Na zajtrajšok nemyslím - 41. Kapitola - Tanec na tenkom ľade

Na zajtrajšok nemyslím - 41. Kapitola - Tanec na tenkom ľade

Vo všeobecnosti ovládnuť chlapa, donútiť ho, aby urobil to, čo žena potrebuje, nie je jednoduché, a už vôbec nie, ak ten chlap má viac ako štyridsať rokov. Je to už sformovaný človek, ktorý vie, čo chce, má svoje predstavy o živote, svoje zvyky, obľúbené príšerné zlozvyky, rokmi zdokonalenú tvrdohlavosť.

Ale Lucy sa o to predsa len pokúšala, hoci si vôbec nebola istá, čo vlastne robí. Mala pocit, že sa to môže v ktoromkoľvek momente obrátiť proti nej. Zvolila nebezpečnú taktiku. Snažila sa byť k Roccovi striedavo milá a odmeraná. Keď robil to, čo chcela, tak bola k nemu milá, keď sa ju snažil získať sám od seba, bývala odmeraná, a keď videla, že sa k druhým správa zle, vôbec sa s ním nerozprávala. Nechcela hrať jeho hru, potrebovala, aby on hral tú jej a vďaka tejto šialenej taktike, postupne získavala voľnosť pohybu a v podstate za to nič nezaplatila. Hlavne nie to, po čom túžil starý majiteľ bordelu.

Ďalšia jej taktika bola tiež veľmi rozumná. Ku Roccovým poskokom bola slušná, no udržiavala si od nich odstup, neverila im, tak ako ich šéfovi. U nich oporu pri úteku hľadať nemohla. Skôr si dala záležať na tom, aby si získala dobré vzťahy s upratovačkami, sluhami, v kuchyni, teda na miestach, kde robili normálni ľudia z mestečka, teda takí, čo by ešte mohli mať kúsky srdca a svedomia. Čiastočne sa nemýlila. Od nich sa dozvedela, ako to v Sladkom sne beží, čo všetko sa tu predáva, ako to tu funguje. Najskôr dostala ohromný strach o malú Stellu. No potom sa raz Rocoo prekecol, že sa podobá na jeho dcéru. V tej chvíli mala Lucy pocit radosti aj ohrozenia zároveň. Bála sa, že mu ide iba o ňu. Netušila, na koho sa mu podobá. Schválne jej to nepovedal, aby mala pocit, že je jedinečná.

Lodovico bol do nej úplný blázon. Šialenstvo zvané zaľúbenie neprešlo ani po týždni od príchodu Lucy do hotela. Práve naopak, prehlbovalo sa. Rocco sa kvôli nej menil, stával sa pozornejší, všímavejší voči potrebám ženy, ktorá jeho srdce tak zasiahla. Pre ňu sa tváril, že je iný, ako bol. Pre ňu chcel byť lepší. Ona zrazu všetko zmenila. Neočakávane jeho život nebol iba o peniazoch, moci, zvrátenom potešení z utrpenia iných. Akoby sa začal pozerať na svet jej očami, snažil sa uvažovať nad tým, čo by sa jej páčilo, ako by sa mal správať, aby si tú dobrú dušu, čo odhalil veľmi rýchlo, získal. Postupne si tú zmenu, ktorú všetci veľmi rýchlo zosobnili do útleho žieňaťa, všimli aj tí najbezvýznamenší obyvatelia Sladkého sna a boli jej za to vďační. Spokojnejší pohodový šéf znamenal spokojnejší personál a všetci sa z toho tešili.

Preto, ak Lucy niečo chcela, každý sa jej snažil vyjsť v ústrety. Malo však aj nevýhodu. Všetci si uvedomovali, že ak by odišla, všetko by sa vrátilo naspäť do starých koľají a možno by sa to ešte zhoršilo. Takže Lucy si nechtiac robila zle. V prípade jej úteku, by sami zamestnanci vo svojom vlastnom záujem urobili všetko pre to, aby sa vrátila. Ona si to vôbec neuvedomovala. Myslela si, že ak získa ich sympatie, tak jej pomôžu s útekom. Ale to nepoznala starého Rocca a ani to, čo by s nimi urobil, keby na to prišiel. Smrť by bola istá a nebola by bezbolestná. To každý vedel veľmi dobre. Takže plán jej úteku s pomocou niekoho odtiaľ bol vopred odsúdený na nezdar.

Skúšala to u kuchárky, ktorá bola ku nej milosrdná už prvý večer, skúšala to s mladšou upratovačkou, tou, ktorá upratovala každý deň jej izbu, aj s takou staršou, tá bola aspoň zhovorčivejšia. Snažila sa to robiť nenápadne. Od každého získala nejaké informácie, ktoré si potom skladala ako skladačku. Cítila však, že slovo útek použiť nemôže. Keď sa príliš vypytovala, všetci sa na ňu začali dosť podozrivo pozerať. Musela byť opatrná, od každého mohla získať iba jednu, nanajvýš dve informácie, aby si neuvedomili, o čo v skutočnosti ide a nebežali hneď za svojím šéfom.

Takto napríklad zistila, že mestečko je asi pol míle po ceste, ale existuje skratka cez les, ktorú využívajú domáci hlavne v lete, v zime je dole kopcom dosť šmykľavá. Informácie o najbližších mestách a farmách sa tiež mohli zísť. Dozvedela sa ešte, že pozemok vždy stráži päť mužov, rozmiestnených po okrajoch. Keď sa tvárila nechápavo, že prečo tak veľa strážcov, tak jej bolo vysvetlené, že od úteku nejakého dievčaťa ochranku posilnili o jedného muža. Odkedy tam bola ona, tak pribudol ďalší, ktorý hliadkoval rovno pri dome. Okrem nich je sa o bezpečnosť stará svorka psov. S tými by pri úteku mohol byť najväčší problém. To, čo ľudskému oku a uchu ujde, strážne zviera vie rýchlo odhaliť. Už vedela, kedy ich kŕmia. Ráno aj večer. Aj čas si zistila. To boli jediné momenty, kedy boli psy dostatočne rozptýlené, aby si ju nevšimli. Určite by ranný útek bol nápadnejší, ale večer v čase kŕmenia ju zväčša strážil samotný šéf a otravoval ju svojou prítomnosťou. Takže jej na útek zostávalo iba ráno.

Lucy už zosilnela. Malá viditeľne pribrala. Aj keď chvíľami sa pohrávala s myšlienkou, že by bolo možno pre ne obidve pohodlnejšie zostať tam žiť, no veľmi rýchlo ju vždy zahnala. Nechcela to. Nechcela byť súčasťou tohto sveta a už vôbec netúžila po tom, aby tam Stellka vyrastala. Veď čo by z nej vyrástlo? Musela by sa na to všetko pozerať a určite by ju to zdeformovalo.

Pre niekoho z vonka ako Lucy, to nebolo jednoduché, no ľudia tam dlhodobo žijúci akosi stvrdli. Bolo jej ľúto detí, ktoré prichádzali o matky. Stretla sa aj s budúcimi rodičkami, ktoré o svojom osude a hlavne osude svojich detí boli dobre informované. Niečo sa v nich zlomilo. Nechceli sa rozprávať o deťoch. Odvracali pohľad od Stelly, ako keby bola prašivá. Bavili sa o veciach ako sú účesy, šaty, dnešní hostia, nálada veľkého šéfa, nejaké klebety, čo ktorá povedala o nejakej inej, alebo jej urobila, teda o všetkom inom, len nie o tom, v akej situácii sa nachádzajú. Navyše sa tvárili celkom spokojne. Z toho Lucy bolo zle. Nechápala, ako sa mohli s touto situáciou uspokojiť. Nie, ona ich neodsudzovala. Len tušila, že za tým všetkým je niečo, čo ich zlomilo a za to mohol hlavne jej nápadník.

Aj si kvôli tomu v noci do vankúša poplakala, pričom stále myslela na to, že svojho väzniteľa, spiaceho vo vedľajšej izbe, nechce zobudiť. Určite by pribehol a to nechcela. Keď sa upokojila, potom snovala plán útoku. Skúšala si ukryť nejaké jedlo, ale pred puntičkárskou upratovačkou v jej izbe to bolo ťažšie. Tak si našla iné miesto. V rôznymi drevom vykladanej skrinke na chodbe. Okrem jedla si musela zohnať aj topánky a oblečenie. To sa jej podarilo ukradnúť na recepcii, kam hostia nosia špinavú bielizeň. Bolo jej jedno, že je to znečistené. V zimnom počasí je aj také dobré, hlavne, že zohreje. Topánky ukradla spred dverí, kde si ich niekto nechal, lebo boli také špinavé, že blato z nich odpadávalo. Boli síce o pár čísiel väčšie, ale aspoň v nich bude dosť miesta na niekoľko vrstiev ponožiek.

Prišiel deň plánovaného úteku, ale počasie bolo také krásne, obloha čistá, východ slniečka ako na jar, viditeľnosť dokonalá. Smutná Lucy si to logicky rozmyslela. Potrebovala úplne iné počasie. Večer to aj oľutovala. Sedela v jedálni u Rocca, počúvala jeho klavírny koncert a celý čas uvažovala, či tie mraky, ktoré sa pred zotmením dohrnuli, prinesú sneh alebo vodu. Zdalo sa jej, že sa trošku oteplilo. Voda by bola lepšia. Zmije psom pachové stopy. V snehu vidieť šľapaje.

„Na čo, myslíš, drahá?“ opýtal sa Lodovico sladkým hlasom.

Lucy sa mu dávno naučila odpovedať podobným spôsobom: „Tak krásne si hral, že som si spomenula na detstvo. Moja babka vedela hrať na klavíri. Matne si spomínam, že sme mali taký polovičný opretý o stenu, nie tento veľký.“

„Ó, tak si z umeleckej rodiny, úžasné! Ak by si chcela, naučím ťa na ňom hrať. Chce to len trošku talentu, o ktorom nepochybujem, že si zdedila po starej mame a veľa hodín cvičenia. Môžeme začať aj teraz, ak chceš.“

Lucy urobila chybu. Povedala: „Dobre. To by sa mi páčilo. Niekedy to môžeme vyskúšať.“

„Znamenite! A prečo sa do toho nepustiť už rovno teraz? Prisadni si sem, drahá. Začneme niečím jednoduchým. Naučím ťa stupnicu,“ povedal jej Lodovico, nadšený tým, že konečne budú mať nejakú spoločnú činnosť.

Obrátil sa k nej, galantne jej podával ruku, ktorú napokon prijala. Nie bez strachu. Tak blízko pri ňom ešte nikdy nebola. Prisadla si k nemu na dlhú čalúnenú lavicu. Hovorila si, že posledný večer s ním prežije. Nechala sa viesť a učiť osem základných tónov. Vynorila sa jej spomienka, ako ju to učila aj stará mama. Bola to milá spomienka. No potom to prišlo.

Rocco si ju pritiahol za bok a pobozkal na líce, potom do oboch rúk chytil jej tvár a pobozkal ju aj na ústa. Lucy stuhla. Mala chuť ho niekam kopnúť, pohryznúť, vyfackať, udrieť ho niečím, čo by v rýchlosti chytila, ale nič nebolo po ruke, a ráno chcela utiecť, tak si na nič z toho netrúfla. Hoci jej bolo nevoľno, prežila aj jeho jazyk vo svojich ústach. Na chvíľku. Potom sa odvrátila.

„Prepáčte, ja... asi ešte nie... je to skoro po manželovej smrti,“ vyjachtala a odskočila od neho.

Lodovico, ktorý mal ešte stále jej chuť v ústach, bol unesený z pokroku. Nezbila ho, príliš sa nebránila. V jeho očiach to bolo dobré znamenie.

„Samozrejme, drahá. Nenalieham. Chápem, že potrebuješ čas. Počkám, pretože viem, že ma potom čakajú tisícky takýchto bozkov!“  sebavedomo vyhlásil.

Lucy sa zapýrila. Aspoň tak to vyzeralo z pohľadu Lodovica. V skutočnosti očervenela od hnevu len pri myšlienke, na čo všetko on myslí. Bol to zvrhlík, ktorý sa hral na svätca. Vedela, že mu jeho trpezlivosť dlho nevydrží.

Keďže sa chcela zbaviť jeho prítomnosti, tušila, že musí byť na neho milá. Vždy, keď ho oslovila krstným menom, jej aspoň trochu ustúpil. Preto zazívala a povedala: „Prepáčte, pán Lodovico. Veľmi pekne ďakujem za úžasnú lekciu, ale už som unavená. Dnes mi dala malá zabrať. Asi jej idú zúbky. Veľmi rada by som si užívala vašu milú spoločnosť, ale oči sa mi zatvárajú. Mohla by som už ísť do svojej izby?“

V Roccovej hlave rezonovalo jeho meno, milá spoločnosť. Cítil sa ako v siedmom nebi. Usmial sa na ňu zoširoka, natiahol ruku, pohladil ju po hlave, po vlasoch. Boli hebké a zdravé. Také, aké jeho odfarbená žena nikdy nemala. Lucy bola naozaj úžasná.

            „Ty si aj unavená nádherná. Dobrú noc, drahá.“

            „Ďakujem, Lodovico, dobrú noc aj vám,“ odvetila. V izbe si potom asi päťkrát vypláchla ústa, kým nemala nepríjemný pocit, že sa povracia. Aj keď sa snažila zaspať, tak nemohla. Nechcela premárniť čas vstávania personálu. Keď začula prvé kroky po chodbách, tušila, že hoci je tma, ranná smena už začala. Otvorila si sponkou dvere, vybrala obsah skrinky, vrátila sa do izby a čo sa dalo, obliekla si pod šaty, čo sa nezmestilo, zaviazala do uzla, ktorý vopchala do šatky, v ktorej nosievala malú. Aspoň jej bolo pohodlnejšie. Začínalo svitať. Okno izby mala pootvorené, aby zachytila moment, kedy budú zvolávať psy k raňajkám. Nízka oblačnosť cez noc padla na kraj a pomerne hustá hmla sa tmolila po okolí. Boli to ideálne podmienky na útek.

Lucy sa srdce prudko rozbúchalo, keď počula hvízdanie na psov a ich mená. Nastal čas. Zobrala spiacu maličkú, strčila si ju do šatky a bosá, s topánkami v rukách, vybehla na chodbu, na ktorej bola ešte tma. Mala však zrátané kroky ku schodom, počet schodov, metrov k soche, kde sa na chvíľku schovala, pretože videla jednu z upratovačiek. Pokračovala k jedálni, kuchárka už stihla pripraviť stoly, v kuchyni sa svietilo a bol tam čulý ruch. Prvá smena už raňajkovala. Lucy si otvorila okenicu a držiac sa za záves sa spustila dolu s dieťaťom preveseným na chrbte. Psy nikde.

Nedobehla však ani na koniec lúky, keď za sebou začula výstrel a krik: „K zemi, ak nechceš byť zastrelená!“

            Bála sa o malú, ktorú mala stále vzadu. V hlave jej blyslo, hádam len nemajú príkaz ju pri úteku zabiť? Prehodila si Stellku dopredu, hoci sa jej tak horšie utekalo. Chcela to risknúť. Musela. Bežala, ako najrýchlejšie vedela, ale pri plote ju chytili, zviazali ruky a nohy, zobrali malú a dovliekli slávnostne pred šéfa, ktorému sa priskorý raný budíček zapríčinený streľbou vôbec nepáčil. Keď však zistil, čo sa stalo, bol naozaj prekvapený. Nemilo, samozrejme. A sklamaný. Zlosť v ňom vrela. Zároveň bol hrdý na chlapov, ktorí si dobre plnili svoje povinnosti. Dokonca ich aj pochválil, čo u neho nebolo bežné. Povedal im, že si dobre urobili svoju robotu, pretože im Lucy neušla a ani sa im nič nestalo.

            Jeho drahá vyzerala vystrašene, ale aj tak jej mal chuť ešte naložiť, preto jej povedal: „Zlatko, asi si stále neuvedomuješ, kde si. Odo sa neuteká!“

Svojim poskokom však nazlostene povedal: „Zavrite ju do izby a jeden tam rovno pred dverami zostaňte! Toto sa už nemôže opakovať!“

            Lucy bola späť v izbe. Ešte menej slobodná ako predtým a triasla sa. Pomaly začínala chápať ženy z časti pre tehotné. Tiež nemali na výber. Ak chceli prežiť, museli sa prispôsobiť. Tie už neplakali, aspoň nie tak často ako ona. Tak ju našiel údržbár, ktorý prišiel zabiť klince do okna, aby sa nedalo otvoriť, slúžka zobrala z izby všetky ostré predmety, aby si neublížila. Rocco uvažoval, či nemá zobrať aj látky. Zažil už viac samovrážd vo svojom hoteli. Bál sa o Lucy, ale aj o malú. Zrátal si, že ak by jej zobral malú, tak by to možno spravila a to nemohol dopustiť. Dúfal, že ak jej ju nechá, nič si nespraví. Pre istotu do izby posadil jednu zo starších prostitútok, o ktoré už nie je veľký záujem, aby ju celý deň strážila. Iná hliadkovala v noci. Situácia sa pomaličky upokojovala. Najhoršie veci robia ženy v rozrušení. No čo už, bolo to na niečo dobré. Aspoň vedel, že si musí na ňu dávať lepší pozor.

Ešte nemal vyhraté.

Autor Veronika Valent, 09.01.2021
Přečteno 38x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter