Na zajtrajšok nemyslím - 35. Kapitola - Utrápená

Na zajtrajšok nemyslím - 35. Kapitola - Utrápená

Stavba domu pokračovala rýchlejšie. Odkedy Shane pomáhal od skorého rána do neskorého večera a Remy sa naučil čistiť kôru z kmeňov a konárov, a vyrába z nich menšie kusy na podpal, všetko sa zmenilo k lepšiemu. Ešte aj počasie. Oteplilo sa, pršalo menej, robota šla chlapom od ruky. Dom mal už všetky steny, šindle, ktoré Shane vyrábal boli takmer pripravené, konštrukcia strechy hotová do dvoch tretín. Harry už uvažoval, z čoho vyrobia dvere. Bral to veľmi zodpovedne. Pri stavbe prvého domu sa ešte len učil, pri druhom si už bol v mnohom istejší. No stále boli technické detaily, ktoré prácu spomaľovali, pretože ich bolo treba doladiť. Nebolo s kým sa poradiť. Tu chlapom pomáhala iba logika a metóda pokus-omyl. Alebo šťastie.

Shane sa pri ňom veľa učil. Bavilo ho to napriek tomu, že nikdy s drevom nerobil. Dovtedy ho vedel iba rúbať. Prvé šindle vyzerali hrozne, tie pôjdu do spodných častí strechy, potom sám prišiel na to, akým smerom ich má z dreva vyrezávať, aby sa nelámali a vyzerali aspoň obstojne. Vôbec mu neprekážalo, že mu tvrdá práca urobila na rukách pľuzgiere. Vydarený šindeľ mu vždy urobil radosť.

Práca mu vyhovovala. Vďaka nej dostával zo seba frustráciu z Darji, pretože nevedel, čo si má o nej myslieť. Hlavne nie po tom bozku pri preväzovaní. Možno to urobil priskoro. Mal jej nechať viac času, urobiť to inakšie, romantickejšie, v nom okamihu. Asi určite. Čo sa stalo, už sa neodstane. Neistota, ako sa má správať ďalej, mu jeho sebavedomie ešte viac ubíjala. Už vôbec nevedel, čo má urobiť, povedať. Bol bezradný.

Všetko sa odvtedy pokazilo. Nech robil, čo vedel, úplne sa do seba uzavrela. Zväčša bola tichá, smutná, vyhýbala sa nielen jeho mimovoľným dotykom, ale aj pohľadu. Shane bol z toho na nervy, no nevzdával sa. Stále ešte veril tomu, že ju nejako, niečím presvedčí. Občas sa predsa len na neho pekne pozerala, hlavne vtedy, keď si myslela, že ju nevidí. Jediné, čo ho hrialo pri srdci bolo, že sa má podstatne lepšie. To mu robilo naozaj radosť.

Sila, ktorú stratila v chorobe, sa Darji naozaj postupne vracala. Pokroky boli zo dňa na deň väčšie. Veľa toho ešte nenachodila, no už aspoň vedela presunúť váhu na chvíľu na zranenú nohu. Keďže hodín, kedy sa jej telo neregenerovalo spánkom, bolo čoraz viac, tak si začala krátiť dni spracovaním koží.

Harry sa tešil, že za tak peknú prác dostane viac vecí ako protihodnotu, ju pochválil: „Už ako malá si v tom bola dobrá. Odkedy sme sa nevideli, tak si sa ešte zlepšila.“

Darju to potešilo. „Ďakujem,“ povedala a usmiala sa na neho. Bolo to po prvýkrát, čo sa ocitla bez svedkov s Harrym sama, tak chcela tú chvíľu využiť. „Veľa som sa odvtedy naučila, toto je len zlomok. Každá práca, ktorú som si vyskúšala, mala niečo do seba. Nejaká ma však bavila viac ako iné. Napríklad garbiarstvo mám rada. Nevyžaduje veľké sústredenie, no zároveň je potrebná určitá dávka jemnosti. Sú aj iné práve, ktoré milujem. Nie všetky sú typicky ženské. Prešla som dlhú cestu, ale asi aj ty so Shanom, tak ako mnohí. Mimochodom, som rada, že si nakoniec našiel lásku svojho života. Zaslúžiš si to.“

Harry si čupol k nej. Nechcel nad ňou ďalej povýšenecky stáť.

„Hej, ona je dar. Ja viem. Bola to obrovská náhoda, to naše stretnutie. Od toho dňa, ako som Niu stretol, sa mi úplne zmenil život,“ povedal takmer zasnene. Spomenul si na tú omámenú kvôpku nešťastia vo svojom voze a znovu mu jej prišlo ľúto. Nechcel, aby niekedy ešte niečo také zažila. Zradu od najbližšieho.

„To kvôli nej si sa rozhodol žiť mimo ľudí? Aby si ju ochránil?“

Harry pokrútil hlavou: „Nie. Nad tým som uvažoval dávnejšie. Ale máš pravdu, naše stretnutie to urýchlilo. Už dávno som mal z toho naháňania sa po svete plné zuby. Zo začiatku išlo o to, aby sme sa so Shanom nejako uživili. Nebol to spôsob života, po ktorom by som bol túžil. Po občianskej vojne to bolo kruté. Akoby nestačilo, že tu bola pliaga, zmena klímy, ľudia zdiveli. Mal som šťastie, že som bola mladý a rýchlo som sa prispôsobil. Nič iné mi ani nezostávalo, ak som chcel prežiť.

Keď mi najbližšia rodina zomrela, zobral som Shana a ušli sme z domu z hodiny na hodinu. Verím, že to nám zachránilo kožu. Nemal som pre nás strechu nad hlavou. Tak sme sa túlali. Prvého koňa sme si zohnali úplne náhodou, utiekol z cirkusu. Spoznal som to podľa loga na ohlávke a čudných návykov. Trvalo mi pol dňa, kým sa mi ho podarilo chytiť. Také boli naše začiatky,“ povedal a pohladil Darjinu jemnú prácu. Vyhladený povrch kože trochu chladil, ale pôsobil veľmi príjemne.

„Tento kus sa ti fakt vydaril, je to takmer také tenké a jemné ako pergamen.“

Darja sa hrdo usmiala. „Aj ten viem robiť, ale na to treba belobu. Tú som už dávno nikde nevidela. Na pergamen je najlepšia jahňacia koža alebo teľacia koža. Ani taká kozia by nebola zlá. Táto divina má inú tvrdosť.“

Harryho, ktorého informácia zaujala, skonštatoval: „Dobré vedieť.“

„Čo to bol cirkus?“ spýtala sa ho zručná kožiarka.

„Ach, cirkus?“ Harrymu sa zdalo, že nemá zmysel dlho vysvetľovať niečo, čo už pravdepodobne nikdy viac nebude.

„Také putovné spoločenstvo ľudí, ktorí sa živili predvádzaním trikov so zvieratami a rôznymi nezmyslenými telesnými cvičeniami. Hrala im k tomu hudba. Svoje umenie ukazovali v obrovskom stane. Zvieratá tým životom často trpeli. Aby sa tie triky naučili, často sa k nim správali kruto, bili ich. Náš prvý kôň nám možno kvôli tomu, že mu s nami bolo dobre, slúžil ešte osem rokov. Hej, keď tak nad tým uvažujem, tak si ho poznala. Bol to ten menší, fľakatý, trojfarebný.“

Darji sa oči rozsvietili, nezabudla na neho. Bol to presne on, čo ju viezol vtedy z hôr.

„Pamätám si ho. Alexander ste ho tuším volali. Oba kone ste mali vtedy také chudé, tento bol na tom horšie, stále sa podo mnou potkýnal, chudáčik.“

„Bál som sa o neho, či prežije. Bol najvyšší čas zísť do doliny. Mleli z posledného.“

„Hej, ja som vás vtedy zdržala,“ povedala smutne. Už vtedy chápala, že sa pre ňu všetci, ešte aj tie úbohé zvieratá, obetovali.

„Dnes sa na to už inak pozerám. Prepáč mi, ak som bol nepríjemný. Vtedy som sa o ne naozaj bál.“

Dajra sa na neho vďačne pozrela svojimi úprimnými očami a odvetila: „Boli ste so Shanom úžasní.“

Trochu sa po tom zháčila. Okamžite sklopila zrak. Nechcela to tak povedať, tie slová z nej samé vyleteli. Potrebovala preto rýchlo zmeniť tému: „Nedopovedal si mi, prečo si skončil práve tu.“

„Máš pravdu. Trochu sme sa nechali uniesť spomienkami. Takže, mal som po krk toho večného sťahovania sa, nebezpečenstva, dlho som hľadal miesto, ktoré by bolo dosť ďaleko od obývaných oblastí, kde by som mohol nájsť takúto oázu pokoja. Paradoxne sa mi to podarilo vďaka tomu, že sme sa rozišli so Shanom. S ním by som sa nikdy týmto smerom nepustil. Vidíš, všetko zlé je na niečo dobré. Taký je už život. Zlé ťa môže v konečnom dôsledky priviesť k niečomu dobrému. Ale ty určite poznáš, čo ti to tu rozprávam. No, nechám ťa. Ak tu nechceme byť v zime sami, musíme si pohnúť. Robota volá.“

Potľapkal priateľsky Darju po pleci a postavil sa.

„Aj ja ti musím poďakovať. To vďaka tebe je Shane tu. Myslím, že sám od seba by sem neprišiel. Určite nie tak skoro. Keď sa nad tým zamyslíš, tak na náhodu to vôbec nevyzerá. Možno osud? Alebo ako Nia hovorieva, božie riadenie? Je to úplne jedno, dôležité je, že je tu a ja som za to rád.“

„Vďačne, ale nie som si istá, či ja za to môžem. Do poslednej chvíle som netušila, kam ideme, a vlastne ani teraz poriadne neviem, kde sme, keďže som posledný deň prespala.“

„V bezpečí.“

Mal pravdu, svojím spôsobom sa tam naozaj cítila v bezpečí. Darja vedela, že títo dvaja by ju chránili, keby išlo do tuhého. Komu inému, ak nie im dvom, by mala veriť? Nikomu na svete. Už dvakrát ju zachránili. No nutkavá myšlienka odtiaľ odísť ju prekvapila aj v tomto momente. Nahlas si vzdychla.

Harry si myslel, že ten povzdych súvisel s uštipnutím. Trochu sa nad tým zamyslel. Asi z jej pohľadu, to vyzeralo inakšie. Po tom, čo sa jej stalo, sa nemusela cítiť v bezpečí. V podstate ani nikto je. Vždy sa môže niečo stať, čo do základu zmení všetko. Tak to už je na svete zariadené. Odkedy sa človek narodí, nie je v úplnom bezpečí ani vo vlastnej posteli.

Harry ju chcel podporiť, preto povedal: „Máš môj obdiv, Darja Pavlov, zase raz si utiekla hrobárovi z lopaty. Som veľmi rád, že si to prežila. Tomu sa hovorí dobrý korienok!“

Mladá žena pokrčila plecami: „Alebo skôr šťastie v nešťastí.“

„Alebo,“ súhlasil Harry. „Rád by som sa s tebou ešte rozprával, ale až po zotmení. Musím...však vieš.“ Ukázal rukou na stavbu, na ktorej od svitania pracoval aj Shane. Ten si všimol Harryho rozhovor s Darjou. Bol rád, že spolu vychádzajú. Harry sa za ten rok poriadne zmenil. Zrazu bol schopný vypočuť druhého, nechať sa presvedčiť rozumnými argumentami. Možno za tým bolo súžitie s Niou, možno len to, že bol šťastný a nechcelo sa mu hádať. Nech to už bolo čokoľvek, bola to vítaná zmena.

Cestou ku stavbe začal Harry chápať dôvod, prečo im toto dievča pred rokmi prišlo do cesty. Zrazu to nevidel ako voľakedy, ako zdržanie, komplikáciu, ale ako náhodu, križovatku, ktorá zmenila ich osud. Znenazdajky si spomenul na jednu televíznu rozprávku z detstva. Zlý hrdina okradol škriatka a stalo sa mu nešťastie, dobrý mu pomohol a v konečnom dôsledku za to dostal ruku princeznej. Až vtedy, na tej lúke, na ktorej si budoval nový domov, si uvedomil múdrosť skrytú našimi predkami do prastarej rozprávke. Aj malý dobrý skutok môže znamenať pre dobro konajúceho človeka v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti určitý benefit, dokonca aj taký, ktorý sa zdá vo chvíli dobrého skutku nemožný. Ak by nechali smrti v pazúroch smrti tak, ako pôvodne on zamýšľal, tak by tu dnes so Shanom nepribíjali klince do budúceho domu ich priateľa, s ktorým si plánovali založiť spoločnú osadu. Vďačne sa obzrel za Darjou, pokračujúcou v lepšej nálade v drhnutí a hladení kože, a ktorá takisto nečakala, že by mohla mať s kedysi autoritatívnym Harrym niekedy taký pekný rozhovor.

Celkovo mal Harry posledné dni dobrú náladu. Pochybnosti o jeho sne sa rozplývali. Vidina toho, že v zime nebudú sami, z čoho mal naozaj strach, sa zdala byť zažehnaná. Nebál sa o seba, ale o Niu, o jej tehotenstvo, o dieťa, ktoré sa im malo niekedy uprostred zimy narodiť. Tešil sa z toho, že je v očakávaní, ale tak rýchlo to nečakal. Bolo to viac a rýchlejšie ako dúfal. Už po pár týždňoch spolužitia vedel, že jej prípadná neplodnosť by ich vzťahu neublížila. Mali sa veľmi radi. Jej tehotenstvo ho však zaskočilo. Zistil, že na to vôbec nebol pripravený. Nevedel si predstaviť, ako by jej mohol pomôcť pri pôrode, nemal s tým žiadne skúsenosti. Ani Nia. Preto sa tak upol na príchod Ley, ženy, ktorá už niečo také zažila. Tento problém to malo vyriešiť. To bol pôvodný dôvod, prečo sa s tou stavbou ponáhľal. Chcel mať celú Benovu rodinu čím skôr v blízkosti.

Ale zrazu tu bola Darja s jej bohatými skúsenosťami s tehotnými a nejakými pôrodmi. Počúval rady, ktoré dávala Nii, a bol jej za to vďačný. Vedela, čo by mala jesť, koľko by mala spať, kedy oddychovať, ako by sa jej telo správať. Vedela aj to, asi ako veľké je ich dieťa. Niu to samozrejme zaujímahlo, ale ešte sa od Darji držala obďaleč. Bála sa, aby od nej neochorela, pretože hlavne z rána ešte mávala menšie záchvaty kašľa, ktoré cez deň takmer mizli. Hovorili spolu len na diaľku. Takže muži ich naozaj mohli počuť a všeličo sa dozvedieť.

Darja jej to nemala za zlé. Iná možnosť nebola, rešpektovala to. Ani ona nechcela tehotnej ublížiť. Naopak, obdivovala ju za to, čo všetko zvládala úplne sama. Nia jej bola veľmi sympatická svojou pracovitosťou. Napriek svojmu stavu varila pre všetkých, starala sa o dom, o Remyho, dokonca mu pomáhala menšie drevo a triesky nanosiť a naukladať k domu pod presahujúcu strechu, aby aspoň trochu preschlo.

Robili to celý podvečer. Vždy museli prejsť aj okolo Darje a jej provizórnej garbiarskej dielne. Ich konverzácie sa nedali prehliadnuť. Veľmi sa podobali na ozajstné rozhovory mamy s dieťaťom, na aké si zo svojho detstva nepamätala, ale poznala ich z rodín, v ktorých žila. Jej otec bol mlčanlivý človek, utrpenie ho uvrhlo do vnútorného exilu, čo neskôr spôsobilo, že stratil čistý rozum. Darja to vždy tušila, ale pochopila až omnoho neskôr. Keď zistila, že podobných ľudí majú ostatní za bláznov. Tušila, aj ako zomrel. On, ktorý mával chvíľky, kedy vôbec nevnímal okolie, sa mohol stať obeťou rovnako človeka aj zvieraťa.

Začalo popŕchať a Nia nahlas skonštatovala: „Nechaj tak, Remy, na dnes stačilo. Nevadí, že prší, mokrejšie to drevo už aj tak nebude. Kým uschne a bude sa dať z neho založiť poriadny oheň, bude už jar. Možno leto. Jeden večer na daždi to neovplyvní.“

Dala ruky v bok prehla sa dozadu v páse, vďaka čomu jej brucho vyzeralo ešte majestátnejšie. Bolel ju chrbát, ale ani si to neuvedomovala. Spokojne sa pozerala na úhľadne narovnané steny z dreva a triesok. Tešila sa z toho, že na jar, kedy bude zavalená starostlivosťou o dieťa, nebude strácať čas hľadaním opadaných konárov po celom okolí.

Potom sa milo usmiala na Remyho, ktorý práve uložil poslednú náruč odpadového dreva, a povedala: „Si veľmi šikovný, bez teba by som to nosila najmenej dva dni.“

Hrdo sa vystrel a zažartoval: „Možno aj tri.“

Bol rád, že ho chvália. V očiach mu horeli ohníky radosti. Snažil sa všetkým pomáhať, nezavadzať. Nia poznala nejaké deti, ale na desaťročného chlapca mal Remy k práci veľmi blízko. Bolo na ňom vidieť, že je na všeličo od malička zvyknutý. Nereptal, nič mu nepripadalo ťažké, nemožné, také niečo ako: ´Nedá sa,´ od neho Darja ani raz nepočula. Dychtivo sa učil nové veci, akoby to bola otázka prežitia. Určite veľakrát aj bola. Vždy ju to dojímalo, pretože dúfala, že aj jej dieťa bude podobné. Také vďačné za všetko.

Darja, ktorej začínajúci dážď vlastne pomáhal v práci, si prvýkrát pomyslela, že s Niou a Harrym, s ozajstnou rodinou, by bolo Remymu najlepšie. Jej duša trpela. Každým dňom si viac uvedomovala, že tam nemôže zostať, a brať ho do neistoty na zimu nechcela. Všetko bolo až príliš krásne, aby ona do toho pasovala Jej túlavé nohy, nepokoj, ktorý ju roky prenasledoval, ju nútil premýšľať o odchode. Harrymu s Niou ich hmatateľné šťastie, lásku, ktorú si neustále prejavovali úsmevmi, dotykmi závidela, no zároveň aj dopriala. Tvorili si nový domov a bolo dojímavé ich sledovať.

To, že jej doteraz nikto možnosť zostať nespomenul, ju mrzelo viac, ako si pripúšťala. Netušila, že nikto ani nerátal s tým, že by chcela odísť. No nemohla inakšie. Každým dňom aj nocou, každou chvíľkou, ktorú strávila pri Shanovi, bola do neho viac zamilovaná. Bol to pre ňu hrozný pocit. Srdce ju naozaj bolelo. Videla, že aj on má o ňu záujem, no bála sa toho. Bála sa, že to začne a skončí tak, ako všetko v tomto hnusnom svete, do čoho vložila svoje nádeje. Bili ju, znásilňovali, ponižovali a ona sa už od toho pocitu menejcennosti nevedela vymaniť. Mala strach si s ním niečo začínať. Navyše vedela, akú povesť mal v Sladkom sne, takže to pre seba uzavrela, že to s ním nemá zmysel. Najväčší strach mala však z toho, že by to sama skazila. Bojovala so zbabelosťou a zvyškami odvahy, ale vždy jej z toho vychádzalo, že by pre ňu bolo jednoduchšie odísť. Jej srdce by už ďalšie sklamanie asi nevydržalo. Útek bol pre ňu najschodnejšie riešenie.

Chvíle so Shanom boli fakt hrozné. Liezli jej na ňom na nervy aj drobnosti. Napríklad, keď jej ráno, ešte mokrý, do pol pása vyzlečený povedal, aby mu podala uterák, ktorý sa sušil nad jej hlavou. Keď mu ho podávala, cítila vôňu jeho tela a aj to, že sa jej nahrnula krv do tváre. Rýchlo ju odvrátila. Nechcela, aby videl, že to s ňou niečo urobilo. Ale on si to, samozrejme všimol, no nič nepovedal.

Alebo neznášala to, ako jej večer hovoril dobrú noc a vždy si ľahol tak, aby na ňu videl. Aj ráno bol stále v tej istej polohe, akoby na ňu stále dozeral. Kládla si ráno otázku: ´Otáča sa on vôbec v noci?´ Možno len niekedy. Alebo ju chce stále mať pod kontrolou. Hnevalo ju, ako sa s ňou delil o jedlo, stále jej dával najlepšie kúsky a ona sa musela tváriť, že nie je hladná, aby z toho nemala výčitky svedomia. Neznášala tie trápne chvíľky, keď boli pri sebe blízko a ani jeden nevedel preriecť slova, a potom z čistého zúfalstva strelila do vzduchu nejakú hlúposť. Za to sa fakt neznášala.

Dokonca sa jej pozeralo zle aj na to, ako sa hrá s Remym. Mala pri tom pocit, akoby žiarlila. Shane sa vtedy riadne odviazal, pri hre sa z stal neho malý veselý chlapec, ktorý si to s kamarátom užíval. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa dokáže takto znížiť k dieťaťu. Omnoho viac ako ona, zavalená svojimi starosťami a životnými traumami. Darja žiarlila na vzťah, ktorý tí dvaja získali, kým bola mimo, a zároveň sa z toho tešila. Remy sa konečne po smrti svojej mamy dobre bavil a to bolo aj pre ňu niečo úžasné.

Vrcholom všetkého však bol bozk spred dvoch dní. Popŕchalo, takže večerné ošetrenie rán, o ktoré sa dovtedy staral iba Shane, museli robiť v prítmí stanu. Najskôr jej rany vyumýval prevarenou vodou s trochou soli. Tá jemne vysušovala mokvajúce miesta. Potom to nechali pár minút zaschnúť, vtedy sa so Shanom o niečom rozprávali. Hovoril jej o rodine, čo sa má do nového domu nasťahovať. Potom vytiahol masť, vyrobenú z liečivých byliniek a jazvečieho tuku. Natrel jej všetky rany, zabalil jej ich čistými kúskami látky a obviazal. Takto boli jej zranenia ošetrené večer, cez noc masť pôsobila, ráno jej to dával dole, aby na chrasty pôsobil vzduch.

Darja aj v ten večer povedala Shanovi: „Nechaj, ošetrím si to sama.“

Ten zaprotestoval. Nechcel sa vzdať toho, že to bola jediná príležitosť byť v jej tesnej blízkosti a dotknúť sa jej.

„Len pokojne seď a oddychuj. Mám v tom niekoľkodňovú skúsenosť.“

Bolo to hrozne príjemné, ako jemne chytil jej lýtko, keď si ho chcel bližšie pritiahnuť. Jeho teplá ruka na ňom spôsobovala, že Darja mala chuť nohu okamžite odtiahnuť. No on si ju zobral naspäť, aby ju dal do polohy, v ktorej ju potreboval. Dajra už potom len potichučky trpela Shanovu blízkosť, jeho svalnaté, no pritom tak jemné ruky, jeho sústredenú tvár, jeho pery tak blízko pri jej perách.

Od nervozity vždy žartovala. On sa na jej vtipných poznámkach smial. No v ten večer nie. Povedala takú hlúposť: „Nie si ty náhodou zamilovaný do ženských nôh? Sú aj takí chlapi.“

Pozrel na ňu vyčítavo. Snažil sa jej pomáhať, a ona si ho doberala. Vtedy dostal nápad.

Zohol sa viac k jej tvári, jemne sa dotkol jej zátylku a trochu ju k sebe pritiahol. Milimetre od jej pier povedal: „Omnoho radšej mám ženské pery.“ A pobozkal ju.

Nebol to krátky bozk, ani nejaký dlhý. Ale bol veľmi jemný, teplý, spôsobil búrku pocitov u mladej ženy, na ktorú zareagovala prudšie, ako sama čakala. Fackou, ktorú okamžite oľutovala. Prečo to urobil? Nemal na to nijaké právo! O ich bozku snívala, ale zároveň sa ho bála. Bála sa, čo by to s ňou urobilo. Nebola naň pripravená. Ten bozk sa snažil prekonať jej obrannú bariéru a takmer sa mu to podarilo. V momente vystavala novú, mohutnejšiu.

„Odteraz si budem rany ošetrovať sama!“ bojovne vyhlásila a zobrala mu z rúk všetky obväzy. Shane sa zľakol ohňa v jej očiach. Naozaj bola na neho nahnevaná. Nechápal to. Vysielala mu rozporuplné signály.

„Prepáč,“ vyriekol, keď doslova utiekal zo stanu nechápajúc, čo sa to vlastne stalo. Také ponižujúce odmietnutie ešte nezažil.

Shane sa vrátil do stanu až neskoro v noci. Dajra bola ku vchodu otočená chrbtom, no stále ho vyčkávala. Nevedela zaspať, kým neprišiel. Bolo jej ľúto, ako zareagovala. V tú noc sa aj on k nej otočil chrbtom. V tú noc tam spali ako dvaja úplne cudzí ľudia. A Darji to hrozne prekážalo. Nechcela, aby to bolo takto. Jej pocity boli hrozne nevyrovnané. Nevedela, čo má s tým urobiť, či vôbec má s tým niečo robiť. Bála sa, že ju znova pobozká. Chcela, aby ju pobozkal. No on sa k tomu vôbec nemal.

Darja bojovala so svojou neistotou a prehrávala. Boli len dvaja ľudia na svete, ktorí to mohli zmeniť. Shane a ona sama.

Autor Veronika Valent, 22.12.2020
Přečteno 36x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter