Na zajtrajšok nemyslím - 25 Kapitola - Na slobode

Darja si len hlboko v noci poriadne uvedomila, čo sa stalo. Teda, až keď sa z toho všetkého stresu a šoku konečne spamätala. Jej myseľ bola nastavená na boj za slobodu, ktorý sa nekonal, takže zostávala v strehu, v akosi tranze, z ktorého sa nevedela dostať. Celý čas sa len úmorne držala za pás Shana, ktorý ju zase zachraňoval. Ruky ju boleli, mala ich od zimy úplne skrehnuté. Dávno nesedela na koni a takto nepohodlne zboku nikdy. Neustále sa jej šmýkalo, navyše išli dosť zvlneným terénom, takže ju zemská príťažlivosť ťahala nekompromisne dolu. To, že občas kôň zakopol, pošmykol sa, jej nedovolilo zaspať, hoci boli chvíle, keď od únavy k tomu nemala ďaleko. Pomaly sa upokojovala. Teplo Shanovho tela na ňu pôsobilo ako uspávanka. On si asi myslel, že spí, a preto bol ticho, len Remy sa občas ozval, na čosi sa pýtal, dostal od Shana strohú odpoveď a zase stíchol. Jeho opatrovateľka bola rada, že za ňu niekto odpovedá. Ona jednoducho nevládala. Zmoril ju beh, hlad a celé tie dni v klietke.

Príjemné bolo, ako sa jej Shane občas dotkol rúk, aby sa uistil, či sa dobre drží. Po čase si uvedomil, že sú ľadové, tak si vyzliekol šatku z krku a opatrne jej ich ňou obviazal. Darja sa nebránila. Nadránom už len existovala, nechala by sa unášať princom, čertom, hocikým, hocikam. Bolo jej všetko jedno a zároveň príjemne. Jej vedomie bolo zastreté takmer ako vzduch navôkol, ktorý bol presýtený neskoro jesennou hustou hmlou, v ktorej sa vytvárali drobnučké kvapôčky vody a rosili všetko, čoho sa dotkli. Už dávno necítila bolesť tela z nepohodlnej polohy a  bola mu za to vďačná. Už viackrát v živote zažila obdivuhodnú schopnosť ľudského podvedomia zahrať sa s vedomím tak, aby mu pomohlo. Aspoň v tomto sa na to jej telo dalo spoľahnúť.

No keď ju Shane na svitaní zložil z koňa na zem, až zjajkla od bolesti, ktorú sa potom snažila v tichosti znášať. Len slzy, čo jej vyhŕkli, ju prezrádzali.

„Stalo sa niečo?“ vystrašil sa. Naozaj sa snažil uložiť ju opatrne do mokrej trávy. Zohol sa s ňou takmer až k zemi.

Darja si pripadala hrozne trápne. Radšej zaklamala: „Nie, len chrbát sa ozval, ako som hore sedela, tak mi stuhol.“ V skutočnosti ju snáď bolel každý sval. Ten sedací najviac.

„Ja viem, skúsim ti tie nohy uvoľniť,“ povedal a zobral najväčší nôž, čo mal a snažil sa otvoriť ohnivko, to povolilo iba o trochu, potom si zobral na pomoc skalu, vložil ju do stredu ohnivka, tĺkol do nej inou, väčšou, dovtedy, kým sa železné zovretie neuvoľnilo natoľko, aby vedel vybrať druhé ohnivko. Zvuk úderov skaly o kov, ktoré sa ozývali do lesa, konečne stíchli. Darji oči zažiarili. Znova mohla chodiť, aj keď len naširoko. To, že jej na nohách zostali okovy a plantajúce dve menšie reťaze, jej neprekážalo. Taká slobodná už dva týždne nebola!

„Ďakujem. Už sa to nedalo vydržať.“

„Nemáš za čo,“ odpovedal jej hľadiac na do krvi zodraté členky na niekoľkých miestach. Nemal nástroje na to, aby ju úplne oslobodil a skutočne jej uľavil od bolesti, za čo bol na seba nahnevaný. Uvažoval, či nemá otvorené rany niečím potrieť, aby sa jej tam nezaniesla infekcia, ktorá tam už pravdepodobne aj tak už bola. No nemal ani len alkohol. Nemohol sa viac na to pozerať, tak sa radšej odišiel postarať o koňa, no pozorne sledoval trávu pod nohami, aby zistil, aké bylinky sa nachádzajú na čistinke.

            Darja jeho správanie mylne pochopila. Zdal sa jej veľmi chladný. Ani sa jej do očí nepozrel, ani sa neusmial. Mala chuť sa s ním rozprávať, no on sa správal tak odmerane, že si netrúfla. Radšej uprela svoju pozornosť na Ramiho. Presunula sa k nemu, popýtala sa, ako sa má, rozdelila sa s ním o jedlo, pričom na ňu Shane škaredo pozeral. Vari len mohla dať so svojej porcie niekomu inému!? Možno len nechápe, aký je detský organizmus krehký, ako ľahko mu hrozí podchladenie, strata vedomia, smrť. Neraz to zažila. Deti z tohto sveta odchádzali prvé a v porovnaní s dospelými ukrutne rýchlo.

Preto Shana ignorovala, keď sa ozval: „Tebe som to dal. Aj ty musíš mať silu!“

„Je to dieťa, potrebuje jesť!“ spurne mu odpovedala.

Bol nahnevaný, nemal ju poslúchnuť a ísť po to decko. Prešli spolu len pár hodín a už mu liezlo na nervy otázkami, kam idú, kedy tam budú, čo budú jesť. Aby mu celkom nekrivdil, tak mu malý ešte počas noci poďakoval za záchranu, na rozdiel od mladej ženy, ktorú jedinú chcel dostať na slobodu. Trochu ho to trochu mrzelo. Vlastne sa cítil urazene. Dosť urazene. Nič namiesto chvály bolo podstatne menej ako očakával.

Aby sa upokojil, ľahol si do trávy a len počúval rozhovor svojich spoločníkov. Boli to samé bežné reči, okolo počasia, rána, najzaujímavejšia bola hádam iba hádanka, na ktorú Shane vedel okamžite odpoveď no Ramimu to dosť trvalo, kým na ňu prišiel. Darja videla len to, ako Snane leží a nevšíma si ich. Aj si pomyslela, či neľutuje, že ich zachránil. Takto mal s nimi iba veľa roboty. No jemu to ani nenapadlo. Len uvažoval nad tým, čo ďalej. Nateraz boli v bezpečí, aspoň od ľudí. Mrzelo ho, že poriadne ani nevie, kde sú. Tušil iba približnú polohu. Za noc prešli lesom aspoň osem míľ. Rovno nešli, terén bol dosť zvlnený, komplikovaný, nebolo podľa čoho sa orientovať. Obloha bola zatiahnutá. Vôkol len husté lesy, ani rieka, ani nič, podľa čoho by sa dalo usúdiť, kde sú. Shane si pomyslel, že by bolo dobré nájsť vyvýšené miesto, kde by sa dalo obzrieť krajinu, nájsť orientačné body, ako sú napríklad vrcholy známych hôr. Niečo, od čoho by sa mohol odpichnúť.

Tak Shane usadil bývalých väzňov na Kinga a vydal sa s nimi do kopca. Zo začiatku sa ešte dalo ako-tak ísť, ale potom začala byť cesta nebezpečná, poriadne strmá, pod vrstvou mokrého ihličia boli skaly, na ktorých sa Kingovi poriadne šmýkalo.

„Zvládneš ísť peši?“ opýtal sa Darji.

„Samozrejme,“ odpovedala a dovolila, aby ju zložil z koňa, hoci by to už možno zvládla aj sama, no bála sa dopadu. Keď bola na zemi, nastal trápny okamih, keď sa ani jeden z nich nehýbal. Darja sa chrbtom opierala o sedlo, nemala kam ustúpiť, Shane stál pri nej príliš blízko a hľadel jej do očí. Ona mala chuť ich sklopiť, lebo ten jeho pohľad ju úplne hypnotizoval. Nedalo sa nepozerať do tých pekných orieškovohnedých očí, ktoré na ňu skúmavo hľadeli.

Prebrala ich otázka: „Čo tam hore budeme vlastne robiť?“ Ramiho zvedavosť ich oboch zachránila.

Shane sa spamätal a ustúpil Darji, ktorá odbehla za koňa. Shane prešiel pred neho, chytil uzdu a dozadu, aby ho všetci počuli, sa priznal: „Dúfam, že keď sa dostaneme vyššie, zistím, kde sme, a podľa toho sa zariadime.“

Podarilo sa im to až okolo obeda. Na temene kopca Shane musel vyliezť na najvyšší strom, takmer až po jeho vrcholec, pretože ostatné okolostojace stromy mu stále prekážali vo výhľade. Začínalo to byť aj nebezpečné, vrcholec sa ohýnal, ale Shane predsa len pokračoval ďalších pár stôp. Potom zastal a obzrel sa. Okamžite spoznal vysoké pohorie na západe, ktoré sa zvažovalo až na sever a postupne klesalo. Podľa neho sa už vedel zorientovať. Dosť mu odľahlo, keď zistil, že ho jeho šiesty zmysel neklamal. Nachádzali sa približne tam, kde si myslel, že sú.

Všetko by to bolo krásne, keby sa pri zliezaní pod ním jedna z vetví nezlomila, ale našťastie sa stihol zachytiť kmeňa, aby nespadol. Potom už zišiel dole bez problémov. Dole ho čakala Darja, ktorá dovtedy veľmi pozorne sledovala jeho výstup a zostup, a takmer ani nedýchala. Hlavne pri tom skoro páde. Zlomená vetva aj s opŕchajúcim ihličím letela zo stromu dlho, odrážala sa od iných, lámala na menšie kusy. Rami s Darjou museli uskakovať. No Shane to zvládol a nespadol.

Keď zišiel dole, tak mu vyčítala: „Mohol si sa zabiť!“

Shane si siahol do vlasov, prehrabol ich a odpovedal: „Ale nezabil.“ Nepáčilo sa mu, že ho niekto namiesto pochvaly kritizuje.

„Veľmi bezpečné to nebolo,“ pokračovala Darja vo výčitkách, keď mu nestála ani za to, aby jej odpovedal. Sama nevedela, prečo to robí, bola to taká prirodzená reakcia zo strachu, ktorý kvôli nemu prekonala a ktorý sa jej vôbec nepáčil. Shana zase hnevalo, prečo mu nadáva za niečo, čo spravil kvôli nej.

„Ty robíš iba samé bezpečné veci?“ opýtal sa jej ironicky.

Darja nesúhlasne zakrútila hlavou, urazene stíchla. Počas cesty dolu radšej nič nehovorila a dusila v sebe frustráciu z toho, že sa stále hádajú a nie sú schopní normálne komunikovať. Ako to už býva, zostup z hory bol ešte náročnejší ako výstup, Darja navyše musela dávať pozor na okolie, chodiť dosť naširoko, nestúpať si na vlastné reťaze. Jednoducho sa musela hrozitánsky sústrediť. Únava však robila svoje. Úplne zbytočné myšlienky na blízku či vzdialenejšiu budúcnosť ju odvádzali od reality. Myslela na to, čo bude robiť s chlapcom. Kam sa podejú? No jeden príliš hladký a vlhký balvan čiastočne ukrytý pod mazľavými nánosom listov a ihličia ju vytrhol z myšlienok a donútil spadnúť na zadok, až ju kostrč poriadne zabolela. Nezaobišlo sa to bez hluku. King , ktorý išiel pred ňou, sa neobvyklého zvuku zľakol a poskočil poriadne dopredu. Pred ním kráčajúci Shane ho na poslednú chvíľu zastavil a následne upokojil, takže sa nestihol splašiť úplne a zhodiť Ramiho. Potom zviera priviazal k stromu a prešiel popri ňom po úzkej, zvermi vyšliapanej lesnej cestičke, k Darji.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej, keď ju chcel dvíhať na nohy.

No ona jeho pomoc odmietla.

„Prestaň! Nemusíš ma neustále zachraňovať! Poradím si aj sama.“ Hanbila sa za svoju neschopnosť.

„Tak ako so strážnikom? Medzi nami, zabudla si mi poďakovať,“ vyletelo z neho. Takú nevďačnicu ešte nevidel. Celý čas sa tvárila aj správala ako urazená, akoby jej niečo urobil. Nerozumel tomu. Chcel vysvetlenie.

Darja už stála na nohách. Najskôr zbledla od hnevu, hneď na to sčervenela od hanby, keď si spomenula, v akej situácii ju Shane zachraňoval.

„Bola by som ho zvládla sama!“ povedala tak bojovne a presvedčivo, že sa Shane musel pousmiať, čo si ona zase vysvetlila zle. Ako výsmech. A to on si iba spomenul na všetky tie reči, čo počul o jej obrane v Sladkom sne. Až neskôr, keď odtiaľ odišiel, si uvedomil, ako veľmi je na ňu hrdý.

„Ja viem,“ potvrdil.

Darja si pomyslela, že je to povedal len zo slušnosti. Bežne v jej schopnosti ľudia neverili. Uvažovala: ´Hovorí to len tak, alebo naozaj vie, že nie som bezbranná?´Darja mala jednu poriadne zlú vlastnosť, obrovskú hrdosť, aj hrdosť na to, že v živote veľakrát dokázala to, čo chlapi. Veľmi ju ponižovalo, keď ju brali ako nejakú cintľavú slečinku.

Nemala náladu sa s ním slovne doťahovať. Čo najneutrálnejším hlasom navrhla: „Môžeme pokračovať v ceste? Som v poriadku.“

Strašne, ale strašne ju jeho prítomnosť rozrušovala. Nielen prítomnosť, vlastne všetko, aj to, ako sa na ňu pozeral, staral sa o ňu, ako sa s ňou rozprával, aj to, ako sa na tom strome predvádzal. Na jednej strane ju tešilo, že sa na ňu nevykašľal, vrátil sa po ňu, oslobodil, teraz sa ju snažil odviesť kamsi do bezpečia, ale bolo tu jedno veľké ALE. Cítila sa pri ňom úplne bezbranná, slabá, doslova vyvedená z normálu. Takto, za zadkom koňa, keď bola od neho pár metrov ďalej, sa cítila podstatne lepšie. No akonáhle sa priblížil, strácala pôdu pod nohami, hrdlo mala stiahnuté, menil sa jej hlas, preto radšej nič nehovorila. Jej sebadôvera bola v háji. Bolo to zlé. Keby mohla, tak by utiekla, ale bol tu Rami, hustý tmavý nekonečný les. Ani by nevedela, ktorou stranou sa má vydať. V blízkej budúcnosti plánovala nenápadne zistiť od Shana cieľ ich cesty, poprípade miesto, kde by sa mu mohla poďakovať a rozlúčiť.

Až večer, keď Rami zaspal, zase medzi ňou a Shanom došlo k rozhovoru, ktorý paradoxne začal Shane. Napriek celodennému odhodlávaniu sa na to Darja večer už nenašla odvahu.

„Keby som ho nemusel zachraňovať, tak by sme išli omnoho rýchlejšie a hlavne pohodlnejšie,“ pragmaticky skonštatoval Shane pozerajúc sa na konečne pokojné a tiché dieťa.

Na jasnú výčitku zareagovala: „V tomto teréne by sme aj tak museli ísť pešky.“

„Ako si vlastne k nemu prišla?“

Darja sa na neho pozrela tými veľkými, uhrančivými očami, pre ktoré by asi urobil aj posledné, nielen zachránil akéhosi chlapca, len z toho dôvodu, aby neboli také smutné. Ešte mal čerstvo pred očami, ako preľaknuto na neho hľadeli, keď pred ňou zabil strážnika. Nevedela, čo sa deje, ani to, či jej niečo neurobí. Vyskočila na nohy, chcela bežať od neho, ale spadla kvôli zviazaným nohám. Musel reagovať rýchlo, skočiť za ňou, priložiť ruku na ústa, aby nevykríkla. Nemala k tomu ďaleko, aby nezobudila celý tábor. Sedela na zemi, s jeho rukou na ústach a jej dokorán otvorené oči na neho skúmavo hľadeli. Až keď pochopila, že ju chcel zachrániť, žmurkla a dovolila zobrať ju do náručia a ujsť s ňou do lesa. A keď si už myslel, že všetko dobre dopadlo, trvala na tom, aby sa po toho chlapca vrátila.

„Budem kričať, ak tam nepôjdeš!“ vyhlásila, keď už bola z neho zúfalá.

„Je to nebezpečné!“ chcel ju presvedčiť.

„Tak odíď. Ja sa tam vrátim a skúsim to sama,“ povedala odhodlane. Hľadela mu prosebne do očí, no Shana stále nevedela presvedčiť.

„Nie!“

„Prosím,“ takmer nečujne zašepkala, „nemôžem ho tam nechať.“

Vtedy nebol čas na dlhé vysvetľovanie. Ale teraz, pri ohni, po teplej večeri, ktorú vlastnoručne upiekol, ho chcel.

„Tak prečo si ho tam nemohla nechať?“

„Sľúbila som to jeho mame, keď zomierala, že sa o neho postarám, pokiaľ budem môcť.“

„Boli ste kamarátky?“

Darja sa pozrela do ohňa, ktorý príjemne praskal a hrial. Zamietavo zavrtela hlavou. „Mohli sme byť. Len sme nestihli. Poznali sme sa len o niečo viac ako deň. Ona už bola v klietke so synom niekoľko dní, keď ma do nej hodili. Podľa všetkého chceli hlavne ju, plodnú ženu. Dieťa zobrali ako bonus. Bola milá, vystrašená, snažila sa tváriť pred Ramym, že je silná, ešte mu aj rozprávala rozprávky, kým ja som sa zmierovala s osudom a so svojou hlúposťou. Ona sa mu snažila spríjemniť chvíle v klietke, ako vedela. V noci sme sa rozprávali, trochu zblížili. Ráno však dovliekli opitého muža, jedného z tých, čo si videl. Hodili ho k nám do klietky. Keď sa prebral, bol agresívny. Vrieskal, kopal do klietky, aj do nás, akoby sme my dve boli na vine. Musela som sa brániť, postaviť sa mu. Slovom to nešlo, tak som mu dala facku. Tá ho asi ešte viac rozčúlila, lebo sa vrhol po mne. Ramyho mama vyskočila, aby mi s ním pomohla. Voz zastal, strážcovia pichali svojimi kopijami do nás, aby nás rozdelili. Jeho mamu zasiahli smrteľne. Verím, že nechtiac, lebo potom ju vytiahli von, snažili sa krvácanie zastaviť. Ona mi stihla ešte zakričať, aby som sa o malého postarala. Potom z nej už vychádzali len nezrozumiteľné zvuky a bolo po nej. Preto som ho musela odtiaľ dostať. Jeho mama kvôli mne zomrela. Kvôli mne je sirota. Kvôli mne videl zomrieť mamu.“ Krútila hlavou ako keby stále nechcela uveriť, pri čom bola.

Shana to, čo hovorila, pobúrilo. Nechcel, aby si dávala vinu za niečo, čo nemohla. Tlmeným, ale napriek tomu dosť nahnevaným hlasom povedal: „Prestaň! Ty si ho nezabila, ale strážnici! Väčší podiel na jej smrti mal ten ožran. Keby som to bol vedel, bol by som ho tam nechal zviazaného. Ktorý to bol?“

„Ten starší a menší. Videl si ho včera. Vlastne ten, čo ho predali, nie ten, čo si ho zachránil. Za triezva bol celkom milý. Potom to oľutoval. Aj sa ospravedlnil za správanie. Dokonca ma chránil pred tým druhým, ktorý si ku mne dovoľoval. Nie je to až taký zlý človek, len bol mimo a bol zúfalý.“

Shane ukázal prstom na nepokojne spiaceho chlapca, otočeného k nim chrbtom: „Čo chceš s ním robiť? Chceš si ho nechať?“

„Neviem, možno. Alebo bude so mnou, kým mu nenájdem milujúcu rodinu. Ja asi nie som na niečo také stvorená. Nepýtaj sa ma také ťažké otázky. Ja neviem, čo prinesie budúcnosť. Radšej mi, konečne, povedz, kam vlastne ideme.“

Shane sa jej zase pozrel skúmavo na ňu a s náznakom úsmevu povedal: „Uvidíš. Je to prekvapenie.“

„Ako je to ďaleko?“

„Asi tri dni cesty. Neviem presne. Nikdy som tam nebol. Závisí, ako rýchlo peši pôjdeme.“

„Nikdy si tam nebol? Tak prečo si myslíš, že by sme tam mali byť v bezpečí?“

„Lebo to viem,“ odpovedal s istotou.

„Bude nejaká dedina cestou?“

„Myslím, že nie.“

Darja bola sklamaná, odkázaná úplne na Shana a jeho plán, s ktorým sa jej ktohovie prečo nechcel zdôveriť. Možno si myslel, že by s ním nesúhlasila, a preto jej to odmietol povedať. To bolo prvé, čo jej napadlo. Ale zase dôverovala mu, vedela, že jej nechce ublížiť, ale aj tak sa jej fakt, že netuší, kam idú, nepáčil.

Pokračovala v rozhovore: „Prečo si ma zachránil?“

„Nemal som?“

„Nie, vážne prečo? Prečo by si zachraňoval neznáme dievča?“

On sa zase na ňu pozrel skúmavo. „Ty vážne nevieš, kto som?“ odpovedal jej otázkou a v Darji to vrelo.

Tak urobila to isté aj ona: „Ty vieš, kto som ja? Pri poslednom stretnutí si sa tak netváril.“

Shane vystrúhal úprimnú grimasu s podtextom ľútosti. Postavil sa, prešiel k sedlu, ktoré bolo na zemi a vybral odtiaľ niečo. Vrátil sa naspäť k ohňu, sadol si a hral sa s tým v ruke. Darja na to dobre nevidela.

„Prepáč, Darja, mrzí ma to. Ako som mohol tušiť, že sa takto zmeníš? Poriadne si vyrástla. Bodaj by nie, však prešlo toľko rokov! Ani mi vo sne nenapadlo, že ťa ešte uvidím.“ Úprimná odpoveď ju zabolela, kým ona ich stále vyzerala, on na ňu stihol zabudnúť. Pravdepodobne si myslel, že zomrela.

Vzdychla si. „Chápem to, Shane. Zato vy ste sa takmer vôbec nezmenili. Kde je Harry, hádam sa mu niečo nestalo? Takmer pred rokom v Taile ste boli spolu.“ Konečne zo seba dostala. Celú cestu lesom sa ho to chcela opýtať a bála sa odpovede. K Harrymu mala zvláštny vzťah, tak trochu strach, rešpekt, ale inak ho mala rada. Každopádne si ho vážila.

Odpoveď znela našťastie: „Už nie sme spolu. Ale pokiaľ viem, žije a má sa dobre.“

Shane si všimol, ako sa Darji uľavilo.

„To som rada,“ poznamenala a paličkou, čo držala v ruke, rozhrabala na kraji ohniska kus pahreby, ktorá sa po nečakanom príleve kyslíka odvďačila červeno-oranžovými meniacimi sa farbami. Koniec paličky začal chytať plameň tiež. Darja zdvihla prútik do výšky a rýchlym opakovaným pohybom nakreslila do tmy ohnivý kruh. Potom ho celý hodila do ohňa. Shane ju pri tom sledoval. V neustále sa meniacom svetle plameňov vyzerala krásne. Oči jej žiarili, konečne bola uvoľnená, spokojná.

Potom poznamenala: „Škoda, že už nie ste spolu. Boli ste správna dvojka. Mali ste jeden druhého roky. Nechýba ti?“

„Chýba, ale nič nie je večné. Keď už hovoríme o minulosti, niečo pre teba mám,“ povedal jej Shane a vtlačil jej do ruky predmety, ktoré mal dovtedy v dlani. Boli na nich ešte stopy tepla jeho dlaní. „Potešilo ma, keď som zistil, že si si ju nechala.“

Darja sa zahanbila, ako keby bola prichytená pri krádeži. Búrku pocitov, ktoré v nej tie predmety vyvolali, sama nečakala. Zrazu sa cítila kompletná.

Drobnú drevenú píšťalku na koženom remienku od Shana, ktorú dostala pri rozlúčke s ním, si pohotovo zakvačila na krk a vsunula pod oblečenie. Prázdna peňaženka po otcovi jej ostala v ruke. Hladila jemnú, miestami zodratú zvrásnenú kožu bruškami prstov.

Keď sa konečne zmohla na slovo, povedala: „Ďakujem. Ako... ako si sa k nim dostal? Už som sa s nimi navždy rozlúčila.“

Shane videl nefalšované dojatie. Dovtedy drsné žieňa sa zmenilo. Oči mu žiarili takým šťastím, ako dieťaťu, keď dostane vysnívanú hračku. Darja chvíľu dokonca ani nechcela uveriť, že sú to jej veci, o ktoré prišla. Celé si ich poriadne poprezerala, ohmatala. Píšťalku si po tom, ako ju zastrčila do výstrihu, jemne pritlačila k srdcu, rada, že je na mieste, na ktorom roky bývala.

„Bol som v Sladkom sne. Počul som, čo ti spravili. Toto mi dala taká stará slúžka, vraj ste sa dobre poznali. Všetko ostatné podľa nej vraj zhabali.“

Darja okamžite vedela, kto bola tá dobrá duša. „Teta Eva. Jedna z mála dobrých ľudí v tom blázinci.“

„Tak sa tuším volala. Mám ti odkázať, že sa máš tomu miestu vyhýbať.“

„Aj som sa snažila, kým ma ten somár, Greg, nevystopoval. Prekliatie tetovanie. Nemala som si ho dať urobiť. Chcela som zakryť, však vieš, čo. Tebe to nemusím rozprávať, ty si to videl v najhoršom stave.“

Shane mal hroznú chuť ju pohladiť po mieste na tvári, o ktorú sa kedysi z láskou staral, ale vzniku nepeknej jazvy aj tak nezabránil, no netrúfol si. Vždy, keď bol príliš blízko pri nej, celá znervóznela. Nemal v úmysle ju ľakať, chcel, aby si k nemu vybudovala dôveru. Uvažoval, či sa bojí len jeho, alebo všetkých mužov, čo by sa jej po tom všetkom, o čom za posledný rok vedel, ani nečudoval. Nebola už to dôverčivé dievčatko, ale životom, ktorý sa s ňu vôbec nemaznal, poznačená žena.

V tú noc toho už veľa nenahovorili, ale atmosféra medzi mini sa zásadne zmenila. Každý si ľahol niekde inde k ohnisku, Darja k Ramymu, aby ho chránila, Shane z druhej strany ohňa. Noc bola k nim ústretová, do rána nemrzlo, nepršalo, dokonca aj hmla, ktorá na nich ráno padla, bola len taká symbolická. Všetci traja si konečne poriadne oddýchli.