Prológ - Dnes je ten deň!

Prológ - Dnes je ten deň!

Anotace: Príbeh Harryho, Shana, Darje, Adama je späť. Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie zapríčinené väčšou skúškou života, ktorá ma mala asi niečo nové naučiť a hádam aj naučila. To, či som sa stala lepším človekom a citlivejším spisovateľom, ukáže budúcnosť... K

„Mesiac. Sme z domu preč už mesiac, chápeš to King? Mesiac,“ posťažoval sa Shane Kingovi a zahrabol mu kefou po zimnej srsti, o ktorú sa chcel po pár dňoch, kedy nebol na to čas, postarať. Kôň na jeho sťažnosť nezareagoval. Pokojne stál, prežúval a vychutnával si starostlivosť svojho človeka jeho telo. Ruka mladého muža pozorne šteklila kefou krivky zvieraťa v naučených pravidelných pohyboch. Obaja vedeli, čo sa bude diať o minútu, o ktorú časť srsti bude postarané. Dokonca aj pravidelné otretie kefy o kovový hrebeň bol pre žrebca príjemne známy a upokojujúci zvuk. Občas si spokojne odfrkol.

Boli to ich chvíle. Chvíle, keď si boli snáď najbližšie. Medzi koňom a jeho človekom bolo puto, ktoré im dovoľovalo preciťovať potreby toho druhého. Vďaka nemu King pochopil, že je jeho pán smutný a potrebuje podporiť. Preto, keď mal prvú možnosť, oprel si o neho hlavu a nechal sa po nej hladkať, pritom mu spokojne zafunel do ucha.

„Počul som kedysi také príslovie: Nechaj starosti na koňa, ten má veľkú hlavu. Keby sa to tak dalo, chlapče, hneď by som ti ich zanechal,“ povedal mu Shane.

Tento kôň mu bol spoločníkom už vyše roka a nevedel si predstaviť, že by sa to malo zmeniť. Bola to láska na prvý pohľad z oboch strán už pri ich stretnutí. V Kingovi pach Shanovho tela vyvolával spomienky na dni, keď bol ešte žriebäťom a staral sa o neho a jeho mamu istý človek. Ten pach vyvolával dôveru, ktorú sa Shane snažil nesklamať. Na zdravie, či žrádlo Kinga myslel skôr ako na svoje potreby, aj v čase, keď sám nemal veľmi čo do úst. To, že si padli do oka, im trochu skomplikovalo život, pretože sa istý čas museli ním dosť nepríjemne predierať, ale teraz to vyzeralo, že sa im môže blýskať na lepšie časy vďaka Harrymu, Shanovmu strýkovi a jeho sne o pokojnej osade ďaleko od krvilačného sveta.

King poodhalil veľké zuby, vystrčil kus jazyka a oblizol pána na líce takmer ako pes. Ten sa na tom zasmial, nečakal takú odozvu, ktorú si vysvetlil po svojom.

„Dobre-dobre, už to dokončím. Hneď dostaneš večeru,“ odpovedal Shane slovami na reakciu zvieraťa. Ten spokojne vystrel hlavu a akoby rozumel, trpezlivo znášal všetky prejavy starostlivosti o jeho telo.

Shane pokračoval vo svojej práci. Aj v prítmí stajne, ktorú osvecovala jediná olejová lampa, bolo vidieť, akú krásnu lesklú srsť King má. Každým potiahnutím kefy sa jeho vôňa šírila do priestoru. Shane miloval konský pach. Bolo to niečo, čo mu pripomínalo domov, bezpečie, a zároveň možnosť úniku, dobrodružstvo, prácu. Strašne veľa vecí. Pre neho dôležitých vecí. Mal tú prácu rád. Rukou sa občas oprel o nejakú časť Kingovho tela, inokedy ho potľapkal, aby mu naznačil, čo ide čistiť, alebo kam sa má posunúť. Teplo konského tela a práca mu zohriali chladom skrehnuté ruky. Uvedomil si to, až keď skončil. Bolo mu príjemne.

Odložil nástroje na miesto a skonštatoval: „No dobre, kamoš, si krásny. Dúfam, že sa tu nebudeme nudiť príliš dlho, lebo nás oboch z toho porazí. Viem, že aj ty by sa rád vyrazil do sveta. Zajtra ťa aspoň zoberiem na prechádzku, dnes na to nebol čas.“

Nasypal mu ovos, do kovového vedra nalial čerstvú vodu. Ostatné kone zavetrili krmivo, hlasno sa ozvali. Shane sa pousmial. Cudzím nedal, no ich ťažným áno. Napokon sa vrátil ku Kingovi, potľapol ho na rozlúčku a vyšiel z prítmia stajne na dvor. Snežilo. Vločky boli také veľké, že ich bolo vidieť aj v prítmí súmraku. Vyzerali ako malé lesklé papieriky natrhané niekým tam hore. Dotýkali sa jeho odhalenej tváre a občas mu niektorá nepríjemne podráždila oči, takže ich musel prižmúriť. Shane kráčal v úzkej práve zase zapadajúcej cestičke, vytvorenej pomedzi takmer po kolená vysoký sneh a pozoroval ich. Chvíľami ich dráhu nebolo vidieť, hneď na to sa zaleskli, aby dokázali svoju prítomnosť. Podarené bolo, že splynuli so zasneženým povrchom všetkého skôr ako naň dopadli. Akoby nikdy ani neexistovali.

Shane nehľadel na sneh s obdivom. Vnímal ho len okrajovo. Pre neho sneh znamenal len bielu prekážku, ktorá mu každým centimetrom viac komplikovala život, ktorý už aj tak nebol jednoduchý, a, navyše, mohla spôsobiť ďalšie oneskorenie. Nechcel byť už v tejto zastrčenej dedine. Každý deň, počas ktorého síce stále niečo robil, obchodoval, zháňal veci a informácie, ale všetko sa príšerne vlieklo. Túžil po tom, aby sa vrátil čím skôr na lúku pod zakriveným vrcholom hory. Tam, kde zanechal ženu, do ktorej bol po uši zamilovaný, hoci... ona to asi tak necítila, keďže chcela odtiaľ vypadnúť, ale aj tak jej mal stále plnú hlavu.

Myslel na chvíle spoločnej blízkosti, na poslednú noc, na jej telo, vlasy, obrovské spýtavé oči. Kládol si otázky, čo asi robí, ako veľmi ich čaká, či sneží aj tam, hlavne, ako veľmi chce už odtiaľ vypadnúť. A vždy mu pri tom bolo smutno.

Autor Veronika Valent, 05.04.2021
Přečteno 41x
Tipy 1
Poslední tipující: Krahujec
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.5 | Facebook, Twitter