Na zajtrajšok nemyslím - 32. Kapitola - Čakanie

Na zajtrajšok nemyslím - 32. Kapitola - Čakanie

Darja prežila ráno, obed, dožila sa aj večera. Neustále sa pri nej niekto striedal v obmývaní, v podávaní presladeného čaju, ktorý jej mal dodať energiu na zápas s jedom. Najviac času však pri nej strávil Shane. Zo stanu prakticky nevychádzal. Jedol tam, spal tam, dával na ňu neustále pozor. Keď ho niekto vystriedal, snažil sa spať. No zlé sny ho budili. Jeho zmysly boli až príliš vybičované na to, aby mu priniesli pokojný spánok. Mal pocit, že mu niečo ujde, že jej nebude vedieť pomôcť, keby sa niečo zmenilo, že ostatní si tú zmenu nevšimnú, a hlavne sa bál, že sa s ňou nerozlúči. Z toho mal naozaj strach. Nechcel, aby bola v tom poslednom momente sama. Nia aj Harry od nej odchádzali na dlho. Mali aj inú robotu ako sa starať o Darju. Nia sa starala o Remyho a Harry staval dom.

Čas sa vliekol. Prešlo celých päť dní, potom aj šiesty. Práve vtedy nastala drobná zmena. Horúčka klesla, ale stále bola vo vlnách prítomná. Darjin dych sa ešte viac spomalil. Fialové mapy na pokožke najskôr ružoveli, potom sa postupne strácali. Aj opuch sa zmenšoval nebadanými krôčikmi, až jedného dňa si Shane uvedomil, že sa konečne dala rozoznať Darjina pôvodná podoba. Už to začínala byť ona. Shane, ktorý sa s ňou rozprával čoraz menej, lepšie povedané, zväčša len mlčal, smutne na ňu pozeral, pretože už nevládal. Prišiel na neho taký zvláštny pokoj. Urobili asi všetko, čo vedeli. Toto niekoľkohodinové zlepšenie stavu mohlo znamenať to, o čom hovorila Nia. Pred smrťou sa mnohým uľaví. Shane vedel, že ak je to ono, tak sa s tým nedá nič robiť. Tak len tichučko čakal a čakal a trpel.

Keď ani do polnoci nezomrela, tak z toho čakania unavený Shane pobozkal Darju na čelo, potom na tetovanie, ktoré zakrývalo starú jazvu a ľahol si vedľa nej, pričom ju držal za ruku, ktorá jej voľne visela z provizórneho lôžka. Tak zaspal. Konečne pokojne. Žiadne sny mu oddych nekazili. Vôbec nevnímal, že časť noci s nimi bola Nia, ani to, že tam bol aj Harry, ktorý jeho telo ešte večer posunul tak, aby mohli k Darji pristúpiť a ošetriť ju.

Ráno ho zobudil zvučný Remyho hlas, ktorý sa niečo pýtal Harryho. Otvor týpí bol zavretý, Shane ich nevidel, ale cez strešný otvor k nemu prenikalo toľko svetla, že mu bolo jasné, že je biely deň. Sadol si a pretiahol stŕpnuté telo, ktoré asi ležalo v jednej polohe, pretože bolo poriadne stŕpnuté. Až potom sa obzrel na Darju. Mal strach, čo uvidí, preto to neurobil skôr. Vyzerala lepšie.  Asi aj z toho dôvodu, že v ten deň sa trocha roztrhala oblačnosť, bolo viacej svetla. Dokonca sa zdalo, že sa jej dvíha v pravidelných intervaloch hrudník. Ale pre istotu jej Shane siahol na krk, aby nahmatal tep. S úľavou si potvrdil, že stále žije.

„Ale ja ju chcem vidieť! Prosííím,“ nástojil poriadne Remy.

„Keď sa Shane zobudí,“ prísne povedal Harry. „Nechaj ho spať. Potrebuje si oddýchnuť.“

„Prosííím. Veď by som ho nezobudil. Bol by som ticho. Naozaj. Ani by o mne nevedel.“

„Som hore,“ zakričal Shane, ktorý medzitým vstal a vopchal hlavu do otvoru stanu. Studený vzduch ho ovial. Bola to celkom príjemná bodka za budením.

Vychádzajúc z týpí povedal: „Poď, Remy, aspoň si pri nej posedíš, kým sa pôjdem natiahnuť a umyť. Akosi tuho som spal.“

Ten neváhal, odbehol k stanu a zastal v otvore, ktorý Shane práve opustil.

Zvolal: „Ale však je hore!“

Shane pokračoval ďalej smerom k potoku, vzdialenému niekoľko desiatok metrov, kde si chcel urobiť rannú očistu.

„Fakt je hore! Poďte sem!“ kričal rozradostene Remy, ktorý medzitým vošiel do vnútra.

Shane sa zháčil a zastal. Až vtedy mu došlo, čo to dieťa, na ktorého klábosenie si tak zvykol, že sa ho naučil občas ignorovať, vykrikuje. V momente sa otočil a bežal do stanu.

Remy držal Darju za ruku a ona ju mala stisnutú. Oči boli pootvorené len trošku, iba toľko, koľko im to dovolil opuch viečok. Do krvi popraskané pery sa hýbali, chceli niečo hovoriť, ale zvuk z nich žiaden nevychádzal. Ani len stenanie. Shane padol na kolená a v duchu ďakoval všetkým svätým za to, čo vidí. No bál sa, že chvíľkové vedomie bude znamenať presne to, o čom hovorila Nia. No bolo by to aspoň poriadne rozlúčenie.

Podišiel k Darji a povedal jej: „Sme tu pri tebe obaja. Našli sme Harryho usadlosť. Nič nehovor, ak nevládzeš. Stačí, keď na chvíľku zavrieš oči, ak budeš súhlasiť. Poznáš ma? Som Shane.“

Darjine viečka sa na pár sekúnd zavreli.

Keď sa otvorili, bola medzi nimi o niečo väčšia medzera a pohľad vyzeral jasnejšie. Shane sa potešil. Znamenalo by to, že mozog sa tým hrozným opuchom príliš nepoškodil.

„Dobre, to je dobre. Si smädná?“ bola druhá vec, na čo opýtal.

Oči sa zavreli.

Keď sa otvorili, tak uvidela Shanovu tvár blízko, zároveň cítila, ako jej vložil ruku pod chrbát a pomáhal jej posadiť sa.

„Podaj mi ten čaj,“ povedal a vystrel ruku. Remy sa rýchlo spamätal, nalial čaj do pohára z nepálenej hliny a podal ho Shanovi. Darja sa snažila po dúškoch piť aj niekoľko minút, kým ju to tak vyčerpalo, keď posunkom naznačila, že už viac nemôže. Unavene klesla na lôžko a takmer okamžite zaspala.

Remy potom pri nej sedel, hliadkoval a čakal, kedy, respektíve, či sa znovu zobudí. Horúčku už vôbec nemala, nebolo ju treba obmývať, len tak ležala bez pohnutia. Kvôli tomu ju bolo treba z času na čas polohovať, aby nemala modriny od ležania v jednej polohe. Na to prišla Nia, ktorá sa kedy si starala o bezvládneho človeka. Vďaka tomu vedeli, čo s ňou majú robiť. Ako často jej dávať piť, umývať ju, všetko. Keď nevstávala ani po obede, Shane stratil trpezlivosť a nechal pri nej chlapca, sám išiel radšej pomáhť Harrymu s nedostavanou drevenicou. Tam neúnavne sekal, rúbal, vybíjal si svoju niekoľkodňovú frustráciu z najhoršieho pocitu na svete. Z bezmocnosti. Spočiatku každým jedným zaťatím sekery myslel na Darju, na to, že ju neuchránil a na to, že viac pre ňu nevie urobiť. Čakanie na zázrak bolo nekonečné a rúbanie dreva sa zdalo ako najlepšie možné vyplnenie času.

Navyše Harry bol rád, že mu Shane konečne pomáhal. So zimou za chrbtom bol v časovej tiesni. Mal toho pred sebou ešte dosť, hoci veľká časť kmeňov stromu bola už opracovaná, množstvo z nich bolo ešte treba očistiť od kôry. Ale napríklad také trámy na konštrukciu strechy ešte nemal vôbec. Každý deň chodil do lesa, zoťal pár stromov, zbavil ich vetiev a za pomoci koní ich vozil na lúku, kde ich postupne opracúval. Bola to náročná robota. Zoťať a očistiť veľký smrek zaberie jednému človeku niekedy aj dve hodiny, niekedy aj viac a to má čo robiť. Nemôže si dovoliť oddych. Všetko mu trvalo dlhšie, ako mal naplánované, lebo pomoc Nie, ktorú od nej pri stavbe ich domu dostal, teraz tvrdošijne odmietal. Predsa len sa bál o ňu a o dieťa. Navyše mala dosť roboty okolo domácnosti a hostí.

Harry staval dom pre Bena a jeho rodinu. Sľúbil im to a plánoval svoj sľub dodržať. No počasie mu vždy nebolo naklonené, hoci sa snažil robiť aj v daždi. Opatera Darji mu takisto zobralo zopár hodín z jeho plánu. Preto, keď mohol, robil až do úplnej tmy. Niekedy si nastaval okolo seba pochodne a robil aj potom. Okrem toho bolo treba občas obzrieť pasce a doniesť mäso viacerým stravníkom, ako bol doteraz zvyknutý. Jednoducho sa ani na sekundu nenudil.

No to, že mal späť synovca, ho hrialo pri srdci. Aj to, ako sa mladý k nemu správal. Vďačne. Inak sa to nedalo nazvať. Neprotirečil, dával rozumné argumenty slušným spôsobom, zrazu sa dokázali o veciach rozprávať ako dvaja rovnocenní partneri. Harry sa snažil nedávať mu najavo svoj vek, nepripomínať príliš okato svoje skúsenosti. Shane nemal náladu, ani dôvod na hádky. Obaja sa tomu tešili a obaja nechceli toto prímerie porušiť. V ťažkých chvíľach si rodina predsa pomáha a oni, hoci boli kvôli roztržke dlho od seba, stále sa mali radi, stále boli rodina.

V krátkej prestávke, počas ktorej postupne zapaľoval pochodne, v dobrom napomenul Shana.

„Trochu uber. Budeš mať ruky zničené a zajtra mi veľa nepomôžeš.“

„Neboj sa. Pomôžem, aby si mohol ísť čím skôr po Bena,“ protirečil mu Shane, ktorý mal dobrý pocit, že je na stavbe viac užitočný ako v stane.

„Ďakujem. Veľmi mi to pomôže. S tebou by sme to mohli dať možno za desať dní, jedenásť. Však uvidíme. Naozaj mám o nich obavy. Nevyzeralo to s nimi ružovo, keď som tam naposledy bol. V podstate už som sa mal pre nich vrátiť. Určite ma každý deň vyzerajú. Dorobíme strechu a pôjdem po neho. Vnútorné detaily si potom dorobí aj sám.“

„Neboj sa. Ako som ti sľúbil, pomôžem ti. Ak bude Darji lepšie a tebe to pomôže, tak pôjdem s tebou po nich,“ podmienil Shane svoju účasť na výprave za Benom.

„To by bolo super,“ povedal Harry, ktorý sa bál opýtať, čo bude nasledovať ďalej. No tá otázka mu chodila po rozume celý čas. Veľmi chcel synovca pri sebe. Bál sa, aby to nezobral zle. Nechcel byť dotieravý. Roky so Shanom ho naučili, že aj dobre mienená rada, snaha niečo naučiť mladého človeka, či ho ochrániť, často vyprovokuje presne opačnú reakciu, ako vychovávateľ zamýšľal. Keby ho vyháňal, tak by skôr zostal? Možno áno. Ale nedokázal by to urobiť. Už viac nie. Túžil po tom, aby sa stal súčasťou jeho sna. Presne tak, ako si to kedysi predstavoval.

Napokon pragmatizmus, a hlavne dostatok jedla, ktoré by musel na splnenie tejto verzie jeho plánu zabezpečiť, ho predsa len donútili opýtať sa: „A potom. Čo sa chystáš urobiť potom?“

Shane prestal pracovať. Vystrel sa. Zamyslene sa pozrel na Harryho. Potom smerom ku stanu.

„Neviem,“ odpovedal. Počas tých nekonečných nocí s Darjou nad tým uvažoval. Kládol si rôzne otázky, čo bude robiť, ak prežije, čo ak neprežije, čo ak o neho nebude mať záujem, ale túto variantu si nevedel predstaviť, pretože sa s tým vo svojom živote ešte nestretol. Veľa práce s nahováraním dievčat nikdy nemal. V hre bolo aj zostať. Aj odísť. Nevedel sa k tomu vyjadriť.

„To závisí,“ dodal.

Harry pochopil na čom: „Miesto pre teba tu bude vždy. Či už teraz alebo v budúcnosti. Nebudem ťa presviedčať, nútiť, musí to byť tvoje vlastné rozhodnutie. Si dospelý muž a ja som to pochopil.“ Potom ho potľapkal po pleci a dodal: „Ale ak by si tu zostal s nami, budem len rád.“

Shane položil sekeru k stene stavaného domu a povedal: „Idem sa na ňu pozrieť. Vrátim sa o chvíľku.“

Videl, že už pred pár minútami volala Nia Remyho do domu, aby mu dala večeru. Kričala aj na mužov, ale Harry ju odmietol s tým, že chcú ešte niečo dokončiť. Shane nechcel Darju nechávať dlho samu.

Odhrnul kožušinu a vošiel dovnútra. Darja ležala v inej polohe, ako ju zanechal. Shane si pomyslel, že ju musel pretočiť niekto iný. Možno Nia, keď bola volať chlapca na jedlo. Tlejúci oheň, ktorý ohrieval stan odkedy Darja nemala horúčku, slabo osvetľoval priestor. Shane naň jeden konár priložil a sledoval, ako rozradostený plamienok ho začal olizovať.

Sadol si k lôžku, dotkol sa Darjinej ruky. Bola teplá, život v nej stále pulzoval.

„Škoda, že si tu taká zavretá. Videla by si, ako krásne tu je,“ vyslovil nahlas myšlienku vôbec si to neuvedomujúc.

Potom počul: „Je... tma.“ Za tým niečo nezrozumiteľné a nakoniec: „nevidela.“ Shane stuhol. Bál sa, že sa mu sníva, že prichádza o rozum. Obzrel sa na Darju, ale oči mala zavreté. Na perách však hral jemný úsmev, ktorý mohol byť odrazom bolesti. Až pri opatere chorej mladej ženy si uvedomil, že nie je veľký rozdiel medzi výrazom tváre bolesti a radosti. Všetko to robia približne tie isté svaly. Veľmi ľahko sa to dá pomýliť.

Shane mal ruky voňavé od pilín. Darja to cítila, keď sa jej dotkol tváre a opýtal sa: „Vravela si niečo?“

Úsmev sa predĺžil. Pocítil slabý stisk v ruke, ktorú stále držal.

„Piť,“ povedala zoslabnutým zmeneným hlasom a otvorila oči.

Vlna radosti zasiahla Shana. Bolo jej naozaj lepšie!!! Okamžite ju posadil, dal jej pod chrbát svoju deku, pomáhal jej piť, potom odbehol do domu, aby jej priniesol niečo na jedenie. Opatrne kovovou vidličkou potlačil osolené varené zemiaky s mrkvou a kŕmil ju. Jedla pomaly. Akoby zabudla, ako sa to robí. Pritom ju iba hrozne bolelo vysušené hrdlo. Každé prehltnuté sústo mäkkej kaše ju bolelo, ako keby jej zakaždým cezeň prechádzala kovová rašpľa. Shane jej celý čas rozprával o tom, čo sa stalo od poštipnutia, ako preplávali rieku, ako ju zachraňovali. No nakoniec zjedla jeden celý zemiak a asi pol mrkvy. Musela prestať, pretože ju hrozne rozbolel žalúdok, ktorý si odvykol od príjmu potravy.

„Dosť,“ povedala už o čosi pevnejším, ale stále cudzím hlasom. „Viac ne...môžem.“

Kŕče v bruchu boli však také strašné, že sa zaň chytila a zastenala.

„Čo? Bolí ťa niečo?“ Shane sa vyľakal. Pochopil, že asi brucho. Vybehol zase z týpí a vrátil sa aj s Niou.

Ona ju uložila do rovnejšej polohy, prehmatala vychudnuté brucho, ale inde bolesť Darja nehlásila.

„To bude žalúdok,“ skonštatovala pokojne a Darja prikývla.

Nia sa ju snažila upokojiť slovami: „Neboj sa, dievča, telo si zase zvykne, že musí pracovať.“

Potom sa obrátila na Shana. „Koľko vlastne zjedla?“ Ten jej ukázal. Schválne mu nenaložila veľa, aby sa niečo podobné nestalo. Ale stalo sa.

„To nebolo veľa. No nič, treba počúvať jej telo. Viac jej nedávaj. Ráno dostane ďalšiu porciu. Musíme ísť na to pomaly. Urobím čerstvý čaj z mätových listov, ten je dobré na žalúdok.“ Potom si uvedomila, že o prebranej pacientke hovorí tak, akoby bola ešte stále v hlbokom spánku, presne ako na to bola po celé tie dni zvyknutá.

Preto sa obrátila k nej, usmiala sa. „Uvidíš, bude ti chutiť. Inak ja som Nia, Harryho žena.“

Chytila Darjinu ruku a jemne ňou potriasla.

„Da..rja,“ skrátila zoznamovací rituál pacientka jedným slovom rozdeleným na dve slabiky. Potom si škaredo odkašľala. Nia zbledla.

„Tak ja už pôjdem,“ povedala. Vytiahla Shana pod zámienkou do domu.

„Kašlala aj predtým?“

„Nie,“ odpovedal po pravde.

„Hm.“

„Aké hm?“ opýtal sa tušiac, že je zlovestné.

„Však uvidíme. Vyzerá, že z toho uštipnutia sa dostane, ale také podlomené zdravie môže zobudiť pliagu. Odteraz tam ja, ani Harry a ani Remy nepôjdeme. Ty sa o ňu staraj, ak chceš, ale do domu radšej nechodievaj. Budem ti nechávať jedlo pred dverami. Nechcem potratiť, či porodiť mŕtve dieťa,“ vysvetlila. V skutočnosti obaja dobre vedeli, že myslela aj na horšie veci. Kašeľ bol príznak choroby, ktorej sa báli všetci ako čerta. Shane chápal Niin postoj, nezazlieval jej to. Bezpečnosť Harryho dieťaťa bola predsa prvoradá.

Autor Veronika Valent, 30.11.2020
Přečteno 49x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter