Na zajtrajšok nemyslím - 34. Kapitola - Dar

Na zajtrajšok nemyslím - 34. Kapitola - Dar

Bola mrazivá noc. Na večer sa obloha vyčistila, hviezdy a  mesiac osvecovali pokojnú krajinu v okolí Taile. Unavený Doliezač Greg sa so svojimi pomocníkmi trmácal do hotela. Už si predstavoval svoj dom v dedine, ženu s deťmi, ktoré cez leto takmer nevídal, skutočnú posteľ s perinami a poriadnu dávku piva, ktorú by si ešte pred odchodom z hotela objednal a, samozrejme, vypil dúfajúc pri tom, že ho šéf už nikam v tomto roku nepošle. Zima už bola naozaj pred dverami, hoci trvalá snehová pokrývka ešte stále úplne nezakryla cesty. Bola len v niektorých úsekoch. Ešte stále sa vplyvom teplejších dní strácala. Takže stále tu bola možnosť, že ešte bude musieť vypadnúť na lov.

Všetko záležalo na tom, ako bude jeho šéf spokojný s tovarom v klietke. Greg naozaj dúfal, že sa mu páčiť bude. Nikdy doteraz mu na tom toľko nezáležalo a nikdy doteraz nebral slobodu ľuďom tak poľahky a nekompromisne. Súrne si musel vylepšiť renomé. Rocco sa k nemu správal na ceste od pána Parkera veľmi odmerane. Aj to bolo slabé slovo. Ignoroval ho, ako len človek dokáže ignorovať existenciu hmyzu, ktorý mu lezie do cesty, a Gregovi to bolo vrcholne nepríjemné.

Tovar, teda ľudí, vyložili do pivničnej miestnosti s malými oknami v jednej z hospodárskych budov. Medzi otrokmi bola aj matka a batoľa, ktoré nechal pri klietke sledovať osud bývalých spolucestujúcich. Dokonca ani Greg, nech už bol akokoľvek tvrdý človek, tak nemal srdce nechať ich mrznúť v tej pivnici. Bolo to skôr podnikateľské svedomie ako srdce. Dieťa a jeho matka sa mu zdali príliš cenné, aby ich nechal ochorieť v miestnosti plnej plesní. Vyzerali uzimene a vyhladovane. Matke asi všetko jedlo ukradli ostatní z klietky, takže ani nemala čím nakŕmiť dieťa, ktoré prejavovalo svoju nespokojnosť plačom a mrnčaním.

Keď zavreli veľkú kovovú závoru na pivnici a zamkli ju na zámok, tak sa žene prihovoril: „Nič sa neboj, tebe nájdeme miesto v dome.“

Nechápavo na neho hľadela, tento prejav ľudskosti od dovtedy vrcholne nepríjemného človeka nečakala. S nádejou sa pozrela smerom na rozsiahly, z veľkej časti ešte stále vysvietený dom. Muselo v ňom žiť strašne veľa ľudí. Trochu jej bolo čudné, že jeho obyvatelia ešte nespia. Tma už bola dlhý čas. No poriadne veľký komín, z ktorého sa dymilo, dával prísľub tepla, preto neváha a s dieťaťom v náručí nasledovala poslušne svojho únoscu netušiac, kam vlastne kráča.

Už vo vstupnej hale bolo teplúčko, voňavo, čisto, krásne. Uchvátene hľadela na obrazy po stenách, až kým nezazrela svoj odraz v obrovskom zrkadle. Zľakla sa samej seba. Hrôza posledných dní a mesiacov sa na nej poriadne podpísala. Takmer sa ani nespoznala.

Lovec ľudí sa prihovoril dovtedy driemajúcemu recepčnému. Ten sa k nemu správal veľmi úctivo, podľa toho mladá mamička vedela, že je tam veľmi dôležitý. Podal mu kľúč od voľnej izby a opýtal sa: „Pán Greg, mám dať o vašom príchode vedieť šéfovi?“

„Nemusíš, sám ho vyhľadám,“ ten mu odpovedal. Chcel dať report o tom, že už prišli a čo všetko priviezli. Podľa jeho reakcie chcel vedieť, čo povie deťom a žene. Zimy mal rád, vtedy takmer nič nemusel robiť, len sa ponevierať medzi svojou rodinou a Sladkým snom. Rocco ho príliš ťažkou robotou nezaťažoval. No táto zima mohla byť iná, vzhľadom na okolnosti. Naozaj sa bál stretnutia so šéfom a jeho reakcie.

„Tadiaľto,“ zahlásil žene za sebou.

Okamžite poslúchla. Sklonila hlavu a poslušne šla za ním. Veľmi dúfala, že o chvíľu bude v nejakej izbe sama so svojím dieťaťom, ktoré sa zase začalo preberať od hladu.

No na jej prekvapenie neskončili v izbe, ale v kuchyni, kde jej akási gazdiná zhŕňala zvyšky večere do plastovej nádoby. Vložila jej tam aj vidličku, pevne zavrela a podala jej ju so slovami: „To by ti mohlo do rána stačiť.“ Potom sa otočila k lovcovi ľudí: „Nemám niečo poslať aj ostatným? Koľko ich je?“

Greg iba mykol plecom. „Ak máš ešte nejaké zvyšky, môžeš. Určite nič nevar. Sú šiesti, z toho dve ženy, tie sú v druhej miestnosti,“ spresnil, aby vedela, koľko má toho nachystať a kam poslať. Tak veľmi sa ponáhľali domov, že jedlo pre väzňov veľmi nezháňali. Greg vedel, že ak im teraz kuchárka niečo pošle, budú v lepšej nálade ráno pri predvádzačke, preto jeho prvé kroky viedli práve do kuchyne.

Dojča sa rozplakalo nahlas. Zaujala ho krabička s jedlom, ktorú mala matka v rukách, ale tá mu ju nechcela dať. Nebolo jednoduché držať zaujímavý predmet plný niečoho voňavého od zvedavého dieťaťa, preto radšej položila krabičku na stolík, uvoľnila deku, v ktorom bolo malé zabalené, oprela si dieťa o pravý bok a zobrala krabičku do ľavej ruky. Takto bol jej obsah v bezpečí.

„Musíš vydržať,“ prihovárala sa mu milo. Bola zvyknutá na detský plač.

            „Počkajte,“ povedala kuchárka a hravo vymyslela, ako utíšiť dieťa. Zobrala kus obschnutého chleba z taniera po hosťovi, čo nedojedol, a ktorý ešte nestihla hodiť do pomyjí pre prasce, a vložila ho do rúk malému.

            „Tu máš maličký,“ milo sa mu prihovorila. Dieťa ju rado zobralo a okamžite začalo spokojne žužlať v bezzubých ústach. Bola to neuveriteľná premena. Len červené oči stále svedčili o tom, ako sa pred malou chvíľou cítilo.

            „Je to dievčatko,“ hrdo povedala mladá mamička. „Veľmi pekne ďakujeme.“

            „Aj som si vravela, že je na chlapca príliš pekná. To viete, tie šaty ma pomýlili,“ ospravedlňovala sa kuchárka. Ani jeden kus oblečenia nenaznačoval, že sa pod ním mohlo skrývať dievčatko. Všetko to boli staré obnosené veci, niektoré pritesné, iné priveľké. No samotné malé malo nádherné oči a jemné svetlé vlásky, ktoré sa mu začínal pri uškách vlniť.

            Detský plač však zaujal niečiu pozornosť. Vo dverách kuchyne sa objavil sám pán najvyšší.

            „Čo sa tu deje?! Prečo tu reve decko?!“ vbehol do miestnosti ako zdivený, nemal rád, keď sa mu deti poflakovali v tomto krídle. Vlastne to bolo zakázané. Detský plač nepôsobil dobre pre hostí bordelu a jemu samému pri kartách doslova prekážal. Bola to však nepríjemná súčasť jeho podnikania. No zvyknúť na ňu si stále nevedel.

            Mladá mamička okamžite cúvla a vystrašene hľadela na škaredého pomerne starého chlapa, ktorý pôsobil veľmi autoritatívne. Šiel z neho strach.

            No Rocco skamenel, stíchol, dokonca o krok ustúpil, akoby sa niečoho zľakol. Pozeral do tváre žene, decku, na ženu, na decko. Premeriaval si ich dlhšie ako zvyčajný tovar. Greg si nemohol nevšimnúť, že sa pred ním deje niečo nezvyčajné. Jeho šéf stratil slová. Na rozzúrenom ksichte sa objavil výraz prekvapenia, ktorý vystriedala takmer prívetivá tvár, akú snáď ešte u šéfa nikdy nevidel.

            Začal doslova placho: „Je...,“ odkašlal si. „Je to chlapec?“

            Matka sa bála, neodpovedala. Kuchárka spoza jej chrbta povedala za ňu: „Nie, je to dievča. Len je tak hlúpo poobliekané.“

            „Dievča...,“ takmer zašepkal Rocco. Rýchlo sa však spamätal a povedal: „Vitajte u nás, mladá pani, verím, že sa vám u nás bude páčiť. Greg, na akú izbu si ju chcel dať?“ Videl v ruke svojho pobočníka hotelový kľúč.

            „208“

            Rocco sa zamyslel, ale veľmi rýchlo pokrútil záporne hlavou.

            „Nie, nie, dáme ju do lepšej. Nie v tom krídle. Čo to je?“ Vytrhol krabičku s jedlom z ruky mamičky, otvoril ju, pozrel sa na jej obsah. „Fuj! Ešte aj studené to je. Stella, uvar niečo čerstvé, výdatné a prines ku mne do zelenej izby na poschodí.“

            „Mimochodom, ja som Lodovico Rocco, majiteľ podniku, aké je vaše ctené meno?“ Dychtivo čakal na odpoveď.

            „Lucy,“ odpovedala zmätená mamička. Mala pocit, že sa jej to sníva. Ešte nikdy s k nej nikto nesprával tak úctivo. Nevedela, čo si má o tom myslieť, ale cítila, že sa má báť.

            „Lucy, krásne meno,“ zasnene zašepkal majiteľ bordelu.

            Rocco zobral jej od zimy stále ešte skrehnutú ruku a po starosvetsky sa zohol a pobozkal jej ju. To už nechápali ani gazdiná, ani Greg. Pomysleli si, či Roccovi načisto nepreskočilo. K neznámej otrokyni sa správal lepšie ako k najvzácnejšiemu ženskému hosťovi.

            Pred dverami zelenej izby, do ktorej ženu s dieťaťom osobne spoločne odprevadili Greg a aj sám Rocco, sa odohrala dojímavá scéna.

            Šéf vyobjímal svojho prekvapeného pzamestnanca so slovami: „Väčšiu radosť si mi nemohol urobiť! Chlape, prepáč tú bitku minule, týmto úlovkom si všetko odčinil. Keby len odčinil! Obrovský darček si mi dal! Poď, toto musíme osláviť.“

Spoločne so šéfovou rukou na ramenách sa nič nechápajúci Greg odobral do herne, kde pri tom najlepšom víne aj zabudol, že chcel ísť domov. Žena počká, bude sa z neho tešiť aj zajtra. Ale Greg si naozaj nemohol nechať ujsť Roccovu dobrú náladu a získať z nej nejaké benefity. Zmena správania šéfa bola síce nečakaná, ale o to vítanejšia.

            Za dverami zelenej izby po chutnej teplej večeri uvažovala Lucy hľadiac z okna prvého poschodia, či by vedela odtiaľ s malou Stellou utiecť. Cestou do hotela videla obrovských psov, ktorí ich klietku zvedavo obňuchávali a tlmene vrčali, keď sa im ktosi s väzňov prihovoril. Takisto si všimla niekoľkých ozbrojených strážcov rozmiestnených po pozemku. Možno by mohla skúsiť útek do zimy, do tmy, ale s nasadením svojho života a aj života svojej dcérky. No teplá posteľ vyzerala lákavejšie ako neistá sloboda. Povedala si, že na útek bude dosť času, keď po dňoch putovania v klietke nazbiera aspoň ako-takú silu. Preto si ľahla do neuveriteľne mäkkých perín navlečených do príjemných obliečok, zhasla lampu, po tme nadojčila malú, a potom od vyčerpania a pôsobením príjemného tepla zaspala. Konečne sa nemusela báť, či noc prežijú.

Autor Veronika Valent, 14.12.2020
Přečteno 39x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter