Na zajtrajšok nemyslím - 27. Kapitola - Had

Na zajtrajšok nemyslím - 27. Kapitola - Had

Prešli dva dni od rozhovoru pri ohni. Vzťah medzi Darjou a Shanom sa postupne upravoval. Už boli schopní spolu komunikovať bez hádok. Ona si však stále nechávala od neho odstup, on ho rešpektoval. Keď jedli, sedela ďalej, keď kráčali, držala sa v úzadí a jemu to liezlo na nervy, no netrúfal si nič podať, hoci radšej by ju mal pred očami, no nepoznala cestu, takže to nešlo. On bol vodca. Dokonca aj keď spali, tak sa napriek veľkej zime odťahovala od neho, a teda často aj od ohňa, čo najďalej.

Napriek tomu, čím dlhšie s ňou bol, tým viac sa mu páčila. Nielen jej tvár, ale aj spôsob, akým hovorila, hýbala sa, gestikulovala. Všetko na nej ho priťahovalo. Dokonca aj tá jej plachosť, s ktorou odvracala oči okamžite, keď sa im pohľady stretli. Shane bol rád, že jej modriny z tváre pomaly mizli, rany na rukách sa hojili. Len nohy v okovách na tom boli stále zle. Nakoniec sa mu podarilo nájsť bylinku, ktorú hľadal. Nazbieral z nej aj do zásoby a vždy na noc jej z nej dal, aby si rany ošetrila. Skorocel do rána trochu stiahol rany, ale do večera zase boli obrovské. Shane mal obavy, aby z toho nedostala horúčku.

Druhý deň lialo. Od rána až do noci. Potom dážď ustal, ale chlad, prameniaci z vlhkosti, ktorá celý deň rýchlo odvádzala teplo do priestoru, spôsoboval, že Darja aj Remy drkotali zubami od zimy. Existovalo viacero spôsobov ako sa zohriať, jedným z nich je pohyb, ktorého mali cez deň dosť, neprichádzal kvôli únave do úvahy. Ďalším bol plný žalúdok. Ale ten mohli naplniť až potom, ako si rozložia si oheň.

Všetci traja doniesli opadané konáre, ktoré mohli aspoň teoreticky horieť. Suché však v tom počasí nič nebolo. Aj preto trvalo dlho, kým sa oheň rozhorel. Spočiatku len nechutne čmudil. No zopár pripravených konárov, umiestnených na kraji ohniska, napokon trochu osušil. Tie potom horeli výrazne lepšie. Mäsu z mladého diviaka, uloveného večer predtým, však dlho trvalo, kým sa upieklo. Keď sa všetci najedli, bola už hlboká noc.

Shane ešte urobil jednu vec. Natiahol lano z jedného stromu z druhej strany ohniska a vyložil naň mokré kabáty, spodné horné oblečenie a aj nohavice seba aj Remyho, aby preschli. V podstate na nich zostali len spodná bielizeň. Darja si vyzliekla len kabát, ostatné premočené veci odmietla. Shane sa snažil na ňu pritlačiť, no začala byť znovu nepríjemná. Doslovne mu povedala, nech sa stará o seba. Tak ju nechal. Tvárila sa, že je jej teplo, hoci pery mala fialové ako prezretá černica.

Preto povedal: „Navrhujem, aby sme dnes v noci spali spolu, aby sme si šetrili teplo.“

Darja sa na neho pozrela s hrôzou v očiach. Jej obrovské oči boli ešte väčšie.

„Je veľmi chladno. Do rána môže aj mrznúť. Videl som presvitať hviezdy nad stromami.“

Darja zdvihla zrak. V medzere medzi korunami aj ona uvidela zopár hviezd. Shane mal pravdu, čistá obloha veštila ochladenie. Bola jej príšerná zima. Kým sa hýbala, dalo sa to vydržať, ale ako si sadla k ohňu, nevedela sa zohrať.

„Ak Re...my bude u...prostred, súhla...sím,“ nakoniec povedala drkotajúc zubami. Síce jej to bolo proti srsti byť tak blízko pri mužovi, čo sa jej páčil, a ktorého sa zároveň tak bála, ale videla, že ani Remy na tom nie je omnoho lepšie, tak kapitulovala. Zdravie malého bolo pre ňu dôležitejšie, ako jej vlastné.

            Shane rozprestrel mokrú deku, ukázal na ňu a povedal: „Mala by si byť najbližšie k ohňu. Ženy vraj majú tenšiu pokožku, preto sú citlivejšie na chlad.“

            Uzimená Darja neprotestovala. No pre istotu si ľahla tvárou k ohňu, chcela sa pozerať radšej naň, ako na Shana. Remy kopíroval jej polohu. Shane takisto. Vytvorili akúsi ľudskú skladačku, ktorá zapadla do seba dokonale. Remy zaspal rýchlo. Darja sa vďaka teplu prestala triasť. Shane, ktorý ich všetkých zakryl druhou dekou, najskôr sledoval krásnu kontúru Darjinho tela. Jej nahý krk presvitajúci pomedzi vlasy, časť ucha, ho fascinoval. Dokonca ucítil vôňu jej mokrých vlasov, tak blízko bol pri nej. Napokon zaspal. Zobudil sa na zvláštne mihotanie sa svetla a tmy. V prvom momente si pomyslel, že by mal priložiť, ale potom bez dychu sledoval výjav pred sebou.

            Darja s vypätím všetkých síl čakala, kým Shane zaspí. Až pokojný, pravidelný dych jej spolunocľažníka ju presvedčil, že konečne môže vstať. Zobrala ďalšie laso, ktoré bolo priviazané o sedlo, natiahla ho nad oheň z druhej strany, teda od spiacich. Potom skontrolovala Shana, ktorý sa tváril, že spí. Začala sa pre istou chrbtom k nemu vyzliekať a postupne dávať mokré veci na laso. Prvá bola blúzka, za ktorú sa potom postavila, aby si vyzliekla aj zvyšok oblečenia. To, čoho svedkom bol Shane, sa nedalo inak nazvať ako najpôsobivejšia tieňová show, akú kedy videl. Cez ľahkú, v jemnom nočnom vetre vejúcu blúzku sa dalo pozorovať Darjino nahé telo. Bola neskutočne príťažlivá ako ladnými pohybmi vytriasala oblečenie, aby sa zbavila vody, a vešala ho na laso. Shane nikdy nič také krásne nevidel. Takmer ani nedýchal. Len praskanie mokrého dreva dopĺňali túto scénu. Robila to pomaličky, starostlivo, dôkladne.

            Darja potom vyskúšala, či niektorá z mužských košieľ už nie je suchá. Najbližšie k tomu mala Shanova z tenkej bavlny. Neváhala ani sekundu, obliekla si ju a čupla k ohňu, na ktorý predtým poriadne priložila. Divadlo v podstate skončilo, lebo potom sa už veľmi nehýbala. Iba asi dvakrát išla skontrolovať Remyho, poprikrývať ho, prvýkrát ju Shane ešte sledoval, jej krásne tvarované nahé nohy, ktoré nezakrývala jeho košeľa. Druhýkrát to už vnímal len z polospánku. Celé predchádzajúce noci to bol práve on, kto sa staral o oheň, teraz bol rád, že ho sleduje niekto iný. Konečne si mohol pospať.

            Ráno sa zobudil na spev vtákov. Do svojich vecí už oblečená Darja, ktorá sa zvyčajne budila pri každom silnejšom zvuku, teda zvyčajne hneď potom, ako Shane vstal, aby sa napríklad postaral o kone, tvrdo spala pri Remym. Všetky mužské šaty vrátane košele boli starostlivo otočené na inú stranu ako večer, aby dokonale vyschli. Zo ženských sa sušila už len tenšia jesenná bunda na lane, ktoré natiahla Darja v noci. Zvyšok si znova obliekla, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou boli veci ešte trochu vlhké. Oheň už nehorel, no stále žil, teda nebol problém ho znovu rozpáliť. Stačilo prihodiť zopár konárikov, ktoré teplo ohňa počas noci vysušilo, párkrát vdýchnuť život pahrebe a oheň sa zobudil. Podľa stavu pahreby sa dalo odhadnúť, že Darja bola hore takmer do rána.

Shane si sadol vedľa, aby prikladal na oheň, ktorý rýchlo nadobudol silu z večera, a hodnú chvíľu sledoval pokojnú tvár mladej ženy. Cítil sa hrdý na to, že vyzerá lepšie ako v klietke. Ale to nestačilo, stále bola unavená, hoci vždy, keď videl, že už nevládze, tak ju vyložil na koňa. Chcel jej dať viac, nielen jedlo a spánok. Ale to nemohol urobiť. Nie tam, v tých podmienkach. Aj preto museli ísť ďalej.

Potom však zachytil pohyb v lese, obliekol si košeľu, na ktorej sa mu zdalo, že sa zachytila vôňa Darjineho tela, potom zvyšok oblečenia, zobral luk a vydal sa na lov. Keď sa vrátil s veľkým zajacom, všetci ešte spali. Shane bol rád. Mal pokoj, aby stiahol zviera z kože, naporcioval ho, posypal soľou a bylinkami a zavreté vo vojenskom ešuse dal piecť vo vlastnej šťave na bohatú pahrebu, ktorá sa nahromadila po celej noci. Vzniklo tak šťavnaté jedlo, čo dodávalo energiu všetkým trom do celého dňa, počas ktorého sa im podarilo prejsť doteraz najdlhšiu trasu. Ale pre mladíka to bol dlhý deň, deň v ktorom každý pohľad na dievča, mu pripomenul noc. Ona ten istý problém nemala.

Ďalší tábor rozložili na brehu malého jazera. Večer bol príjemný, bez dažďa. Našťastie pre Darju, ktorá potrebovala dospať nielen predchádzajúcu noc, ale aj tie ostatné bezsenné z klietky. Repríza tieňového prestavenia sa teda nekonala. Shane sa musel uspokojiť s klasickým koncertom svrčkov a otravnou sólistkou sovou, ktorú nakoniec odohnal z neďalekého stromu skalou. Potom sa už dalo spať.

Ráno sa zobudil. Darja nebola na mieste, kde spala naposledy, keď prikladal. Aj túto noc si všimol, že sa snažila v noci pomáhať, pretože našiel priložené kusy dreva, ktoré on tam nedával. Potešilo ho to. Znamenalo to, že sa spamätáva z únavy. Shane sa posadil, hoci v noci nepršalo, vzduch bol presýtený vlhkosťou, tenká vrstva vody bola vyzrážaná na všetkom, aj na ňom, preto si ju utrel aspoň z tváre. Poobzeral sa po okolí, ale posediačky Darju nevidel. Preto sa postavil, aby zmenil perspektívu, a získal lepší výhľad, ale nepomohlo to. Jemný závoj pohyblivej hmly sa vlnil nad jazerom a snažil sa vyliezať aj na jeho brehy. Časť jazera mu zakrývalo tŕstie. Shane sa sústredil na počúvanie zvukov, ale chôdzu, ani nič podobné, nezachytil. Hoci mal obavy, ešte nechcel kričať, aby nezobudil Remyho. Nepredpokladal, že by ich Darja opustila. Vedel, že pokiaľ je s ním malý, ona by ich neopustila. Tým si bol istý. Pôsobila odhodlane postarať sa o neho.

Shane prešiel pár krokov do lesa, kam predpokladal, že Darja išla, keď začul výkrik z úplne inej strany. Ostrý zvuk pochádzajúci so ženských úst sa niesol priestorom, narážal do stromov, točil sa, vystrašil vtákov, ktoré vzlietli nad jazero.

Za ním sa ozvala nadávka. „Do prdele!“ A hlboký povzdych.

Shanovi sa podarilo zistiť smer ich pôvodu, a tým smerom sa rozbehol.

Našiel Darju sedieť na zemi na brehu jazera, obzerať si nohu. Na sebe mala len tričko, nohavičky, z vlasov jej ešte stekala voda po tom, ako sa vykúpala.

„Pozor,“ zakričala, keď si ho všimla, „tadiaľ sa plazil!“ Ukazovala mu prstom. Shane ešte uvidel koniec jeho chvosta, kým zmizol v tŕstí. Bol to nezameniteľný štrkáč.

„Čo mám robiť?“ vyľakane sa ho spýtala. Tie jej úhrančivé oči na neho pozerali ako na spasiteľa.

Shane ju schytil, preniesol do vody tak, aby ranu zakrývala, odtrhol rukáv svojej košele a zaviazal ju na stehne pohryzenej nohy. Zohol sa, nožom narezal vo vode ranu a snažil sa vytlačiť jedom kontaminovanú krv do vody. Tá sa sfarbila do červena.

Darja sa ho držala za chrbát, ktorý mal pred ňou zohnutý, ako kontroloval a vytláčal ranu.

„Bože, čo budeme robiť? Čo budeme robiť? Vždy som sa hadov bála. Dávala som si pozor, no tohto som nevidela. Dokelu! Nemala som ísť tak potichu! Nechcela som vás zobudiť!“ Nadávala si sama sebe. Potom však rozrušene dodala: „Je... je koniec!?“ A chytila sa za hlavu, ktorou krútila, akoby nechcela uveriť tomu, čo sa práve stalo.

Keď sa Shane na ňu obzrel, zistil, že má slzy v očiach, a že prestala hovoriť, lebo lapá po dychu. Bola v šoku. Vedel, že ju musí za každú cenu upokojiť, lebo zrýchlený pulz prenášal jed rýchlejšie k srdcu.

Vystrel sa a povedal: „Dajra, Darja, pozri sa na mňa!“

Tá ďalej hľadela na svoju nohu a krv rozplývajúcu sa vo vode.

„Darja!“ Chytil ju za ramená a musel ňou poriadne zatriasť. „Hej, Darja, upokoj sa. Dýchaj, zhlboka. Pozeraj sa mi do očí a dýchaj som mnou. Nádych, výdych, nádych, výdych. Vidíš, je to lepšie,“ pochválil ju.

Ona sa takisto chytila jeho ramien a hľadela na neho. Snažila sa kopírovať ním nasadené tempo dýchania. Zo začiatku jej to celkom nešlo, potom to už zvládala. Slzy jej už tichosti tiekli po tvári.

„Ešte jeden rez urobím, o trochu vyššie, nezľakni sa, trochu to zabolí,“ povedal Shane a zarezal nad prvú ranu. Čerstvá krv sa vyliala do vody a Shane ju silným masírovaním zhora dole snažil vypudiť z tela ešte viac. Dbal však na to, aby nejakú životne dôležitú tepnu svojím nožom nepoškodil.

Darji prišlo zle. Cítila, ako sa potí na celom tele. Zdalo sa jej, že vníma aj to, ako jed stúpa hore, do pľúc, do srdca, do mozgu. Zrak sa jej začal zahmlievať. No Shanova prítomnosť ju upokojovala.

Potichu povedala: „Toto sa len mne môže stať.“

Shane to chcel obrátiť na žart: „Stopercentne! Si prvý človek, čo ho pohrýzol had.“

Ona sa ani neusmiala.

„Ja zomriem,“ sucho skonštatovala.

„Nezomrieš,“ sľúbil jej zázrak Shane.

Oprela sa o neho, náhla únava ju zmohla. Dobre si uvedomovala, čo sa jej stalo. Ale mozog zareagoval na jed a v snahe zmierniť situáciu, spustil všetky možné ochranné procesy. Výsledkom jedného z nich bola apatia.

„Nezomrieš,“ opakoval jej Shane, keď ďalším kusom látky zo svojej košele obväzoval jej ranu, keď ju vyniesol na breh.

„Nie, nemusíš mi klamať. Ja viem, že zomriem. Ale to nevadí. Len, len mi sľúb, že sa o Remyho postaráš. Prosím. Sľúb mi to. Nech môžem odísť v pokoji.“

„Čššš,“ povedal jej a dotkol sa ukazovákom jej pier. „Nezomrieš.“

No jej oči ho stále prosili. Shane si celý čas zachoval chladnú hlavu, snažil sa o ňu postarať najlepšie ako vedel, ale jej prosba ho dostala. Preglgol, no nevedel sa hneď vyjadriť. Navonok sa snažil tváriť, že je pokojný, no v jeho vnútri to vrelo. Šance, aby prežila pohryzenie štrkáčom naozaj veľké neboli. Všetko záviselo len od toho, koľko jedu do nej had vpichol a koľko sa mu podarilo vyplaviť, a aká je silná ona. Keďže posledný faktor nevyzeral pre podvyživenú, zničenú Darju najlepšie, neostávalo len dúfať, že prvé dve podmienky hrali v jej prospech.

Potom sa nechala vyložiť na koňa, priviazať o jeho hlavu. Opretá lícom o krk potichu sledovala, ako vykladá Remyho a možno aj sám vysadá. To, samozrejme, s istotou nevedela. Len sa jej to v hustom opare hmly a rozdvojeného videnia zdalo. Ani necítila, že by sa kôň pohol, len stromy a kríky sa ako také šmuhy hýbali. Bolo to takmer smiešne. Strach zo smrti zmizol. Zostal pokoj, odovzdanosť. Zo spánku, ktorý krátko na to na ňu dopadol vnímala, že ju niekedy nútili piť. Ale nešlo je to, nevládala ani ústa vedome pootvoriť. Jednoducho to nešlo. Naopak, zopárkrát vracala.

Potom stratila vedomie úplne.

Autor Veronika Valent, 26.10.2020
Přečteno 22x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2020 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter