Dnešok je ten deň! 10. kapitola - Čo skôr?

Dnešok je ten deň! 10. kapitola - Čo skôr?

„Volám sa Adam Sangara,“ povedal muž, do ktorého Lucy v priebehu pár minút vložila všetky svoje nádeje, čiastočne vymyslené meno, pretože práve ním sa predstavil aj Kenzovi, Svoje krstné meno si musel ponechať, lebo ako Adama ho aj tak niektorí z hotela vrátane ich šéfa poznali.

Lucy mu tesne predtým posunkom naznačila, že nepríjemný zástupca jej väzniteľa bude pravdepodobne za dverami. Pričom cítila, že sa trasie ako osika. Opierala sa o masívny stôl, oboma rukami stískala jeho hrany zo všetkých síl, aby ju zachránili pred pádom. Uvedomovala si, že je to stôl, spoza ktorého Rocco zvykol vládnuť svojmu kráľovstvu. A hoci ho nenávidela, tak ako všetko, čo mu patrilo, ten kus nábytku jej mal pomôcť, a aj pomáhal. Nohy mala úplne slabé z nervozity, že robí niečo, kvôli čomu ohrozuje Adama, seba, malú a aj to nenarodené dieťa, no nemohla inak. Tak veľmi chcela odtiaľ utiecť, až jej z toho bolo nevoľno.

Na pár sekúnd zavrela oči, pričom Adam ju pri tom pozorne pozoroval. Lucy to nevnímala, sústredila sa len na jediné. Teda na dve veci, na odporný zvuk nástenných hodín, ktorý prísne vymeriavali čas a na to, že túto situáciu musí zvládnuť. Vedomým pomalým dýchaním sa snažila upokojiť. Hlava jej pracovala na plné obrátky. Bude musieť hrať dvojitú hru, potichu povie to, čo chce, nahlas to, čo musí. To všetko musí skončiť skôr ako za päť minút, aby to vyzeralo realisticky. Možno aj skôr. Navyše sa nemôže prezradiť, musí dávať pozor na každé hlasne vyslovené slovo, ale aj to tiché si bude musieť dobre premyslieť. Bála sa, či Adama za taký krátky čas presvedčí. Čo ak odmietne? Nádej, ktorú za posledné minúty prežívala, ju ovládla. Obávala sa, že o ňu nejakou nerozmyslenou chybou príde.

Po hlbokom nádychu nahlas a hlave pomaly povedala: „Dobre pán Sangara, prepáčte ten incident v jedálni. Servírka mala prijať vašu reklamáciu slušnejším spôsobom.“

Potichu odznelo: „Vieš ma s malou odtiaľto dostať, nie som tu dobrovoľne, ver mi!“

Adam hru rýchlo pochopil, preto nahlas povedal: „Chápem. Nemusíte sa ospravedlňovať, ale drobné zadosťučinenie by určite padlo vhod.“

Pritiahol si prekvapenú Lucy k sebe a objal ju. Nečakala, že k nej bude hneď taký... taký dôverný. Nepríjemne ju to zaskočilo. Rýchlo sa z jeho objatia dostala. Adama zostal ako obarený.

„Som rád, že žiješ chýbala si mi. Samozrejme, že ti pomôžem,“ pošepol na ospravedlnenie. Naozaj sa veľmi potešil, že ju stretol. A o tom, že si na ňu z času na čas, vlastne ešte trochu častejšie, spomenul, vôbec neklamal. Ale, popravde, si nemyslel, že ju ešte niekedy uvidí.

„Prepáčte, ja tu nie som od toho, aby som v takýchto záležitostiach rozhodovala, myslím si, že to, že ste za dezert nemuseli zaplatiť, hoci ste z neho polovicu zjedli, je dostačujúce,“ zaznelo nahlas. „Som tu aj so Stelkou ako vo väzení, ak ma odtiaľto nedostaneš, zbláznim sa.“

Adam videl, že má slzy na krajíčku. Netušil, čo prežíva. V poslednej dobe neznášala akékoľvek prejavy náklonnosti. Prekvapilo ju, že sa jej muž, ktorého dobre poznala dotkol, a jej to bolo také nepríjemné, hoci ona sama sa mu chcela od prvej minúty vrhnúť okolo krku, aj keď vedela, že si to nemôže dovoliť. No tu, v miestnosti, ktorá do posledného póru páchla po nenávidenom násilníkovi, mala problém ukázať, čo cíti. No jej červené oči ju prezradili.

Preto ju jemne pohladil po líci.

Nahlas povedal: „Tak ja si na pána Rocca počkám, kedy sa to má vrátiť? Dnes večer?“

„Bude dobre, neboj sa. Dostanem ťa odtiaľto a už nikdy viac vás neopustím,“ pošepky prisľúbil, dvomi prstami jej jemne nadvihol bradu a pobozkal ju na čelo.

Ona sa tomu nebránila. Ledva to vnímala. Hľadela raz na Adama a raz na hodiny nad jeho hlavou. Až sa jeho donútila pozrieť sa tým smerom. Uvedomil si, že je Lucy v časovom strese. Lucy vedela, že je už čas rozhovor ukončiť.

„To nebude potrebné, manžel sa vráti zajtra, najneskôr pozajtra, príďte potom,“ povedala schválne pre to, aby sa Adam dozvedel, kedy budú najvyššie šance na jej záchranu. „Viete čo? Vrátim vám aj za polievku, ale musíte mi sľúbiť, že sa budete o našich službách iba v dobrom vyjadrovať. Na našej povesti nám veľmi záleží.“

Potom to prišlo. Premkol ju pocit, že ho už možno neuvidí, že už nikdy nepríde niekto, kto by ju mohol odtiaľ zachrániť. Vnímala to tak, že on je jej jediná šanca. Tak ho objala. Oprela si líce o jeho hruď, nasala jeho vôňu a aspoň na kratučkú chvíľku sa cítila v bezpečí. Nebolo na svete človeka, ktorému by v tej chvíli viac verila ako jemu. Sľúbil jej, že pomôže. Dúfala , že svoj sľub dodrží.

„Verím ti,“ pošepla. No nebola to celkom pravda. Stále tam bolo nejaké ale, ak, možno. Hlavu jej išlo roztrhnúť.

„V poriadku. S tým by som sa vedel zmieriť. Nemusíte sa báť, povesť Sladkého sna zostane rovnako dokonalá.“

„Skúsim prísť zajtra v noci po teba. Kde ťa nájdem?“

Rýchlo mu opísala poschodie aj izbu, kde sa nachádza.

„To som rada, pán...“ tvárila sa, že si to nepamätala.

„Sangara,“ doplnil fiktívne priezvisko.

„Sangara,“ zopakovala. „Som rada, pán Sangara, že sme sa dohodli. A teraz, prosím, opustite náš hotel.“

„Vedela by si vyliezť z okna? Aj s malou?“

„Pod oknom mám stráž. Asi vedela, ak by bolo treba.“

„Dohodnuté, zajtra v noci prídem.“

„V poriadku, už idem. Tešilo ma pani Roccová,“ povedal nahlas Adam a sledoval, ako si Lucy utrela slzy. Potom podišla k dverám a otvorila ich. Kenzo v tej chvíli odskočil od nich možno na dva metre, ešte bolo vidieť jeho telo v pohybe. No Lucy sa tvárila, že si to nevšimla. Adam vyšiel von a bez toho, aby sa čo i len raz obzrel, vyšiel z hotela a prešiel skoro až na koniec lúky. Tam venoval krátky pohľad priečeliu hotela. Veľmi rýchlo si vyrátal izbu, v ktorej je jeho Lucy väznená. Potom mu skĺzol pohľad na dvere hotela, kde jeho odchod sledoval fajčiaci Harry. Mal sto chutí mu zakývať, ale nemohol. Tak si lepšie stiahol kapucňu na hlavu a pobral sa preč.

Stále dobre nechápal, čo sa stalo. Nemohol uveriť, že ju našiel a kde ju našiel, ani tomu, čo to s ním spravilo. Ten pocit, ktorý prežíval ho prekvapil. Bol mu tak povedomý, pretože ho kedysi dávno zažil. Akurát bol len pálčivejší. Mladý človek žije v naivnom presvedčení, že všetko dobre dopadne, on už vedel, že dobre nemusí dopadnúť takmer nič.

Zrazu vedel, že ona je tá pravá, že ju musí odtiaľ zachrániť. Za každú cenu. Ona mohla byť jeho druhá šanca na šťastie. Ale všetko bolo tak zložité. Doba, situácia, ešte aj to prekliate ročné obdobie. Radosť zo stretnutia vystriedala skľúčenosť. Naozaj nevedel, čo má robiť, respektíve, čo má robiť skôr.

Lucy ho z okna pracovne sledovala, až kým jeho silueta nezmizla medzi stromami. Srdce jej stále prudko bilo. Mala radosť, strach z neúspechu, ako aj z toho, že Adam nepríde, a výčitky svedomia, že mu nepovedala o svojom tehotenstve. Nemohla. Bála sa, že aj ten dobrý človek, ako je Adam, sa na ňu vykašle. Bála sa, že v tom zostane sama. Navždy. Uväznená medzi múrmi tohto šialeného podniku. Bez nádeje. Bez možnosti iného úniku ako dobrovoľnej smrti alebo pomalého umierania, či citového otupenia. Cítila sa hrozne.

Také mala myšlienky, keď plakala pri okne, aj keď Adama už dávno nevidela. Potom sa znova utrela, trochu upravila, napudrovala, zopárkrát nadýchla a vydýchla, zastavila sa v blízkej kuchyni, kde si zobrala tanier s jedlom a potom sa vydala v sprievode svojej „ochranky“ útrobami hotela za dcérou, ktorú bolo treba tiež nakŕmiť. Keď jej dávala obed po lyžičkách, nedokázala myslieť na nič iné len na to, že ak sa útek podarí, či vôbec ešte niekedy také jedlo malá uvidí. Ale život, aký ju mohol čakať v tomto dome, ju desil omnoho viac. Jedlo, služby, majetok nie sú všetko. Sloboda je dôležitejšia. Hovorila si, že jej to raz možno Stella pochopí a ocení.

XXX

Keď Adam dorazil do krčmy v Taile, našiel tam mužov, ktorých si na akciu najali. Už na neho netrpezlivo čakali. Zaplatil za nich a vyšiel s nimi za dedinu do opusteného domu, ktorý mal vopred vyhliadnutý, kde si zakúrili v krbe kúskami dreva, ktoré našli v okolí. Tam, nenápadní, sa rozhodli počkať až do večera. Kone so saňami, skrytými za takmer rozpadnutým humnom, boli od hlavnej cesty neviditeľné. Jediné, čo ich mohlo prezradiť, bol slabý dym z komína, v ktorom sa snažili podkurovať len natoľko, aby úplne nevyhasol.

Tam, v pokoji, s plnými žalúdkami a bez zvedavcov, ochotne počúvali pokyny, ktoré im odovzdal. Brali to ako dobre zaplatenú robotu. Dohodnutí boli na preddavku, ale väčšinu soli dostanú až po úspešnej akcii, na farme u pána Jozefa. Harry sa tým poistil, aby bol každý člen záchrannej akcie dostatočne motivovaný. Vytvorenie dvoch skupiniek nechal Harry na Adama, ktorý bol dlhšie s chlapmi a mal viac času ich pozorovať. Ten určil každej skupine vodcu, ktorý bude zodpovedný za to, aby boli v určenom čase na mieste, a robili presne to, čo bude treba. Potom si muži ešte políhali, oddychovali a čakali, kým sa zotmie, a kostolná veža obije deväť hodín.

Aj Adam si ľahol, no nezaspal, ako poniektorí. Bol nervózny. Chcel Lucy zachrániť, no nebol si istý, či môže jej záchranou ohroziť akciu, ktorú financoval Harry so Shanom. Nevedel sa rozhodnúť. Vedel, že ak sa ju nepokúsi vyslobodiť už túto noc, ďalšiu to možno bude ešte horšie. Určite posilnia hliadky, budú ostražitejší, ale stále to bude lepší termín, ako počkať na príchod Rocca a jeho zvyšných mužov, ktorí tam už zostanú celú zimu. Mal vlastne iba tri možnosti, pokúsiť sa o to dnes, zajtra, na jar alebo vôbec. Nevedel, ako sa rozhodnúť. No posledná možnosť nepripadala do úvahy.

Zavrel oči a chcel driemať, ale nedalo sa mu. Horúčkovito uvažoval nad tým, čo má robiť. Spojenie oboch akcií do jednej mohlo znamenať, že ani jedna nebude úspešná. To nemohol dopustiť. Potom si hovoril, že Lucy nejde bezprostredne o život, na rozdiel od Bena. Jeho bolo treba dostať odtiaľ skôr. Ona si žila dobre. V prepychu. Nič jej nechýbalo. Správali sa k nej ako k pani. Mohla by ešte zopár dní, možno aj mesiacov počkať. Takisto uvažoval, či sa má do vyslobodzovania vrhnúť sám, keď si na to netrúfali ani jeho kamaráti. No na podobne veľkú záchrannú akciu nemal prostriedky ako oni. Najhoršie na tom bolo, že už ani nemal šance sa s nimi spojiť a postup prekonzultovať. Možno by sa dalo vyslobodiť viac ľudí. Možno. Ale asi nie...

            Ak by aj všetko vyšlo a jemu by sa podarilo dostať Lucy z hotela, tak kam ju privedie? K pánovi Jozefovi? Tým by aj jeho ohrozil. Určite ju bude Rocco hľadať. Nenechá to len tak. Napriek zime prečeše okolie skrz na skrz. Určite jeho farmu neobíde. Natoľko ho už poznal, nielen z rozprávania, ale aj z návštev vo vyhni. Adam, Filip a aj Lucy s malou by museli na zimu opustiť kraj bez istého útočiska. Príliš veľa ľudí, detí, aby ich niekde prichýlili. Mohol by počkať až do jari a potom to vyskúšať. Asi jej nemal hovoriť, že príde, vravel si.

Možno pri ďalšej návšteve hotela, ktorú chcel kvôli zámienke absolvovať, mohol by, hádam, mať príležitosť Lucy toto všetko vysvetliť. Potom si ju však predstavil. Triasla sa plakala, vzdychala. Pôsobila príliš nešťastne na to, aby ju tam nechal. Navyše, srdce sa mu pri žiadnej žene tak nerozbúchalo, ako keď ju dnes na tom obede uvidel. Nemohol a nechcel ju nechať tomu gaunerovi, bohvie, čo by jej do jari urobil. Jeho povesť bola zlá, ale realita ešte horšia.

Najhoršie však bolo, že tým dvom sľúbil, že to bude práve on, kto ich bude čakať so saňami a koňmi nad dedinou a odvezie Bena na farmu. Keď krajinou v okolí Taile sa niesol zvuk deviatich úderov zvonov, už bol rozhodnutý, že svoj sľub dodrží. Lucy bude musieť počkať. Dokedy, to ešte presne nevedel.

Autor Veronika Valent, 20.06.2021
Přečteno 19x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter