Na zajtrajšok nemyslím - 39. Kapitola - V dočasnom bezpečí

Na zajtrajšok nemyslím - 39. Kapitola - V dočasnom bezpečí

„Tato? Potrebujem pomoc,“ povedal Filip.

„Už bežím, Domenico,“ odpovedal Adam a pribehol k nemu. Filip sa učil čistiť pušku, nabíjať, aj strieľať. To posledné mu išlo najlepšie.

„Zase sa zasekla,“ smutne malý skonštatoval.

Starú zhrdzavenú pušku dostal Adam pre syna od majiteľa farmy Jozefa Pawlovského. Bol to starší pán, tiahlo mu už na šesťdesiat, žena mu dávno zomrela, ale okolo seba mal tri deti, ich manželov a manželky a vnúčatá. Územie, ktoré spravovali bolo obrovské, preto potrebovali aj zopár iných rúk na to, aby to stihli obhospodáriť. Čo bolo neobvyklé, Jozef ničím nespĺňal súčasných boháčov. Bol to dobrák od kosti. U neho ľudia netrpeli hladom, pokým mala jeho rodina čo jesť. Samozrejme, keď prišli horšie roky, všetci si museli utiahnuť opasky a vymyslieť spôsob, ako slabú úrodu vykompenzovať inou zárobkovou činnosťou. V tomto bol práve Starý šéf, ako ho všetci s láskou volali, veľmi tvorivý. Zostával svojský, ale navonok sa dokázal všetkému prispôsobiť. V okolí sa o ňom šepkalo, že ho Boh miluje, lebo nedopustil, aby mu pliaga niekoho zobrala. A to neobvyklé šťastie s ním kráčalo celým život. Možno to bolo preto, že sám od života veľa nechcel, vždy sa uspokojil s tým, čo mu dal. No statočne pracoval na to, aby to, čo dostal, ak sa len troška dá, rozmnožil, nie pre seba, ale aj pre iných.

Jednoducho bol to človek dobrý, múdry a spravodlivý, všetci ho mali radi a závistlivci ho rešpektovali. Predsa len na jeho pozemkoch žilo toľko šikovných mužov, že by sa vedeli aj menšej presile ubrániť. Všetci vedeli, že skupoval zbrane a náboje po okolí a pušku dával do rúk aj poslednému paholkovi. Čo bolo úplne šokujúce, lebo zodpovednosť za drahú fungujúcu zbraň dával tak hocikomu, kto by s ňou mohol hocikedy odísť, poprípade ju obrátiť voči aj samotnému Jozefovi. No akýmsi zázrakom na jeho farme sa nikdy nič zlé neudialo.

Adam si ho rýchlo obľúbil, ale keď dal trinásťročnému Filipovi zbraň do ruky, tak sa vyľakal. Hoci bol so synom len krátko, bál sa mu dať niečo také ako zbraň do ruky. Kvôli jeho bezpečnosti, ale aj ostatných. Predsa len, on ho stále videl ako malého chlapca. Zato Filipovi sa to páčilo. Nemohol povedať, vyčistenie kovových častí zbrane od hrdze, rozobratie na tie najmenšie súčiastky, ich ošetrenie, zloženie, testovanie, to zabralo kopec času, ale s Filipom ich to veľmi zblížilo. Mali sa o čom rozprávať celé hodiny a Adam sa z toho tešil. Život na farme, spoločné ubytovanie v skromnej izbietke, pokoj, ktorý tam zažívali, bolo omnoho viac ako si predstavoval vo chvíľach, keď sa malého takmer vzdal. Teraz bol naozaj rád, že tak neurobil.

Domenico bol celkom spokojný. No Adam naďalej sníval o vlastnom bývaní. Možno raz, keď sa im podarí čo-to našetriť, si niečo kúpia, aj keď tomu veľmi neveril. Staré domy sa pomaly ale isto vplyvom vlhkého počasia a hlavne činnosti neúprosnej prírody z roka na rok stávali neopraviteľné. Zo slabého semienka vznikne za sedemnásť rokov pomerne veľký strom so silnými koreňmi, ktoré dokážu zničiť každú stavbu.

„No ukáž, nechoď na to nikdy silou. Skúsime to trochu ešte premazať. Malo by to ísť ľahko. Možno sa tam niečo posunulo, a preto sa ti to nedá zatvoriť.“

Mal pravdu, jedna zo súčiastok sa posunula. Adam to trochu prečistil, kovový záder odstránil a bolo. Poľahky zavrel zbraň.

„Vidíš, takto to má byť. Vyskúšaj teraz ty.“

„Paráda! Ide to! Pôjdeme si ešte pred zotmením zastrieľať?“ opýtal sa syn nadšene.

Nábojov nebolo veľa, jednu krabičku dostali na cvičenie a druhú si mali odložiť pre prípad ohrozenia farmy. Adam plánoval odložiť omnoho viac a jeho zásoba na prežitie, s ktorou rátal, keby raz museli odtiaľ odísť, sa tak každou pokusnou streľbou znižovala.

„No dobre, ale iba desať rán. Aby si nevyšiel z cviku. Pôjdeme pod horu,“ pristúpil na to Adam, zobral tri prestrieľané plechovky, kabát a vyšiel so synom na kopec k lesu. Najskôr skontroloval, či nik nie je v blízkosti krikom. Nik sa neozýval, iba ozvena. Skontroloval malého, či je puška stále na pleci, potom odišiel dať plechovky na pníky, každý bol v inej vzdialenosti od strelca.

Vrátil sa k nemu a opýtal sa: „Nezdá sa ti, že sme minule strieľali z bližšia?“ Nechcel mu rovno povedať, že má obavy, že na túto vzdialenosť nič netrafí. Určite by sa to mladému nadšencovi streľby nepáčilo.

„Neboj sa, tato. Väčšinu trafím aj odtiaľto. Pozeraj sa!“

„Pozerám sa. Ale aj trikrát po sebe netrafíš, ideme bližšie,“ navrhol Adam. Bolo mu fakt ľúto tých nábojov. Nechcel, aby skončili zbytočne niekde v lese.

Prvý výstrel skončil ako predpokladal. Druhý lizol strednú plechovku, čo bola najbližšie. Zatancovala, posunula sa dozadu, ale zostala stáť na pníku. Pri treťom výstrele spadla. Postupne plechovky padali, žiadnu už neminul. Raz ich išiel postaviť Filip, raz Adam, ktorý si jasne uvedomil, ale úžasné oči a mušku má jeho syn. To sa nedalo poprieť. Nejeden dospelý chlap by mal s tým problém. Otcovská hrdosť sa v ňom zase raz ozvala.

Keď skončili, sám išiel po plechovky, poriadne ich poobzeral, väčšina dier bola v strednej časti. Už dumal nad tým, že onedlho sa rozpadnú a on bude musieť odkiaľsi zháňať nové. Čo zase tu na totálnom vidieku nebola žiadna sranda.

Synovi povedal: „Dnes si ma fakt prekvapil. Je zlé svetlo, stmieva sa a ty si dal osem zásahov z desiatich. Si veľmi šikovný. Už ťa nemám čo učiť, prekonal svojho učiteľa!“ Pochvalne ho potľapkal po chrbte.

„Ale tato, však ja som ťa videl strieľať aj z väčšej vzdialenosti,“ oponoval pochvalou aj svojím výkonom rozradostený Filip.

„Ale nie v tvojom veku a touto starinou, Domenico, “ pripomenul mu otec.

Filip sa zamyslel. Otec mu po prvýkrát povedal, že je v niečom šikovnejší, ako býval on. Veľmi ho to potešilo.

„A dovolíš mi niekedy vyskúšať, ako strieľa tvoja? Prosiiím?“ opýtal sa s malou dušičkou. O svoju pušku sa Adam vzorne staral, bola vo vynikajúcom stave, nebol najšťastnejší, aby sa jej ktokoľvek vrátane malého dotýkal.

„Určite áno, ale dnes to nebude. Poďme domov. Večera už určite bude hotová.“

            Išli spolu a mlčali. Každý uvažoval nad niečím iným, Adam nad tým, ako sa mení jeho dieťa pred jeho očami na mladíka, ako veľmi rastie, hlas sa mu mení, rozumene začína uvažovať. Bolo mu z toho hrozne smutno, lebo roky jeho detstva prepásol. Filip rozmýšľal nad tým, že či nenastala tá správna chvíľa, aby to povedal. Ani nevedel ako na to. Len už mal pocit, že by si to otec zaslúžil.

            Asi uprostred cesty k farme chytil Adama za ruku, dávno to chcel urobiť, len sa doteraz neodvážil. Teplá otcova ruka okamžite začala zohrievať tú jeho. Adam sa na neho prekvapene pozrel, usmial a takto pokračovali v ceste. Po pár metroch to z malého vyšlo.

            „Už ma môžeš volať Filip, ak chceš.“

            Adam zastal. Objal syna. Oči a hlas ho prestali poslúchať.

            Zašepkal: „Veľmi rád.“

            Chvíľku ticha prerušil jeho syn: „Meno Filip je lepšie, hovorí sa, že Filipovia sú múdri a ja chcem byť múdry.“

            Adam sa zasmial. „No tak poď, mudrc. Po večeri poviem Starému šéfovi, aby ti dal jednu z jeho hádaniek. Uvidíme, ako si s tým poradíš.“

            Starý pán mal spoločenskú povahu, jeho zvykom bolo sedávať a fajčiť na verande pred domom vždy po večeri. Vtedy mával super náladu a čas rozprávať sa so všetkými, komu sa chcelo. Adam bol jeho vďačný poslucháč aj partner na rozhovor.

            „Len to nieeé,“ zasmial sa Filip. Starého farmára mal rád, ale tie jeho čudné starosvetské hádanky, v ktorých niekedy polovicu slov ani nerozumel, neznášal. Vždy sa našlo nejaké iné dieťa, ktoré bolo staršie, alebo ju už poznalo a predbehlo ho. A keďže bol Filip dosť súťaživý, tak ho to mrzelo.

            „Dobre, Filip, tak to nikomu neprezradím. Však oni to, že si múdry, sami zistia.“

            Malý sa na neho vďačne usmial. Potom ich pozornosť zaujal voz, ktorý práve prišiel na farmu. Takto na večer k nim nechodili často hostia. Adam si pomyslel, že po večeri sa určite dozvie, kto to dorazil. On síce pri večeri v dome nepomáhal, ale aj tak sa na farme zvesti rýchlo šírili. Adam si bol istý, že tí ľudia z domu hladní neodídu a na noc ich určite preč nepustia. To nebolo v povahe Jozefa Pawlovského.

XXX

            „Vitajte,“ povedal Jozef návšteve. „Akurát ste prišli na večeru. Určite ste hladní.“ Privítal milo svojich hostí starý majiteľ farmy. Bena mal rád, aj jeho ženu. Vedel o jeho problémoch a bol zvedavý na dôvod nečakanej rodinnej návštevy. No vedel, že pred Leou otvorene asi rozprávať nebude môcť. Samotný Ben ho varoval očami.

            Večera prebehla veľmi príjemne, hoci trochu hlučne ako vo veľkej rodine. Najmladšie vnúčatá sa postarali o spoločnosť pre Benovho syna, Simona. Po jedle sa hrali v kúte s hračkami, ktoré mali požehnane. Niektoré staré, ako napríklad plastové kocky ešte z dávnych čias, aj zopár kovových prežilo až doteraz. Aj tie, čo prežili toľké deti, sa postupne ničili a nové sa už vo veľkom nevyrábali. Museli ich majstri stolári a kováči vytvoriť. Alebo zo starých handier gazdinky.

            Ben jednu takú hračku priniesol. Bol to krásny kovový vták s chvostom, ktorý sa vo vetre otáčal. Hneď ho išli vonku vyskúšať, ale povieval len mierny vetrík, takže deti budú musieť počkať na veternejšie počasie, ale to ich radosť z krásneho predmetu vôbec nepokazilo. Nová hračka vždy poteší detskú dušu a predstavivosť.

            Lea mala radosť z toho, že sa malý dobre baví, ale Sofia už bola unavená. Plakala a sťažovala sa. Bol najvyšší čas ju ísť uložiť. Pošepkala to mužovi. On jej pohladil tvár, pritúlil si ju, pobozkal maličkú a povedal: „Ľúbim vás.“  Až potom odišiel za Jozefom, aby jej vybavil ubytovanie. Ten potom poslal najstaršiu nevestu, aby ukázala Lei izbu, kde prespia. Simona potom neskôr uloží otec , keď sa poriadne s vnúčatami Starého šéfa vyblázni.

            Keď odišla žena, Ben si prisadol k Jozefovi.

            „Vieš, prečo sme prišli,“ povedal mu.

            „Tuším. Chceš ich u mňa ukryť, kým sa pobalíš. Dúfam, že nič iné nevymýšľaš.“

            Ben pokrútil záporne hlavou. „Keby som bol mladší, mal priateľov po svojom boku, tak by som to tak nenechal. Ale teraz chcem jediné. Ochrániť rodinu.“

            „Poď si so mnou von zafajčiť,“ navrhol mu, hoci vedel, že Ben nefajčí. Jozef sa nechcel o takýchto vážnych veciach rozprávať pred svedkami. „O malého sa ti tu postarajú.“

            Obliekli si kabáty, zobrali aj deky a posadili sa spolu na verandu. Medzičasom sa úplne zotmelo, ale v oknách niekoľkých budov sa ešte svietilo. Psy boli zalezené v búde, tak prituhovalo. Obloha sa vyčistila, takže aj hviezdy sa dali spomedzi pár mrakov pozorovať.

            „Lea o tom vie?“

            „Nie,“ odpovedal zúfalý manžel.

            „Ako jej mám zabrániť, aby sa do mesta nevrátila?“

            „Dáš jej tento list a nepustíš ju z očí. Aj keby ťa prosila, nedaj jej voz ani koňa. Je tam napísané, že prídem okamžite, ako budem môcť. Predpokladám, že také dva dni to nebude problém. Potom jej pokojne môžeš hovoriť, že do večera sa vrátim. To ju tu zopár dní udrží.“

            Starý farmár nesúhlasne pokrútil hlavou.

            „Ja neviem. Je to proti môjmu svedomiu niekoho držať nasilu. Nie som si istý, či to dlho dokážem. Asi koľko ti to bude trvať? Ale úprimne, nie to, čo si napísal svojej žene.“

            „Asi týždeň, možno pár dní k tomu, neviem presne povedať, po niekoľko výrobkov si majú prísť už zajtra. Aj tebe som priniesol. Nejaké poľnohospodárske náradie. Pluh, motyky. Nenechám to tomu zloduchovi.“

            „To si nemusel, aj tak by som ti pomohol.“

            „Však tu niečo prejedia. Budeš mať výdavky.“

            Starý farmár si položil ruku na jeho plece a povedal: „Ja to tak neberiem. Nebudú u nás žiadnou veľkou záťažou. Je tu viac ako dvadsať ľudí, jedna žena s dvomi malými deťmi sa tu stratí. Skôr si veľmi vážim, že nám ich zveruješ. Tvoja dôvera ma zaväzuje. Ďakujem ti za ňu, postarám sa ako o svojich.“

            „Ja ďakujem za pomoc, priateľ môj.“

            „To nestojí za reč. Len si po nich v zdraví príď a zbytočne neriskuj,“ dohováral mu, ako vlastnému synovi.

            Ben súhlasil: „Keď bude zle, tak ujdem aj bez toho, aby som všetko predal. Neboj sa.“

            Cigareta bola dofajčená, dohoda uzavretá, zostávala len posledná vec.

            „Ak by som nemohol z nejakého dôvodu prísť, namiesto mňa ju príde hľadať jeden muž. Volá sa Harry Evans, je stredne vysokej postavy, okolo štyridsiatky, prešedivené vlasy hlavne na sluchách. Má ženu Niu a je to môj dlhoročný priateľ. Jedine s ním môže Lea odtiaľto odísť. Zoberie ju do bezpečia. Plne mu dôverujem.“

            „Dobre, Ben. Ako povieš. Harry Evans, pamäť mám ešte dobrú. Nikomu inému ich nezverím. Chceš odísť hneď teraz?“

            Ben si vzdychol. Vôbec sa mu nechcelo odchádzať, ale musel.

            „Ešte uspím malého.“

            Okolo išiel Adam, ktorý vynášal z kuchyne pomyje pre svine.

            Jozef na neho zakričal: „Adam, hej, keď to vybavíš, vráť sa sem. Pripravíš kone kováčovi na cestu.“

            „Áno, pán Jozef,“ odpovedal zarazený Adam, nebolo zvykom, že by od nich na noc hostia odchádzali.

            Ben zobral syna na ruky, odniesol ho do izby k manželke. Položil na miesto, kde by mal spať manžel. Prikrývku navyše starostlivo zroloval, aby sa mu syn cez noc nezošuchol z postele a počkal, kým zaspí. Po celý čas ho hladkal. Netrvalo dlho a Simonko zaspal. V miestnosti bolo ticho, ktoré prerušovali hlbokým dýchaním signalizujúcim pokojný spánok jeho tri pre neho najvzácnejšie bytosti na svete. Nastal čas rozlúčky. Leu sa bál pobozkať, aby sa náhodou nezobudila. Malej však opatrný bozk na rúčku dal. Jemne sa zamrvila.

            Keď nasadal na voz, ktorý mu pripravil Adam, mal ešte stále slzy v očiach, ale v tej tme sa zdali len trochu lesklejšie.

            „Máte krásne kone,“ pochválil ich bývalý farmár. V koňoch sa vyznal, kedysi to bol jeho život. A chov dobytka.

            „Ďakujem,“ odpovedal krátko Ben, nechcelo sa mu rozprávať s nikým na svete, nieto ešte s neznámym človekom.

            „Rodina tu ostáva?“ pokračoval zvedavý Adam. Videl, že ten chlap je akýsi smutný. Nechápal, prečo tu rodinu necháva.

            Ben najskôr neodpovedal, potom sa však spamätal. „Áno, na krátky čas. Skúsite dozrieť na to, aby im nič nechýbalo? Aby sa môjmu synovi nič nestalo? Je veľmi rýchly, a rozum ešte nemá. Keď sa vám bude dať. Keď nebudete mať robotu. Prosím.“

            „To nebude problém, ak nie ja, tak mám trinásťročného syna, čo sa s ním môže zahrať. Je zvyknutý na menšie deti.“

            Ben mu vtisol niečo do dlane.

            „Toto je preddavok,“ povedal.

            V tej tme sa nedalo zistiť, čo to je, na peniaz to nevyzeralo. Ale Adam aj tak pekne poďakoval a pridal radu: „Dávajte si pozor, v túto hodinu v Dolnom lese môžete stretnúť vlkov. Sú premnožené. Majte pušku pri sebe.“

            „Dobre,“ odpovedal smutný Ben.

Mal taký zvláštny pocit, že by nemal odchádzať, ale sťahovanie jeho vyhne si to vyžadovalo.

            Starý šéf bol vo dverách domu, keď okolo prešiel s vozom Ben. Len si zakývali. Adam prišiel do svojej izby a v ruke našiel zlatý prívesok. Veľmi sa potešil, pretože to mohol byť prvý z krôčikov k vysnívanému domu.

Autor Veronika Valent, 03.01.2021
Přečteno 34x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter