Dnešok je ten deň! 8. kapitola - Lukratívny tovar

Dnešok je ten deň! 8. kapitola - Lukratívny tovar

Lucy ležala vedľa svojej spiacej dcérky s rukou na bruchu s vedomím, že dieťatko, čo v ňom rastie, je veľké asi ako fazuľka. Práve si to v jednej z kníh o materstve s istými problémami prečítala, pretože už pre písmenká nemala taký cit. Obrázky ju zaujali viac. Všade boli fotografie dokonale šťastných žien, tešiacich sa na svoje vyvíjajúce sa deti. Ona sa šťastnou vôbec necítila. Knihu si vypýtala práve preto, aby samu seba presvedčila, že druhé tehotenstvo nie je to najhoršie, čo sa jej mohlo stať. Dúfala, že jej ten farebný sprievodca tehotenstvom po jednotlivých mesiacoch pomôže získať k maličkému stvoreniu rastúcemu pod srdcom lepší vzťah. To sa tej knihe asi nepodarilo, ale inak bolo to dosť „zábavné“ čítanie, hlavne tie rady typu: môžete športovať, jedzte banány, pozor na pomaranče, doprajte si umelé vitamíny, navštevujte pravidelne lekára, v prípade bolestí, okamžite telefonicky kontaktujte zdravotnú linku v prípade problémov.

Okamžite. Fakt smiešne. Až také smiešne, že sa jej rozkotúľali slzy po lícach. Lucy vedela, že telefonovanie bol nejaký druh komunikácie na diaľku, na ktorý si už spomínala len matne. Hovorilo sa cez takú krabičku. Keby mohla, tak by určite zavolala rodičom, ale už dávno nežili. Rovnako, ako jej muž. Hocikomu by zavolala, kto by jej pomohol. Ale aj keby takú možnosť mala, ani len netušila, kto by to mohol byť. Nemala ani predstavu, kto by jej v tejto situácii pomohol, na koho by sa mohla spoľahnúť. Vedela však jedno, všetci svätí jej budú musieť pomáhať pri úteku z tohto pekla.

Znova sa zahľadela do stránok knihy. Pomaly nimi prechádzala. Sústredila sa už iba na fotografie. Tak veľmi cítila závisť voči párom z fotografií, ich šťastie a svet, v ktorom žili a vychovávali deti, že sa na ne nemohla pozerať. Zavrela knihu, zaujala ju predná časť obálky a krásne oblečené asi trojmesačné usmievavé bábätko v náručí mladej ženy, pri ktorej stál jej muž a odzadu ju objímal. V jej očiach mali všetko, ale vážili si to? Určite nie! Zlostne odhodila knihu na posteľ tak silno, že po dopade nadskočila a padla na zem. Našťastie zvuk malú, našťastie, nezobudil.

Lucy vstala a podišla k oknu. Celá sa triasla od rozčúlenia. Potrebovala sa upokojiť. Nechcela vzlykať nahlas, aby služba z chodby za ňou nepribehla, aby zistila, čo sa deje. Zvyčajne ju upokojoval pohľad na zimnú, čistú, priamočiaru, ku všetkým spravodlivú prírodu, ktorá sa na nič nehrala. Tam hľadala útechu. Zem bola pokrytá miestami aj pol metrom snehu, ktorý sa držal v korunách stromov, a ťažil ich. Niektoré však mali toľké šťastie, že samotný vietor ich roztriasol a aspoň na nejaký čas sa oslobodili od ťažkého nákladu.

Tam, von, panoval pokoj, takmer nuda. Vtáci lietali zriedkavo, našuchorené sa radšej kdesi skrývali, iné zvieratá sa takisto chúlili vo svojich norách, z ktorých vychádzali len nakrátko. Ich pochôdzky mapovali stopy v snehu. Bolo to krásne a Lucy to trochu pomohlo.

No aj tak sa necítila dobre. Jednak za to mohlo tehotenstvo, jej väzenie, jednak si malá Stellka vyžadovala zo dňa na deň viac pozornosti. Vo dne, aj v noci. Ale jej mama bola rada, že ju má. To, že stále okolo malej niečo robila, jej pomáhalo zaháňať neodbytné myšlienky. Len občas, ako práve v tejto chvíli, kedy malá spala jedným zo svojich krátkych denných spánkov, si mohla uľaviť a poplakať.

Hrozne jej bolo smutno. Keby nemala malú, tak by asi dobrovoľne skončila s takýmto životom. Cítila sa ako v zlatej klietke a mala pocit ako divoký vták, že pomaličky hynie. Nechcelo sa jej žiť. Ráno sa jej nechcelo vstať z postele, mala problém sa učesať, ale robila to, lebo by jej slúžka urobila vlasy tak, ako sa páčilo Roccovi a nie jej. Už ju aj nechal ostrihať po vzore svojej bývalej manželky. Lucy sa začala neznášať za to, kde je, aká je, v akom stave je, i za to, že sa nedokáže tomu všetkému ubrániť.

Nebolo jednoduché prijať tento stav. Hoci od prvého okamihu, ako sa na to prišlo, vedela, že to maličké v jej lone za nič nemôže. Aj tak ho chcela na začiatku potratiť. Dokonca zopár večerov sa snažila potajme vypiť veľa červeného vína, aby sa tak stalo. Aj sa vykúpala v horúcejšej vode, na akú bola zvyknutá. N o Rocco na to prišiel a zakázal nalievať jej akýkoľvek alkohol a teplotu zohrievanej vody do kúpeľa začala kontrolovať nepríjemná babica. Na iné zaručené recepty si už netrúfla. Prešla ju odvaha.

Roccovi išlo hlave o to, aby sa dieťaťu nič nestalo. Lucy sa za svoje myšlienky, aj sa svoje pokusy hanbila. No to dieťa ju chcelo k nemu navždy pripútať. Alebo aspoň do jej smrti, ktorá mohla prísť veľmi rýchlo, napríklad pri pôrode. Nedokázala by s ním byť viac v intímnej blízkosti. Radšej by sa zabila, ak by to neurobil on, alebo niekto z jeho poskokov. Vlastne, začala seriózne uvažovať, že smrť by bola pre ňu naozaj najlepšia. Začala si seriózne namýšľať, že ak sa jej nepodarí utiecť do pôrodu, tak by to bolo lepšie vzdať. Iné riešenie nevidela, keďže ju strážili naozaj veľmi dobre.

Lucy sa už pozerala na svet očami chorého človeka, ktorý sa pripravoval na koniec. Nemala silu na iný druh boja. Živo si predstavovala, ako ho jej smrť zasiahne, ako sa bude zlostiť, že tomu nezabránil. To mala byť jej tichá pomsta. Jej zadosťučinenie. Inak mu ublížiť za to, čo jej urobil, nevedela. Človek predsa nemôže donútiť iného, aby ho miloval! A už vôbec nie takýmto spôsobom! Násilie spôsobí presný opak. Jej zúfalstvo bolo také obrovské, že nevidela inú cestu iba smrť, no spôsob si ešte nevybrala. Zostávalo jej dosť mesiacov na to, aby niečo vymyslela.

Potom si však spomenula na deti. Prišlo jej ich ľúto. Budú ešte maličké. Ani si ju nebudú pamätať. Okrem toho, nikto im o nej nič pekné nepovie. Rocco sa nebude snažiť pestovať k ich mŕtvej matke vzťah. Určite dostanú nejakú náhradnú. Utrápená žena však vedela, že Rocco sa o ne postará a z materiálneho hľadiska im nebude chýbať vôbec nič. Vedela aj to, že zo zamestnancov im nikto fyzicky neublíži, pokiaľ on bude žiť, a keďže bol poriadny zlosyn, Lucy predpokladala, že bude žiť dlho. Takých ako on smrť skoro neberie.

Na dvore začalo byť živo. Najskôr zaznamenala pohyb psov, ktorí začali pobehovať a radostne poskakovať, brechať okolo ľudí, ktorí vyliezli z vyhriatej budovy a niečo chystali. Musela byť poriadna zima, lebo aj ich dych neúnavných zvieracích strážcov pripomínal výdych fajčiarov. Nevidela presne, čo spôsobilo toľký rozruch. Postavu človeka, ktorý to organizoval, z jej zorného uhla nevidela. Zato jej vlastný ochrankár, zabalený do niekoľkých koží vrátane medvedej, ktorý strážil len ju, drzo zakýval na pozdrav, keď si všimol, že je v okne. Tak mu odkývala. S úškľabkom a myšlienkou, že ak si myslí, že sa kvôli nemu nebude ani pozerať z okna, tak sa veľmi mýli. To bol takmer jej jediný kontakt so slobodou. Na dvor sa sama nikdy nedostala. Vždy iba v sprievode samotného šéfa alebo strážcov.

Na toto myslela, keď sa kľučka dverí do izby opatrne pohla a v miestnosti sa zjavil jej trýzniteľ s úsmevom, ktorý tak neznášala. Vždy to robil. Nemala pri ňom nijaké súkromie. Nemohla sa zamknúť a byť ani chvíľu bez strachu, že si na ňu spomenie, vtrhne do jej života, pripomenie jej, aký je úbohý a závislý od jeho priazne. Len ho uvidela a už jej z neho bolo na vracanie.

Lucy zostala pri okne a tŕpla, či príde až ku nej. Prišiel. Ale opatrne, aby Stellu nezobudil. Zozadu objal Lucy a jednu ruku opatrne položil na brucho ženy, ktorú znásilňoval bez výčitiek svedomia, a druhou jej stisol prsník, aby sa uistil, že je v druhom stave. Miloval pevné prsia tehotných žien. Ešte viac tie po pôrode, naliate mliekom, ktoré z nich pri milovaní striekalo.

„Ako sa má dnes moja kráska? Dobre si sa vyspinkala?“ povedal tak nepríjemne vtieravým hlasom, že Lucy natiahlo. Rukou si zakryla ústa, aby to z nej nevyšlo. V momente ju pustil a spokojne sa pousmial. Ranná nevoľnosť, ktorej Lucynu reakciu na svoj dotyk mylne považoval, bola ďalším neomylným znakom jej stavu, po ktorom tak veľmi túžil. Toto dieťa pre neho znamenalo už teraz viac ako všetky deti zo Sladkého sna dokopy, a to sa ešte nenarodilo.

„Podám ti vedro?“ povedal úslužne.

Zavrtela hlavou nesúhlasne. Radšej pootvorila okno a pustila mrazivý vzduch dovnútra. Nastavila tvár do jeho prúdu a asi trikrát sa zhlboka nadýchla. Nechcela pred ním vracať. Pripadala by si ešte úbohejšie, ešte bezbrannejšie. Pri ňom ako keby poníženie ženy nemalo dna. Stále ho dokázal nejakým skutkom, občas aj poznámkou prekonať.

„Vodu, vodu by som poprosila,“ radšej povedala a ukázala na džbán, len aby od nej aspoň na pár krokov odišiel. Rocco úslužne poslúchol, nalial trochu čerstvej studňovej vody do kryštálového pohára, ktorú jej pred hodinou doplnila slúžka a Lucy si poriadne odpila. Ešte bola chladná a dalo sa cítiť, ako blahodarne pôsobí na jej útroby. Kyselina, ktorá jej podráždila ústa, bola rýchlo zneutralizovaná.

„Ďakujem,“ povedala mu.

„Prišiel som sa rozlúčiť, idem dnes za zákazníkom, vezieme posledný tovar v tomto roku, prídeme asi o tri dni, možno štyri dni. Mám ti niečo priniesť? Nové šaty, nejaké ozdoby? Povedz si. Ak sa bude dať, tak zoženiem.“

„Nič nepotrebujem!“ odvrkla hlasnejšie ako chcela.

Lucyno srdce sa zmietalo v radosti, ktorú si však nemohla dovoliť ukázať. Pár dní bez neho! To znelo ako tá najkrajšia rozprávka. Pár dní takmer slobody. Nechcela sa prezradiť, ako veľmi ju to potešilo, tak si zakryla tvár do rúk a tvárila sa, že si len pretiera oči. Zostali trochu červené. On si to všimol, no mylne si vyložil.

„To je zlaté, ty plačeš. Neboj sa, drahá, potom už budem s vami až do jari. Naozaj musím ísť. Je dosť zima a nechcem, aby sa tovaru niečo stalo. Neverím, že sa tí moji darmožráči, dokážu o to všetko poriadne postarať. Ak cestou pochorejú, tak za nich veľa nedostanem,“ posťažoval sa bez toho, aby sa otvorene zmienil o novorodencovi, otrokoch, no Lucy ich za tými myšlienkami jasne videla. Aj jeho poskokov.

Znova sa jej chcelo usmiať. Vlastne sa aj usmiala, ale Rocco si to zase zle vysvetlil. Myslel si, že ju pobavila jeho poznámka o neschopnosti jeho mužov.

„To vieš, čo si človek neurobí sám, málokedy je dobre urobené. No, je to len na pár dní, potom som celý tvoj,“ uistil ju. Lucy o tom ani na sekundu nezapochybovala.

„Šťastnú cestu, teda želám,“ povedala mu, ale skôr myslela na bábätko, čo sa len pred dvomi týždňami narodilo a ktoré odnesú od mamy k žene, čo si zaň zaplatila. Chlad vládnuci krajine mu mohol byť osudný. Zdalo sa jej riskantné vydať sa na cestu s tak malým dieťaťom. Bude vedieť tento chlap ho prepraviť bez toho, aby prechladlo? Trochu o tom zapochybovala.

Lucy nechtiac zablúdila do úvah, aký vzácny tovar je pre majiteľa bordelu ona a jej deti. Koľko peňazí, majetku by za ne dal? Čo by dokázal obetovať? Vedela, že by to bola vysoká suma. Z tých útržkov, ktoré občas v opitosti alebo v intímnych chvíľach tento diabol utrúsil, si poskladala ako-takú mozaiku. Vedela, že sa podobá na jeho bývalú ženu, malá na ich dcéru. Vedela, že sa snaží z nej urobiť niekoho, kým nikdy nebola a nebude, ale ktorý má pre neho cenu zlata.

Lucy od neho odišla, aby si sadla ku starodávnemu ručne vyrezávanému kozmetickému stolíku, chytila hrebeň, kovové sponky a začala si robiť účes. Občas skontrolovala pohľadom cez zrkadlo na Rocca, ktorý si sadol na posteľ vedľa Stellky a hladil ju na rozlúčku jemne po vlasoch, aby sa nezobudila. Pôsobil takmer ako starostlivý otec. Možno by mu to aj uverila, keby necítila z neho zlo a strašnú faloš. Celý jeho svet bol taký zvrátený. To, ako nežne, s akou veľkou láskou sa na jej dcérku pozeral, v nej prvýkrát vyvolalo hroznú predstavu a votrelo príšerne neodbytnú myšlienku.

Čo ak raz začne zneužívať aj ju? Nebola jeho biologickou dcérou. Nedala by za neho ruku do ohňa, že by si sám pred sebou nevedel obhájiť ani styk s vlastným dieťaťom, nieto s cudzím. Jej naivná takmer romantická predstava o smrti, či samovražde, ktorá by ju vyslobodila z tohto sveta, sa jej začala rúcať. Nikomu by tým nepomohla, vlastným deťom ublížila! Nemohla byť zbabelá! Musela utiecť! Teraz, po pôrode, hoci aj do dospievania Stellky, ale musela s deťmi utiecť.

Aj preto, hoci nechcela, ale stále musela pokračovať v staronovej úlohe osudom vyrovnanej partnerky svojho žalárnika.

XXX

Prišiel čas rozlúčky. Lodovico vošiel s malou dušičkou do izby svojej lásky, aby nezobudil dievčatko. Bolo tam ticho, stráž pri dverách ho ubezpečila, že malá pred chvíľou zaspala, ale mama je hore, počuli pred chvíľou niečo buchnúť.

Závan nádhernej vône ho omámil už pri vstupe. Nebola to len hygienická čistota, ktorá vládla v jeho krídle, ani vôňa lacných parfumov, ktorými sa snažili zlákať zákazníkov na ľahké ženy, žijúce v inom krídle. Toto bola neopakovateľná vôňa milovanej ženy a dieťaťa. Teda niečoho, čoho sa nedokázal nabažiť.

Hneď ako otvoril dvere, zbadal Lucy. Stála nádherná pri okne. Zasnene pozorovala krajinu a keď obrátila pohľad k dverám, zazdalo sa mu, že v jej očiach preskočila iskra. Určite sa mu potešila. Pokojne počkala, kým prišiel k nej, nechala sa objať. Cítil jej teplo. Zhlboka sa nadýchol, aby nasal do nozdier mámivú vôňu vlasov, ktorú si chcel zapamätať, lebo ho čakalo niekoľkodňové rozlúčenie.

No potom jej prišlo zle. Lodovica to dojalo. Jeho dieťa sa takto ozvalo. Chcelo ukázať: ´Som tu, myslite na mňa!´ Akoby rozradostený budúci otecko na neho mohol zabudnúť? Vedel o ňom už mesiac. No aj tak sa ho to nabíjalo neuveriteľnou energiou, že sám seba nespoznával. Tešil sa znova zo života. Zaspával s myšlienkami na Lucy, aj vstával s nimi. Chcel byť v jej blízkosti čo najviac. Miloval ju, jej dieťa a aj to ich spoločné. Šťastie, ktoré pociťoval len pri myšlienke na ne, nikdy nepoznal. Zamilovaný bol už aj v minulosti, ale vždy mal príliš veľa povinností, aby si ten pocit užíval. Až teraz, pri nej, sa do toho dokázal úplne ponoriť. Doslova plával v šťastí. Bol odhodlaný pre svoju lásku urobiť všetko, dať jej čokoľvek si zažiada, milovať ju tak, ako nikto by ju nemiloval na svete. Tak strašne bol do nej zamilovaný.

Bodaj by nie. Vo všetkom, čo nosila, pri všetkom, čo robila vyzerala nádherne. A keď sa česala, tak vyzerala ako bohyňa. Ona to musela vedieť, lebo to pred ním občas robila. Na to by sa dokázal pozerať celé hodiny. Jej vlasy farby piesku, ktorý je zaliaty večernými slnečnými lúčmi, sa vlnili ako pokojná voda pod veslom hrebeňa. Odkedy ich trochu ostrihali, jemné vlny sa zvýraznili a aj ich celková krása. Nový účes jej veľmi pristal.

Vlasy mala úžasne jemné, hebké aj na dotyk, hoci ich majiteľka bola už pár rokov dospelá. Lodovico musel vyskúšať kvalitu vlasov Stelly, pričom túžil, aby zostali rovnako jemné aj v dospelosti, rovnako ako matkine. Detské vlasy, detská pokožka bolo niečo, čo ho fascinovalo. Oči takisto. Tie očí boli jeho slabosť. Keď nespali, hľadeli na neho hlboko, videli v ňom to, čo už nikto iný. V očiach tej malej sa videl lepší.

Presne tak sa pozerala na neho malá Stella, keď sa s ňou hrával. Obdivovala ho, smiala sa na ňom, dotýkala sa ho jemne aj drsne v závislosti od hry. Aj pohryznutie od nej už vyfasoval, ale vôbec sa za to nehneval. Skôr ju za to obdivoval. Ona sa ho nebála. Jeho srdce už dávno dobyla a každý deň vládu v ňom upevňovala.

Vlastne ani nevedel, koho viac miluje, ju alebo jej matku. Pri jednej to bolo viac telesné, u druhej duchovné. Aspoň zatiaľ. Dobre si uvedomoval, že o pár rokov z nej bude žena a bude ju musieť chrániť pred hladnými pohľadmi mužov. Už teraz ju chcel iba pre seba. Možno ju nikdy nevydá... Alebo len za niekoho, komu bude úplne dôverovať a ktorý bude žiť v jeho blízkosti, aby o ňu úplne neprišiel. No zatiaľ o nikom takom, kto by spĺňal tieto prísne kritériá, nevedel.

Skontroloval Lucy. Stále sa česala a pozerala na neho akosi zasnene. Asi sa jej páčilo, ako sa venuje jej dcére. Veľmi rýchlo však sklopila zrak. Veľakrát videl podobný pohľad ženy, ktorá sa tešila tomu, ako sa muž správa k jej potomkovi. Akurát len prehliadol, že sa pri tom neusmieva. Zohol sa a pobozkal malú na hlavičku. Ani toto Lucy neušlo. Potešilo ho to. Chcel, aby si o ňom myslela, že je pre malú, ako aj pre ich spoločné dieťa, ten najlepší otec a všemožne sa jej to snažil neustále dokazovať.

Ale čas letel. Jeho dievčatá boli krásne, Lodovicovi sa s nimi cítil príjemne, ale dlhá cesta bola pred ním, ľudia ho čakali a dvoje zapriahnutých koní do saní a štyri jazdecké tiež. Cez okno počul hlasný hovor mužov, čo si krátili chvíle pred odchodom fajčením. Podišiel k oknu, aby ich skontroloval. Bol čas ísť. Posledné veľké povinnosti roka ho ťahali do služby.

Podišiel k Lucy, ktorá dokončovala účes. Vyzerala... očarujúco. Vlasy mala vyčesané dohora, takže jej štíhly krk, na ktorom sa vynímala zlatá retiazka, ktorú jej on daroval, bol až príliš lákavý. Lodovico prišiel k nej zohol a pobozkal ju naň. Nebránila sa. Skontroloval jej odraz v zrkadle. Oči mala zatvorené. Asi ešte stále preciťovala jeho bozk. Znova ho obliala vlna lásky. Bola ako tá najkrajšia bohyňa z obrazov, ktoré skupoval. Znova v ňom skrsla myšlienka, že by mal zohnať nejakého maliara, ktorý by tú krásu navždy uchoval v nejakom obraze. Ona by si to zaslúžila. Ale skutočných umelcov bolo v tomto svete ešte menej ako exotického šafránu, na ktorý sa už vlastne úplne zabudlo.

„Zlatko, budeš mi chýbať,“ povedal jej a jemne ju masíroval po krku.

Netušil, že ona si pri tom predstavuje, ako jej stláča tými svojimi hrubými prstami krk a zabíja ju. Bola o tom presvedčená, že by to vedel urobiť, ak by chcel. Bála sa ho.

„Aj ty mne, Lodovico,“ dodala svojou životnou situáciou donútená nadaná herečka s povzdychom, ktorý vôbec nebol o jej strachu z odlúčenia, ale o tom, nech už konečne vypadne. Chcela si vydýchnuť. Tri-štyri dni bez neho. Len na to intenzívne myslela.

Z chodby sa ozval krik, Lucy sa obzrela. Prsty Lodovica sa nechtiac dotkli žily, ktorá pod nimi rýchlo pulzovala. Nejaká žena sa snažila dostať do ich krídla. Jačala, plakala a hystericky vykrikovala ako zmyslov zbavená. Obaja vedeli, že je to matka dieťaťa, ktoré jej bolo práve odobrané. Niektoré sa s nimi lúčili ťažšie ako ostatné.

´Aj táto raz pochopí, že to bolo pre dobro dieťaťa´, pomyslel si Rocco.

Pobozkal Lucy na líce a zanechal jej tam mastný odtlačok raňajok, piva, tabaku, ktorý si po jeho odchode okamžite bude musieť zmyť.

„Už musím, prepáč. Keď sa vrátim, čakaj darček. Niečo donesiem aj malej,“ povedal jej ospravedlňujúco.

Usmiala sa. Ten úsmev ju však stál všetky sily, ktoré v tej chvíli ešte mala. V otvorených dverách sa ešte obzrel. Ťažko sa mu odtiaľ odchádzalo. No krik ženy bol na chodbe výraznejší a podľa výrazu Lucyinej tváre jej nebol príjemný. Vyzerala nešťastne. Preto rozlúčku nepreťahoval a radšej rýchlo zavrel dvere. Potom išiel pomôcť spacifikovať nespokojnú ženu v šestonedelí pár hmatmi a kopmi, po ktorých rýchlo pochopí, kde je jej miesto. Dával však dobrý pozor, aby nezasiahol brucho a ani tvár. Jazvy by znížili jej hodnotu a plodné mladé telo bol cenný tovar, ktorý ešte bude potrebovať.

To všetko počula Lucy opretá o dvere a znova plakala. Tentoraz nie nad sebou, ale nad tou úbožiačkou a jej osudom, ktorý bol predsa len o niečo horší.

Autor Veronika Valent, 06.06.2021
Přečteno 18x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter