Na zajtrajšok nemyslím - 38. Kapitola - Práve pre to

Na zajtrajšok nemyslím - 38. Kapitola - Práve pre to

Anotace: Šťastný a zdravý rok 2021 želajú Shane, Darja a ja :-)

Asi tri hodiny po zotmení Harry vyhlásil: „Na dnes stačilo.“

Konštrukcia strechy už bola kompletná, spodné štyri rady šindľov na svojom mieste. Prvé šli ešte pomerne pomaly, ale potom si už chlapi našli systém a pracovali, kým sa dalo.

Shane sa potešil tomuto vyhláseniu, pretože konečne mohol ísť za Darjou, ktorú nevidel takmer celý podvečer, a tak trochu bol z toho nervózny. Ešte aj večeru im doniesol malý Remi a nie ona. Bez toho, aby si to uvedomil, pozrel sa smerom ku stanu.

Harry to pochopil, ale aj tak nástojil: „Ja viem, že máš asi iné plány, ale chcel by som ti niečo ukázať.“

„Teraz?“ zaprotestoval Shane.

„Teraz,“ povedal Harry autoritatívne, „je to dôležité. Nezdržím ťa dlho.“

Shana tým dosť prekvapil. Strýko použil dobre známy tón, ktorý znamenal, že naozaj ide o niečo vážne, preto si povedal, že ustúpi. Tak len prikývol hlavou a sledoval Harryho postavu smerujúcu ku skalám. Po nejakej štvrťhodinke sa pred nimi ukázal malý otvor do jaskyne.

„Trochu som ho už osekal, ale bude ho treba ešte rozšíriť,“ povedal Harry, ktorý sa musel dať takmer na štyri, aby vošiel do jaskyne. „Dávaj si pozor na hlavu, párkrát som sa dobre buchol!“ stihol ešte zakričať.

Svetlo pochodne za ním rýchlo mizlo, tak sa Shane snažil za ním ponáhľať. Netrvalo dlho a prišli do časti, kde sa už dalo vystrieť a bez ťažkostí chodiť.

„Pozri sa,“ ukázal na steny vedľa seba. Tie boli nerovnomerné, špinavobiele, z kamenného materiálu, ktorý v jaskyniach, ktoré dovtedy Shane poznal, nebýval.

Keď videl, že Shane nechápe, o čo mu ide, s nadšením sa rozhovoril: „Presne pre toto som sa tu usadil. Táto jaskyňa je ten dôvod. Netušil som, čo hľadám, vedel som, že bezpečné miesto s pridanou hodnotou a našiel som toto! Chápeš to? Pomohla mi náhoda. Keď som obzeral okolie, spadol som na jednej zo skál, ktorá sa však váhou môjho tela rozpadla. Prišlo mi to zvláštne. Nesprávala sa ako riadna skala. Náhodou som si oblizol prst a zistil som toto.“

Potom poklepal malým kladivom po stene, z nej sa uvoľnil kus horniny a na zemi ho rozbil na ešte menšie. Tie boli z vnútra takmer biele. Väčšinu si odložil do látkového vreca a malý kúsok podal Shanovi: „Stále ešte nevieš, čo to je? Tu máš, daj si to do úst.“

„Fakt? A čo mám z toho zistiť? Zjesť ju, dúfam, nemusím,“ povedal posmešne Shane.

Shane zobral malú skalku a nedôverčivo si ju dal do úst. V momente pochopil. Jeho oči sa od prekvapenia rozšírili. Vzápätí kameň vypľul do ruky a zasmial sa na tom, aký je hlúpy, že na to sám neprišiel aj bez takejto bezprostrednej skúsenosti. Už v samotný vzduch tu voňal inakšie.

„Áno, dobre cítiš. Sú to kryštály soli! Všetko je to zo soli. Možno aj celá jaskyňa. To zatiaľ neviem, nebol čas ju preskúmať. A, popravde, sám som sa bál ísť omnoho ďalej. Jaskyne bývajú zradné. Odtiaľto som prešiel možno sto metrov a všade soľ! Neskutočné množstvo soli!“

Shane sa konečne zmohol k slovu: „Harry, to je obrovské bohatstvo!“

„Ja viem,“ odpovedal zasnene.

„Ako to chceš prevážať cez Veľkú rieku?“

„Neboj sa, našiel som brod, kadiaľ sa dá prejsť aj s vozom, nie je to veľká obchádzka.“

„To je úžasné! Harry, za to si budeš môcť kúpiť hrozne veľa. Si boháč!“

Harry odkopol zopár starých úlomkov skál, a tak vytvoril bezpečné miesto aj pre mladého.

Navrhol mu: „Tu si sadnime, musím sa s tebou porozprávať. O tomto všetkom ale aj o inom.“ Ukázal okolo seba.

Keď Shane sedel začal: „Ja by som skôr chcel, aby si povedal, že sme boháči. Môže to byť aj tvoje, keby si chcel. Musel som ti jaskyňu ukázať, aby si pochopil, že môj sen môže byť reálny a môže sa stať aj tvojím snom. Nechcem, aby si mal pocit, že ťa tu nútim zostávať. Takisto nechcem, aby sa to, či zostaneš, točilo iba okolo Darji. Pozri sa, ak nie ona, tak iná ti tu bude veľmi rada robiť spoločnosť. Pri tomto všetkom sa tu nebudeme mať zle.“

Shane bol očarený. Uvedomil si, aký veľký objav urobil jeho strýko, ale aj tak bol veľmi prekvapený, že sa s tým chcel s ním podeliť. To, čo mu ponúkal, bol naozaj viac ako štedrý dar. Bola to budúcnosť. Niečo, čo nikdy nemal. No zároveň si nebol celkom istý, či by po čase zase medzi nimi nevznikli nezhody.

„Znie to super, ale musím byť k tebe úprimný. Aj predtým, ako si mi toto ukázal, som už o tom uvažoval, ale je tu jedno veľké ALE... Na rovinu sa ťa opýtam, ako čo by som tu mal zostávať? Ako robotník, ktorý tu bude drieť bez toho, aby mohol kecať do vecí? Lebo to by nefungovalo.“

Harry potriasol súhlasne hlavou. Tušil, že v tomto bude problém. Obaja si to dobre pamätali. Za ten rok si to dobre uvedomil.

Preto mu navrhol: „A čo takto ako spoločník? O všetkom by sme sa spolu radili. Ja viem, niekedy sa nechám uniesť, ale kopec vecí som si za ten čas, čo sme spolu neboli, uvedomil. Prepáč, ak si mal často pocit, že ťa dusím. Chcel som len dobre. Ale asi nevhodným spôsobom. Vždy by si mi to mohol, ak by sa ti niečo nepáčilo, vždy by si mi to pripomenul. Ani ja nechcem konflikty. Aj tento dom ukazuje, že vieme dobre spolupracovať. Najlepšie,“ dodal.

Aj v mihotavom svetle pochodne bolo vidieť, ako Shane horúčkovito uvažuje.

„Odpúšťam ti. Aj ty mne odpusti. Niekedy som bol naozaj neznesiteľný. Hovadiny som robil aj ja. Občas si mal dobrý dôvod mi vynadať.“

„Občas?“ zasmial sa Harry.

„Tak dobre, dosť často,“ pripustil tiež so smiechom Shane. „Niektorým veciam sa jednoducho nedalo odolať.“

„Poď sem, pritiahol si rukou synovca a oprel si o neho hlavu. „Ale mali sme spolu aj krásne momenty.“ Harryho hlas bol jemne roztrasený. Potom ho pustil. „Tak čo, ideš so mnou do toho?“

Shana zaujímala ešte jedna vec. „Hm, stále neviem. Záleží aj na tom, koľko percentný spoločník by som bol.“

Na otázku Harry zareagoval úsmevom. Niečo toho mladého predsa len naučil. Rokovať o podmienkach. Chcel si z neho trochu vystreliť, tak zvážnel a povedal: „Tak, ja som našiel miesto, objavil jaskyňu, týmito rukami postavil prvý dom, spravil nejaké zázemie. Koľko by si tak chcel za doterajšie nič nerobenie?“

Shane urobil nespokojnú grimasu. Mal pocit, že ak by dostal dvadsať percent, tak to by bolo aj viac ako si zaslúžil. Naozaj nič neurobil a toto množstvo by pokrylo jeho životné náklady na celé desaťročia. Aby sa dalo z toho spúšťať, radšej povedal: „Tridsať.“

„Hm, to je celkom dosť. Ale ja mám inú ponuku,“ povedal Harry a urobil dramatickú pauzu, počas ktorej mu Shane visel na perách. „Čo takto...,“ strýko stále naťahoval, „fifty-fifty?“

Shane na neho doslova vypleštil oči. Strýko mu chcel zabezpečiť živobytie do konca života. Bola to ponuka, ktorú nemohol odmietnuť. Rozradostene sa usmial. Bolo to naozaj veľkodušné gesto od uja.

„Ruku na to,“ povedal Harry a Shane ju vďačne prijal.

Potom sa zase objali. Nie preto, aby si dokázali svoje spojenectvo, len mali takú potrebu.

„No poď, zopár týchto šutrov odtiaľto zoberieme, zíde sa nám pri zháňaní potravín na zimu,“ navrhol znovu dojatý Harry, keď rodinná chvíľka ubehla a podal jedno vrece Shanovi.

Cestou naspäť už spoločne plánovali ťažbu a to, zamýšľali sa nad tým, ako zabezpečiť štôlne proti zosuvom.

XXX

            Keď prišiel Shane do týpí, Darja už naozaj spala. V ten deň robila najviac zo všetkých, naozaj bola unavená. Nepomohlo ani to, že čakala na Shana, aj sa bála toho, čo sa bude diať. Nechodil a ona jednoducho zaspala.

            Prebrala sa na to, ako si Shane dal spodnú deku vedľa nej, ľahol si, zakryl sa a prehodil si ruku cez ňu. Oheň, na ktorý pred chvíľou priložil, sa snažil výraznejšie osvecovať vnútro stanu. Tak mohla vidieť Shana krásne do tváre. Nič nepovedal, len sa k nej pritiahol a pobozkal ju. Nebol to len jeden bozk, ale desiatky. Jeho pery kopírovali všetky krivky Darjinej tváre. Pekne, pomaličky, postupne sa zoznamovali s niečím, po čom dávno túžili. Darja cítila, ako napätie z nej vyprcháva, ako pomyselné obranné hradby padajú. Jedni za druhými. No keď sa jeho ruka dotkla prsníka, stuhla. Chytila ho za ruku a rázne povedala: „Nie!“

            Shane súhlasil, aj keď neochotne: „Dobre.“

            Poslušne stiahol ruku a pohladil ju po tvári, pobozkal na konček nosa.

            „Ja si počkám,“ povedal.

            Na to mu nič nepovedala, nebol to ani prísľub, ani odmietnutie. Darja len nechápala, prečo má tak dobrú náladu. Ani po jej odmietnutí mu jemný úsmev a spokojný výraz z tváre nezmizol.

            Namiesto toho ho poprosila: „Som veľmi unavená. Mohli by sme ísť spať?“

            Shane si vzdychol, chcel sa postaviť a preniesť si svoje veci naspäť na pôvodné miesto, keď ho Darja zastavila nepochopiteľnými slovami: „Môžeš tu zostať.“

            Tak zostal. Vo zvláštnom rozpoložení. Hrozne ju chcel, no ona ho zase odmietla. A po odmietnutí zase dovolila, aby spal pri nej. Spať pri nej znamenalo, že sa na rozdiel od nej veľmi nevyspal. Signály, ktoré mu posielala, ho neskutočne miatli. Ale hovoril si, že musí mať trpezlivosť, pretože si toho veľa prežila. Muži sa podľa toho, čo rozprávala, k nej nesprávali najlepšie. Vravel si, že sa musí obrniť trpezlivosťou, aby mu začala dôverovať, ale bolo to hrozitánsky ťažké. Chvíľami až nemožné.

            Tak to šlo dva ďalšie dni, aj boli spolu, aj neboli. Shane spával veľmi zle. Tá situácia ho ničila. Nevedel ako na ňu, silou to nemohol urobiť, podobrotky to takisto nešlo. Viac ako k bozkom sa nedostali. Jeden večer si povedal, že sa musia otvorene porozprávať. Vypýtal si od Harryho pár minút pred západom slnka voľno a zobral ju na výlet na skalnatý výbežok hory nad lúkou. Darja ešte nemala nohu úplne v poriadku. Pomáhal jej štverať sa vyššie a vyššie, veľa sa pri tom rozprávali, bolo im veselo. Keď našli miesto, kde si mohli obidvaja pohodlne sadnúť bez strachu, že spadnú, práve sa slnko chystalo zapadať. Zore boli oranžovoružové. Zopár vtákov lovilo poslednú potravu a dotvárali atmosféru.

Shane začal rozhovor bozkom, ktorému sa nebránila. Preto nabral odvahu a povedal: „Darja, vedela by si si predstaviť žiť na takomto mieste? Ja hej. Je tu všetko, čo by sme potrebovali.“

            Sedeli opretí jeden o druhého a vnímali svoju blízkosť. Bolo im spolu krásne.

            „Je tu nádherne,“ súhlasila uchvátená prírodou, riekou, ihličnatými stromami, aj listnatými, ktoré zhadzovali posledné svoje do žlta sfarbené listy. Lesy za riekou sa zdali nekonečné. Kopčeky sa striedali s dolinami, pomedzi ne sa hadila rieka, ktorú bolo občas vidieť, inokedy sa strácala, až napokon úplne zmizla. Boli uprostred nádhernej prírody. Takto zhora to vyzeralo ako v rozprávke.

            No na otázku neodpovedala.

            „Harry dobre urobil, že sem prišiel. Vždy hovorieval, že ak si založí rodinu, tak jedine ďaleko od ľudí.“

            „Chápem ho. Chce mať pokojné sny,“ povedala Darja, trochu sa odtiahla od Shana. Nevedela, kam smeruje tento rozhovor, ale mala zlé tušenie.

            „Chce, aby boli jeho deti šťastné...“

            „Budú. Aj Remy je tu šťastný.“ Začínala byť poriadne nervózna.

            Konečne vyrukoval s tým, čo chcel vlastne týmto celým povedať: „Rozhodol som sa tu usadiť tiež. Pomôcť mu. Vybudovať osadu, po akej sníva. Rád by som však aj mal po boku milujúcu ženu, ktorá by mi možno porodila nejakého potomka, ak by sa nám to bolo dopriate.“

            Darja na jednej strane bola rada, že je to vonku, ale na druhej ju jej nepriama žiadosť, aby tam s ním zostala, dokonale vyľakala. Rýchlo odtiahla ruku, za ktorú ju držal. Srdce sa jej prudko rozbúchalo, zle sa jej dýchalo, v hlave nastala úplná panika.

            Musela ho rýchlo zrušiť. Vysvetliť mu, nech s ňou neráta, aby si nerobil zbytočné nádeje. Tak veľmi rýchlo a chladno povedala: „Veľa šťastia! Určite takú nájdeš. Je tu síce krásne, ale nie je to niečo pre mňa. Keď vyrazíte za tým Benom, pôjdem s vami, “ Zahľadela sa na horizont, zo slnka už zostal len malý mesiačik nad kopcom na horizonte. „Mali by sme ísť, po tme sa nám bude zle schádzať,“ vyslovila a zároveň sa postavila.

            Shane mal pocit, že mu niekto dal poriadnu facku. Smutný, nie smutný, ale sklamaný schádzal dole pred Darjou, ktorá tvrdošijne jeho pomoc odmietala. A to sa na skalách raz tak pošmykla, že zastala až v jeho náručí. V tú noc sa odsťahovala so svojím lôžkom preč od Shana a prakticky sa s ním vôbec nebavila. Shanovi sa zdalo, že má oči akési červenšie, no plakať ju nikdy nevidel. Posťažoval sa aj Harrymu, aj ten po tej informácii zvážnel. Akosi dúfal, že Darja zostane s Niou, keď pôjdu po Bena. Ľahšie by sa mu odchádzalo, keby vedel, že je s ňou niekto dospelý.

Nahnevane povedal krutú pravdu: „Darja je tuláčka. Musíš ju pochopiť. Tí nevedia nájsť pokoj nikde. Vidíš im to na očiach, oni nechcú nadväzovať hlbšie vzťahy. Boja sa toho. Radšej sú sami.“

            „Aj my dvaja sme tuláci, a predsa sme schopní zostať na mieste,“ oponoval Shane. Ani jeho svet až natoľko nelákal, pretože už videl aj zvyšky miest, oceán, ľadovce, teda všetko, čo sa vidieť dalo. Mal chuť skúsiť iný život.

            „To je iné. My dvaja sme rodina, my sme boli vlastný domov, aj keď potulný. Ona je s prestávkami stále sama.“

            „Ale nemusela by byť.“

            „Nemusela. Prosím ťa, skús ju aspoň presvedčiť, aby tu zostala, kým pôjdeme po Bena, nechcem tu nechávať Niu iba s Remym. Predsa je len niekoľko týždňov pred pôrodom. Potom, keď sa vrátime s Benom a Leou, sám osobne odprevadím do najbližšieho mesta. Toľko jej povedz. Nech sa nebojí, ak tu nechce zostať na zimu, nemusí. Urobím jej sprievod.“

            „Dobre, poviem to,“ súhlasil Shane, ale nebol si istý, ako Darja zareaguje.

            Hneď večer jej o tom povedal. Radikálne to odmietla. Bála sa zimy, vravela, že si musí dovtedy niečo nájsť. Shane ju nespoznával.

            „Tak zostaň tu. Tu máš istotu, že budeš v teple a bezpečí. A na jar pôjdeš preč,“ snažil sa ju prehovoriť Shane.

            Ona ale tvrdohlavo tvrdila svoje: „Nie! Musím teraz. Prepáč.“

            Shane sa k nej priblížil, chcel ju pohladiť, ale odtiahla sa.

            „Nechaj ma! Fakt nedokážeš pochopiť, keď ťa niekto nechce? Ne-mám-záujem!“ prízvukovala so slzami v očiach. Shane ich nechápal. Boli zo strachu, z rozčúlenia? Čo takého urobil? Naozaj nechápal.

            Dajra už nevládala. Hrozne ju srdce bolelo, keď mu ubližovala, aby sa chránila.

„Ako chceš!“ nahnevane povedal Shane. Už mal plné zuby toho odmietania. Už ju nechcel ani vidieť. ´Čo je veľa, to je veľa. Hrdosť mám len jednu,´ povedal si a zobral si veci na spanie, deku a odišiel zo stanu. Darja si konečne mohla poriadne poplakať. Slzy obmývali jej líca a bolesť v hrudi sa tým trochu zmiernila. Ak by sa nebála prudkej vody v rieke, už v ten večer by bola ušla. Ale zase lialo ako z krhly a plávať nevedela. Musela teda čakať dovtedy, kým sa vyberú tí dvaja. Nič iné jej nezostávalo.

Sedela v stane, ľutovala sa, hnevala sa na osud, na svoju povahu, na všetkých chlapov, ktorí jej kedy ublížili. Takmer aj zabudla prikladať na oheň. Vonku zase raz príšerne lialo a Shane sa nevracal. Hnev sa postupne zmenil sa strach. Minúty utekali a ona mala pocit, že je už preč celú večnosť. Čo ak nešiel spať do domu k Harrymu? Čo ak ich nechcel zobudiť? Kam inam mohol ísť? Do novostavby? Ale tá ešte nemala poriadnu strechu, dve tretiny z nej chýbali. Preto si nakoniec zobrala vetrovku, na hlavu natiahla kapucňu, aby si uchránila vlasy a vybrala sa ho hľadať.

Autor Veronika Valent, 01.01.2021
Přečteno 38x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter