Dnešok je ten deň! 12. kapitola - Deň pred

Dnešok je ten deň! 12. kapitola - Deň pred

Po večeri sa Shane s Harrym ešte chvíľu pohybovali po salóniku, zahrali si jednu kartovú hru, prehodili slovko, dve s inými hosťami. Robili všetko pre to, aby boli čo najmenej nápadní, čo v tomto prípade znamenalo, že sa správali tak, aby ich bolo vidieť a počuť. Shane sa viac bavil so ženami, Harry s mužmi. Navonok to naozaj muselo vyzerať, že si užívajú taký obyčajný večer v hoteli, no v skutočnosti sa aspoň duševne pripravovali na to, čo mali v noci v pláne. Shane ešte čakal, kým čas pokročí a nájde si zámienku, ako sa dostať do kuchyne. Na prášok roztlčené sušené huby mal vo vrecku saka, pripravené na podanie, a už len čakal na vhodný okamih.

Nechcel to unáhliť. Presne vedel, kedy sa striedajú služby, a teda kedy si prichádza nadchádzajúca služba naplniť fľaše teplého čerstvo uvareného čaju. Ak by sa huby dostali do čaju skôr, mohli by ich vypiť namiesto novonastupujúcich strážnikov hostia, ak prineskoro, tak by ich vypili akurát tí, ktorí službu skončili alebo až ranná služba. Všetkým by sa spalo asi veľmi dobre, ale týchto z boja vyradiť nechceli.

Niekedy uprostred večera, asi polhodinu po tom, ako kostolný zvon v mestečku ohlásil deviatu hodinu, sa vo dverách zjavila teta Eva. Pohľadom vyhľadala Shana a mihnutím očí na jednu stranu mu naznačila, aby vyšiel za ňou. Tvárila sa zlostne. Shane ani na sekundu nezaváhal. Z diaľky ju sledoval po hoteli až do jej izby v podkroví. Keď vstúpil cez pootvorené dvere, tak ho zarazil hnusný pach miestnosti, ktorá bola skôr sklad ako izba. ´Tu bývala Darja,´ okamžite si pomyslel. Znova bol na Rocca naštvaný. Škoda, že tam nebol. Strašne mu to bolo ľúto a nebolo to iba kvôli mizernému Darjinému ubytovaniu. To ho trápilo najmenej. Mal v sebe zopár pohárov piva a obrovskú chuť pomstiť sa mu.

„Zavrite poriadne,“ napomenula Shana starena tlmeným hlasom. „Nikto vás nesledoval?“

Shane zavrtel hlavou. Bol si vedomý tohto nebezpečenstva a dával pozor, ale za jeho chrbtom cestou do podkrovia nič podozrivého nevidel.

„Dobre. Dajte mi tie huby,“ vystrela ruku.

Shane váhal. Nevedel, čo s nimi chce. Nechcel jej dávať niečo, čo mal o pár desiatok minút použiť.

„Ty blbec, pomôžem ti s tým, daj mi to,“ v zlosti mu začala tykať.

Shanovi to neprekážalo. Vlastne si to takmer ani nevšimol, dokonca sa ani neurazil, keď si to uvedomil, naopak, ovládla ho iba radosť z obsahu jej slov. Bez váhania vybral vrecúško s práškom a podal ho starej slúžke. Tá ho poťažkala, potom pootvorila, vsunula naslinený prst a ochutnala. Oči jej zažiarili.

Opýtala sa: „Polovica je teda moja?“

„Určite.“

Usmiala sa spokojne: „Dobre, ale bude to preddavok, keď prídete nabudúce, donesiete mi ešte niečo predateľné. Triem tu chudobu, milý pánko, za toto sa mi naozaj život neoplatí riskovať.“

„Už dnes môžete mať aj vrecúško soli. Ale až po tom, ako urobíte, čo treba, pani Eva, a dáte mi to vedieť. Potom vám ho donesiem.“

Drobná zhrbená starena mu podala skostnatenú ruku so studenými  prstami vykrivenými a na článkoch zhrubnutými od reumy. V Shanovej teplej dlani jej bolo príjemne. V tej chvíli mu závidela jeho mladosť, energiu, chuť do života, bojovnosť a najmä lásku. Nič z toho už nemala. Ani v to nedúfala. Dávno to vietor odniesol. Už len prežívala. Deň za dňom. Koľkokrát si už myslela, že sa ráno nezobudí, taká bola na smrť vyčerpaná. Z jari do jari, netušiac, ktorá z nich je tá posledná. Jej jediná túžba bola pokojná chvíľka s cigarou. Nič viac jej nezostávalo. A za tie huby mohla mať tabak aj na dva, možno aj tri mesiace.

Shane sa vrátil do salónu a ona, keď prišiel správny čas, prišla do kuchyne. Prehodila zopár slov s kuchárkou, servírkou, pokúsila sa vyžobrať nejaké zvyšky po hosťoch. Medzitým úplne nespozorovaná vysypala tretinu prášku do čaju, z ktorého sa ešte poriadne parilo. Povedala si, že takto svojich chlebodarcov až tak nepodvedie a navyše jej zostane viac húb na predaj. Bol to rozumný kompromis. Potom si z toho čaju za hrnček vypýtala, aby mala aj ona krásne sny, a pozrela spokojne na staré kukučkové hodiny, ktoré viseli nad dverami do jedálne. Bolo takmer jedenásť a každú chvíľu tam mali prísť noční strážcovia. Tak sa narýchlo rozlúčila. Cestou do izby zase nazrela do salónu, aby sa usmiala na Shana, ktorý ju tentoraz hneď nenasledoval, len sa významne pozrel na Harryho. Ten stihol zachytiť ešte siluetu stareny vo dverách.

Eva vyšla do svojej izby a kým fajčila svoju najobľúbenejšiu cigaru dňa, tak sa jej dvere pootvorili a oblý mäkký predmet sa takmer nehlučne objavil pred nimi na zemi. Potom sa dvere zavreli. Pani Eva si zobrala svoj nový majetok, priložila si ho k nosu a spokojne ho vložila pod vankúš, až vtedy si s úľavou vydýchla a zavrela oči. Po strašne dlhej dobe si pripadala bohatá. Predstavovala si, čo všetko si za to zoženie, a už sa na to tešila. No droga na ňu začínala pôsobiť. Myšlienky žili svojím životom a nedalo sa ich ovládať. Jej telo však pocítilo také uvoľnenie, ako za dlhé roky nie, bolesť v kĺboch zmizla a eufória z bohatstva sa prehlbovala. No únava bola silnejšia. Eva dúfala, že sa jej bude snívať o mladosti. O dobrých životoch, ktoré nikdy nežila. V snoch bola slobodná, voľná, robila to, čo mohla, nie to, čo musela. Len škoda, že noci boli pre ňu také krátke a prebudenia, ktoré kvôli úpornému kašľu a stuhnutým boľavým údom nenávidela, pôsobili na ňu horšie ako studená sprcha. V túto noc však na svitanie ani len nepomyslela, tak jej bolo príjemne. Ani by nedbala, keby sa viac nezobudila.

 

XXX

Shane a Harry si oblečení ľahli do postele. V izbe bola úplná tma. Len okrajovo vnímali ruch hotela. Rušivé zvuky milovania - praskanie postelí, stony, výkriky sa ozývali z viacerých častí. Dokonca aj z izby nad nimi. Na utíšenie hostí nečakali. Sústredili sa na niečo iné. Ich izba bola takmer nad kuchyňou. Vďaka pootvorenému oknu presne vedeli, kedy prišla po jedlo a pitie nová služba, kedy odišla, kedy prišla stará, aj o čom sa rozprávali pri fajčení na lavičke pred vchodom. Bavili sa hlavne o tom, ako dobre im je bez Rocca a ako dúfajú, že bude aspoň deň meškať.

Keď sa večerná služba rozišla do svojich príbytkov, tak sa Harry so Shanom rozhovorili.

„Si si istý, že sa dá na ňu spoľahnúť?“ opýtal sa otec akcie.

„Ruku do ohňa by som za ňu nedal, ale myslím si, že to urobila. Žije v hrozných podmienkach, potrebuje si privyrobiť.“

„Myslíš si, že do toho čaju dá dosť lysohlávok?“

„Asi nie, pre istotu som jej povedal polovicu. Ale ak tam dá čo i len štvrtinu, tak by to mohlo stačiť.“

„Tú soľ si jej nemusel dávať. Získala dosť hubami.“

„Ja viem, ale prišlo mi jej ľúto. Žije horšie ako krysa. Vlastne celý život žila.“

Harry si vzdychol. Poznal tetku. Nikdy nebola k nemu ani príjemná, ani úslužná, ale nakoniec všetko urobila, čo sa od nej chcelo a veľmi dobre. Po rokoch v tomto blázinci mala právo byť nevrlá. Dosť sa čudoval, že práve Shane si k nej našiel cestu.

Dobré srdce mladíka, ktorého od malička vychovával, jeho adoptívneho otca dojalo. Dobre ho vychoval. Zarezonovala v ňom ozajstná otcovská hrdosť.

„Ale už zbytočne nemrhaj. Veľa nám neostalo a bohvie, čo všetko sa môže ešte po...,“ potom sa odmlčal. Vstal z postele, prešiel k oknu a počúval ticho, ktoré spolu so zimou do izby prenikalo cez vetračku. Aj hotel tíchol, časť osadenstva už išla spať.

Ako na potvoru nesnežilo. Viditeľnosť bola takmer dokonalá. Potvora príroda im nenahrávala do kariet, takže to nebude jednoduchá akcia. Ale Adam bol na tom zle, každý ďalší deň v zime a bez poriadneho jedla iba zhoršoval jeho stav. Nemohli viac čakať na horšie počasie, lebo by to mohlo znamenať aj príchod Rocca, a teda aj posíl.

Keď sa vrátil do postele, povedal: „Dobre, počkáme ešte pár minút, aby sa z toho poriadne napili a aby to zapôsobilo. Určite to budú chcieť vypiť skôr, ako im to úplne vychladne.“

„Fajn,“ povedal Shane. No potom mu to nedalo: „Stále chceš ísť dole so saňami ty?“

„Samozrejme, prečo?“ zahundral Harry, ktorý nemal rád menenie plánov na poslednú chvíľu.

„Ale nič. Ja len, že ak budú náhodou prehľadávať hotel, či by nebolo rozumnejšie, aby som bol ja. Ty by si tu mal zostať a robiť mi alibi.“

„Prečo by ho prehľadávali? Podľa mňa nikomu ani nenapadne, že hostia budú mať s tým niečo dokopy.“

„Kvôli stopám v snehu. Na ne sme veľmi nemysleli.“

Harry sa prudko posadil. „Máš pravdu, hore do lesa žiadne nepôjdu!“

„Presne. Iba smerom dole. Všetci pobežia iba dole.“

„Čo teraz? Čo navrhuješ? Nemal by som odísť smerom do lesa?“

„A opustiť kone, voz? V žiadnom prípade. Dvom sa nám bude ťažšie vracať ako jednému.“

Harry sa chytil za hlavu. Neznášal zimu, hádzala mu polená pod nohy.

„Keby som im tak vedel dať znamenie, aby prišli bližšie,“ nahlas zauvažoval mysliac na chlapov v lese. To, že majú robiť hluk a prilákať strážcov, horné posily vedeli. No stopy by ich mohli prezradiť. „Možno bude treba niekoho, kto ich tým smerom naviguje. Asi budeme musieť aj zabíjať, aby nás nemohol identifikovať. Minimálne toho pri celách.“

„Asi áno,“ povedal Shane. Už si predstavoval, akým spôsobom zneškodní človeka, s ktorým včera fajčil a celkom družne sa rozprával. Prišlo mu to trochu ľúto, nebol to zloduch. Len jednoduchý robotník v rukách nebezpečného človeka.

Vtom sa Harry, ktorý tušil smer Shanových myšlienok, rozhodol. Zabíjanie mu išlo lepšie ako mladému. Chcel ho od toho ušetriť. Musel ho od toho ušetriť, keď mohol. Cítil to tak.

„Dobre, ty ideš dole, ja to tu hore zariadim. Ale sľúb mi, že ho z Taile rýchlo dostaneš a urobíš všetko pre to, aby to on prežil a ty aj pre to, aby si sa v zdraví vrátil.“

„Sľubujem!“ zašepkal Shane vďačne. Nerád zabíjal ľudí, čo mu nič neurobili. Nebol ešte taký zocelený životom ako ujo. Podvedome však pevne stisol svoju čerstvo vyčistenú zbraň, ktorá ho dnes mala ochrániť a pridať mu sebavedomie, hoci dohoda bola, pokiaľ sa bude dať, nestrieľať, aby sa vyhli zobudeniu celého hotela.

Autor Veronika Valent, 04.07.2021
Přečteno 29x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter