Na zajtrajšok nemyslím - Epilog

Na zajtrajšok nemyslím - Epilog

Anotace: Koniec jednej knihy ešte neznamená koniec príbehu, ďakujem všetkým, ktorí do neho nazreli. Dovidenia o pár týždňov. Za akékoľvek názory, postrehy budem vďačná.

Po odchode Harryho a Shana bolo našťastie dosť roboty. Práca Darji zamestnala hlavu až do podvečera, takže menej myslela na Shana a na odloženú slobodu. Najskôr sa presťahovala do domu, potom upratala provizórnu stajňu, kde sa v kúte krčilo vyľakané žriebä, ktoré Harry nezobral z viacerých dôvodov. Spomaľovalo by ich, s ním by toľko míľ, čo naplánoval, nemohli prejsť a vraj by mohlo zazmätkovať v rieke. Darja nemala z toho dobrý pocit, že je tam také opustené. Prišlo jej ho ľúto, keď ho tam také zúbožené videla, ako smutne čaká na návrat mamy. Jediný, kto nebol smutný bol Remy. Užíval si život tak ako inokedy a obveseľoval svojimi nápadmi, otázkami, aj hrami.

Večer sa zopárkrát v spoločnosti Remiho prešla po vodu a späť, aby mali do zásoby. Vedrá uložila na priedomí. Všimla si, že sa na nich začala vytvárať tenučká vrstva ľadu. Prstom ho namosúrene rozbila. Zimu ešte nechcela. Potom šla preložiť kože, ktoré ešte nestihla spracovať, do búdy. Nebolo ich veľa. Povedala si, že ak každý deň opracuje aspoň polovicu jednej, tak kým prídu chlapi, budú hotové všetky. ´Aspoň mi ten čas rýchlejšie prejde,´ pomyslela si.

Neskôr išla poobzerať pasce, ktorých umiestnenie jej pred pár dňami Harry poukazoval. Chytil sa iba jeden zajac, ale mäsa mali dosť, Harry ich stihol zásobiť, takže malý úlovok neprekážal. Dajra ho šikovne zodrala z kože tak, aby ju nepoškodila, naporciovala ho a mäso z neho uložila do soli. Už v lese sa jej zazdalo, že počuje vlka. Keď však vykladala čerstvú kožku na vysušenie do malej búdy, kde si Harry odkladal rozličné nástroje, zväčša poľnohospodárske, zavýjanie sa zopakovalo. Bolo podstatne zreteľnejšie. Vlk sa teda medzičasom ku nim priblížil. Po chvíli prvému vlkovi iný odpovedal. To mohlo znamenať jediné, v neďalekých kopcoch nebol vlk samotár, ale celá svorka. Rozprávali sa sebavedomo nahlas, ako ozajstní páni lesa. Stmievalo sa. Ich čas prichádzal.

Zvláštne bolo, že ich prítomnosť do tej chvíle nepostrehla. Zase raz si uvedomila, ako sa spoliehala na oboch mužov a prestala vnímať veci, ktoré by inokedy neprehliadla. Shane ju naozaj odvádzal nechutným spôsobom od reality, až takým nebezpečným. V lesoch bolo dosť zvierat, priame ohrozenie, kým bola blízko domu nehrozilo. Ale povedala si, že si bude musieť dávať väčší pozor, keď pôjde mimo. No potom si jednu vec uvedomila a musela ju okamžite riešiť.

Darja dobehla preľaknutá za Niou, aby jej povedala, že žriebä je v ohrození. Tá mala dve riešenia. Buď novučičký dom, alebo ho ubytujú u nich v dome. Obe sa zhodli, že asi by to nebol pekný darček na privítanie pre Benovi rodinu, keby ich ubytovali namiesto novučičkého domu v stajni. Tak sa uľútostili nad stvorením, ktoré nemalo vonku veľké šance na prežitie. Skôr či neskôr by ho vlci našli. Celý večer teda Darja vyrábala provizórne stojisko pre žriebätko. Keď vyplašené mláďa dovnútra doslova dotlačili, Remy sa tešil. Okamžite sa začal k nemu chovať ako domácemu miláčikovi. Kŕmil ho, čím mu prišlo pod ruku, kusom mrkvy, starým chlebov, len aby si u nich zvyklo. Ženy ho museli krotiť, aby ho neprekŕmil, taký bol rád, že má novú zábavku.

Veľmi rýchlo si však všetci uvedomili nedostatok tohto ustajnenia. Smrad, ktorý sa bude z toho miesta šíriť, budú musieť vydržať. Malo to byť dočasné riešenie hlavne na noc a len na tie dva týždne. Obe ženy predpokladali nižšie riziko napadnutia cez deň. Vo ohrade ho teda nechajú iba v čase, kedy sa budú ony samé pohybovať v okolí. Obe vedeli, akú cenu má pre Harryho. Ako veľmi bol naň hrdý. Chceli urobiť všetko pre to, aby ho nesklamali.

Konečne prišiel večer a išlo sa spať. Darja si ľahla do hlavnej miestnosti, neďaleko krbu, ktorý bol v strede domu. Tým sa vlastne podujala na to, že bude živiť oheň počas noci. Nia a Remy spali v zadnej spálňovej časti. Krásavec, tak pomenoval Harry žriebä, občas zafunel, občas udrel kopytom do drevenej podlahy. Aj preto sa Darji nedalo hneď zaspať. Pred očami mala predchádzajúcu noc, ešte stále cítila Shanove dotyky, jeho bozky, videla jeho nešťastný výraz, keď mu povedala, že nejde. S tými rozpustenými vlasmi vyzeral dokonale. Mrzelo ju, že ho sklamala. Videla mu to na očiach. Celkom nechápala v čom, však sa mohol tešiť, že ho poslúchla. Nebodaj sa jej chcel zbaviť? Aj to jej napadlo. Ale to by k nej nebol celú predchádzajúcu noc taký nežný. ´Chlapi sú fakt zvláštni. Kto sa v nich má vyznať?´ bola jej posledná myšlienka, potom konečne zaspala.

V noci spala Darja ako zabitá, tak ju zničila tá predchádzajúca. Iba raz ju zobudila zima od pootvoreného okna pri Jonatánovi. Vtedy aj priložila a v momente bola zase tuhá. No ráno, keď sa zobudila, okamžite si uvedomila, že je vonku zvláštne svetlo. Celá hlavná izba domu bola vo svetlejších, studenších farbách ako zvyčajne. Zhlboka si vzdychla. Bez toho, aby sa pozrela von oknom, vedela, že nasnežilo. Poznala ten strieborný nezameniteľný odtieň svetla. Okamžite stratila náladu. Kým ona v tej chvíli sneh nenávidela, Remy sa z neho tešil. Hneď po zobudení vybehol von v tom, čo bol, len topánky si zobral. Darmo mu obe za to nadávali, hoci chápali, že je to ešte dieťa, a deti sneh milujú. Smiali sa na tom, ako v snehu vyvádza, ak keď im do smiechu celkovo nebolo. Ťažoba z toho, že sú sami, nad nimi visela ako Damoklov meč. No ale detská radosť sa na dospelého jedinca ľahko prenesie. Je jednoducho nákazlivá. Po chvíli ho však stiahli dovnútra, aby ho premočeného prezliekli, dali mu čaj a poriadne najesť. Nia mu povedala, že snehu si ešte celú zimu užije.

Po raňajkách vyšla Darja zabalená do kožušinového kabáta na priedomie. Sadla si na schodík, ktorý si predtým musela metlou pozametať od snehu, a v tichosti uvažovala nad svojou situáciou. Nebola sama, ale cítila sa tak. Niečo jej hrozne chýbalo. Respektíve niekto a veľmi ju to zlostilo. Ak by sa dalo, chcela by vedieť, kam za ten čas dorazili, ako spali, čo ich dnes čaká. Nadávala si za tieto myšlienky. Príliš si zvykla na to, že je stále neďaleko nej. Až zrazu nebol...

Hľadela na poletujúce vločky, ktoré mohli ešte pár týždňov počkať. Však ešte ani polovica októbra nebola. Svine. Nepočkali. Padali na zem krásne, dôstojne a hlavne husto. Keby mala Darja inú náladu, možno by obdivovala ich veľkosť aj neuveriteľne krásne neopakovateľné tvary, ktoré jej teraz boli ukradnuté. Chcelo sa jej plakať. Sneh znamenal komplikáciu. Poriadnu. A nielen pre ňu, ale aj pre chlapov. Určite ich spomalil.

Darja mala pocit déja-vu. Sneh jej znova chcel zničiť plány. Mala pocit, že jej opäť chce niečo zobrať. Tentoraz na to nebola úplne sama, ale zdalo sa jej, že je to ešte horšie ako v detstve. Bojovať proti zime, neľútostnej prírode a chrániť k tomu ďalšie tri životy, z toho jeden ešte nenarodený, jej pripadala ako poriadna fuška. Pocit obrovskej zodpovednosti ju znenazdajky úplne prekvapil a ohromil. Bola rada, že zostala. Harry mal pravdu, Nia jej skúsenosti potrebovala.

Vedela, že to nebude ľahké a bude počítať každý jeden deň do návratu chlapov, ale nakoniec si povedala, že to zvládne. Musí! Zmierila sa s tým, že tam zostala a sľúbila si, že si za to už viac nadávať nebude. Potom rozhodne vstala, vystrela ruku a pozorovala obyčajné kvapky vody premenené na čipky, ako na ňu pristávali a postupne strácali svoje tvary. Pousmiala sa. Sneh nemusel byť až taký zlý. Náladu jej zlepšila jedna praktická myšlienka, že už nebude musieť chodiť s vedrami k potoku. Aspoň nejaké pozitívum v tej bielej nemilosrdnej nádhere náhle uvidela.

Dobre jej padol ten pobyt na čerstvom vzduchu. V hlave si trocha upratala. Ale robota volala, tak teda prešla pár krokov ku starostlivo narezanému a narovnanému drevu pripravenému na zimu. Našľapovala po sypkom mäkkom snehu, ktorý chladil aj cez topánky a znova si uvedomila to, čo už dávno vedela. Príroda je mocnejšia ako človek. Netreba sa jej protiviť, ale prispôsobiť. Tvor, čo sa prispôsobí, prežije. A ona prežiť chcela. Nabrala za náruč dreva a vrátila sa do domu odhodlaná postarať sa za každú cenu o tých, ktorí v ňom bývajú.

Autor Veronika Valent, 12.01.2021
Přečteno 12x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter