čo potrebovalo.

„Pracujem u Lambertovcov, môžete sa na mňa popýtať, ak si chcete byť istá.“

Pokrútila záporne hlavou, avšak prekvapivo povedala: „Ale tu máte dáždnik, nech neprechladne. Kde vás nájdem, ak by som sa tu zdržala?“

Adam pre istotu zopakoval a spresnil informáciu, evidentne ho poriadne nevnímala: „Ak nebudeme v pekárni, nájdete nás v stajni u Lambertovcov, tam prespávam.“

A tak prišlo Adamove náručie k dieťaťu, ktoré sa uspokojené rovnomerným pohybom utíšilo a začalo si cucať prst. Bol to neuveriteľný pocit. Ešte si ho pamätal. Taký strašne zodpovedný. Srdce mu prudko búšilo a nechcelo sa upokojiť. Išiel so vzácnym nákladom veľmi opatrne, všade bolo mokro, nechcel sa na zablatenom povrchu pošmyknúť. Uvažoval, či je ešte kojené, asi bolo, ale kus pečiva by mu nemusel uškodiť. Zašiel s ním do obchodu, kúpil dve bagety, z jednej odlomil a podal dieťaťu do rúčky. Ono ju vďačne prijalo a začalo dvomi, či štyrmi prednými zubmi hryzkať, alebo skôr cmúľať. Okamžite sa mu na tvári objal spokojný výraz.

Adam s dieťaťom v náručí a s polorozpadnutým dáždnikom dorazil až do svojho prechodného bydliska. Posadil dieťa do sena, chrbátik mu podoprel starým vankúšom a sadol si oproti. Konečne sa aj on pustil do jedla, no ani na sekundu neprestal pozerať na stvorenie oproti. Uvažoval. Je to chlapec? Dievča? Ak by teraz s tým deckom zmizol, čo by sa mohlo stať? Matke by bolo určite ľahšie. Mohla by sa znova vydať, ako plodnú by bol o ňu určite záujem. On, Adam, by už konečne nebol sám. O dieťa, ktoré vie jesť, by sa už vedel postarať. Konečne by mal by nový zmysel života, pre koho žiť.

Začal sa nervózne prechádzať po stajni. Myšlienka na únos však bola neodbytná. Keby ukradol koňa, mohli by sa odtiaľto rýchlo dostať preč. Šli by kamsi ďaleko, aby ich nikdy nenašli. No a čo, že sa blíži zima, je stále mocný, v najlepších rokoch, zohnal by pre nich poriadne bývanie, prázdnych domov bolo neúrekom. Správal by sa k tomu stvoreniu ako k vlastnému. Keď už bol takmer presvedčený, že to ide urobiť, zastal a vytiahol z vnútorného vrecka fotografiu svojej ženy, aby sa s ňou, tak ako mnohokrát predtým, poradil.