Dnešok je ten deň! 7. kapitola - Neskoro

Dnešok je ten deň! 7. kapitola - Neskoro

„Ja som nemal šťastie. Nikto o ňom nemá informácie. A čo ty?“ opýtal sa uja Shane so slabo skrývaným povzdychom hneď, ako sa za ním dvere spoločnej izby zavreli. Ešte stále cítil zimu kvôli vlhkej látke na mieste, kde ho udrela starena. Dozvuky úderu už dávno necítil, no pocit, že zlyhal, v ňom pretrval. Stará slúžka bolo jeho ohnivko v reťazi, na ktoré spoliehal. ´Prečo aspoň raz veci nemôžu ísť hladko?´ pomyslel si.

„Poď sem, nechcem príliš nahlas rozprávať,“ povedal mu Harry, ktorý sa prevalil do svojej postele na bok, pričom sa opieral o lakeť. Vyzeral ustarostene.

Zvedavý Shane si sadol k jeho nohám. Starý matrac sa pod ním poriadne hlboko prepadol a zavŕzgal. Schválne si nepýtali najlepšiu izbu. Tie sú o poschodie vyššie a s výhľadom do údolia, ktorý naozaj nepotrebovali. Tu mohli z okna akurát tak obdivovať zadný dvor a svah, ale izba im vyhovovala, pretože rovno pod ňou boli dvere z kuchyne a lavička, na ktorej sedávali zamestnanci hotela. Okrem toho sa tu dalo v prípade potreby bez väčších problémov z okna zoskočiť. Nebolo to celkom prvé poschodie, skôr o niečo viac zvýšené prízemie. Dostať sa do budovy tou istou cestou naspäť už by bol nejaký ten problém, ale ľahšie zvládnuteľný. Na recepcii sa vyhovorili, že nemajú so sebou toľko peňazí, preto chcú izbu tretej kategórie. V čase pred zimou vyprázdneného hotela si mohli vyberať. Mali šťastie, z ponúknutých izieb si vybrali presne tú, v ktorú dúfali.

„Počúvam.“

„Nie som si istý, či je to on, ale vzadu majú nejakého väzňa, ktorého tu držia dlhšie. Starý koniar tu už nepracuje, čo je blbé, lebo ten s Benom často spolupracoval. Určite by ho spoznal. Nový o ničom netušil. Potom som sa potúlal po okolí a podarilo sa mi naraziť presne na toho chlapíka, čo som chcel. Zašiel som do kuchyne, kúpil dve holby piva a na lavičke tu dolu sme asi hodinu prebrali všetko možné, okrem toho aj súčasný stav otrokov. Zajtra ráno vraj poslední odchádzajú a ten jeden, viac strážený, tu zostáva. V sprievode by mal ísť tento môj kamoš a aj, teraz sa podrž, sám Rocco a ešte zopár chlapov.“ Na tvári mu zahral spokojný úsmev. „Lepší čas sme si ani vybrať nemohli.“

„A prečo si nezašiel k tomu väzňovi?“

„Asi prečo? Strážia ich, hneď vedľa sú tí, čo budú na predaj. Našťastie tam hliadkuje iba jeden človek, ktorý sa z miesta v podstate ani nepoholh. Koľkokrát sa chcel tým smerom vybrať, stále sa tam motal. Nie som si istý, či si ma aj nevšimol.“

„Potrebuješ rozptýliť jeho pozornosť?“

„Presne tak. Pomôžeš mi s tým?“

„Jasné, môžeš sa spoľahnúť,“ odpovedal Shane, ktorý ešte ani netušil, ako to urobí. Dosť bude závisieť od situácie, teda podľa toho, či strážnika pozná, aký je starý... Niečo už len vymyslí.

„Stačí zabaviť strážcu na chvíľu, ale mali by sme to urobiť v správnom čase, krátko po večeri, kým nepôjde spať. Podľa všetkého dostáva jesť len raz denne, a to zvyšky z večere. Takže máme ešte hodinu-dve, aby sme sa k nemu dostali.“

„Ale ideme sa, hádam, najesť aj my?“ preľakol sa hladný Shane. Do hotela prišli až po obede, jedlo sa už nepodávalo. Dostali len zvyšnú polievku. Naozaj mal hrozný hlad.

            Harry sa na ňom schuti zasmial.

            „Jasné, lebo hladný robíš hlúposti. Musíme zvera nakŕmiť!“

            Shane sa zamračil, mal chuť aj on si utiahnuť z Harryho, ale možno by to spôsobilo hádku, tak si to rozmyslel. Možno to až tak zle strýko nemyslel, len dobre pozná jeho apetít. Aj on si ľahol do postele, zavrel oči a oddychoval, čakajúc na gong, ktorý celému Sladkému snu oznámi, že nastal čas večere.

XXX

 

Počas večere si Shane u servírky kúpil cigary za nehoráznu sumu. Kedysi fajčil, ale teraz len zriedkavo. Posledný rok takmer vôbec, keďže mu len rozbiehal kšefty. Tabak bol vzácny, vysoko cenený, pretože je to rastlina, ktorá miluje teplo. No tentoraz Shane nemal pocit, že sú to do vzduchu vyhodené prostriedky, pretože mali slúžiť dobrému účelu.

Potom vyšiel pred hotel, zapálil si, tváril sa, že obzerá nebo, z ktorého jemne snežilo. Hneď na to si zapol kožušinový kabát a pomalým krokom, ako keď sa niekto len tak prechádza, sa presunul až k tým budovám, kde sú hospodárske zvieratá a otroci. Tam stretol strážnika. Vôbec sa mu nevyhýbal, naopak, išiel k nemu rovno.

„Á, dobrý večer, my sa tuším poznáme!“ povedal priateľsky. Budovy boli ďalej od hotela, takže tu už bola celkom slušná tma. Pred malým kravínom visel jeden hojdajúci sa lampáš, druhý pred kobkami s otrokmi. Oba vytvárali zaujímavé pohyblivé divadlo. Shane si pomyslel, že nebude jednoduché dostať sa tam Harrymu nepozorovane. O to zaujímavejšie bude musieť rozprávať.

Keď sa priblížil, tak na svoje sklamanie zistil, že strážcu, zababušeného do kapucne vôbec nepozná. No neodradilo ho to. Pokračoval s priateľským výrazom na tvári.

„Prepáčte, to musí byť omyl,“ opýtal sa ho muž podozrievavo.

„Ale áno! Nepamätáte si? Pili sme spolu v Taile, asi pred pol rokom, v hostinci u Divokého mustanga.“

Shane trochu tŕpol. Keďže muža nepoznal, tak tu bol krátko. Možno od jari, možno len zopár mesiacov. Bohvie, odkiaľ bol. Ale ak tu nejaký čas pracuje, tak je dosť možné, že si s kamarátmi odskočil aj do dediny. Pre istotu mal pripravenú aj inú úvodnú historku, ak by táto nevyšla.

Muž sa zamyslel. To bolo dobré znamenie. Shane si siahol rukou k hlave a upravil si čiapku, čím dal Harrymu znamenie, že je ryba ulovená, pričom ani nemal poňatie, kde je a či ho vôbec vidí. On ho nevidel ani náhodou, tak dobre sa skrýval.

„Aj karty sme spolu hrali. Ty si vyhral, nepamätáš? Nie veľmi veľa, ale ja som potom dva týždne kradol jedlo myšiam,“ trošku preháňal Shane, ktorý sa postavil tak, aby mal muž vráta do chlievov za chrbtom. Popri nich sa mihol akýsi tieň. Shane sa snažil naň nepozeral, vedome fixoval pohľadom strážcu. „Môžem ťa ponúknuť?“ podal mu jednu cigaru.

Mužovi oči zažiarili. Bez váhania ponúknutý dar prijal.

Potom sa k nemu Snahe zohol, pripálili si spolu. Strážca si pokojne pobafkal. Vyfajčil niekoľko šlukov s výrazom uspokojenia. Jeho pľúca sa veľmi rýchlo potešili dávke dymu a mozog nikotínu. Ľady sa zakrátko prelomili. Nahlas uvažoval: „U mustanga? Pred polrokom?“

„Možno som to trochu prehnal,“ upravil svoje tvrdenie Shane. „Máš pravdu. Asi to boli len štyri mesiace. Bolo úplné leto. Spal som pod hviezdami. Ani na hotel som nemal.“

„Jáááj, už si spomínam!“ zaklamal poriadne zarastený chlapík v stredných rokoch páchnuci od alkoholu, lebo mu bolo trápne, že si to nepamätá. Ani sa nebolo tomu čo čudovať, pretože sa z času na čas, hlavne po výplate, ktorá bola každé dva týždne, rád pozrel na dno pohárika trošku dôkladnejšie a z predchádzajúcej noci mal iba jedno veľké okno. „Hej, vtedy sa mi darilo. Dúfam, že nechceš odvetu.

Shane sa usmial: „Možno aj áno. Dnes končíš o koľkej?“

„Práve som začal, končím až ráno,“ povedal muž trochu podozrievavo. Prehnaná štedrosť hotelového hosťa sa mu nepáčila. Možno sa naučil nejaký trik a chce ho obrať.

„Nevadí a čo zajtra? To máš tiež službu?“

„Bohužiaľ, teraz som vyfasoval až tri nočné po sebe. Sú tu nejaké zmeny, nemal kto robiť.“

„Ach, jaj, chápem. Služba je dôležitá. V podstate na tej odvete ani netrvám, ale budem tu zajtra celý deň, tak keby si si našiel čas aj s dákymi kamošmi, mohli by sme aspoň jednu partičku poriešiť.“

Strážca sa zamyslel. Na toho mladíka si síce nespomínal, ale nevyzeral, že by to bol kartársky profesionál. Navyše spomínal, že už raz ho porazil. Možno by sa mu to mohlo podariť aj druhýkrát. Možno by to nebol až taký zlý nápad.

„Uvidím, cez deň budem spať. Ale keby som si to rozmyslel, kde ťa nájdem? Si tu ako hosť?“

Shane mu povedal číslo izby aj obľúbené miesta hotela, kde by ho mohol nájsť, ak by v izbe nebol. Napríklad šachový kútik. Rozprával veľa, pričom spolu vyfajčili každý dve cigary. Keď spozoroval tieň rýchlym krokom sa vracajúci smerom k hotelu, tak sa rozlúčil s dobrým pocitom, že predsa len niečo v teň deň zistil. Ak sa mu podarí zahrať si karty, tak by mohol mať ďalšiu príležitosť ako podať drogu, a ak náhodou nie, aspoň presne bude vedieť, ktorý strážca bude mať otrokov na starosti.

XXX

Harry už bol nešťastný. Darmo šepkal, hádzal snehové gule do otvoru kobky, ten človek vo vnútri nereagoval, a to mali večeru pred slabou polhodinou. ´Žeby tak rýchlo zaspal?´ pomyslel si. Celý čas z opodiaľ pozoroval, ako ju roznášali. Potreboval zistiť, kam odnesú viac porcií a kde len jednu. Chcel si byť na čistom, kam má ísť, aby nestrácal drahocenný čas a hlavne, kým bude Shane zabávať strážnika, a teraz toto. Mrazivé nič dobré veštiace ticho.

Nakoniec si z vedľajšej kobky vypočul.

„Hľadáte kováča?“ neznámy hlas šepkal, pochopil, že nečakaná nočná návšteva chce byť nespozorovaná.

Harry sa potešil. Prešiel k druhým dverám a potichu sa opýtal: „Áno, neviete, čo je s ním?“

„Je tam, len je slabý a chorý. Asi už spí, neodpovie vám. Ešte pred pár dňami sa s nami ešte dosť rozprával, ale posledné dni je tichší a dnes sme z neho veľa nedostali. Akurát len povedal, že už nevládze. Možno má aj horúčku, nebolo by to prvýkrát.“

„To neznie dobre. Mohli by ste mu, prosím, povedať, že ho hľadal priateľ zo školy, posol, on už bude vedieť kto. A povedzte mu aj to, že ešte prídem, nech vydrží.“

„Dobre. Zapamätám si. Na oplátku, neviete mi náhodou povedať, čo má byť s nami, nikto nám nič nepovie.“

„Vraj vás zajtra ráno prevážajú,“ oznámil mu Harry.

„Fakt? Dofrasa! Asi mu ten odkaz už ani nestihnem dať,“ podotkol neznámy.

„Všetko dobré,“ povedal Harry, ktorému prišlo toho muža, ako aj ostatných ľúto, ale nemohol ich vyslobodiť, aby neohrozil svoju akciu. Tak prehodil polovicu prichystaného koláča Benovi cez otvor vo dverách a polku neznámemu mužovi, poďakoval sa a odišiel. Hlavou mu prebleslo, že možno prišli naozaj neskoro, bohvie, čo bude do rána. Možno mal Shane pravdu a mali ho ísť hľadať skôr. Zostal smutný. V ten večer sám sebe musel nahovárať, že ešte nemusí byť všetko stratené, a aj keď nebol veriaci, začal sa modliť, aby sa to Ben do zajtrajšej noci prežil.

Autor Veronika Valent, 29.05.2021
Přečteno 19x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter